Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.
Stalo sa to vo chvíli, keď sa 72 učeníkov vrátilo z prvej misijnej cesty, Svätý Lukáš uvádza, že sa vrátili natešení a hovorili: „Pane, aj duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“ Ani si nevieme dobre predstaviť, akú radosť museli prežívať títo jednoduchí ľudia, keď sa vracali k Ježišovi s vedomím, že všetko, čo im doteraz hovoril o Božej moci, je do písmena pravdivé. Učiteľ im dal moc, poslal ich po dvoch hlásať Božie kráľovstvo, a oni zistili, že ich Majster cez nich naozaj spôsoboval prekvapujúce veci, o ktorých sa im predtým ani nezdalo! Teraz to spoznali, a to z vlastnej osobnej skúsenosti – uzdravovali ľudí! Ježiš, ich Učiteľ sa teší s nimi spolu – jeho radosť treba vidieť na pozadí radosti jeho učeníkov. Je tu, pravda, určitý rozdiel. Učeníci sa tešia skôr z moci. Ježiš viac z Božej dobroty, učeníci sa radujú zo sily, ktorá im bola daná, Ježiš sa raduje viac z toho, že Otec prijíma týchto jeho jednoduchých žiakov za svojich. Učeníci sú obrátení na vonkajšie udalosti. Ježiš vidí za tým všetkým čosi vnútorné a ďakuje za Otcovu dobrotivosť, že Božie kráľovstvo sa už ohlasuje!
Ježiš sa raduje „v Duchu Svätom“. Veľké oznamy a hlboké modlitby vedie Duch Svätý. Duch Svätý zostupuje na Pannu Máriu, Alžbeta je naplnená Duchom Svätým, Zachariáš vyslovuje svoju prorockú modlitbu v tom istom Duchu. V tomto Duchu Svätom Ježiš najprv ďakuje, potom zjavuje nové tajomstvo a nakoniec blahoslaví učeníkov.
„Velebím ta, Otče!“ Ježiš vzdáva Otcovi hlbokú úctu a tým mu ďakuje. Úplne súhlasí a stotožňuje sa s Otcovým vedením, chváli toto vedenie a celým srdcom ho prijíma. Možno vôbec lepšie chváliť Boha, ako súhlasiť s jeho vôľou a prijímať ju?
Evanjeliá nám zachovali viac správ o tom, ako sa Ježiš modlil. Každá jeho modlitba so začína dôverným oslovením: „Otče!“ Toto slovo znie v prvotine ešte dôvernejšie ako naše Otče. Už toto oslovenie naznačuje, v akom hlbokom a najmä vrúcnom spojení žil Ježiš so svojím Otcom. K tejto dôvernosti je však hneď pripojená aj hlboká úcta k veľkosti Otcovej, ktorú Ježiš ako človek voči Otcovi prechováva: „Pane neba i zeme!“ V každej Ježišovej modlitbe sa budú spájať tieto dve stránky: dôvernosť Otcovho Syna od večnosti a úcta človeka Ježiša, celkom oddaného Bohu.
„Ukryl si… a vyjadril si…“ Ježiš ďakuje za to, čo sa práve stalo s jeho učeníkmi, ktorí sa vrátili z misijnej cesty. Tí jednoduchí ľudia bez vzdelania, ktorými duchovní predáci národa pohŕdali ako „masou“, títo sa stávajú Božími spolupracovníkmi, týchto dáva Otec Synovi, aby cez nich uskutočnil svoje poslanie. Cez najnenápadnejších ľudí ide Boh uskutočniť svoje zámery, aby dal spoznať svoju nezávislosť, svoju moc a svoju svätosť. V tejto udivujúcej voľbe ľudí vidí Ježiš čosi neočakávané pre svet, čo Otec vo svojej múdrosti svet prekvapuje. Medzi Ježišovými súčasníkmi bolo mnoho vzdelaných znalcov Písma a Zákona, ktorí sa cítili byť odborníkmi v Božích veciach. Títo hľadeli zvysoka na nábožensky nevzdelaných ľudí. Boh však ukazuje, že jeho dielo záchrany ľudstva v Kristovi nebude stáť ani na ľudskej moci, ani na ľudskej múdrosti. Bude prejavom múdrosti a Božej moci. Toto budú neskôr neraz zdôrazňovať aj apoštoli, najmä svätý Pavol.
Ak si Boh volí pre svoje Evanjelium ľudí jednoduchých a bez osobitného vzdelania, je to nie preto, aby evanjelium bolo proti rozumu, alebo že by sa ním pohŕdalo. Je hlbšie než rozum človeka, je nad rozumom, tak ako je nad rozumom aj láska a oddanosť, obetavosť a tajomstvo druhého človeka. Evanjelium ešte viac prevyšuje rozum. A žiada otvorenosť celého človeka pre Božie tajomstvo života, pre tajomstvo života v Bohu.
V Ježišových slovách niet ani stopy po pohŕdaní rozumom a vzdelaním, či vedou. Je v nich len upozornenie na veľkorysý Boží dar, upozornenie, že vlastnou ľudskou silou poznania samotného sa nemôžeme zmocniť tajomstva. Božie tajomstvo pochopíme, ak sa mu otvoríme v pokore. „Chudobným sa zvestuje Evanjelium“ (Lk 4,18).
„Áno, Otče, tak sa ti zaľúbilo…“ Ježiš akoby radostne znova všetko zahŕňal. Pravá modlitba končí úplným a radostným súhlasom s Božou vôľou: „Áno, Otče!“ Je v tom vďaka, oddanosť, dôvera, pokora, úcta i láska. Je v tom všetko, preto je to čistá a úprimná modlitba.
Ježiš sám o sebe je podstatou Božieho zjavenia. „Všetko mi odovzdal Otec“. Ježiš je centrum. V ňom a cez neho je nám dané všetko ostatné. Aj k Otcovi máme prístup len cez Ježiša. Nikto nevie, kto je Syn, iba Otec, nikto nevie, kto je Otec, iba Syn a komu to Syn chce zjaviť.
Otec dal Ježišovi všetko. Pravdu, slovo i moc činov. Otec a Syn sú skrz-naskrz spojení. Je to jedinečné spoločenstvo života. Iba Syn pozná Otca! Nik iný nepozná Otca, ani jeho plány. Každý je odkázaný na Ježiša. Ježiš jediný pozná Otca úplne. Tieto hlboké Ježišove myšlienky nám zachovali svätý Matúš a Lukáš, čo dokazuje, že ich evanjelium je to isté ako hlboké evanjelium svätého Jána, ktorý pravdu o Ježišovi vyslovuje až po samý vrchol: „Ježiš a Otec sú jedno“ (Jn 10,30).
Kto pozná Ježiša, pozná cez neho a v ňom Otca. Ježiš zjavuje Otca nielen svojím slovom, tým, že o ňom rozpráva. Ježiš zjavuje Otca aj svojimi činmi, aj celým svojim životom: „Kto vidí mňa, vidí Otca“, povie raz Filipovi.
Keď Ježiš sprostredkuje toto poznanie, keď dá cez seba poznať niekomu Otca, to je neslýchané, viac než len vec rozumu. Je to zároveň aj prebudenie lásky a oddanosti, to je aj vzájomné darovanie života a je to aj šťastie. Účasť na večnom živote. „Toto je večný život – aby poznali Teba, a toho, ktorého si poslal – Ježiša Krista“ (Jn 17, 3). Ježiš dáva spoznať a zjavuje Boha a tým otvára človekovi večný život!
Toto všetko hovoril Ježiš pred mnohými. Potom sa obrátil osobitne k učeníkom a povedal: „Blažené oči, ktoré vidia, čo vy vidíte…“
Koľkí čakali podľa predpovedí a prísľubov chvíľu Ježišovho príchodu! Od Abraháma cez Jakuba a prorokov. Proroci predpovedali Kristove časy pre budúcnosť, ale sami sa ich nedožili, hovorí sv. Peter (1 Pt 1,10). V Liste Židom o tom zas stojí: „S vierou zomreli títo všetci bez toho, že by dosiahli prisľúbenie“ (Hebr 11,13). Apoštoli a učeníci toto prisľúbenie dosiahli, takže mohli hovoriť a písať: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom Boh prehovoril kedysi k otcom ústami prorokov, napokon teraz, za našich dní prehovoril k nám ústami Syna, ktorého ustanovil za dediča všetkého“ (Hebr 1,1).
Toto všetko so deje pred očami učeníkov. Preto sú blahoslavení, pred ich očami sa zjavenie završuje – vidia a počujú, žijú s Ježišom. Majú účasť na jeho pravde, dobrotivosti a na jeho moci. Stávajú sa jeho spolupracovníkmi. Presviedčajú sa z vlastnej skúsenosti o Božej moci a o Božej dobrotivosti.
+ Ladislav Franc, duchovný otec