Značka: Spektrum 2007 – 8

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

Pýtali sa Pána Ježiša, či sa muž môže rozviesť so svojou ženou. Ježiš odpovedal: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“ Pán Ježiš hovorí na rozvody NIE. Ale pri svadobnej hostine sedia vedľa seba obidve svokry a roz-právajú sa o tom, čo tých mladých čaká a či to všetko dokážu zvládnuť. A mamička nevesty vyhlási: „Čože, keď im to nepôjde, tak sa rozvedú! Však sú ešte mladí a berú sa iba prvýkrát.“ Veľmi zaujímavé riešenie, však?

Pán Ježiš hovorí na rozvody NIE, ale napr. v Čechách sa ročne rozvádza okolo 15 000 manželstiev. Ročne stráca jedného z rodičov okolo 20 000 detí. Toľko detí prežíva každý rok s rodičmi hrôzy rozvodových a porozvodových situácií. Pretože manželstvo môže (občiansky) zrušiť sudca, ale rodičovstvo nemôže zrušiť nikto – deti sa s rodičmi nerozvádzajú a ony za to nemôžu.

Prečo je toľko rozvodov?

1) Pretože každá druhá svadba je uponáhľaná, po príliš krátkej známosti. Berú si zidealizovanú predstavu, ktorú majú jeden o druhom a nie skutočnú osobu. Až keď začnú poznávať skutočnosť, cítia sa podvedení a utekajú od seba. Nemali dostatok času na opravdivé spoznanie pováh a jednania.

2) Pretože každá tretia nevesta je tehotná a berú sa, lebo musia. Herec Miloš Kopecký napísal: „Je mi ľúto každého chlapca, ktorý pomocou alkoholu dostane dievča do postele hneď prvý večer. Nie je to nijaký silák. Je to veľký úbožiak, ktorý za to veľa zakúsi a ťažko oľutuje.“

3) Pretože každá štvrtá nevesta má vyššie vzdelanie ako pán ženích. Dievčatá sú snaživé, chlapci sú leniví v učení a po svadbe si hoja hrubosťou svoj pocit menejcennosti: „Tak vidíš! Moja mama s osemročenkou knedle zvládla, pretože bola múdra. A ty to s doktorátom nie a nie zvládnuť a to preto, že si hlúpa.“ A v inej situácii počuť lenivého chlapčeka, teraz už manžela: „Ty si myslíš, že keď máš doktorát, máš aj právo stále ma poúčať? Ale ja som dospelý a budem, si robiť, čo chcem!“ Vzdelaním nesúrodé manželstvá sú harmonické len výnimočne. To musia byť obaja inteligentní, zrelí, charakterní a tiež dobre v rodine vychovaní a pokorní.

4) Pretože sa tak často berú ešte zamilovaní. Keď odumiera zamilovanosť a mení sa na náladovosť, umiera aj manželstvo. Vravia si: „Bol to omyl.“

5) Pretože sa tak často berú len telesne dospelí, ale nie duševne a najmä duchovne. Svojou povahou sú ešte len deti. Deti zlostiace sa, zlostné, detinsky nestále, sebecké, zaťaté, žiarlivé a hádavé. Ktosi si nad detinskými sobášmi povzdychol: „Aké sú tie deti krásne, dokonalé a jedinečné pri prvom bozku. Aké sú úbohé, keď s revom utekajú pod ochranné krídla svojich mamičiek a aké sú hnusné pri rozvodovom konaní.“

Musí to tak byť medzi ľuďmi? Alebo sa radšej pýtajme takto: Je rozvod vždy zlým riešením? Štatistici hovoria, že 3/4 všetkých žiadostí o rozvod podávajú ženy. Najčastejší dôvod: partner nevyhovuje ich nárokom a nechce sa polepšiť. To je väčšinou zlé riešenie. Najčastejší dôvod, prečo sa rozvádzajú muži: nechali sa uloviť príčinlivou slečnou. To je tiež zlé riešenie. Prečo ženy podávajú žiadosť o rozvod častejšie ako muži, naznačuje známa anekdota: Dievčatá si v ZOO prezerajú pštrosa. Zriadenec vysvetľuje: „Pštros je veľmi hlúpy vták, veľmi zle vidí, ale predsa má jednu dobrú vlastnosť – všetko strávi.“ „To by bol manžel,“ povzdychli si devy.

Keď sa k hlúposti pridá aj rozmaznanosť a zhýčkanosť z domova, mladej panej pri prvej ťažkosti nepríde na um nič iné ako rozvod. Keď pohádaným mladým manželom nikto dosť radikálne nevysvetlí, že rozvod je až posledným, krajným riešením a nie prvým, po ktorom sa má siahnuť, keď sa vyskytnú nejaké ťažkosti, tak sa rozvedú. A rýchlo hľadajú útechu v inom zväzku. Lenže kto nezvládol prvé manželstvo, ten spravidla nezvláde ani druhé!!!

Aj muži, ktorí veľmi často utekajú od večne mrzutej a studenej manželky do náručia očarujúcej dievčiny, veľmi skoro zistia, že to bola len operetná kulisa, len kulisa raja. Zistia, že aj v novom manželstve pripadá na jeden sviatočný deň šesť dní všedných a že to bol iba krok z blata do kaluže. V jednej ankete odpovedala polovica rozvedených, že keby bolo možné vrátiť sa späť, rozvod by viac nevolili, ale hľadali by celkom inú cestu k náprave.

Sú aj iné cesty na riešenie rozhádaných manželstiev? Sú, ale tí dvaja ich zvyčajne sami nedokážu nájsť. Treba sa, pokiaľ možno, zavčasu obrátiť na skúseného kňaza lebo iného odborníka, ktorý tomu rozumie a vie poradiť. V čom je tá obtiažnosť, naznačuje bájka: Na stráni žila rodina ježkov. V lete im bolo hej, ale v zime mrzli. Susedia zajace im poradili, aby sa stlačili k sebe, že sa vzájomne ohrejú. Ale u ježkov to bol problém. Čím sa viac k sebe tlačili, tým sa viac pichali a to bolelo, rozbehli sa od seba. Keďže im bola zima, tak sa zase pomaly tlačili k sebe a robili to tak dlho, kým našli tú pravú blízkosť, keď sa nepichali a už sa navzájom hriali.

A tu je pekný recept na vychladnuté manželstvo. Niekedy je treba na čas oddeliť sa, vzdialiť sa. A potom postupne hľadať potrebnú dištanciu a prístupnú blízkosť. Je rozvod niekedy aj správnym riešením? Na túto otázku nie je iná odpoveď – rozvod nikdy nie je správnym riešením! Ale aj keď je to riešenie zlé, aj tak je niekedy nevyhnutné. Pán Ježiš povedal, že Mojžiš dovolil rozvod pre tvrdosť ľudského srdca a že medzi jeho učeníkmi to tak nemá byť. Aj dnešný cirkevný zákonník pozná určité situácie, za ktorých je možné rozviesť manželstvo uzavreté občiansky alebo aj cirkevne. Málo sa však hovorí o práve na rozluku – tam, kde manželský vzťah je mŕtvy a namiesto lásky panuje nenávisť tam, kde sa spolužitie stalo stálym súžením a mučením, tam kde neurotický či depresívny partner denne ohrozuje normálny rast a vývoj detí tam, kde sa vyčerpali všetky možnosti liečenia a návratu k živému vzťahu.

Robme všetko preto to, aby sa mladí ľudia od detstva vychovávali pre manželstvo, aby vo svojom domove videli dobrý príklad pekného manželského života a aby sa dobre na manželstvo pripravili aj počas snúbeneckej prípravy.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Bol horúci júlový deň, sviatok Panny Márie Karmelskej. Predvečer pred sv. omšou sme v procesii spolu s kňazom za spevu mariánskych piesní išli oproti privítať „pútničku z Fatimy“ – Pannu Máriu, ktorá v Sabinovskom dekanáte putovala z jednej farnosti do druhej. Jej púť bola ukončená večeradlom a sv. omšou v Obišoviciach, na ktorých sa zúčastnili aj naši veriaci s otcom Oliverom.

Po milom privítaní s milostivou sochou Panny Márie sme putovali do chrámu na slávenie sv. omše. V duchu som sa pýtala: „Panna Mária, čo nám tým tvojím príchodom chceš povedať? Nám, ktorí žijeme v tejto modernej, uponáhľanej dobe? Veď Ty si sa zjavila vo Fatime už pred 90-timi rokmi. Iste aj pre nás platia tvoje slová: „Nehrešte viac! Neurážajte už môjho Syna Ježiša, ktorý je až priveľmi pourážaný. Navráťte sa späť k Bohu modlitbou a pokáním!“ Pekne je o tom napísaný článok „Posolstvo z Fatimy“ v júnovom čísle Spektra. Pannu Máriu sme dostali pod krížom za Matku. Tak ako každá pozemská mama vedie svoje dieťa a snaží sa mu vštepiť do srdca tie pravé hodnoty, aby nestratilo vieru v Boha, o čo viac to chce naša nebeská mamka. Vo Fatime pre duchovný život žiadala modlitbu, pokánie, obrátenie, obety. O osem rokov neskôr sa zjavuje sestre Lucii a žiada pobožnosť piatich prvých sobôt v mesiaci, aby sa šírila úcta a zasvätenie k jej Nepoškvrnenému Srdcu. V roku 8. mája 1972 sa zúčastňuje taliansky kňaz Stefano Goobi na púti vo Fatime a v kaplnke Zjavenia sa modlí za kňazov, ktorí zradili svoje povolanie. Vo svojom srdci počuje hlas Panny Márie v celkom normálnom stave, ani v tranze ani v extáze. Píše postupne za sebou bez námahy a premýšľania. Matka Božia ho použije ako svoj skromný nástroj, aby šíril jej posolstvá po celom svete. „Darom môjho Nepoškvrneného Srdca je aj kniha, ktorá obsahuje moje posolstvá. V tejto knihe je už odhalené, čo musíte vedieť. Keď sa jej naučíte rozumieť, nájdete v nej celý môj plán. Čítajte ju, milovaní synovia, meditujte, žite podľa nej! Nepochybujte, že hovorím k vám ja. Týmito slovami som prítomná a zjavujem sa vám. Až neskôr pochopíte cenu tohto môjho materinského posolstva.“ (MK 28. 1. 1984) A tak z tejto vnútornej inšpirácie vzniklo Mariánske kňazské hnutie – MKH, ktoré dnes nebeská Matka ponúka Cirkvi, aby si uvedomila jej materskú prítomnosť. A tak od roku 1974 sa začali konať prvé večeradlá modlitby s Pannou Máriou medzi kňazmi a laikmi. V septembri v r. 1996 bol otec Goobi na návšteve vo viacerých mestách na Slovensku. Navštívil aj Mariánsku horu v Levoči a ako všade aj tam hovoril, o čo nás žiada Panna Mária, aby sa šírili večeradlá s Pannou Máriou medzi kňazmi, laikmi, mládežou a najmä v rodinách.

A tak v tom istom roku 8. decembra vzklíčilo semienko rodinného večeradla aj u nás. S Božou pomocou a pod vedením Ducha Svätého trvá dodnes. Vieme, že Panna Mária si ho chráni a opatruje. Veľkým darom Nepoškvrneného Srdca Panny Márie bol už zosnulý, náš milovaný pápež Ján Pavol II. – pápež Fatimy. „Dnes vám potvrdzujem, že toto je pápež …, o ktorom som hovorila s deťmi pri zjaveniach, pápež môjho srdca a mojej bolesti.“ (MK 13. 5. 1991) Jeho heslo „Totus Tuus“ ho sprevádzalo celým životom. Doviedol Kristovu lodičku Cirkvi do 3. tisícročia, ktoré ako hovoril „má otvoriť novú jar kresťanstva“. Bol pápežom času prípravy a terajší pápež Benedikt XVI. je pápežom brieždenia veľkonočného rána. Pápež Benedikt XVI. je tým novým pápežom don Boscovho prorockého sna, ktorý zakotví loď o dva stĺpy. On je ten pápež, ktorý prišiel po tom, ktorý bol postrelený, padol, ale pomohli mu a vstal, znova viedol loď Cirkvi, kým padol znova a už zostal mŕtvy. Ale veľmi rýchlo bol zvolený nový pápež, skôr, než sa nepriatelia spamätali. A tento zakotvil loď o dva stĺpy – stĺp Eucharistie a stĺp Nepoškvrnenej.

A tak na druhý deň sa naskytol každému, kto vstúpil do našej „katedrály“, úžasný pohľad. Nádherná výzdoba, kvety, sviece, uprostred eucharistický Ježiš, vedľa pod krížom Mária – eucharistická žena a nad nimi vypínajúca sa socha sv. Jozefa, ochrancu Sv. rodiny – sv. Cirkvi. Tak sme počas celého dňa mohli prichádzať adorovať Ježiša v Eucharistii spolu s Pannou Máriou. Prekrásne spevy, odriekané modlitby so slzami v očiach sa vznášali k tým dvom srdciam, ktoré sú vždy spolu – Srdcu Ježišovmu a Srdcu Máriinmu. Pred sv. omšou sme sa modlili slávnostný ruženec formou večeradla a tak sme prijali eucharistické požehnanie. Vyvrcholením dňa, ktorý dal nám Pán, bolo slávenie sv. omše, ktorú celebroval vdp. Ladislav Franc. Za spevu piesne Neopúšťaj nás sme sa lúčili s Pannou Máriou. V procesii sme ju odprevadili do Ovčia, kde ju s radosťou čakali a milo privítali. O celý program sa s pomocou Ducha Svätého postarali vdp. Ladislav Franc a pani E. Uličná. Nech ich za to Pán Boh požehnáva a ochraňuje.

Držme sa Panny Márie, robme všetko s ňou a ona sa o nás postará. Nedávno som čítala túto perličku: Jezuiti mali veľkú slávnosť, na ktorú si pozvali slávneho kazateľa a ten svoju kázeň začal takto: „Keď vám mám rozprávať o sv. Ignácovi, chcel som ho ešte lepšie poznať a porozprávať sa s ním. Poprosil som sv. Petra, aby ma za ním pustil do neba, ale tam som ho nenašiel. Poprosil som, či ma pustí aj do očistca, ak si tam ešte niečo odpykáva, ale nebol ani tam. Žeby bol v pekle? Nebol tam. Vraciam sa späť do neba a idem rovno k Panne Márii. Prosím ju: „Mária, ty si Kráľovná neba, nevieš, kde by som našiel Ignáca?“ Mária s úsmevom roztvára svoj plášť a Ignác bol pod ním.“ Snažme sa, aby aj nás si Matička vo svojom Srdci a pod svojím plášťom skrývala, aby sme robili tak ako Ona chce a žili to naše zasvätenie naplno.

Duchu Svätý, buď v nás a osvecuj nás! Hovor za nás! Potom i pre nás budú platiť slová, ktoré spievame: „Keď príde posledná hodina naša, príď, Matka, nemeškaj, príď Matka a priveď nás do neba.“

Mária L., Víťaz

„Prosím farníkov, ktorí majú doma akúkoľvek fotografiu duchovného otca Vojtecha Hrabského-Andrášiho, aby nám ju zapožičali z dôvodu spracovávania histórie farnosti Široké.

Vojtech Hrabský-Andráši pôsobil v našej farnosti v rokoch 1936 – 1940 a z tohto obdobia by mohla existovať snímka, napríklad s prvoprijímajúcimi deťmi.

Fotografiu odovzdajte na Farský úrad vo Víťaze, prípadne redakcii časopisu Spektrum.

Po okopírovaní fotografiu čestne vrátime.

Ďakujem!

Ing. Viliam Širocký, Široké

– 17. – 27. 9. – šťastlivo sme putovali na posvätné miesta La Salette – Lurdy – Fatima – Santiago de Compostella – Montseratt a s požehnaním od Panny Márie sme sa vrátili k svojim

-re-

Kurz rodičovstva?
Na riadenie auta potrebujeme špeciálny kurz. Na výchovu detí zatiaľ taký neexistuje. Ideálne rodičovstvo však nikto nedostal do daru. Musíme sa mu učiť. V minulých číslach ste sa dočítali o nasledujúcich témach:
1. Pozoruj výraz svojho dieťaťa.
2. Utešuj svoje dieťa, keď plače.

Hlavná myšlienka: Hovor potichu a priateľsky, nie však vtedy, keď sa cítiš inak, priateľskosť sa predstierať nedá. Takže buď hovor priateľsky a potichu, lebo si priateľský alebo povedz dieťaťu ako sa cítiš, prinajhoršom nehovor nič.

Hluk ako stresujúci faktor predstavuje pre človeka možné riziko ohrozenia jeho zdravia alebo aj života. Každého hluk ruší, obťažuje, neurotizuje, postupne poškodzuje jeho zdravie. Vo všeobecnosti sa tento problém podceňuje. Výsledky rôznych štúdií dokazujú vzťah medzi expozíciou hluku a poškodením sluchu, podráždenosťou, poru-chami spánku, zvyšovaním hodnôt krvného tlaku, objavujú sa depresie, poruchy psychickej rovnováhy, ischemickej choroby srdca. Hlučné prostredie ovplyvňuje výkonnosť, pozornosť, zhoršuje komunikáciu, zvyšuje úrazovosť. Hluk má negatívny vplyv na deti pri učení, čítaní, udržiavaní pozornosti, vplyv na kvalitu a kvantitu ich spánku, na vzostup tlaku krvi a hladiny hormónov.

Tiché deti majú tichých rodičov. Hlučné deti majú hlučných rodičov. Ak rodičia rozprávajú veliteľským tónom, rozpráva takto aj dieťa. Keď chcete mať tiché deti, mali by ste sa držať dvoch pravidiel: hovoriť potichu a priateľsky a nechať deti robiť hluk. To si protirečí len zdanlivo. Deti totiž potrebujú určitú dávku hluku, ktorý samé spôsobia, aby sa cítili dobre. Spomeňte si na školské prestávky … V škole, keď deti kričia, nezaberie krik, ale to, keď učiteľ zostane ticho. Možno to trvá dlhšie, kým všetci stíchnu, ale odpútajú sa od kriku, niektorých to pobaví a ostanú kľudní „z vlastnej vôle“.

V domácnosti je problém často ten, že zariadenie bytu nezodpovedá potrebám dieťaťa. Často je to zbytočne preplnený priestor, ktorý dieťa obmedzuje v pohybe.

Jeden psychológ povedal, že jediné, čo sa dieťa do 6. roku života musí naučiť je: „JA SOM DOBRÝ.“ To je možné len vtedy, ak aj my rodičia považujeme dieťa za dobré a to mu prostredníctvom myšlienok, slov a činov dokazujeme.

Tri najčastejšie chyby v zaobchádzaní s deťmi sú: veliteľský tón, podráždené zdvihnutie hlasu a prerušovanie detí v ich činnosti.

Čo počúvajú naše deti?

Nelietaj, pohni sa, pomaly, dojedz to, vyčisti si zuby, nezašpiň sa, si špinavý, buď ticho, čo som ti hovoril, čo som ti hovorila, ospravedlň sa, pozdrav, nemotaj sa stále okolo mňa, choď sa hrať, nevyrušuj, nebehaj, nech sa nespotíš, dávaj pozor, aby si nespadol, hovorila som ti, že spadneš, tvoja chyba, nedávaš nikdy pozor, to nezvládneš, si príliš malý, urobím to ja, na to si príliš veľký, choď spať, vstávaj, urobíš to neskôr, mám veľa práce, hraj sa sám, prikry sa, nechoď na slnko, buď na slnku, nehovor plnými ústami!, atď.

Psychiatrička Mudr. Ľubica Braunová radí rodičom: „Spomeňte si, čo vám prekážalo, keď ste boli malí a nerobte to svojim deťom.“

Niektorí rodičia si povedia, že u detí dosiahnu niečo len zvýšením hlasu. To znamená, že to došlo už tak ďaleko, že zvýšenie hlasu sa stalo zvykom. Keď raz za čas „vyletíme z kože“, nie je to tragédia. Ale ak si zvykneme hovoriť potichu, bude mať aj tiché slovo rovnaký účinok ako slovo hlasné. Zo začiatku je potrebná dávka trpezlivosti, pretože keď sú už deti zvyknuté na krik, potrebujú čas, kým pochopia, že aj tiché slová sú mienené vážne.

Určite spoznávate túto situáciu: Dieťa s matkou sú na ihrisku. Dieťa sa hrá, matka sedí na lavičke a neustále dieťa napomína. Aj keď to hovorí tichým hlasom, na dieťa to má neblahý vplyv. Chyba spočíva nielen v množstve napomenutí, ale aj v prerušovaní detskej činnosti. To platí aj pre bábätká a deti do troch rokov. Malo by sa stať pravidlom neprerušovať dieťa, ak je spokojne činné alebo nečinne spokojné. Často to totiž vyzerá tak, že keď sa dieťa hrá, matka k nemu pribehne, pobozká ho a pochváli, že sa pekne hrá. A naopak, keď dieťa od nej počas jej činnosti niečo chce, ona nemá čas.

Ak sa deti hrajú a chceme im ukázať, ako sa z toho tešíme, môžeme si k nim sadnúť a pozorovať ich. Ak ich chceme za to pochváliť, povieme im to neskôr opisným spôsobom.

Chrumka, Víťaz

Odborné semináre bývajú buď nudné alebo až príliš fundované, teda nepochopené. Ten ružomberský, už desiaty letný žurnalistický seminár, nebol ani jedným z toho. Bol jednoducho bohatý.

Bulvár, hodnoty a KBS

Spoločenstvo mladých katolíkov aktívnych v médiách Network Slovakia funguje už desiaty rok, a tak sa patrilo i desiaty seminár (pôvodne určený pre tvorcov farských časopisov) urobiť čo najbohatším. Hodnoty a médiá bola hlavná téma, a najhlavnejší boli, samozrejme, hostia. Ešte som nevidel pohromade toľko mediálne významných ľudí. Alebo, aby to nevyznelo akosi nevkusne, ľudí, ktorí majú čo povedať.

„Na Slovensku ľudia nevedia, čo majú od časopisu, ktorý si kupujú, očakávať,“ zaznelo v ústrednej diskusii. V nej sa o hodnotách a médiách bavil Braňo Ondrášik, Marián Gavenda, Jozef Kováčik a biskup Bernard Bober. Šťavu dodával trochu odlišný prístup Braňa, ktorý stál pri založení nedeľného vydania Nového času a prednedávnom sa vrátil z USA, kde si robil doktorandské štúdium. S bývalým i súčasným hovorcom KBS otvorili témy ako mediálna kultúra, bulvarizácia, prístup novinárov k slobode a pravde, výhody a nevýhody rýchleho prístupu k informáciám … „Ak by ste to nepozerali, nedávali by sme to,“ spomenul B. Ondrášik prístup serióznejších médií v Spojených štátoch k bulvárnejším témam.

Ešte v ten večer rozprávali o vzťahu cirkvi a médií M. Gavenda s J. Kováčikom. Šéfredaktor Katolíckych novín zo svojej skúsenosti poznamenal, že so svetskými médiami treba dobre vychádzať, treba žiť a správať sa s vedomím, že Slovensko nie je kresťanská krajina. Je to sekulárny svet. Naši „mediálni“ kňazi rozprávali aj o obrane pri kompromitovaní zo strany sekulárnych médií i o tom, ako sa po porade s odborníkmi rozhodli pre „podplávanie vlny“ pri kauze arcibiskupa Sokola.

Fair-play dilema

Zuzana Wienk z Aliancie fair-play účastníkov seminára potrápila zaťažkávajúcou úlohou: Mali vyriešiť problém, v ktorom sa nachádzal novinár, ktorý dostal od istého politika ponuku exkluzívnych materiálov. Tie mali dokázať korupciu vo verejnom obstarávaní na jednom ministerstve v obrovských finančných obnosoch. Médium tohto novinára by vyšlo s „bombastickou“ kauzou. Politik mal však jednu podmienku – ku kauze sa v príspevku novinára bude môcť aj on vyjadriť. Brali by ste to?

Kňaz a salezián Rasťo Hamráček sa počas jednej z omší vyjadril, že vlastne nešlo o to, či ponuku od politika prijať alebo nie, ale skôr prečo. A to neplatí len pre oblasť novinárskej etiky …

Fotograf Matúš Zajac vo svojom výstupe o žurnalistickej fotografii kriticky zhodnotil prístup editovania fotografickej stránky časopisov. „Fotografi prinesú do redakcie CD s fotkami a viac sa nestarajú. Ale v západných médiách to funguje inak. Fotoeditor je napríklad v časopisu TIME s fotografom rovnocenný partner. Vojnový fotograf James Nachtwey prinesie do redakcie pätnásť fotografií, sadne si s editorom k tomu a skladajú príbeh …“

Bohatá prax

Na Filozofickú fakultu Katolíckej univerzity však neprišli začínajúci či pokročilejší novinári len kvôli prednáškam. Každý zo šesťdesiatich účastníkov bol začlenený do praktickej sekcie, ktorú si vybral, buď štylistickú (viedli ju František Múčka z TRENDu a Tomáš Gális z .týždňa), fotografickú (Andrej Lojan a Matúš Zajac), záujemcov o tvorbu webstránok učil zakladateľ Mediálne.sk Tomáš Abaffy.

Mladých žurnalistov v poslednej diskusii z ilúzie o práci novinára vyvrátila redaktorka .týždňa Eva Čobejová: „Novinárstvo nie je o písaní. Je o stretávaní sa s ľuďmi.“ Gabriel Beer zase vtipne o svojom médiu poznamenal, že TREND „nikto“ nečíta, ale všetci citujú.

Počas tých posledných augustových dní bol na programe aj výlet a spoločná oslava desiatych narodenín Networku, ktorý k tradičnému semináru pridáva čoraz viac aktivít.

Pavol Rábara, seminarista

Leto je už nenávratne preč a po dlhých, teplých a slnečných dňoch sa k slovu hlási jeseň. V jeseni sa dni krátia a noci predlžujú. Je chladnejšie ako v lete. Mnohé stromy zmenia farbu a potom stratia listy. Prvé ranné hmly nás šteklia na lícach a mrazíky štípu. Záhradky a polia vydávajú svoje drahocenné poklady v podobe dozretých plodov a bohatej úrody. Už som vás videla púšťať šarkany. Najviac sa mi páčili tie, ktoré ste si vyrobili sami. Aj v tomto októbrovom čísle som pre vás pripravila zopár úloh, na ktoré si, dúfam, v teplúčku svojej izby nájdete čas.

Padajú listy
Ján Andel

Padajú listy
v záhrade, v lese
a každý list nám
rozprávku nesie.
Jednu o jari,
druhú o lete.
Že ide jeseň,
o tom už viete.
Čo príde potom?
Hádať môžete.

Napadne snehu,
zbelie zem celá.
To bude zimná
rozprávka biela.

Stanislava Kolářová, Víťaz

V misijnom mesiaci október sa chcem podeliť o niekoľko postrehov z „misií“ u nás vo farnosti Kokava nad Rimavicou.

Na sviatok Povýšenia Sv. kríža 14. septembra sme putovali ku krížu nad obcou Kokava nad Rimavicou na kopec zvaný Kohútovo, ktorý pred rokom na sviatok Sedembolestnej Panny Márie požehnal rožňavský biskup Eduard Kojnok. Cestou na vŕšok sa deti modlili detskú krížovú cestu a hneď po príchode na vrch bola sv. omša. Zišlo sa tam asi 90 veriacich z celej farnosti – deti, mládež a ostatní. Pre nás je takýto výstup a sv. omša v prírode samozrejmosťou, veď každý rok sa vystupuje na Roháčku alebo vo Víťaze sa putuje na Sľubicu. Pre tunajších veriacich to bolo niečo nezvyčajné a nové. Keby bola v ten deň sv. omša v kostole, prišlo by asi 20 dospelých a 20 detí, lebo v piatky sú omše pre nich. Sviatok Sv. kríža je v tomto kraji pre katolíkov bežným dňom ako každý iný.

V nedeľu 30. septembra, keď je v katolíckom kalendári sv. Hieronyma – patróna Sv. písma – ďakovali sme za plody zeme. Znova však všetko prichystať a rozhýbať veriacich nebolo ľahké. Veru, aj ja som pomáhala. Duchovný otec aranžoval oltáre a usmerňoval ľudí, ktorí nakoniec prišli pomôcť, aby to nemusel robiť sám ako častokrát predtým.

Hlavnými myšlienkami boli citáty z biblie „Ja som“. Na hlavnom oltári bol citát „Ježiš – Svetlo sveta“. Tieto tri slová boli napísané z jadierok tekvíc do tekvíc. Na bočnom oltári Božského Srdca bol citát „Ja som Chlieb živo-ta“, ktorý urobili deti zo zŕn, ďalej tam bol položený chlieb, klasy obilia, zrno a aj obetná misa. Na oltári Panny Márie bol citát „Ja som Pravý vinič“ urobený z bobúľ hrozna, ďalej strapce hrozna, víno vo fľaši aj v džbáne. Pred obetným stolom boli v štyroch košoch plody záhrad a z fazule a kukurice nadpis Plody zeme 2007.

Na území rožňavskej diecézy to kňazi nemajú ľahké, a čo je u nás na východnom Slovensku samozrejmosťou, tu treba budovať v srdciach veriacich, preto prosme v tomto mariánskom mesiaci za misionárov u nás aj po celom svete, aby im Mária, Kráľovná apoštolov vyprosovala veľa síl, trpezlivosti a vytrvalosti v ich poslaní.

Mária Bednáriková, Ovčie

V jednu skutočnosť som hlboko presvedčený. V živote človeka neexistujú náhody. Existuje len Božie riadenie a Jeho vôľa.

Tak sa stalo z Božej vôle a milosti, že som sa mohol zúčastniť veľkej púte na miesta zjavení našej Nebeskej Matky – v La Salette, Lurdoch, vo Fatime a na Monserrate.

Svoju vďačnosť a radosť z toho, že aj mne to bolo dopriate, určite nedokážem slovami opísať. Veď byť na svätej omši v rodnom jazyku na mieste zjavenia sa Panny Márie malej Bernadete v Lurdoch, prejsť krížovú cestu v modlitbe a mlčaní, zúčastniť sa eucharistického sprievodu a požehnania so stovkami vozíčkárov – to zostane navždy v srdci. Kľačal som na mieste zjavenia sa Panny Márie trom malým pastierikom v údolí Cova da Irija a zažival tú úžasnú Božiu dobrotu a nezaslúžený dar, že patrím k tým, čo uverili v jej Syna Ježiša. To všetko mi napĺňa dušu slzami vďačnosti.

Mal som príležitosť a čas utiahnuť sa do kaplnky pod Čiernou Madonou a ďakovať Pánu Ježišovi za všetky nezaslúžené dary a milosti, ktorých sa mi dostalo.

Pri medzinárodnej svätej omši som si uvedomil príslušnosť veľkej Božej rodiny, že sa vieme jedným jazykom cirkvi spoločne modliť so všetkými kňazmi, aj našimi duchovnými otcami, ktorí boli koncelebrantmi. Za tie nádherné chvíle, kde som za Tebou, Pane Ježišu, mohol kráčať cez celé priestranstvo pred fatimskou mariánskou svätyňou.

Za to všetko nech je oslávený a pochválený Trojjediný Boh, Otec, Syn a Duch Svätý spolu s rozdávateľkou milostí našou Nebeskou Matkou.

František Štofaňák, Víťaz

Keď mi kňaz povedal, aby som napísala svoje svedectvo, netušila som, že to bude také ťažké. Prosila som Pána Boha, aby mi pomohol čo najvernejšie opísať to, čo som prežila, pretože po celý čas tejto skúšky stál pri mne.

Týždeň po Veľkej noci v sobotu odišli deti k babke. Ľahla som si, ale spánok neprichádzal. Radšej som si odišla ľahnúť do detskej izby, aby som svojim prehadzovaním na posteli nezobudila manžela. Keď som si ľahla, mala som pocit, akoby mi celý hrudník, hlavu a ruky niekto obložil ľadom. Slzy mi tiekli po tvári, plakala som bez vzlykov a začala som prosiť Pána Boha, aby ma prijal k sebe. Vedela som, že pomaly odchádzam a asi sa už z tej cesty nevrátim. V duchu som sa lúčila s deťmi, s manželom a s celou svojou rodinou a prosila som ich o odpustenie. Celý čas, čo som ležala, som neustále opakovala: „Pane Bože, pomôž mi!“ Po chvíli som opäť začala prosiť: „Pane Bože, dal si mi život, tak mi ho aj zober, ja už ďalej nevládzem.“ V tej chvíli som sa nebála smrti. Vedela som, že by bola pre mňa vykúpením. Keď som prekročila určitú hranicu a odovzdala som sa do Božích rúk, počula som slová: „Tvoj čas ešte neprišiel.“ Začala som sa obzerať po izbe a hľadala som, odkiaľ tie slová prichádzajú, ale nevidela som nič iba tmu. Myslela som si, že som sa zbláznila.

Znova hlas: „Tvoj čas ešte neprišiel. Musíš žiť. Tvoju pomoc potrebuje veľa ľudí.“ Vtedy som vo svojom vnútri pocítila, že je to hlas môjho Záchrancu. Lenže v tej chvíli sa mi zdalo, že pomoc prišla neskoro a preto som odpovedala: „Pane Bože, nevidíš v akom som položení? Veď som úplne na dne, nevládzem pohnúť ani malíčkom, ako môžem niekomu pomôcť, keď sama sebe nedokážem?“ Hlas ma prosil: „Neodmietaj ma, tak dlho si ma hľadala, teraz som tu, nevzdávaj sa! Kráčala si životom ako cez džungľu, sama si si presekávala cestu a teraz som tu, aby som Ti pomohol. Nemusíš urobiť nič, stačí iba povedať: Chcem!“

Ja som stále opakovala, že nevládzem a že to nemá zmysel, pretože mňa už nik nezachráni. Neverila som. Na jednej strane som si myslela, že som pomätená, na druhej strane som úplne jasne myšlienkami komunikovala s niekým, koho som nevidela. Bolo to na zbláznenie. Ten hlas bol veľmi milý a stále ma prosil, aby som prijala jeho pomoc. Cítila som, že mu na mne veľmi záleží. Tak veľmi sa o mňa bál. Ja som nevedela, pred čím ma chce uchrániť. Pochopila som, až keď som počula temné hlasy: „Nechaj ju, ona je už naša!“ Predtým som si myslela, že horšie byť nemôže, ale verte, že áno. Až vtedy mi došlo, že Božie Milosrdenstvo chce zachrániť moju dušu od večného zatratenia.

Zo všetkých síl vo svojom vnútri som začala kričať: „Chcem! Chcem! Bože, prosím, pomôž mi! Chcem žiť. Dokážem Ti, že som hodná toho daru, ktorý mi ponúkaš! Dokážem Ti, že si ku mne neprišiel zbytočne a urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som pomohla ľuďom, ako si to praješ.“

Hlasy temna sa s nepokojným vzdychom vytratili. O chvíľu som pocítila , ako v mojej hrudi všetko praská, všetko sa rúca, ľady sa topia, ako vo mne nastáva zemetrasenie. Všetka zloba, všetky hriechy, všetko zúfalstvo padlo. A ja som pocítila prílev tepla od nôh až po temeno hlavy. Bola som oslobodená. Začala som plakať, ale teraz to boli slzy radosti a vďaky. Cítila som, že sa musím vyspovedať, a to hneď.
Bola nedeľa Božieho milosrdenstva. Pánovi kaplánovi som porozprávala všetko. Spoveď trvala dve a pol hodiny. Keď som vyšla z kostola, moja radosť bola nekonečná – usmievala som sa a moje srdce sa tešilo. Mala som pocit, že mi narástli krídla. Cítila som, že ma nikto a nič nemôže ohroziť, bola som pod ochranou nášho Pána. Cítila som silu jeho Lásky a pochopila som, že ani tá najposlednejšia duša na svete mu nie je ľahostajná.

Manžel ma čakal pred kostolom a bol nesmierne šťastný, keď ma videl s úsmevom na tvári. Ja som vedela, že nás čaká nový život.

Bohuznáma