Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.
V liste Hebrejom čítam: „Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase.“ (Hebr 4, 14-6). Platí toto milosrdenstvo nášho Pána Ježiša aj pre tých, ktorí stroskotali so svojím celoživotným projektom manželskej vernosti a rozviedli sa? Platí toto milosrdenstvo pre cirkev a jej zákony a platí to aj pre nás, opravdivých kresťanov? Aké je naše milosrdenstvo k týmto nešťastne postihnutým, aká je naša ochota kresťanskej pomoci?
Aké máme možnosti pomôcť tým, ktorí zostali sami?
Azda každý z nás má medzi svojimi známymi niekoho postihnutého rozvodom. Mnohí z nich sa cítia poznamenaní ako verejní hriešnici, ostýchajú sa ísť medzi ľudí, do kostola. Je tu však skúsenosť, že ľudia sa často ľahkovážne berú, ale zriedkavejšie sa ľahkovážne rozvádzajú. Niekedy je rozhodnutie pre rozvod veľmi statočný čin. Veď človek tým dáva verejnosti najavo, že urobil veľkú životnú chybu, že stroskotal. Vydáva sa napospas odsúdeniam verejnosti tých, ktorí sa radi kochajú v ľudskom trápení.
Je potrebné, aby sa našiel niekto, kto im podá pomocnú priateľskú ruku. A kto iný, ako my kresťania, im môžeme povedať! Boh od človeka nežiada nič, čo je nemožné. Čo sa teda ukázalo ako ľudsky nemožné, nie je hriešne. Je to len zlé a boľavé. Treba ich pozvať do kostola, pozvať do rodinného spoločenstva. Povedať im pri stretnutí: „Poďte so mnou, zastavím sa po vás.“ V malom spoločenstve, ale aj vo farskom budú mať ochranu pred osamelosťou. Nedeľná bohoslužba a kázeň im pomôže celú tragédiu psychicky spracovať, uvedomiť si svoje vlastné chyby a spoluvinu, ľutovať ich a hľadať nápravu škôd. Tiež povahovo dozrieť s pomocou skúseného duchovného vodou, spovedníka. Keď rozvedení túto pomoc nenájdu, zvyčajne zatrpknú na celý život v nedôverčivom samotárstve alebo sa strmhlav vrhnú do nového neuváženého dobrodružstva. Starozákonné Božie meno je Jahve. To znamená „Ja som ten, ktorý tu je pre vás.“ Kto žije bez partnera, ten má čerpať svoju silu z tohto Božieho prísľubu, zviditeľneného farským a rodinným spoločenstvom a tiež z dobrých priateľov, ktorí sa vedia obetovať, poslúžiť.
Dá sa pomôcť aj tým, ktorí sa znova oženili?
Nových manželstiev po rozvode stále pribúda, a to aj medzi katolíkmi. Pre kresťana katolíka je cirkevný sobáš zásadne nerozlučiteľný. Ale každá zásada, každé pravidlo má svoje výnimky. Každý zákon má vykonávacie nariadenie, ako sa má v rozličných situáciách uplatňovať. Ale všetky okolnosti a všetky životné situácie nie je možné zahrnúť do žiadneho ľudského zákona. Kde ide o oblasti svedomia, veci vnútorné nepatria sudcovi. Súd nad vnútornými pohnútkami je potrebné ponechať Bohu. Rozvedení a znova zosobášení potrebujú pomoc a nie pohŕdavé odmietanie veriacich. Vďaka sviatosti krstu zostávajú kresťanmi aj naďalej. Je potrebné priateľsky ich pozývať a pomáhať im, aby sa, ako len môžu, podieľali na živote farského spoločenstva. Je potrebné venovať pozornosť aj ich deťom a zapájať ich do spoločenstiev detí a mládeže.
Pápež Ján Pavol II. v encyklike „Familiaris consortio“ žiada dôkladné rozoznávanie a rozlišovanie rôznych situácií a za určitých podmienok im otvára aj prístup ku sviatostiam. Veď Bohu záleží na tom, aby sa každý život vydaril! Viedenský biskup Krätzel povedal: „Objektívne je situácia znova zosobášených neriešiteľná, ale subjektívne je v mnohých prípadoch celkom na mieste pripustenie ku sviatostiam. Nedá sa predsa považovať za sviatostné také spolužitie manželov, ktoré by pre obidvoch, aj pre deti bolo peklom. A ako to môže povedať kňaz ľuďom v tejto situácii? „Ja vám sviatosť manželstva udeliť nemôžem, ale vy môžete spolu sväto žiť.“
Teda, nie je lepšie neženiť sa?
A čo povedať o tých, ktorí žijú spolu len tak – na hromádke, bez občianskeho a cirkevného sobáša, v konkubináte? Je stále viac takých, ktorí žijú ako druh a družka. Tí mladí často zo strachu, pretože poznajú hrôzy z rozvodov svojich rodičov či priateľov. Iní preto, že nedozreli ku schopnosti záväzne sa pre niečo rozhodnúť. Starší tak zostávajú preto, aby neprišli o vdovský dôchodok. A sú aj takí, ktorí manželstvo ako inštitúciu vôbec neuznávajú. Mnohí sa boja hrôz rozvodu, keby stroskotali. Niektorí sú však k tomuto vedení detinským postojom, chcú počas spolužitia uchmatnúť pre seba čo najviac, ale ako protihodnotu nechcú dať nič. Nechcú sa viazať, ani stratiť slobodu. V pozadí takéhoto konania je nedostatok zrelosti, dospelosti, najmä strach a neschopnosť záväzne sa rozhodnúť. A tak trápia seba aj obidve rodiny. Aká je pomoc?
Mnohí slušní ľudia sa od takých partnerov inštinktívne odvracajú a vyhýbajú sa im. Ale práve títo nerozhodní pomoc veľmi potrebujú. Trebárs od mladých priateľov, ktorí obdobím známosti prešli lepšie a pripravili sa na manželstvo. Na nich sa môžu presvedčiť, ako v istote manželstva vzniká domov pre manželov a bezpečné hniezdo pre deti. Ako práve kresťanská viera ponúka účinné riešenie rôznych zmätkov. Ako poskytuje ochranu a oporu v zlých chvíľach pevné sviatostné puto. Že manželstvo „na skúšku“ je ako bývanie v byte, na ktorý nemáš dekrét.
Doteraz nikto nevynašiel lepšiu formu spolužitia ako je manželstvo. Je len potrebné od mladosti vychovávať sa ku schopnosti žiť v páre. Je len potrebné počas dostatočne dlhej známosti vzájomný vzťah pestovať a dobre sa naň pripraviť. A tým, ktorí pri pokuse o založenie domova stroskotali, je potrebné pomáhať zo všetkých síl.
Ako kresťania ich nesmieme prehliadnuť.
MUDr. Vaščák Blažej, Široké