Pred niekoľkými dňami sme sa vrátili z jedenásťdennej púte z posvätných miest La Salette, Lurdy, Santiago de Compostela, Fatima a Montserrat. Bol to čas milostí, čas putovania, čas modlitby, čas z neba daný. Na púti si človek uvedomí niekoľko vecí. Ponúkam ich na zamyslenie.
• Kto sa rozhodol putovať, zanecháva svojich blízkych, vzdáva sa všetkých istôt, aj napriek tomu, že je poistený. Čo alebo kto je mojou istotou v živote?
• Na cestu sa berú len tie najpotrebnejšie, nevyhnutné veci. Koľko vecí mám doma a vôbec ich nepoužívam? Len ich mám.
• Na púti sme odkázaní na ľudí okolo seba a tých, ktorých stretneme. Ďakujem Bohu za ľudí, ktorých mám dennodenne pri sebe a majú ma radi?
• Cesta unavuje, pútnik je veľakrát nevyspatý, spí kdekoľvek. Uvedomujem si, že mnoho ľudí nemá strechu nad hlavou a ja každý deň spím vo svojej teplej posteli?
• Veľakrát na púti je potrebné podeliť sa, pomôcť druhému, byť trpezlivý so sebou a s druhými. Viem sa podeliť, som trpezlivý vo svojom okolí s najbližšími a aj so sebou samým?
• Počas putovania hrozí aj nebezpečenstvo, nešťastie, pútnici sa nemusia vrátiť domov. Ďakujem Bohu za každý jeden deň, ktorý mi dáva a ktorý som pekne prežil?
• Putovaním vidíme nové miesta, krásny svet. Nezovšednela mi krása, ktorá ma obklopuje, ktorá je jedinečná? Obdivujem svet okolo seba?
• Krásne na putovaní je to, že sa o niekoľko dní, ak Boh dá, vrátite domov k svojim blízkym. Tešíš sa z práce domov? Tešia sa na teba alebo sa ťa boja?
Ďakujeme Ti, Bože, za tvoju ochranu a sprevádzanie na púti po posvätných miestach, na ktorých si človek uvedomí, že celý život je cesta, ktorá má cieľ a tým si TY.
duchovný otec, Mgr. Oliver Székely