Značka: Spektrum 2010 – 7

– sobáš 11. septembra v Prešove – Štefan Rastislav ČECH, syn Imricha a Márie rod. Kollárovej, bývajúci vo Víťaze a Mária STRUKOVÁ, dcéra † Jozefa a † Ireny rod. Mikulášikovej, bývajúca v Prešove

– sobáš 18. septembra vo Víťaze 15:00 h – Roman POLANSKÝ, syn Karola a Márie rod. Franzovej, bývajúci v Bratislave a Marianna ULIČNÁ, dcéra Mariána a Márie rod. Petrovskej, bývajúca vo Víťaze

– sobáš 18. septembra v Ovčí o 16:30 h – Michal FEJA, syn Ľubomíra a Ľudmily rod. Sýkorovej, bývajúci v Brne a Marianna KOLLÁROVÁ, dcéra Stanislava a Márie rod. Hermanovej, bývajúca v Ovčí

– sobáš 25. septembra v Ovčí o 15:00 h – Peter ČIGARSKÝ, syn Jozefa a Marty rod. Ďuricovej, bývajúci v Ovčí a Mária KRÁĽOVÁ, dcéra Jána a Márie rod. Jenčovej, bývajúca v Ovčí

– sobáš 25. septembra v Gelnici – Peter HAĽKO, syn + Jána a Heleny rod. Hudákovej, bývajúci vo Víťaze a Adriána KLEŠČOVÁ, dcéra + Štefana a Libuše rod. Hronovej, bývajúca v Gelnici

-re-

– 16. 7. – ukončili sa práce na fasáde kostola sv. Jozefa,robotníka

– 24. – 26. 7. – putovali sme k sv. Anne

– 15. 8. – sv. omša v Doline – Nanebovzatie Panny Márie

-re-

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

Dnes už aj malé deti a najmä dospievajúca mládež, vďaka nadmerným a voľno prístupným informáciám sa baví na tému „teplošov“ a „lesbičiek“. Obrovský rozmach homosexuality ako verejne akceptovaného alternatívneho životného štýlu je ďalším z vedľajších produktov kultúry, ktorá oddelila sex od jeho vnútorného spojenia s prokreáciou. A je to naozaj stav na vážne zamyslenie sa a hľadania východísk aj pre naše deti. Nestačí konštatovať: „My sme žili v inej dobe a morálke“.

Niet sa prečo tomu diviť, že otázky o pohlavnej príťažlivosti rovnakých pohlaví, právach homosexuálov a lesbičiek, manželstvách rovnakých pohlaví a adopcii majú taký silne explozívny , emocionálny náboj.

Jedno dôležité si musíme v svojej sexualite uvedomiť: Ak som muž, Boh ma takého stvoril. Ak som žena, Boh ma takú stvoril. Moja sexualita, čiže moja pohlavnosť má svoj vnútorný význam!!!

Treba múdro rozlišovať medzi homosexuálnou náklonnosťou a homosexuálnym správaním sa. Iba veľmi málo z ľudí, ktorí sa identifikujú ako homosexuáli, bude tvrdiť, že si to vybrali! I keď možno pripustiť, keďže náklonnosť k rovnakému pohlaviu nie je niečo, čo si slobodne volíme, nieje sama o sebe hriechom. Avšak, neznamená to, že je dobré, ak sa podľa nej správame.

Podobne alkoholici majú chorobnú túžbu po alkohole a ľudia, čo sa prejedajú, majú chorobnú túžbu po jedle. Samotné tieto túžby nie sú hriechom, ale neznamená to, že je dobré, ak sa im podriadime a budeme sa podľa nich správať.

Aj keď sa niekto označí za gaya či lesbičku, ešte neznamená, že je automaticky homosexuál! Čo znamená, že niekto nie je ontogeneticky (vo svojej najvlastnejšej podstate) orientovaný na rovnaké pohlavie.

Keďže však žijeme v zlom a padnutom svete, náklonnosť k rovnakému pohlaviu je realita, s ktorou sa borí množstvo ľudí. Táto náklonnosť k rovnakému pohlaviu však nikdy nemôže definovať – kým je človek v jadre svojej identity. Je pravda, že identita osoby sa nedá oddeliť od jej sexuality. Sexuálna identita však hovorí o tom, že som stvorený buď ako muž, alebo ako žena.

Zmysel našej sexuálnej identity je neoddeliteľný od volania k životodarnej jednote na Boží obraz. Prvotný hriech toto volanie v každom z nás do väčšej či menšej miery zahmlil. Nezmenil však fakt a poznanie, že nás Boh tak stvoril.

Pre zopakovanie pravdy – telo je zjavením osoby. Pretože telo má snubný význam, môžeme usudzovať, že každá ľudská bytosť je ontologicky orientovaná na opačné pohlavie!

Pre veľmi jednoduché pochopenie to môžeme vidieť na spôsobe, akým Boh stvoril naše telá. A tu je treba jasne pripomenúť – ak niekto pociťuje silnú náklonnosť k rovnakému pohlaviu, treba to správnejšie opisovať ako dezorientáciu, pretože sa odchyľuje od prirodzeného, Bohom ustanoveného doplňovania sa pohlaví.

A je možné zopakovať, že ak ľudia vo všeobecnosti zisťujú, že ich priťahuje rovnaké pohlavie a nerozhodujú sa takými byť, nie je táto dezorientácia morálne zlou.

Ale aj tak si však treba uvedomiť, že náklonnosť k rovnakému pohlaviu je sama o sebe, tak ako to opisuje Cirkev, „objektívnym neporiadkom“ v tom, že sa odkláňa od pôvodného poriadku, ktorý ustanovil Boh. Je na mieste pripomenúť, že takáto príťažlivosť nemôže byť neutrálna a ešte menej dobrá, pretože je nastavená na vnútorné morálne zlo – homosexuálne správanie.

Padnuté ľudské bytosti sú priťahované k mnohým veciam, ktoré sú morálne zlé. Homosexuálne správanie je len jednou z položiek na ich dlhom zozname. Ako už bolo napísané, táto príťažlivosť sa označuje ako žiadostivosť! Pochádza z hriechu a dáva príležitosť k hriechu, samotná však nie je hriechom. Je to iba danosť stavu padnutého ľudstva.

Presne preto, že žiadostivosť pochádza z hriechu a k hriechu dáva príležitosť, nie je „v poriadku“. Sme volaní, aby sme ju prekonali bez ohľadu na to, či sa prejavuje ako náklonnosť k rovnakému pohlaviu, alebo ako neprirodzená príťažlivosť k jedlu, či pitiu.

Tak, ako ktokoľvek iný, aj tí, čo prežívajú homosexuálne sklony, sú volaní žiť v čistote. To znamená, že sú volaní prežiť vykúpenie svojej sexuality cez neustále sa prehlbujúce prijatie Kristovho diela vo svojom živote. Isto, náklonnosť k rovnakému pohlaviu môže byť zvlášť ťažkým krížom. Ale Božia oslobodzujúca milosť je trvalo prítomná, aby nám pomohla žiť podľa pôvodného Božieho plánu lásky.

Toto je dôvod, prečo je učenie Cirkvi o sexe vrátane jej učenia o homosexualite tiež radostnou zvesťou.

Mať rád nie je nikdy zlo
„Boh je láska“ (Jn 4,16). Ak máme druhých skutočne milovať bez ohľadu na pohlavie, potom musí byť naša láska v súlade s Bohom. Musí byť na „Jeho obraz“. V opačnom prípade to jednoducho nie je láska.

Sexuálna láska zobrazuje Boha zvláštnym spôsobom – a to iba cez vyjadrenie – „áno“ manželských sľubov: slobodného záväzku nerozlučiteľnosti, vernosti a otvorenosti pre deti. A preto pre dvoch ľudí toho istého pohlavia je jednoducho nemožné navzájom si vyjadriť tento záväzok.

Inak totiž povedané – dvaja ľudia toho istého pohlavia jednoducho nemôžu mať pohlavný styk. Čokoľvek tvorí homosexuálne správanie, nie je to a ani nemôže byť pohlavné spojenie.

Pohlavné spojenie je určené oplodňujúcim spojením sa genitálií (pohlavných orgánov). Sme tiež konfrontovaní s problémom svojho tela. Akýkoľvek pokus o oddelenie našej duše od fundamentálnej orientácie nášho tela (áno, našich genitálií).
Naše telo nám ukazuje, kto sme a definuje naše volanie k sexuálnej láske. Nie je nič zlé na tom, ak sa majú radi dve osoby rovnakého pohlavia.

Láska si vždy volí dobro milovanej osoby a preto nikdy nerobí zlo a ani nenahovára na zlo druhých. Ľudia rovnakého pohlavia, ktorí sa skutočne majú radi, sa nebudú nikdy snažiť o erotické zblíženie sa, predovšetkým preto, že sa majú radi.

Myslím, že k tomu všetkému, čo bolo vyššie napísané, nie je čo dodať. Je už len na každom z nás, ako to dokážeme pochopiť a správne sa zorientovať.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Na nespravodlivé obvinenia odpovedať svätosťou

Vatikán, 5.8.2010 (kath.net/RV) 013 769 – Mnohé z obvinení, ktoré sa v ostatných mesiacoch vyslovili proti Cirkvi, boli „neférové a nepodložené“. Napísal to štátny sekretár kardinál Tarcisio Bertone z poverenia pápeža Benedikta XVI. Kolumbusovým rytierom, ktorí sa v týchto dňoch stretli vo Washingtone. Svätý Otec je presvedčený o tom, že „najlepšou odpoveďou“ na obvinenia je „vernosť Božiemu slovu, väčšie úsilie o svätosť a zvýšená snaha o lásku v pravde u všetkých veriacich“.
V posolstve, ktoré teraz uverejnil Vatikán, sa ďakuje aj všetkým, ktorí „v turbulentných časoch“ stáli za pápežom. –zg-

Vojaka zachránil ruženec – ako jeho predka v 2. svetovej vojne

Londýn, 5.8.2010 (Daily Mail) 013 770 – Britský vojak, ktorý stúpol na mínu a bol ohrozený na živote v srdci Afganistanu, je presvedčený, že život mu zachránil ruženec presne rovnakým spôsobom, ako jeho prastarému otcovi ku koncu druhej svetovej vojny.

Glenn Hockton, (19), ktorý je teraz doma po sedemmesačnej povinnej vojenskej službe u jednotky Coldstream Guards v provincii Helmand, bol na strážnej obchôdzke, keď mu zrazu spadol z krku ruženec. Jeho matka Sheri Jonesová dnes hovorí:

„Pocítil akoby úder do chrbta. Zohol sa, aby zdvihol ruženec a pozrel sa, či je roztrhnutý. Ako sa zohol uvedomil si, že stojí na míne.“ Glenn tam musel zostať stáť 45 hrôzostrašných minút, kým sa jeho kolegom podarilo úspešne sa dostať k nemu a zneškodniť mínu.

Pani Jonesová, z Tye Green v Essexe, povedala, že priam fyzicky ochorela, keď jej syn zavolal, aby jej povedal o svojom osudnom dni …

Jeho prastarý otec Joseph ‚Sunny‘ Truman tiež vďačil ružencu za záchranu života počas druhej svetovej vojny, keď výbuch zabil šiestich mužov z jeho roty. Bojoval v kráľovskom regimente Royal Regiment of Fusiliers a po tom, čo ho zajali ku konci vojny, bol aj s ostatnými väzňami prinútený ustupovať pred blížiacimi sa spojencami.
Pani Jonesová, (41) spomína: „Kráčal cez pole spolu so šiestimi kamarátmi, Zohol sa, aby niečo zdvihol a bol jediný, čo prežil náhly výbuch bomby. A to, čo našiel a zdvihol, bol ruženec.“

Povedala, že predtým, než bol Glenn poslaný do Afganistanu, požiadal o ruženec, aby si ho mohol vziať so sebou. Jeho matka a nevlastný otec Danyal Jones tiež uchovávajú guľku, ktorá vnikla do Glennovho panciera na tele, keď ho postrelili pri inej príležitosti. Skrútilo ho to a vyrazilo mu dych, ale inak zostal nezranený. –zg-

Ježiš zastavuje lupiča

USA, 1.8.2010 (kath.net) 013 757 – V USA na Floride istá predavačka zabránila lúpeži tak, že s lupičom začala rozhovor o Ježišovi. Informoval o tom rakúsky ORF. Vysielač ABC odvysielal aj zábery z bezpečnostnej kamery v telekomunikačnom obchode v Pompano Beach na Floride.

Zábery ukázali lupiča, ktorý hovorí predavačke: „Nemusíš mať strach“. Ona odvážne odpovedá: „Ja vôbec nemám strach,“ a začne s lupičom rozhovor o Ježišovi. „Porozprávam sa s tebou o Ježišovi,“ hovorí ohromenému lupičovi,“ a nechce mu vydať požadovaných 300 dolárov. Úplne pokojným hlasom ponúka mužovi pomoc pri hľadaní práce a pýta sa ho, prečo pácha túto lúpež. Asi po 5 minútach úplne zneistený lupič pripúšťa, že jeho zbraň je iba hračkárska pištoľ a bez peňazí odchádza preč. –zg-

Loveparade – Festival lásky???

Mníchov, 3.8.2010 (kath.net/idea) 013 765 – Mŕtvi sú pochovaní, rozlúčkové reči odzneli. Spamätáme sa a uvedomíme si, čo to všetko znamená? Ako často sme to už zažili po tragických udalostiach: zdesenie verejnosti, zrazu je Cirkev, ktorú sa toľko hanobilo, veľmi potrebná, politici chcú urobiť „blaho ľudí hlavným cieľom svojho konania“. Ale ako náhle sa pominie rozruch v médiách, už je tu zasa len „business as usual“ – biznis ako zvyčajne.

Keby na tejto „nemravnej party“, ktorú pre mládež našej krajiny usporiadali v Duisburgu už 19. krát, nikto nezomrel, bolo by potom všetko v poriadku? Čo má Loveparade do činenia s láskou?

Či neznamená Loveparade zmaximalizovať „zábavu“ opojením? Opojením masy, opojením rytmicky monotónnym, agresívnym, sluch ohrozujúcim trvalým ozvučením, opojením alkoholom a drogami, opojením verejnou sexuálnou neviazanosťou. Iste, medzi účastníkmi sú aj mnohí, čo sa nadšene zúčastňujú tejto party aj bez drog a sexu, pretože je jednoducho „cool“ byť pritom. Ale magnetickým posolstvom tejto Loveparade je extatická neviazanosť v mase. O 17. hodine potom vypuklo peklo a o 23. hodine sa ešte stále tancovalo!!! Prečo štát, ktorý zakazuje drogy, dovoľuje masové podujatia, pri ktorých sa drogy masovo konzumujú?

Vy, úbohí rodičia! Mohol to byť môj syn, moja dcéra. „Či sme ti neukázali, čo je láska? Prečo si nevedel(a), že tam ju nemôžeš nájsť?“ Často sa potom kladú otázky, či sme nezlyhali, či sme sa nezavinili nedostatkom lásky – keď stojíme zoči-voči smrti najbližšieho. Ale tieto otázky, rodičia, si nemusíte kláť iba vy sami, tie si musíme položiť (a mali by sme si položiť) my všetci.

Nielen organizátor, nielen starosta, nielen bezpečnostné zložky sa teraz preverujú, ale spoločnosť, ktorá na základe materiálneho nadbytku dvom generáciám kázala a predávala zábavu ako zmysel života.

Keď smrť ukáže, že je silnejšia ako ľudskí organizátori, tak potom mnohí radi hovoria o „hodnotách“. Ale o akých hodnotách? O zábave či radosti? O uspokojovaní pudov alebo sebaovládaní? O bezuzdnej slobode či zodpovednosti? O splynutí s masou alebo rozvinutí jedinečnej osobnosti? O neviazanom sexe s falošnou nálepkou lásky alebo láske ako záväzného odovzdania sa muža a ženy?

Je to o tom, čo sa v ľúbivých slovách o „hodnotách“ nevysloví, o tom, čo vyžaduje realizovanie hodnôt cností, ku ktorým kedysi vychovávala rodina a Cirkev. Ak sa neposilní rodina, ak sa cirkvi budú naďalej zvnútra a zvonka rozorvávať, nenastane nijaká obnova.

Takéto niečo hovoriť nie je moderné a ešte menej je to postmoderné. Kto sa nad tým pohorší, môže si položiť otázku, ako budú vyzerať naše vyhliadky do budúcnosti a ako sa vodí mládeži v tejto spoločnosti. Nádej, že mŕtvi z Duisburgu privedú krajinu k zamysleniu, je nerealistická, ale možno sa teraz niektorí mladí ľudia vydajú na cestu, na ktorej už nepadnú do pasce zvodcom a na ktorej budú hľadať pravú lásku. –zg-

Sv. Michal archanjel, bráň nás v boji, buď nám ochrancom proti zlobe a úkladom diabla. Pokorne prosíme, nech mu Boh ukáže svoju moc. A ty, knieža nebeských zástupov, Božou mocou zažeň do pekla satana a iných zlých duchov, ktorí sa na skazu duší potulujú po svete. Amen.

Modlitba za Svätého Otca

Pane, prameň všetkého dobra a všetkej pravdy, daj nášmu pastierovi Benediktovi ducha múdrosti a rozumu, sily a pravého rozlišovania. On verne vedie stádo, ktoré si mu zveril, a preto ako nástupca sv. Petra nech buduje tvoju Cirkev ako sviatosť jednoty pre celé ľudské pokolenie. Nech ho Pán chráni, nech mu dá život, nech ho požehnáva na tejto zemi a nech ho nevydá do rúk jeho nepriateľov.

-re-

Na prvý pohľad bezvýznamná vec. Ona oddeľuje priestor všedných vecí, všedných dní od priestoru, kde sa koná bohoslužba, kde môžeme Boha zacítiť viac ako inde. Je to miesto, kde býva Boh. Tam, kde bol Boh, si Mojžiš vyzul obuv. Po nás nikto nechce, aby sme to robili (to by mohlo vzbudiť všelijaké pohoršenie, podráždiť čuchové receptory…), ale mali by sme si vyzuť „duchovné topánky“, ktoré sú oveľa dôležitejšie ako fyzické. Tieto „duchovné topánky“ môžeme nazvať aj úcta, alebo klaňanie sa Bohu „v duchu a pravde“ (porov. Jn 4, 23). V duchu to znamená vo svojom srdci, vo svojom vnútri, úprimne, s láskou. V pravde znamená, aby to nebolo divadlo, lebo Boh vidí do srdca, aby to nebolo iba preto, aby ma videli susedia, ale aby to bolo na sto percent, aby sa moje vnútro zhodovalo s vonkajškom.

Brána oddeľuje tieto dva priestory (posvätný a profánny), ale nemôže urobiť to, aby som nechal svoje problémy ktoré ma trápia vonku pred dverami kostola. Ani to nie je potrebné. Práve naopak. Keď budeme prechádzať bránou kostola, uvedomme si, že si so sebou prinášame všetky problémy, celý svoj život, svoje radosti aj bolesti a dávame ich tebe Bože, aby si nám ich pomohol vyriešiť podľa Tvojej vôle. Dávame ich Tebe Bože, ktorý si náš Otecko, lebo Ti dôverujeme, že nám pomôžeš. Toto si vyžaduje, aby sme neprechádzali bránou kostola ako rýchlik tunelom, ale pomaly a dostatočne v predstihu pred začiatkom sv. omše, aby sme si mohli uvedomiť všetky radosti i bolesti, ktoré pred Boha prinášame a obetujeme mu ich. On o všetkom vie, tu ide o to, aby sme si to my uvedomili a toto uvedomenie si tejto skutočnosti ma vtiahne do diania liturgie natoľko, že sa budem lepšie sústrediť na sv. omšu.

Ak opúšťam tento posvätný priestor, mal by som si byť vedomý toho, že posvätno mám zobrať so sebou. To neznamená, že mám niečo z kostola ukradnúť. To znamená, že ja sa mám posvätiť a touto svätosťou, ktorou som v kostole „napáchol“, mám pretvárať vonkajší svet, tam kde sa pohybujem, v škole, v úrade, na pracovisku, na ihrisku… V žiadnom prípade to nemá byť naopak, aby som posvätno sprofanizoval, alebo, nedaj Bože, znesvätil. Posväcovať svoje okolie – to je poslanie, ktoré mám plniť, keď počujem slová kňaza: „Ite missa est“ – „Iďte v mene Božom“. Je to síce náš nie dobrý preklad, ale mám v mene Božom plniť to, čo som počul v čítaní, čo mi povedal Ježiš pri svätom prijímaní. Latinské „Ite missa est“ by sme mohli doslovne preložiť: „Choďte, omša trvá“, lebo je tam použitý prítomný čas. Tento prítomný čas nás upozorňuje na nadčasovosť a večnosť liturgie, na ktorej sme mali účasť a ktorá stále trvá. Je to tá istá liturgia, ktorá sa koná v nebi a z ktorej sa radujú všetci svätí a anjeli. Tento prítomný čas nás má uspokojiť, lebo skutoční veriaci by mali byť smutní, keď sa musia vzdialiť od svojho Boha, svojej lásky, od toho, po ktorom túžia celým svojím bytím. Ako ďaleko sme svojím srdcom a zmýšľaním od Boha, keď celú omšu čakám na tieto slová a potom s radosťou utekám nie plniť si svoju kresťanskú povinnosť (sprostredkovať Boha druhým a tešiť sa z Ježiša…), ale utekám z kostola, len aby som bol čím skôr von. Aby niektorí boli čím skôr von, pre istotu ani nevojdú dnu do kostola.

Ďalší preklad „Ite missa est“ by mohol byť: „Choďte, ste poslaní, máte poslanie“ (misiu od latinského missio = poslanie). O aké poslanie ide, možno tušíme. Znova ide o plnenie tohto, čo som počul. Aj tu by naše „Bohu vďaka“ malo vyjadrovať radosť z hlásania evanjelia, radosť, z toho, že nám Ježiš dôveruje, inak by nám túto misiu nezveril.

Kiežby dal dobrý Pán Boh, aby som si to uvedomil aspoň ja, že mám účasť na večnej liturgii, mám posväcovať tento svet a Boha niesť medzi ľudí vtedy, keď prechádzam kostolnou bránou von z kostola.

„Všetko o sv. omši“ Mgr. Vladimír Balucha

V roku 2006 zaplavila svet mánia, ktorú vyvolala kniha americkej autorky Stephanie Meyerovej – Súmrak. Milióny ľudí uchvátila svojim romantickým príbehom lásky medzi upírom Edwardom a obyčajným dievčaťom Bellou. Príbeh je v podstate moderným prepisom Shakespearovho Rómea a Júlie a emotívny a napínavý opis ich boja za lásku, ktorý strhol mnohé romantické duše. No málokto sa vtedy zamyslel nad skrytou, no pravou až démonickou podstatou tohto románu, ktorý je pre duchovný, psychický a sociálny svet človeka priam nebezpečný. Čoho symbolom je ponúkané červené jablko na prebale knihy Súmrak, ak nie lákavým a úskočným znakom diabla a hriechu prvých ľudí a pritom koľkym nadšeným fanúšikom to ani nenapadlo.

Ako vedúca knižnice som denne konfrontovaná s literárnym dianím a požiadavkami čitateľov. S reakciami na knihu Súmrak som sa stretla už v roku 2007 a o románe, ktorý sa stal svetovým bestsellerom som počula a čítala mnoho recenzií. Po zakúpení a prečítaní všetkých dielov ságy som aj ja bola ohúrená dejom tohto románu. Takýchto ľudí bolo okolo mňa obrovské množstvo a tak som sa v septembri minulého roku na literárnom krúžku hlbšie zamyslela nad touto knihou. Hlbšie poznanie knihy a jej posolstva ma samú nemilo prekvapilo až ohromilo. Kritiky hovorili o temnom podklade a štýle EMO, ktorý prekrýva celé dejstvo ságy, čo je vlastne znevažovanie ľudského života, ľudskosti a ľudskej priemernosti na úroveň štvanej a lovenej zvery a potravy. Zlo sa vždy javí ako niečo nádherné, neodolateľné a krásne, lebo ak by sme videli priamo jeho ohavnosť a zvrátenosť, bránili by sme sa a odmietli ho. Už v prvom upírskom románe od Brama Stokera – Drakula opisuje autor svojho hrozného hrdinu ako mŕtve telo bez duše, posadnuté a ovládané diablom, ako osobu odpornú a zvrhlú. Podľa tohto opisu sme všetci vedeli že Drakula je diabol, čo hovorí aj jeho meno a preto bol tento román hororovým, teda temným a zvráteným. No postupne sa z ohavného a páchnuceho upíra stal krásny, šarmantný šľachtic s titulmi a sexepílom, ktorý svoj zjav využíva na lovenie svojich obetí.

A presne s týmto sa stretáme v ságe Súmrak, kde sa zlo zaodelo nielen krásnou ohavnosťou a super schopnosťami, ale aj relatívnym dobrom, ľudskosťou a nesmrteľnosťou. Táto zvrátenosť je o to horšia, že telo bez duše, teda upír s nadprirodzenými schopnosťami je prezentovaný ako symbol cnosti len preto, že loví zvieratá a kde ho slnko ako symbol Božej moci nezničí, ale naopak, na slnku nádherne žiari. Nie je tu symbolika Lucifera, teda nositeľa svetla, ktorý bol najkrajším z anjelov pred zradou Boha. No Boh nás stvoril ako ľudí a vdýchol do nás svojho ducha – teda logicky – čo je v tele upíra, keď sám nemá dušu a teda nie je ľudskou bytosťou – kto je v jeho tele, ak nie duch? Ak by mal dušu, nie je upír, lebo duša patrí k človeku, no duch bez tela je výtvorom diabla a je to zhluk silne negatívnej a diabolskej energie.

Mňa osobne šokovala hlúposť Belly, ktorá bez zaváhania zamení svoju nesmrteľnú dušu za relatívne nesmrteľný život. A tu je ďalšia absurdita – ako môže byť niekto večne živý bez nesmrteľnej duše ak ju stratí kvôli neľudskej bytosti. Veď nesmrteľnosť na zemi by sa po čase stala nekonečným utrpením a nezmyslom. Je to ako keď narkoman vymení svoju dušu za drogu – hlavne, že sa s ňou cíti fajn. Ďalšie nebezpečenstvo je v superschopnostiach upírov. Keď diabol pokúšal v raji Adama a Evu neponúkal im práve to, že budú ako Boh, teda že budú nadľudia s nadprirodzenými schopnosťami. Nezničila človeka pýcha ukrytá v tejto ponuke superčloveka? A táto ponuka sa na ľudí sype zo všetkých strán v podobe Supermana, Batmana, Spidermana a upírov a pritom by jediný superčlovek bez zodpovednosti a s ľudskou náchylnosťou k hriechu mohol zničiť celé ľudstvo.

Fakt, že človek využíva len 36% mozgu zo 100, chráni ľudstvo pred sebadeštrukciou. Niet divu, že ľudia sú zo svojej obmedzenosti frustrovaní a snažia sa za každú cenu vyvýšiť nad iného človeka a urážajú slovami ako: „Ja mám titul a ty mi nesiahaš mi ani po členky, si nula, nemáš žiadny život, lebo nespĺňaš moje kritériá“ a podobne len preto, že sa cítia nadľuďmi, povýšenými nad svoju sestru či blížneho, tu často vzniká aj tzv. ,,komplex boha“?

A naopak, pri pochybení a nízkom sociálnom povedomí, sa vo svojej pýche vyhovoria trebárs na svoje okuliare len preto, aby si nemuseli priznať chybu a to pred človekom, ktorému hrozí ochrnutie. Ako veľmi dokáže pýcha a hlúposť ponížiť človeka len preto, lebo si myslí, že je niečo extra. Potom sa netreba čudovať, že rešpektovanie sociálnych a morálnych pravidiel a autorít človeku nesedí a tak si vytvára svoje vlastné, pomaly nerozozná rozdiel medzi fantáziou a realitou, medzi morálkou a anarchiou. Napríklad pred niekoľkými dňami pri hre na Spidermana dieťa vyskočilo z okna, lebo si myslelo, že „je“ Spiderman. A tak mnohí túžia aj za cenu straty Božieho synovstva, po pozemskej nesmrteľnosti, kráse, moci a superschopnostiach aj za cenu straty duše a toho pravého večného života v Nebi.

Jablko bolo vždy symbolom pokušenia a prefíkanosti diabla. Netreba sa nechať uniesť fantáziou a láskou na večnosť, za ktorú sa platí dušou a človek sa stane primátom, ktorý loví ľudí či zvieratá, teda je kanibalom či zoofágom. Samotné pitie akejkoľvek krvi je veľkým hriechom, je toxické, teda smrteľné. Nikdy netreba zabúdať na to, že zlo má krásnu tvár a ponúkne ti, že budeš ako Boh, ak mu dáš svoju dušu. Netúžte po zatratenom upírskom Edwardomi, lebo nie je človekom. Zlom sa dobro dosiahnuť nedá, aj keď sa krvavé oči zmenia na žlté, čo je tiež symbolom dvojtvárnosti zla, lebo nakoniec sa zlo odhalí samo. Nechcite byť ani hlúpou Bellou, ktorá za pominuteľnú a nedokonalú lásku k neľudskej bytosti zapredá dušu zatrateniu a tým si podpíše ortieľ večnej smrti.

Môžete sa brániť tým, že je to len kniha, no nevplývajú práve takéto silne populárne knihy a filmy na základné psychické črty každého človeka? Málo z tých, ktorí túto knihu viackrát prečítali si tento fakt nevšimli, no ja dúfam, že toto varovanie vám objasní, že zlo je také rafinované, že sa mnohí dokážu doňho priam zamilovať.

Lucia Galdunová, Víťaz

A je to opäť tu.

Vo štvrtok sme zas a znova po dvojmesačnej pauze zasadli do našich starých známych školských lavíc.

Začína sa ďalších desať mesiacov učenia, u niektorých aj cestovania so známou frázou: „polovičný z karty“, keď sa chcú dostať do svojej školy a, samozrejme, čakania na ďalšie voľno, ktorým budú pre nás najbližšie jesenné prázdniny.

Neviem ako Vám, ale mne bude veľmi chýbať ranné vstávanie o deviatej (niekedy aj neskôr), slnečné dni a poobedia bez vysedávania za písacím stolom nad knihami.
Ale čo už. Človek sa má stále čo učiť a keď toho v budúcnosti chceme dosiahnuť čo najviac, vedomosti sa nám určite zídu.

Tak sme si oddýchli a teraz nám ostáva len „naštartovať“ a vydať sa na ďalšiu desaťmesačnú jazdu školským rokom.

Želám Vám, aby ste mali počas tejto „jazdy na ceste zvanej Školský rok“ čo najmenej výmoľov a aby Vám nikdy nedošiel benzín, teda energia a chuť potrebná na zvládnutie školských povinností 🙂

Parádnica

Do školy sa Klára chystá,
musela si trochu privstať.
Tešila sa na ráno,
odhodila pyžamo.
Obzerá sa pred zrkadlom,
či jej nové tričko sadlo,
či sa k nemu sukňa hodí…
Snáď nevyšla ešte z módy!
O chvíľu je parádnica
oblečená v nohaviciach.
K zrkadlu sa znova vráti:
-Neboli by lepšie šaty?
Či boli, či neboli,
musí bežať do školy.
Usadí sa do lavice,
zaleje jej červeň líce.
Parádnica Klárika
zabudla si šlabikár!

Do nového školského roka vykročme v dobrej nálade 🙂
V škole sa pýta učiteľka žiakov, koľko druhov rakov poznajú. Móricko odpovedá:
– Morský rak, riečny rak a Rumburak.

Učiteľ sa pýta žiakov:
– Koľko zmyslov má človek?
– Šesť! – vykríkne Janko.
– Ktorý je ten šiesty? – pýta sa učiteľ.
– Zmysel pre humor.

V škole prváci dostávajú za dobré výkony včeličku a za trochu horšie prasiatko. Prvák Jakub sa nevyznamenal v čítaní a doniesol domov v žiackej knižke prasiatko. Stará mama zalomila rukami, no Jakub sa bránil:
– Stará mama, je to síce prasiatko, ale sa pozri, ono sa usmieva.

stránku pripravila: Lenka Novotná

Naša dedinka Ovčie je najbližšie ku kostolíku svätej Anny, hoci patrí Kluknave, no aj tak sme s nimi ako jedna rodinka. V minulosti sme pri svätej omši niesli obetné dary spolu. Každý rok očakávame ten vzácny odpust svätej Anny, s radosťou kráčame ku kostolíku. Prichádzajú naši rodáci ku rodičom, stretneme sa a porozprávame.

Slávili sme trojdnie. Počuli sme pána arcibiskupa Bobera, akí máme byť kresťania, aby nás Boh mal rád, vďačíme im za povzbudivé slová. Svätú omšu sme prežili s radosťou v srdciach, prosili sme, aby naše rodiny žili v láske, obohatili sme sa eucharistiou. Počasie bolo upršané, ale ľudí neodradilo, chceli dokázať svätej Anne, ako ju milujú. Nebeský Otec mal v pláne si vyvoliť v starobe Joachima a Annu za vzorných manželov, žili Bohu milým životom. Pán Boh ich obdaril veľkou láskou, keď svätá Anna porodila v starobe Pannu Máriu, ktorá sa stala matkou Pána Ježiša, ktorý vykúpil z lásky k nám celý svet. Buďme aj my trpezliví, prosme, modlime sa, on na nás nezabudne. Samé katastrofy, rozbité manželstvá, kam to spejeme? Keď nebudeme dávať Pána Ježiša na prvé miesto, v našom živote „stroskotáme“.

On nám dáva chlieb na stôl, požehnáva našu úrodu, dal nám deň, slnko, mesiac, hviezdy, aby sme pracovali, ale dal nám aj noc, aby sme odpočívali.

V duchu sme si pomysleli na našich zosnulých, ako sa tiež tešili na odpust svätej Anny, nech odpočívajú vo svätom pokoji.

Mária Tobiášová, Ovčie

Prázdninový čas nás napĺňa teplom – oddychom tela, ale netreba zabúdať ani na relax duše. Podelím sa s Vami o silu odpustu svätej Anny v Kluknave v dňoch 24. – 26. 7. 2010. Naši starí rodičia nás ako deti brávali na púte v blízkosti našich miest a obcí, v ktorých sme žili. Mladšia generácia má možnosť cestovať aj na vzdialené pútnické miesta, ale po tohoročnej púti som presvedčená, že príhovor svätých, ak o to kresťan úprimne prosí, dostane aj na jednoduchom mieste, ktoré je navštevované a po stáročia uctievané na počesť PATRÓNA, ktorému je príslušný kostol zasvätený.

TRI DNI strávené pri sv. Anne – v modlitbách, svätých omšiach, rozjímaní pred Sviatosťou Oltárnou, spevy, prosby, príhovory a príklady preniknú nielen srdcom kresťana, ale aj neveriaceho, pochybujúceho človeka, k rozhodnutiu, že milosti sú darom pre nás všetkých, žijúcich na tejto Zemi.

Kostol sv. Anny – prekrásny oltár, prameň čistej vody, tichá príroda, rozdávajúca svoje dary v podobe slnka a dažďa, boli tak isto milosťami, ktoré si treba vážiť a ďakovať za ne. Program obohatený o gréckokatolícku sv. liturgiu a akatist k Bohorodičke rozpálil srdcia mnohých pútnikov. Každý z troch dní mal svoje čaro a silný duchovný zážitok, hlboko prenikajúci každú vekovú kategóriu. Ako by aj nie, veď sa často skloňovalo slovo RODINA v homíliach kazateľov na tejto slávnosti sv. Joachima a sv. Anny, rodičov našej nebeskej Matky, Panny Márie, ktorá patrila do rodiny a ktorej rodina dala základy do života.

V dnešnej modernej dobe, plnej technických vymožeností je rodina dávaná do úzadia. Nedovoľme, aby akákoľvek kríza dnešných rodín zasiahla ľudstvo tak, aby sa o rodine ani nehovorilo a dbajme na to, aby sa jej prikladala patričná vážnosť.

RODINA – základná bunka spoločnosti je tou, ktorá dáva národu synov a dcéry, vedcov, umelcov, lekárov, kňazov…. Aká bude rodina, taká bude spoločnosť. Chráňme si dedičstvo našich rodičov.

Záverom sa chcem poďakovať všetkým, ktorí prispeli k peknej slávnosti sv. Anny. Aj milej spolužiačke Alžbete, ktorá ma pozvala prežiť 3 dni v prítomnosti sv. Anny a odniesť si krásne dojmy a milosti do každodenného života, v ktorom máme svedčiť o Božej prítomnosti medzi nami. Nech nás všetkých ochraňuje a sprevádza požehnanie sv. Anny – babičky Pána Ježiša na tejto pozemskej púti, nech drží ochranu ruku nad našimi rodinami, aby sme sa všetci stretli v nebeskej vlasti.
S úctou a vďakou spomína pútnička.

Anna, Prešov

„Posolstvo, o ktoré sa chcem podeliť, vychádza z môjho srdca, z lásky k životu a k rodine, a zo zdedeného zmyslu pre povinnosť chrániť tých, ktorí sú v spoločnosti najviac zraniteľní.

Moja dnešná reč a moja práca občianskej aktivistky sú založené na troch veľmi jednoduchých pravdách:

• že každá ľudská bytosť si zaslúži úctu kvôli tomu, že je ľudskou bytosťou;
• že žiadny život sa nikdy nestáva viac alebo menej ľudským;
• že každý ľudský život začína fyzickým začiatkom.

Z týchto troch predpokladov vyplýva, že každá ľudská bytosť, narodená alebo nenarodená, má práva a tieto práva by mali byť rešpektované spoločnosťou a chránené zákonmi.

Pokánie je prvým krokom k záchrane duše; je to tiež prvý krok ku zmene kultúry. Viem to, pretože som počas svojho života videla moju kultúru, moju Ameriku, meniť sa.
Prežili sme veľa krviprelievania a bolesti, pretože niektorí ľudia v Spojených štátoch si mysleli, že africkí Američania nie sú hodní úcty. Pľuli na nás. Mlátili nás a bili nás. A lynčovali nás. Zabíjali nás, pretože sme boli považovaní za menejcenných. Podobne je to aj so životmi nenarodených detí, ktoré sú v dnešnej dobe lynčované v lonách svojich matiek.

Ale rasizmus nielen utláčal afrických Američanov, rovnako poznačil aj duše utláčateľov. Výmysly rasistov im spríjemňovali a uľahčovali život a oni im čoraz viac prepadali. Stali sa závislými na týchto klamstvách. A tak verili niečomu, o čom v hĺbke svojich sŕdc vedeli, že je to klamstvo. Podobne je to aj s klamstvami stúpencov potratov v dnešnej dobe.

Dnešní nenarodení sú ako voľakedy čierni – je lepšie, ak sú mimo dohľadu a nemyslime na nich, pre prípad, že by nám pripomínali neprávosti, ktoré páchame. Ale aj tak majú stúpenci potratov a ich podporovatelia rovnaký problém, ako mali rasisti a stúpenci segregácie – realitu. Nenarodené deti nezmiznú. Takže úlohou potratového priemyslu sa stalo popieranie ľudskosti tých, ktorých využíva a diskriminuje.

Ale čo ak si už viac nedokážeme racionalizovať to, čo sme robili počas všetkých tých rokov, podobne ako riaditeľka Texaskej potratovej kliniky, ktorá nedávno odstúpila zo svojej funkcie potom, ako videla ultrazvukový obraz dieťaťa, ktoré pomáhala potratiť? Čo ak sa pravda zrazu stane takou jasnou a presvedčivou, že spoločnosť jednoducho nedokáže zostať ľahostajná a podieľať sa na tomto veľkom klamstve? Vtedy musíme robiť niečo nezvyčajné – musíme sa ponížiť, uznať svoje zlé skutky a zmeniť naše spôsoby.

A toto sa vlastne stalo aj v mojej krajine kvôli zmenám v oblasti občianskych práv. Amerika sa zmenila, pretože boli dotknuté srdcia Američanov – srdcia, o ktorých nám Biblia hovorí, že je do nich vpísaný Boží zákon. Môžeme sa usilovať potlačiť naše svedomie, očkovať alebo liečiť svoje mysle tak, aby sme nemohli alebo nechceli myslieť, ale zmysel pre rozoznávanie dobra a zla bol daný každému z nás. Toto je presne to morálne povedomie, ktoré zmenilo rasistickú kultúru v Amerike.

Verím, že to isté morálne povedomie môže zmeniť potratovú kultúru hocikde na svete. Nestane sa to zo dňa na deň. Ale už sa to deje.

Hlboko v našich srdciach to vieme. Ale príliš dlho sme odvracali zrak. Nechceli sme sa zapájať. Presviedčali sme samých seba, že pokiaľ ide o potraty, ľudia sa nikdy nezmenia. Som tu, aby som vám povedala, že to nie je pravda. Videla som mnohé zmeny, vo mne, v iných, aj v mojom národe. To, čo sa stalo s otroctvom a rasizmom, sa teraz deje s potratmi. Tí, ktorí sú pri moci a môžu sa zastať prenasledovaných, musia to urobiť. Sme zodpovední za našich bratov – čo sa stane im, stane sa aj nám.

Dr. Martin Luther King, Jr. vo väzení napísal: “Nespravodlivosť na jednom mieste zemegule ohrozuje spravodlivosť na celom svete.” Nezáleží na tom, či je dieťa potratené v Birminghame v Alabame alebo v Birminghame v Anglicku, tento potrat je útokom na to, čo môj strýko Martin nazýval Milovanou komunitou.

Môj strýko Martin mal sen. Sníval o tom, že budeme prežívať to, čo je samozrejmé – že všetci ľudia sú si rovní. Vyzýval Ameriku, aby uznala svoje zlé skutky a odvrátila sa od nich.

Dnes vyzývam ja všetkých nás, bez ohľadu na národnosť, rasu alebo vierovyznanie, aby sme uznali svoje zlé skutky a odvrátili sa od nich. Verím, že popieranie práva na život je najväčšou nespravodlivosťou, ktorej čelíme v dnešnom svete. V zabíjaní nie je žiaden súcit. A vo vyčleňovaní ľudí z ľudského pokolenia nie je žiadna spravodlivosť.

Pýtam sa len: ako môže takýto sen prežiť – sen o rovnosti všetkých – ak zabíjame naše deti? Ako môže tento sen prežiť, ak upierame iným ich základnú ľudskú dôstojnosť a úctu? Ako môže tento sen prežiť, ak sa ich nechránime?“

prevzaté, re