Zasvätenie farnosti Široké Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie


Na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska sa naša farnosť zaradila ako ďalší člen do rodiny Nepoškvrneného Srdca Panny Márie zasvätením sa.

Celá slávnosť sa začala večeradlom s bolestným ružencom. Desiatky ruženca kombinované rozjímaním a pesničkami sa modlili ľudia v zastúpení tej-ktorej generácie – dieťa za deti, chlapec za chlapcov a mládež, ženy za ženy a matky a iné. Potom nasledovala svätá omša, v ktorej náš duchovný otec Kyšeľa zasvätil spolu s redemptoristom otcom Františkom z Gaboltova našu farnosť Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Po sv. omši nasledovala adorácia pred Sviatosťou Oltárnou. Bola to netypická adorácia, pri ktorej otec František spoza oltára kľačiac a potom aj ležiac adoroval pred Sviatostným Ježišom. Do ticha, ktoré nastalo, bolo počuť len jeho vlastnými slovami hovorenú adoračnú modlitbu ktorú počas rozjímania zaplnil spevácky zbor jemnými pesničkami. Ľuďom sa začali kotúľať po lícach slzy, lebo cítili prítomnosť Pána Ježiša a Matky Božej.

O 13:30 h sa začala druhá časť slávnostným ružencom. Po ňom pani Marta Uchalová z Inštitútu nepoškvrneného srdca Panny Márie z Košíc, ktorá je misionárkou v rozširovaní a objasňovaní fatimských posolstiev, podrobne vysvetlila fatimské zjavenia a tiež, čo Matka Božia od nás očakáva a zároveň aké milosti nám dáva. Zasvätením sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie sme sa zaviazali, že sa budeme ešte viac modliť svätý ruženec, hlavne spolu v rodinách, lebo len spoločné modlitby v rodinách môžu zachrániť tento svet. Keď sa rodiny budú modliť aspoň raz v týždni, det aj dospelí to časom ocenia. Okrem toho,že vzdajú úctu Matke Božej a Jej Synovi, stretnú sa celá rodina a možno sa po modlitbe ešte spolu porozprávajú. „My dajme Panne Márii úctu a modlitby a Ona nech robí divy,“ povedala pani Marta. Lenže tie musíme chcieť vidieť či už prídu v kríži alebo v radosti. Po prednáške o fatimských zjaveniach nasledovala záverečná adorácia s požehnaním. Otec František chvíľu adoroval pred Eucharistiou a potom Ježiša akoby vzal na ruky a každého z nás osobne požehnával. Najprv organistku, zbor, potom ľudí na stoličkách, v laviciach a takto postupne po celom kostole. Zbor začal spievať pieseň Ježišu, vďaka Ti, … a kto cítil dotyk Pána Ježiša, toho srdce aj oči plakali od dojatia.


Ježišu, vďaka Ti
za tak krásny deň,
Ježišu, vďaka Ti,
že to nie je sen,
Ježišu, vďaka Ti
za Nebeskú Matku,
Ježišu, vďaka Ti
za Tvoju lásku.

Slávka K., Široké

ROZHOVOR


Stretli sme sa pri príležitosti poďakovania za 25 rokov kňazstva otca Michala Jenču.

1. Boli ste, otec biskup, už tu v našej farnosti, resp. v Ovčí?

V Ovčí som už bol pochovať Miškovho otca. Bolo to pred dvoma alebo troma rokmi.

2. Mohli by ste nám priblížiť Vašu cestu ku kňazstvu?

Bol som vychovávaný po kresťansky od samého začiatku. Chodil som miništrovať, lebo sme bývali pod kostolom. Stačilo vyjsť z dvora a už som bol na kostolnom dvore. Keď nemal kto miništrovať, tak som vždy miništroval ja. S tým úmyslom som išiel na gymnázium do Rimavskej Soboty. Po štvrtej triede som odišiel na gymnázium do Rožňavy a tam som bol v malom seminári. Vtedy ešte bol ten malý seminár, ktorý keď som bol ešte len trištvrte roka v piatom ročníku, poštátnili a dali nám také isté podmienky, aké sme mali v malom seminári, takže všetci sme tam ostali ďalej. Tam som aj zmaturoval. Keďže som bol v malom seminári, vedeli, že chcem ísť za kňaza, no nerobili mi nijaké problémy ani v škole. Účinkoval som aj v školskom spevokole a išiel som sa ukázať, keď bolo nacvičovanie, lebo učiteľom zakázali hrať na organ a ja som trošku šustroval. Preskočil som múrik a už som bol v katedrále. Odohral som sv. omšu a vrátil som sa naspäť. Oni toto vedeli, ale prehliadali to. Ja som nerobil nikdy také veci, aby boli mali na mňa nejakú zádrapku. Toto bol vtedy veľkým priestupkom, ale akosi o tom mlčali. Po maturite som si myslel, že teologická fakulta v Bratislave vychováva komunistických kňazov a preto som nepomýšľal ísť na teológiu. Tak som išiel na strojné inžinierstvo do Košíc, kde som bol prijatý, ale priateľ mi napísal zo seminára, bol rok starší ako ja, aby som išiel a že keď sa mi bude páčiť, tak ostanem a keď nie, mô-žem kedykoľvek odísť. Mama pripravila kufor, či už pôjdem do Košíc alebo do Bratislavy, nevravela nič. A ja bez toho, žeby som sa bol nejako rozhodoval, že do Košíc nepôjdem a idem do Bratislavy, tri dni predtým som mal ísť do Košíc, tak som tam vôbec nešiel a keď prišlo ísť do Bratislavy, pobral som kufre a išiel som. Samozrejme, že sa mi v Bratislave zapáčilo, tak som tam aj ostal.

24. júna 1956 som bol vysvätený za kňaza. 21 rokov som bol kaplánom, a nie u hocijakých farárov. Prvé miesto bolo v Brezničke. Potom som išiel na vojenčinu dva roky. Zaujímavé bolo, že tam som nikdy nikoho nekarhal. V našom prápore sa nehovorilo škaredo. Bol tam jeden šéf, ktorý vybuchol, ale hneď sa bil po ústach a hovoril: „Promiň, promiň.“ Nikdy som nikoho nenapomenul. Išiel som za veliteľom roty a povedal som, že žiadam svine chovať. Závidel som vojakovi, čo tam chodil na koni na voze a vozil sviniam pomyje. No on povedal, že pôjdem do poddôstojníckej školy. Tak som išiel a skončil som ako desiatnik. Potom už do dôstojníckej školy v zálohe ma nedali, nedostal som súhlas. Raz pred polnočnou som išiel za veliteľom pluku: „Súdruh major, som katolícky kňaz a žiadam chodiť do kostola.“ So mnou bol politruk a jemu povedal: „Zariadiť!“ „Ale naša rota má cez Vianoce pohotovosť.“ „Vymeniť!“ Tento politruk mi vypísal priepustku na polnočnú, zamkol ju do stolíka a odišiel domov. Ja som si myslel: tak ako to – mám povolenie a nepôjdem na polnočnú? Tak som si vybavil druhú, ale major sa z domu vrátil, predstavte si, dať mi tú priepustku. Nepovedal som mu, že už mam druhú vybavenú, ale poďakoval som sa mu a na polnočnej som bol. Potom som bol na vojenskom cvičení, povýšili ma na čatára, bol som staršinom roty. Zakričal som záložákom: „Nástup na rozcvičku bez košieľ!“ Do jedného nastúpili a už sme bežali a videli, prečo som to zakričal, pretože ešte sme iba išli a už sme stretli veliteľa roty. On si myslel, že každé ráno chodíme bez košieľ na rozcvičku, čo nebolo tak. Veľmi veľa som riskoval na vojenčine, napr. robil som večernú previerku. Chodil som na každú izbu. Záložáci vyzlečení ležali na posteli a ja som zakričal: „Pozor!“ a oni sa vystierali na posteli. Po ležiačky som im prečítal rozkaz aj všetko ostatné a oni preto vedeli, že keď som zakričal: „Na rozcvičku bez košieľ!“ to nie je preháňanie, ale že to treba skutočne urobiť, takže poslúchali.

Po 21 rokoch pôsobenia ako kaplán som dostal súhlas ísť za farára. Bol som na niekoľkých farách. Keď došlo k prevratu, prišiel pán – teraz už arcibiskup Bukovský – a volal z diecézy 40 kňazov. Medzi nimi som bol aj ja a zisťoval, koho za biskupa. So mnou už rozprával ako s biskupom, pýtal sa ma, ako budem pracovať, čo budem robiť a potom aj prišlo menovanie za biskupa. Keď zomrel pri havárii kapitulný vikár Belák, pán biskup Feranec mal určiť, kto bude jeho nástupcom. Z Vatikánu prišlo, aby menoval Kojnoka alebo Hlaváča. Ja som bol v tom „terne“, lebo každý biskup necháva tri mená, koho chce za svojho nástupcu. Pán biskup Pobožný chcel mňa a Hlaváča, meno tretieho nevieme, lebo telegram prišiel iba s menami týchto dvoch. Ale bolo to neskoro, lebo už vymenoval Spišáka za kapitulného vikára a nemohol to už zmeniť, lebo mal aj štátny súhlas. Kňazi išli s požiadavkou, aby menoval mňa, pretože boli sme zídení kňazi diecézy, nie všetci, ale taká skupina a tam voľba padla na mňa ako na prvého; mal som najviac hlasov, tak preto išli, aby menoval mňa.

Po menovaní za biskupa bolo treba všetko začínať odznova, keďže osemnásť rokov biskupa nebolo. Porobili sa pravdaže aj všelijaké chyby a dodnes sú všelijaké výčitky, ktoré sú nepravdivé. Ako to už býva, cirkev je vždy prenasledovaná a to je veľmi dobré. Ako biskupovi sa mi dosť darilo: s takou trpezlivosťou a láskou išiel som ku kňazom viac ako s nejakými trestami. Keď sa aj niekto previnil, tak som sa usiloval pekným spôsobom skôr pomôcť tomu kňazovi. Bolo to také nezdravé ako tichá voda, čo páchne. Takže bolo treba, aby prišiel niekto, čo by ju rozvíril. A tak sa aj stalo. Rozvírilo sa to trocha teraz.

Môžem povedať, že mám najlepších kňazov, lebo moji kňazi sú chudobní. To nie tak ako v Košiciach, kde sú bohatší kňazi, čo môže človek očakávať od nich? Dnes sú chudobní kňazi, napr. aj Miško. Hnúšťa bolo kedysi okresné mestečko a on aj zo svojich peňazí musí dať na vedenie farnosti. A koľko je tam takých kňazov, že ani ich platy nestačia. V tých južných krajoch, čo sú maďarské, tam boli farári gazdami, mali veľké role, zamestnávali ešte svojich veriacich a nie že by ešte veriaci boli platili alebo nejako podporovali faru. Tak tam ani neboli ináč naučení, takže to je bieda. Iné je to na Horehroní, lebo tam od začiatku podporovali kňazov a podporujú aj teraz, tak tam je to najlepšie. Naviac ešte, zamestnávajú nás teraz rôznymi schôdzami, zakladajú sa všelijaké spoločenstvá a hneď nás volajú a človek nevie čo má robiť, či ísť alebo neísť. Ak ide, tak nemá čas na seba ani na nič a keď nejde, tak je zase zle.

3. Existuje medzi diecézami taká zdravá rivalita?

Ak ste si všimli, v niektorých časopisoch alebo novinách sa o niektorých biskupstvách píše aj niekoľkokrát a o Rožňave veľmi nepočujete. Je to preto, lebo my to tak navonok nerobíme. Bol som v USA na ten Harrytag, čo majú Slováci každý rok. Chodí tam stále jeden biskup. Keď som mal prísť, tak bola v novinách aj moja fotografia aj bolo všeličo písané. Potom mi povedali: „Napíšte si a my vám uverejníme.“ Nenapísal som nič, takže nebolo nič uverejnené. My sa nevystatujeme a nerobíme to pre svoju chválu, ale robíme všetko na väčšiu česť a slávu Božiu a na spásu duší. Pracujeme tak stále a s Božou pomocou. Bol by som rád, keď by som tak vydržal ešte ten jeden rok; potom ako 75-ročný sa mám vzdať Sv. Otcovi. Čo budem robiť potom, to už záleží odo mňa a na tom, čo si vyberiem. Môžem niekde pomáhať, ísť niekde k sestričkám za duchovného alebo sa môžem odobrať niekde do samoty, kde by som niečo písal alebo pripravoval si duchovné cvičenia pre kňazov, pre biskupov alebo niečo podobné. Čo budem robiť, sám neviem, lebo mám kopu všelijakých papierov a keď to dám dokopy, uvidíme, čo z toho bude.

4. A čo Vaši kňazi?

Nechcel som to tu povedať, lebo vašich košických kňazov nepoznám a neviem, či to môžem povedať alebo nie, ale prehlasujem, že mám najlepších kňazov na Slovensku a to preto, že sú chudobní.

5. Čo by ste na záver odkázali našim čitateľom?

Kristus Pán povedal: „Mňa prenasledovali, aj vás budú prenasledovať.“ Toto prenasledovanie netreba brať ako nejaké zlo, ale naopak. Je to skôr dobro, lebo keby diabol bol s nami spokojný, tak nás nechá na pokoji, ale keď diabol začne do nás rýpať a robí nám prekážky, to znamená, že sme na správnej ceste a že nás chce ku sebe pritiahnuť. Utrpenia sa netreba báť a netreba sa za vieru hanbiť. „Lebo kto ma vyzná pred ľuďmi, toho aj ja vyznám pred Otcom, ktorý je na nebesiach.“
Nech sa veriaci trocha povzbudia v tomto a nech sú hrdí na to, že sú katolíci. Nie aby sa hanbili, lebo my skôr ustúpime. Tí inoverci sú skôr pyšní, vystatujú sa a to sú vlastne odpadlíci.

Ďakujeme za rozhovor.

pripravil M. Magda st. a G. Magdová

Čím si pre mňa, Mária?



Mária,
si ako studnička,
cez ktorú vyviera prameň
životodarnej vody čistej
na uhasenie smädu
ľudských tiel
a sŕdc a duší,
tvoju krásu sotva vidím,
málo tuším.

Matka,
drahá mamička,
si ako čerstvý vetrík,
ktorý oznamuje
príchod dažďa milostí,
čo napojí vyschnutú zem,
osvieži vzduch,
k tebe dvíham svoju tvár
a posielam detský vzdych.

Panna Mocná,
nie si len
ako jedna z hviezd,
ktorou nechávam sa
životnou púťou viesť,
si ako jemná
melódia znejúca,
k domovu vedúca,
nerozbolí hlava zo sily jej,
Panny Mocnej, láskavej.

Adriana

Význam modlitby ruženca


Modliť sa ruženec neznamená nič iné ako hľadať spôsob, aby sme boli s Ježišom a Máriou. Ak rozjímame o tajomstvách ich života, sme s nimi; keď prichádza radosť Vianoc i vážnosť obetovania v chráme, smútok a krvavý pot na tvári, na chrbte rany od bičovania a od kríža, na hlave tŕňová koruna. Keď sme s nimi každodenne spojení na takýchto stretnutiach, tak budeme mať s nimi zaručenú radosť z víťazstva nad smrťou a hriechom. Máme zaistené dary Ducha Svätého a konečnú oslavu v nebi.

Preto modliť sa ruženec neznamená skryť sa niekde do kúta a žiť ďaleko od ľudí a života. Znamená to prispôsobovať sa cudzím i vlastným krížom a niesť ich tak, ako ich nosili Ježiš a Mária. Byť s nimi, to znamená mať aj trápenia a ťažkosti, a nikdy nebyť rozhorčený. Byť s nimi to znamená prežiť aj opovrhnutia a sklamania a nikdy nehľadať pomstu. Ísť s nimi to znamená ísť novou cestou človeka, ktorý verí v Boha, tvoriaceho všetko nové.

Každá modlitba sa môže rýchlo skončiť, a to tak, že sa všetko pomodlíme, ale nestretneme sa s Ježišom a Máriou. Ak tak robíme, hrozí nám nebezpečenstvo, že sa nám modlitba stane marením času a nikdy si ju neobľúbime. Je to to isté ako stretnutie s priateľom. Ak nemáme pre neho nikdy čas alebo mu venujeme málo času a náš rozhovor skrátime, priateľstvo sa pominie, pretože sa rozpadne.

Preto je dôležité: mať čas na modlitbu ruženca a na každú inú modlitbu.

-re-

Homília kardinála Jozefa Tomka na púti v Levoči II.

Vybrali sme druhú časť nadčasovej homílie otca kardinála, ktorá vyvolala v nás veriacich veľké povzbudenie a nádej.
Ako to však dokážeme preniesť do nášho každodenného života, záleží iba na každom z nás.


„Blahoslavená je tá, ktorá uverila.“(Lk 1, 45)

Keď sa mladučká deva z Nazareta objavila na prahu domu svojej príbuznej, ktorá napodiv sveta počala túžené dieťa v pokročilom veku, medzi dvoma ženami nastal akoby mocný prúd Ducha. V oboch vyvolených dušiach vzniká akési sväté vzrušenie a inšpiruje od prvej chvíle ich slová. Z ich úst len tak vytryskujú ako krištáľový prameň hlboké myšlienky, cez ich slová preskakujú neviditeľné iskry. Alžbetu naplní Duch svätý a zvolá veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? … a blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Alžbeta poznáva a vyznáva, že má pred sebou „Matku svojho Pána“, preto vyriekne po prvý raz medzi vŕškami Ain Karimu pozdrav, ktorý sa bude opakovať do konca sveta: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“. K tomu Alžbeta pridá blahorečenie a chválu na vieru Márie, pretože uverila anjelovi a privolila stať sa Matkou Ježiša, Božieho Syna. Viera spravila šťastnou Máriu aj všetkých, čo uveria jej Synovi. Ako to on sám povedal neveriacemu Tomášovi: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili“ (Jn 20,29). Veru, šťastní sú tí, čo majú živú vieru v Ježiša Krista. Mária priniesla Božieho Syna na svet, priniesla ho Alžbete a prináša ho stále aj nám ako pravú cestu k spokojnosti a ku spáse. My sme tú vieru dostávali v našich rodinách s materinským mliekom, celkom zadarmo. Tá viera udržiavala pri nádeji našich otcov v ďalekej i blízkej minulosti; viera, ktorú našim predkom priniesli sv. Cyril a Metod, pomohla nášmu národu zachovať sa pred vyhubením počas tatarských a iných plenov. Z tej viery vznikla už pre rokom 1245 aj táto svätyňa, dnes bazilika; už vtedy sem chodili naši predkovia vyprosovať si vieru a ochranu Božej Matky. A v našej nedávnej dobe mládež, ale aj starší boli ochotní znášať ťažkosti a príkoria, keď prichádzali do Levoče hľadať Krista u jeho Matky. Odtiaľ odchádzali posilnení vo viere a odhodlaní za vieru aj trpieť. A veru mnohí aj trpeli. Ale tí sa nedostali do zápisov „pamäti národa“ a do dnešných masmédií. Tam nenájdete ani biskupov Gojdiča, Hopku, Vojtaššáka, Buzalku, Hlaváča, ani blahoslavenú sestričku Zdenku, ani tisícky iných. Pýtam sa vás: Vypadli azda títo z pamäti národa?! Akú „pamäť národa“ vám tu ktosi chce predstaviť?!

Dnes už nie je tak ľahko veriť v Ježiša Krista. Včera bolo jasné, kde je nepriateľ viery, dnes sa situácia na Slovensku mení. Zdá sa tu akési protirečenie, paradox: sedemnásť rokov máme slobodu, ale dnes je naša viera viac ohrozená ako predtým. Zdá sa, že nevieme dobre používať slobodu veriť a že nevidíme hadov v tráve okolo nás. A tí k nám hovoria nie zo stromu ako pokušiteľ v raji, ale cez moderné prostriedky; ukazujú nám vábivé jablko v lákavých farbách a rôznych formách a sľubujú raj na zemi. Dnes si vieru treba vydobyť a pestovať. Vďaka Bohu, možnosti k tomu už máte, aj keď vám na ne stále úlisnejšie siahajú. Vďaka tým, čo v minulosti trpeli za vieru, máte dnes pekný počet biskupov: bolo to radostné, keď sa mohli nedávno predstaviť Svätému Otcovi Benediktovi XVI. Máte omladené kňazstvo s priemerným vekom štyridsiatich rokov, ožil rehoľný život. Máte krásne skupiny mládeže, jestvujú aj zdravé rodiny, viacerí laici statočne si plnia svoje povinnosti v usporiadaných rodinách aj v rôznych povolaniach, málo však sa ich ešte odváži prejaviť a obhájiť svoju vieru na politickom alebo verejnom poli. Máte aj cirkevné školy, kde sa má vašim deťom zaručiť nielen zdravá strava pre rozum, ale aj dobrá výchova pre statočný život; ale aj tu sa už konajú podozrivé kroky. Máte charitu na podporu vašich biednych a trpiacich spoluobčanov; treba sa však pýtať, čo sa plánuje proti charitným zriadeniam, ktoré sú súčasťou kresťanského života.

Keď sa však pozrieme na dnešný stav viery na Slovensku, tak si musíme uvedomiť, že dostávame čiernobiely obraz. Nestranný a dobroprajný pozorovateľ, akým je pápež Benedikt XVI. nás upozornil, že naše „vzácne cyrilometodské dedičstvo, ktoré komunistický režim nedokázal zničiť,..“ je “vážne nahlodávané kvasom charakteristickým pre západné spoločnosti: konzumizmom, hedonizmom (čiže pôžitkárstvom), laicizmom, relativizmom“. Dnes namiesto kultúry ducha nastupuje pseudokultúra takzvaného „nového“ chápania človeka a spoločnosti a usporiadanie verejného a politického života „ako keby Boha nebolo“, ako keby človek žil iba z chleba a z bohatstva, ako keby len kapitál a peniaze mali právo rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé; ako keby najvyšším zákonom bolo nahrabať si čím viac a čím skôr, aj korupciou, aj klamstvom, aj poškodením iných. Zo Západu si beriete len to zlé, čo privádza práve západnú civilizáciu do úpadku. Niekto už pripravuje zákony, ktoré sú priamym útokom na rodinu, na manželstvo, na ľudský život od počatia až po prirodzenú smrť. Aj Benedikt XVI. poukázal ako na destabilizujúci faktor, ktorým je „systematický útok na manželstvo a rodinu, vedený v prostredí určitej kultúry a masmédií“. Čo sa servíruje dnes v určitých bulvároch a programoch, čo hltajú vaše deti a čo hľadajú v televízii, na internete? Nemravnosť je lákavá, je ako sladký jed, je ako droga, je však klamné pozlátko.

Treba nám teda prosiť o obnovu viery, o smelosť ju aj verejne vyznávať a brániť, o odvahu čeliť novému návalu, o chuť hľadať Ježiša Krista, lepšie ho poznať, upevniť si svoju vieru, odolávať zvodom. „Blahoslavená je tá, ktorá uverila“ a „blahoslavení sú tí, čo nevideli a uverili“. Príklad Panny Márie a Alžbety nám dáva podnet aj na iné vážne zamyslenie.

Jozef kardinál Tomko spracoval M. Magda

Modlitba k Panne Márii




Ó, Mária,
Matka milosrdenstva,
opatruj nás všetkých,
aby Kristov kríž nebol zbytočný,
aby človek nezišiel z cesty dobra
a aby nestratil vedomie hriechu,
ale aby vzrastala jeho nádej v Boha,
ktorý je bohatý na milosrdenstvo,
aby z vlastnej vôle konal dobré skutky,
ktoré Boh vopred pripravil,
aby takto konal po celý život
na chválu jeho slávy. Amen.

Ján Pavol II.

Putovanie …


Pred niekoľkými dňami sme sa vrátili z jedenásťdennej púte z posvätných miest La Salette, Lurdy, Santiago de Compostela, Fatima a Montserrat. Bol to čas milostí, čas putovania, čas modlitby, čas z neba daný. Na púti si človek uvedomí niekoľko vecí. Ponúkam ich na zamyslenie.

• Kto sa rozhodol putovať, zanecháva svojich blízkych, vzdáva sa všetkých istôt, aj napriek tomu, že je poistený. Čo alebo kto je mojou istotou v živote?

• Na cestu sa berú len tie najpotrebnejšie, nevyhnutné veci. Koľko vecí mám doma a vôbec ich nepoužívam? Len ich mám.

• Na púti sme odkázaní na ľudí okolo seba a tých, ktorých stretneme. Ďakujem Bohu za ľudí, ktorých mám dennodenne pri sebe a majú ma radi?

• Cesta unavuje, pútnik je veľakrát nevyspatý, spí kdekoľvek. Uvedomujem si, že mnoho ľudí nemá strechu nad hlavou a ja každý deň spím vo svojej teplej posteli?

• Veľakrát na púti je potrebné podeliť sa, pomôcť druhému, byť trpezlivý so sebou a s druhými. Viem sa podeliť, som trpezlivý vo svojom okolí s najbližšími a aj so sebou samým?

• Počas putovania hrozí aj nebezpečenstvo, nešťastie, pútnici sa nemusia vrátiť domov. Ďakujem Bohu za každý jeden deň, ktorý mi dáva a ktorý som pekne prežil?

• Putovaním vidíme nové miesta, krásny svet. Nezovšednela mi krása, ktorá ma obklopuje, ktorá je jedinečná? Obdivujem svet okolo seba?

• Krásne na putovaní je to, že sa o niekoľko dní, ak Boh dá, vrátite domov k svojim blízkym. Tešíš sa z práce domov? Tešia sa na teba alebo sa ťa boja?

Ďakujeme Ti, Bože, za tvoju ochranu a sprevádzanie na púti po posvätných miestach, na ktorých si človek uvedomí, že celý život je cesta, ktorá má cieľ a tým si TY.

duchovný otec, Mgr. Oliver Székely