ROZHOVOR

V septembri pri príležitosti duchovnej obnovy mladých zo Sniny našu farnosť navštívil diecézny kňaz, spolužiak nášho duchovného otca Olivera.


Začnime tým, že sa nám predstavíte.

Volám sa Kamill Ragan, pochádzam zo Sniny. V Snine som sa aj narodil, detstvo som tiež strávil v tomto meste. Mám staršieho brata a mladšiu sestru. Starší brat učí filozofiu v seminári v Košiciach a mladšia sestra je pediatričkou, detskou lekárkou.

Ste kresťanská rodina?

Áno, sme kresťanská rodina.
Pýtam sa to preto, lebo priezvisko Ragan je nám známe tu z nášho blízkeho okolia.
Môj strýko Gabriel Ragan pôsobil ako farár tu v neďalekých Fričovciach.
Začnime teda od detstva, od čias, keď ste ako chlapec miništrovali.
Miništroval som, to bolo ešte cez totalitu. Zo začiatku to bolo trošku, menej naplno som to robil vlastne až vtedy, keď som vedel, že pôjdem do seminára.

Kedy ste pocítil túžbu po tomto povolaní?

No, bolo to určite medzi mladými. Mali sme veľa veľmi šikovných kaplánov, ktorí sa starali o mládež, boli to také lokomotívy, ktoré ťahali, mali sme plno kadejakých aktivít, tábory, výlety a svojho času aj takzvané akadémie. Vždy, keď bol nejaký sviatok, tak sa pripravovala akadémia, potom sa to vyvinulo až do takého akoby divadla. Veľkými projektami boli spracovanie Narodenia Ježiša Krista a Umučenie Ježiša Krista. Bolo to v roku 1991, mali sme okolo 20 predstavení po celom Slovensku. Bolo nás okolo 35 až 40 ľudí, ktorí sme tam vystupovali a bolo to na veľmi vysokej úrovni. Režírovala to Evka Dická, veľmi šikovné dievča, ktoré už je detskou doktorkou v Bratislave. Potom sestry Hurajové, ktoré vyberali scénografiu, hudbu a všetky tie veci, ktoré k tomu išli. Bolo to veľmi pekné, pretože mládež sa dala dokopy a mala cieľ, veľmi konštruktívny, takže svojím spôsobom sa vytvorila komunita mladých, ktorí potom ďalej robili aj iné veci. Vytvorili sa „stretká“ pri Svätom písme každý týždeň a to nás veľmi spojilo. Spoznali sme sa veľmi dobre, hlavne sme spoznali Boha a snažili sme sa pohrúžiť do Svätého písma. Boli to také meditácie.

Takže to bolo to špecifické, od čoho ste sa odrazili a rozhodli pre duchovný život?

Určite kontakt s kaplánmi a kňazmi, moja rodina, pretože rodičia sú hlboko veriaci. A potom už seminár, do ktorého som vstúpil v roku 1992.

Čiže bolo to v tom porevolučnom čase.

Áno, v tom takom vrení. Končil som v roku 1998, tak ako aj váš farár, otec Oliver.

Kde ste potom pôsobili?

Bol som ako kaplán v Taliansku. Išiel som tam v roku 1995 ešte ako študent po troch rokoch v seminári na Spišskej Kapitule. Potom som bol 3 roky v Assisi.

Mali ste nejaké špecifické zameranie?

Neskôr, pretože v Taliansku je iba 5-ročné štúdium, mal som 6. rok licenciát so špecifickým zameraním na ekumenizmus.

A tomu sa aj venujete?

Som zodpovedný za ekumenizmus, ale my v Taliansku nemáme s kým viesť dialóg, pretože tam sú všetci kresťania. Teraz však vznikol problém, lebo do Talianska prichádza veľa ľudí z Ukrajiny a z Rumunska a to už nie sú kresťania – sú pravoslávni, alebo protestanti. Takže určitý vzťah s inými náboženstvami máme.

Po ukončení štúdia ste išli do farnosti?

Po ukončení štúdia som bol kaplánom asi 6 mesiacov a potom som išiel do farnosti.

A kam?

Momentálne som v Turite de Monte Falco. Bol som v Monteleone di Spoleto, bolo to v horách. Je to zhruba stredné Taliansko, asi 130 km od Ríma. Norcia – rodisko svätého Benedikta, patróna Norcie. Je tam stredisko pre pútnikov, ešte jedno väčšie je v Cascii – je to rodisko svätej Rity.

Keď boli naši veriaci raz v Taliansku, tak spali v Norcii, všetci si to veľmi dobre pamätajú.

Áno, ja som v tejto diecéze. Tam som bol prepožičaný na 10 rokov a zostal som trošku viac.

Predstavte nám farnosť, v ktorej teraz pôsobíte.

Od októbra som bol preložený do novej farnosti. Tam mám oratórium a animátorov, ktorí sa starajú o aktivity celý rok, najmä o tábory podľa vekových kategórií. Je to taký malý zázrak, pretože v predchádzajúcej farnosti som nemal žiadnych animátorov a tých pár akcií, čo som robil, som musel urobiť sám. Takže je to veľmi pekné.

Koľko detí máte vo farnosti?

Koľko detí? Sú tam dve základné školy, je to okolo 6 000 ľudí v celej farnosti a do 300 detí, ktoré sa pripravujú na prvé sväté prijímanie.

Ste na to sám? Sám pre 6 000 ľudí?

Nie, nie. Pre mladých som sám, ale sú tam aj z iných farností, lebo sú tam aj iné farnosti. Mám len jednu časť – 3 000 ľudí a potom ešte dvoch kňazov, ktorí sú v dôchodku, sú v mojom teritóriu a tí mi pomáhajú.

Takže je to v princípe ako u nás, sú to takzvané filiálne obce, dobre to chápem?

Áno. Farnosť tvorí päť dedín, ktoré sa, okrem iného, medzi sebou intenzívne hádajú. Takže je to niekedy problém dať ich dokopy ako farnosť. Je to typické talianske. Máme aj veľmi peknú realitu – je to San Luca. Je to jedna z mojich menších dedín, má 130 ľudí. Dva týždne v roku robia odpust, je to pre nich taká slávnosť a každý jeden z tých 130 ľudí niečo robí, je za niečo zodpovedný. Každý večer tam príde okolo 1000 ľudí, pretože sú také ako keby stánky alebo časti v tej dedinke, kde sa robí pohostenie, napr. je stánok, kde sú ich typické lokše, plnené všetkým možným. Všetko je to pripravené a vyzdobené pod holým nebom. Je tam velikánske pódium, kde sa môže tancovať. Každý večer tam vystupujú hudobné skupiny a na konci je ohňostroj. Je to veľmi pekné, ľudia to robia dobrovoľne a to, čo sa získa, je pre celú dedinu. Z toho sme opravili kostol, strechu a okrem toho, že sa investuje do celej tej akcie, do samotnej kuchyne a iných príprav, sú to veci, ktoré sa tam investujú a tam aj zostanú. Je to pekné, pretože od najstaršieho, ktorý to riadi a ukladá príbor do takých sáčkov po najmladšieho, ktorý tiež niečo robí… V tej chvíli sa celá dedina spojí a zabudnú na všetky tie hádky a starosti. Toto sa, samozrejme, vráti, ale tie dva týždne sú všetci zajedno. Keď sa povie, že sa robí toto, tak sa robí toto a zbytočne sa nediskutuje.

A čo dnešná talianska mládež?

Myslím si, že je na vysokej úrovni a to nie je veľmi dobre. Chýba im rozmer obety, toho, že si treba vysúkať rukávy. Keby mali všetko položené na mise, je to vidieť aj na tých táboroch, čo sme robili s animátormi. Aj keď sa ich snažíte pripraviť kvalitne, aby tam boli aj hry aj omša, alebo meditácie a liturgia hodín. Keď ich k tomu nútim, tak „zasa sa musíme modliť..“. Napríklad, keď máme zhodnotenie dňa, tak tam zaspia a potom, keď skončíme, tak sa zobudia a idú debatiť ďalšie dve hodiny. Povedal by som, že modlitba im veľmi nechutí. Je to viac nútené a ako-kedy. Daňou za to, že idú na tábor je, že sa musia modliť, ale radšej sa budú hrať.

Keď porovnáte našu a taliansku mládež?

Už to prichádza aj sem. Robím také víkendovky a duchovné obnovy ešte od čias totality a vidím, ako to zlé sa rýchlo šíri a na to dobré sa rýchlo zabúda. Boli časy, kedy sme chodili na chatu, kde bolo treba všetko upratať, aby sme tam vôbec mohli ísť bývať. Nebol s tým problém, pretože sa vysúkali rukávy a robilo sa. A teraz, aj keď prídu do nového, aj tak niečím opovrhnú. Je to ťažšie. Niekedy nebol problém, kto bude variť, pretože každý niečo vedel navariť aj pre 10 ľudí. Teraz nevedia ani stôl pripraviť, tak je to ťažšie.

Pokračovanie v budúcom čísle.

rozhovor pripravili: M. Gondová a M. Magda

Otvorte sa …



Otvorte sa brány chrámu!

Otvorte
všetky brány srdca!

Boh
zostupuje z neba
a uprostred nás
zastal ON …!

Pohni sa každý tvor
a dušou bosonahý
vzdaj mu poklonu a česť!

Stojí tu Jeho dom.
Ten umom,
rukmi, …
láskou ľudí
zbudovaný
neba trón.

Naň upierame dnes
svoj zrak.
V ňom zbožne zopneme
ku modlitbe ruky.

Vôkol neho
tymián – vône sa oblak
vznáša
so všetkou ducha nehou
i unáša
nás k Nemu
hor´ …
Zaznej hymnov chór,
ktorý v tele zmrazí každý
pýchy,
po svojej sláve pil …

Nech v srdci vzrastá,
pevne sa týči
pokory,
lásky cit.

Organ,
tympan,
fanfára zvučná
i národa hlas
celému svetu hlás
o slávnej tejto chvíli!

So Svätým že zostúpili
celé víry anjelské
a k našim hlasom
svojim jasom
sa pridali.

Boh
zostupuje z neba!

Uprostred nás
postavil si svoj dom …

Pavol Ondrík; Kluknava 29. septembra 2011

EXERCÍCIE (XXXI. časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.

„Vstaňte a poďme! Hľa, ten, ktorý ma zradí, je už tu!“, povedal Ježiš. Učeníci by najradšej spali. Svätý Marek píše, že mali „oči zaťažené spánkom“. Keď Ježiš prišiel k nim druhýkrát, „ani mu nevedeli, čo povedať“. Preto ani nezbadali, že sa približuje k nim zástup s fakľami zajať Ježiša.

Keď Ježiš vidí tento zástup zblízka, dáva povel: „Vstaňte!“ Ježiš videl stále viac než jeho učeníci. Od chvíle, čo Judáš odišiel z večeradla, Ježiš mal stále pred očami zradného učeníka. Videl ho, ako so vo tme blíži. Učeníci nevedia o ničom, Ježiš vie, ani Judáš, ani zástup za ním ho neprekvapujú. Čaká ich od samého začiatku.
„Vstaňte!“ To je posledný rozkaz Učiteľa žiakom. „Vstaňte a poďme“, opakuje slová, ktoré povedal už pri odchode z večeradla, „prichádza knieža tohto sveta!“ Je to výzva pripraviť sa na zápas. Táto výzva bude platiť pre celú budúcnosť. Má prebudiť nielen spiacich v Getsemanskej záhrade, lež všetkých, ktorí budú chcieť driemať uprostred gigantického zápasu v dejinách, medzi dobrom a zlom, medzi Kristom a Satanom. Táto výzva „Vstaňte!“ neprestane zaznievať na tejto zemi už nikdy. Cirkev nám ju bude opakovať až do posledného Kristovho víťazstva na konci čias.

Pri pohľade na Judášovo správanie sa sa len ťažko bránime pocitu odporu a hrôzy. Sme zhrození, že učeník, ktorý bol tak dlho s Ježišom, neváha sa postaviť do čela tlupy, ktorá ide zaistiť Majstra. Judáš sa správa na zaplakanie. Udúša posledné hlasy svedomia a dáva do pohybu svoje plány zrady. Dal sa do rúk zlého ducha, ktorý ho manévruje k zločinu. Odporúčania, ktoré Judáš dal tlupe, znie odporne: „Koho pobozkám, to je on. Chyťte ho a veďte obozretne.“ Ako by sa bál, že im Ježiš ujde!

Znamenie, ktoré si Judáš vybral, aby označil tlupe Ježiša, nemohlo byť žalostnejšie: „Ten, ktorého pobozkám!“ Až nás zahanbuje táto úbohosť a uvádza nás do zmätku. Nevedel si Judáš vymyslieť iný znak než tento? Jeho odvaha vybrať si práve znak najpriateľskejšej oddanosti nám dáva tušiť, ako sa už Judáš vzdialil od svojho Majstra a ako zatvrdol v ľahostajnosti voči jeho pohľadu. Čo u neho ešte vôbec zavážilo? Čo bolo pre neho ešte posvätné?

Keď prišli ku skupine apoštolov, Judáš zamieril rozhodným krokom k Ježišovi. Zdraví ho naoko najsamozrejmejším pozdravom: „Zdrav buď, Učiteľ!“ Toto oslovenie by bolo stačilo ukázať tlupe, kto z prítomných je Ježiš. No Judáš pripája dohovorený znak – dáva Ježišovi bozk.

„Judášov bozk“ zostane znakom zrady a zostane aj znakom najohavnejšieho pokrivenia človeka, znakom premeny lásky na obchod, znakom kupčenia s citmi a znakmi oddanosti. „Judášov bozk“ nie je z tohto hľadiska ojedinelý čin. Je symbolom hriechu, ktorý už mnohokrát zneuctil ľudstvo. Mnohí sa takto budú pretvarovať bozkom.

Čo sa asi dialo v Ježišovom vnútri pri pohľade na Judáša – zradcu? Ježiš musel cítiť až na dno duše urážku, na ktorú sa Judáš podujal. Veď to bola urážka, zneuctenie a potupa neslýchane trápna: jeden z Dvanástich, jeden z mála tých, čo mali výsadu žiť s Ježišom – tento prichádza k svojmu Učiteľovi, aby ho doslovne predal nepriateľom. Hanba a stud musela zaliať každého učeníka. A čo mohol prežívať ten, ktorý povolal Judáša k hodnosti svojho učeníka!

Judášovu zradu možno považovať za najpálčivejší nezdar, ktorý Ježiš musel prežiť. Ak ho bolel neúspech, s ktorým sa stretol u zástupcu a u vodcov židovského národa, vieme, že nezdar s Judášom musel byť pre neho omnoho bolestnejší. Veď išlo o učeníka, ktorého si Ježiš osobne vyvolil, ktorého pribral do svojho najdôvernejšieho kruhu, ktorému odhaľoval tajomstvá Božieho kráľovstva, veľké pravdy svojej náuky a svojho poslania. Ježiš vkladal aj do Judáša nádeje a dôveroval mu. A predsa sa mu nepodarilo udržať Judáša vo vernosti a zastaviť ho na okraji priepasti, do ktorej sa rútil. A ako mu len na ňom záležalo!

Chápali by sme, keby Ježiš nebol dovolil a keby bol prekazil Judášovi jeho pokrytecký bozk. Neurobil to. Ponecháva však Judášovi až po samý koniec slobodu. Dá sa zradne bozkať. A prijíma tento zradný čin.

Kedysi Ježiš povedal: „Neprotivte sa zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé…“ Zdalo sa nám to nepochopiteľné. Ježiš teraz sám robí to, čo hovoril. Nastavuje líce. Judášov bozk je v týchto okolnostiach horší než zaucho.
Ale Ježiš má silnejší dôvod, aby sa dal objať od Judáša. On nikdy neprestal mať rád Judáša. Judáš je stále jeho učeník. Ježiš sa dáva nielen pobozkať. On sa dáva úprimne svojmu žiakovi a chce mu nanovo ponúkať svoje priateľstvo. Ešte prednedávnom sa ľudia uzdravovali, keď sa dotkli čo len Ježišovho rúcha. Nemohol by mať takúto silu aj dotyk tohto bozku?!

Ježišov priateľský zámer dobre vyjadrujú slová, ktoré nám zachoval svätý Matúš: „Priateľu, načo si prišiel?“ A svätý Lukáš uvádza priateľskú, i keď naliehavú výčitku ešte výraznejšie: „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?“ Ježiš ukazuje Judášovi posledný raz, že vie všetko, že ho nemožno oklamať. Naposledy sa usiluje prebudiť v ňom hrôzu pred tým, čo Judáš robí. Tieto slová nie sú ani natoľko výčitkou. Je to skôr zhrozenie, je to bolestný výkrik hanobeného priateľstva, ale predsa priateľstva, ktoré by chcelo ešte i tónom znova získať človeka, ktorý je už tak ďaleko.

Ježiš sa správa v tejto chvíli naozaj ako záchranca, má srdce stále otvorené aj pre Judáša. Bolo by stačilo tak málo, bolo by stačilo, aby bol Judáš oľutoval, aby bol objal Učiteľa pravdivo a jeho zradný bozk by sa bol premenil na bozk zmierenia a odpustenia. Nestalo sa tak.

Judášov bozk… Možno sme náchylní vidieť ho len z Judášovej strany ako znak zrady, ale tento bozk má aj druhú stránku. Je to aj Ježišov čin, ktorým sa dáva objať a pobozkať. Ježiš tu prejavuje tým viac heroizmu, čím viac pokrytectva vložil do tohto činu Judáš. Tento bozk je svedkom pádu človeka. Ale je aj svedkom neúnavnej Kristovej lásky, lásky, ktorú nevie znechutiť ani najhorší zločin. Pre túto opravdivú a pre nás takmer nepochopiteľnú lásku Ježiš neodohnal a neodsotil Judáša, ani mu nevynadal, ako by si bol zaslúžil, ani ho verejne pred všetkými nepotupil.

Ak sa tejto Ježišovej láske nepodarilo dojať Judáša – zradcu, aj tak nevyšla nazmar. Táto láska bude mať i tak posledné slovo a jej dobrodenie pocíti celý svet, lebo láska zvíťazí a nijaká, ani najviac raniaca vierolomnosť a zrada, neoslabí jej silu.

12. 10. 2011 uplynul rok od umrtia nášho kňaza, rodáka Ladislava Franca

Vieru v Boha som Vám do sŕdc vštepoval,

nestraťte ju!

Prikázania Božie som Vám hlásal,
neprestúpujte ich!

Vašim manželským zväzkom som žehnal,
nerozvádzajte sa!

Vaše dietky som miloval,
neroztrpčujte a nekazte ich!

Vašich mŕtvych som pochovával,
nezabúdajte na nich!

Cestu do neba som Vám ukazoval,
neopúšťajte ju!

Kňaz je druhý Kristus,
vážte si ho!

+Ladislav Franc, duchovný otec

Glória Polo

Skutočný príbeh omilostenej duše o Božom súde po smrti


Svojho Boha budeš milovať nadovšetko!

Spomenula som si, že mama stále hovorila o prvom prikázaní lásky, cez ktoré som chcela nejako vykľučkovať. Hlas sa spýtal: „Milovala si svojich blížnych?“ „Áno milovala som ich, áno, áno, skutočne som ich milovala.“ „Nie!“ znela odpoveď Boha. Bol to pre mňa šok. A hlas pokračoval: „Nie, nemilovala si svojho Pána Boha nadovšetko! A ešte oveľa menej si milovala svojho blížneho ako samu seba. Sama si si utvorila svojho Pána Boha, ako sa ti práve hodilo a na pravého Boha si si spomenula len v najväčšej núdzi! Len vtedy si sa pred Pánom plazila na kolenách, aby ťa ráčil vyslobodiť z hmotnej núdze a biedy, aby ti umožnil úctyhodné odborné vzdelanie a peniaze. Stačí teraz hneď jeden ruženec a nezabudni, Bože, mi hneď poslať peniaze. Stretávala si sa so svojím Pánom podľa svojich predstáv a podľa ľubovôle si mu prideľovala miesto vo svojom živote! Bol pre teba druhom ,,bankomatu“. Hneď mi to bolo ukázané celkom jasne a naozaj, keď mi Pán dovolil dosiahnuť, čo som chcela, Boh bol zrazu nedôležitý. Začala som si veľa domýšľať sama o sebe a nebola som schopná gesta lásky voči môjmu Pánovi. Urobila som sa niekým, moje ego sa rozrástlo do gigantických rozmerov, ponorila som sa do svojho JA, čo mi dokonale stačilo a Bohom som pohŕdala, ponechala ho zosmiešneniu. Dôležitejšie boli pre mňa talizmany, oslnila ma astrológia a horoskopy, pričom som si neuvedomovala ich démonický pôvod, ktorý ma odvádzal od hlásania radostnej zvesti Pána. Reinkarnácia a znovuzrodenie mali pre môj neveriaci a bezduchý život vážnosť, pričom vďačnosť a milosť som vyškrtla, povery a mágia mali miesto pravej náuky, hoci som často Bohu hovorila, ako ho milujem. Pritom som vo svojej prázdnote, vo vzťahu k blížnym ani nevedela, čo to znamená. Všetko a každého vo svojom okolí som kritizovala, na celý svet som ukazovala prstom okrem seba, bola som závistlivá a neznesiteľná, nevďačná k svojej rodine a k blížnym. Rodina nebola pre mňa dôležitá, lebo moji známi nedosahovali moju úroveň, a to až tak, že som sa hanbila za svoju matku, lebo pochádzala z jednoduchých pomerov. Tiež som zlyhala ako manželka, mala som večne zlú náladu, vždy nervózna a podráždená voči manželovi i deťom, správala som sa k nim neznesiteľným a nespravodlivým spôsobom. Keď mi Boh toto všetko ukázal, uvidela som svoje skamenené srdce, z čoho som sa nemohla nijako vyvliecť. Áno, dávala som im materiálne veci, ako oblečenie a peniaze, no nikdy z nezištnej lásky, ale aby som získala na význame a dôležitosti, chcela som týmito darmi nimi manipulovať a klásť si za ne podmienky a požiadavky, aby boli odo mňa závislí. Pritom som chcela vyzerať dobrá a svätá, pri čom to bolo klamstvo. „Jediným Bohom, ktorého si uctievala, boli peniaze a týmto božstvom peňazí si sa sama zatratila!“

Nevezmeš meno Božie nadarmo!

Klamstvá boli výborným prostriedkom, akým som unikala pred trestom, pričom som kráčala v spoločnosti otca všetkých klamstiev – satana. Čím väčšie boli moje hriechy, tým viac sa stupňovali lži, lebo som klamstvá potvrdzovala najsvätejším menom nášho Pána a prísahami na Boha, ako napríklad: Pri našom milom Kristovi ti prisahám, či pri mene nášho Boha Otca, čím som zneužívala najsvätejšie Božie meno. Pritom sa naše slová a vety nerozplynú vo vzduchu, veď je napísané, že aj od každého slova budeme súdení, ale vrátia sa ako bumerang a padnú na nás. Pritom sa proti nemu často búrime a preklíname Ho, čo je pre dušu zahanbujúce, neznesiteľné a bolestivé.

Spomeň si, aby si deň sviatočný svätil!

Pri tomto prikázaní mi bolo vytknuté, že som denne štyri až päť hodín zamestnaná svojím telom, svojím zovňajškom a zdanlivou krásou a modlitbe som cez deň nevenovala ani 10 minút. Pri všetkom, čo mi Boh denne dával, som sa mu úprimne nepoďakovala a keď som Mu sľúbila ruženec, tak som ho odverklikovala medzi reklamnými prestávkami svojich obľúbených seriálov. A tiež som uvidela všetky výhovorky, len aby som z lenivosti nemusela ísť do kostola: „Načo tam mám ísť, veď Boh je všade prítomný a teda je jedno, kde sa k nemu modlím.“ Nechala som Boha na seba čakať aj 24 hodín denne, lebo som bola pyšná, čím moja duša zakrpatievala a hladovala, pretože ona k životu potrebuje Božiu milosť a lásku, čo som jej nedopriala, lebo som sa bola otrokyňou svojho tela a kariéry. Sviatosti som vôbec nemala v láske, veď ako môžem vyznávať hriechy niekomu, kto je v podstate horší ako ja a o pravidelnom čítaní Biblie som roztrubovala, že sa možno rýchlo zblázniť. Preto som k spovedi s radosťou nechodila, aj keď som prijímala Eucharistiu, čím som ničila svoj vzťah s Bohom a Stvoriteľom. Bolo mi vyčítané ohováranie kňazov ako veľký hriech, posudzovanie a očierňovanie bolo v spoločnosti, ale aj vo farnosti bežné, na čo mi bolo povedané: „Posudzovala si ich, akoby si bola Bohom, pritom aj kňaz je človek a jeho svätosť je živená cez modlitby, podporu, uznanie a úctu ľudí vo farnosti, čím farníci nesú zodpovednosť za svojho kňaza. A ak kňaz padne, mali by ste namiesto posudzovania jeho osoby hľadať vinu v spoločenstve, ktoré mu odopieralo úctu, podporu a uznanie, alebo ich neposkytovalo v dostatočnej miere.“

Cti otca svojho i matku svoju!

Pán mi teraz ukázal v knihe života, aká som bola voči rodičom nevďačná, ako som na nich nadávala a preklínala ich. Za matku som sa natoľko hanbila a opovrhovala som ňou, že som vo svojom hneve tvrdila, že nie je mojou matkou. Pritom som si namýšľala, že sa pri tomto prikázaní nemusím ničoho obávať, lebo som ich financovala a platila lekárov, ale len z vypočítavosti a z princípu peňazí a v tejto ilúzii mamony som po svojich rodičoch drzo šliapala. Nenávidela som otca pre jeho aféry s inými ženami, no teraz on nado mnou plakal, naplnený veľkým smútkom nad mojim chovaním, pretože napriek všetkým svojim slabostiam bol dobrým otcom. Učil ma pracovitosti a čestnosti, aby som žila počestne, no ja som ho nazývala záletníkom, pil a fajčil a pritom som si sama nevšimla, že sa rútim do duchovnej smrti. Svojim hnevom, zlosťou a odporom k otcovi som si sama ničila dušu a charakter. A robila som všetko možné, aby som svojich rodičov od seba oddelila a aby som ich dotlačila k rozvodu. Pritom to matka nechcela kvôli nám, ale všetky svoje trápenia spájala s Kristovým utrpením a modlila sa za záchranu otcovej duše. Tieto matkine výpovede ma ešte viac dráždili až k emancipácii a k ženským právam, ktoré znamenali obhajobu potratov, života ako ,,singel“ (nezáväzný partnerský život), propagáciu potratov a právo voľby ženy o živote dieťaťa, obhajobu zákona odplaty, čím som u mnohých ľudí spôsobila veľmi veľké morálne a duchovné škody, žiaľ.

(vydané s cirkevným schválením)

pripravila: Lucia Galdunová, Víťaz

Odpoveď Cirkvi na fenomén zlého vo svete

Určite skoro všetci ste sa v živote stretli s tým, že vám pri rozprávaní o svojom živote váš priateľ z ničoho nič trikrát zaklopal na najbližšie „drevo“ s poznámkou: „Musím zaklopať, aby to ostalo tak!“ Alebo prídete niekam do rodiny, kde slovná kombinácia pri náhlej nevoľnosti niektorého člena ich rodiny znie: „Počkaj, uvarím ti uhlíkovú vodu!“

To všetko je mágia!

Táto mágia sa veľmi často praktizuje aj v našej farnosti a praktizujú ju mnohí naši „mladí“ farníci. Na podnet jednej našej farníčky sme sa rozhodli v našom farskom časopise uverejniť časť tejto problematiky z knihy „Odpoveď Cirkvi na fenomén zlého vo svete, ktorej autorom je ThDr. ICLic. PaedDr. Jozef Maretta, PhD.

Úvod

Predstavujeme osobitné zlá, ktoré však nikdy nemajú moc nad dušou, môžu zasiahnuť človeka zo štyroch príčin:

a) z iniciatívy démona – na základe slobody, ktorú Boh udelil stvoreniam, on sám toleruje, keď Satan koná zle, i keď sa to nezhoduje s Božou vôľou. Nemáme to chápať ako zhovievavosť voči zlu, než ako bezprostredný Boží zásah. Dôvody tejto božskej vôle nám sčasti unikajú, vieme však, že Boh má moc premeniť zlo na dobro. Mnohí svätí boli postihnutí posadlosťou, trýznením, obťažovaním a očistili sa skrze zásluhy a víťazstvo Ježiša Krista napr.: páter Pio, farár z Arsu, svätá Gemmy… Nezabúdajme na hodnotu kríža. Satanské zlo, obetované ako obeť Bohu, má nesmiernu spasiteľskú silu.

b) časté navštevovanie nebezpečných miest: mágov, vykladačov kariet, satanských skupín, špiritistických seansí…

c) zotrvávanie v ťažkom hriechu – časom svedomie „stvrdne“ a zlo v nás zapustí hlboké korene

d) okultizmus býva najvšeobecnejšia príčina a týka sa až 90 % prípadov, pričom nezávisí od ľudí, ktorých zlo postihuje. Znamená zlo spôsobené mocou démona. Kto ho môže robiť? Nie každý, iba ten, kto je reálne v kontakte s diablom. Existujú rozličné formy okultizmu; porobenie, puto, urieknutie…Osobitne predstavujem:

Fenomén okultizmu – (tajný, skrytý). Ide o činnosť – štúdium a poznávanie takých tajomných a záhadných javov, ktoré prevyšujú bežnú sféru ľudského poznania, ktoré sa vykonávajú tajne. Človek opúšťa Boha a vkladá svoju dôveru do rúk ľudí, rozličných rituálov a magických prostriedkov, talizmanov… Objavuje sa tu veľmi stará túžba človeka: „byť ako Boh“. Predstavíme ako to vyzerá s okultizmom na Slovensku či v Európe, prehľad okultných praktík so zameraním na učenie o nositeľovi okultizmu – diablovi.

Špiritizmus – ide o vyvolávanie duchov alebo mŕtvych, aby sa im kládli otázky a dostávali odpovede. Nie je možné, aby sa duše zosnulých, ktoré zomreli v Božej láske, ukazovali v týchto seansách. Ukazujú sa alebo zlí duchovia, alebo duše mŕtvych, ktoré boli vylúčené z Božej lásky a teraz sú v rukách diabla, ktorý ich využíva.

Mágia – maleficium (privodenie zla, zlorobenie). Ide o také konanie alebo slová, pomocou ktorých sa niekto obracia na diabla a prosí ho, aby uškodil inému človeku. Často sa pri tom používajú rôzne predmety a vykonávajú rôzne rituály – podobnosť so sviatosťami (diabol napodobňuje Ježiša). Tieto veci alebo rituály samé o sebe nie sú škodlivé, stavajú sa škodlivými, keď sa vykonávajú z úcty k Satanovi. To však neznamená, že žiadané zlo sa aj musí uskutočniť. Áno, diabol vypočuje prosby, ktoré sú mu adresované a urobí všetko, aby človeka zasiahol zlom. No nie celkom, lebo jednak potrebuje súhlas Boha, aby sa to mohlo stať (Jób). Ak dá Boh súhlas, maleficium sa naplní. Ak však je človek chránený kvalitným duchovným životom, potom je zlo zmarené a nezasiahne osobu, na ktorú bolo namierené, v niektorých prípadoch Boh dopustí, aby maleficium zasiahlo aj ľudí v stave milosti – zriedka – ak sa to stane, je to preto, aby sa ešte viac oslávil Boh a človek, ktorého zasiahla kliatba, dosiahne užšie spojenie s Bohom ako predtým a diabol je pokorený.

Paragnostika, telepatia, veštenie – na túžbu človeka poznať budúcnosť, vedieť čo, kde a ako je, odpovedá Zlý cez praktiky a spôsoby veštby, telepatie, či paragnostiky.
Alternatívna medicína – v raji nebola ani márnica, ani nemocnica. Ponuku k ozdraveniu a chráneniu sa od smrti ponúka Zlý mnohými spôsobmi. Zameriam sa na Silvovu metódu, homeopatiu, jogu, reiki…

New Age – Zlý prispôsobuje svoju ponuku 20. a 21. storočiu. Človek už nechce byť strašený ani trestaný, túži po zážitku, adrenalínovej skúsenosti, nevšednej moci či pomoci. Pohliadnem na dejiny, filozofiu, spôsob New Age.

Odpoveď Cirkvi až k ponuke exorcizmu – približujem, čo o danej problematike rozpráva Božie Slovo, čo hovorí Cirkev skrze dokumenty a osobitne predstavujem pomoc daným osobám skrze modlitbu exorcizmu v západnej i východnej Tradícii. Exorcizmus je jednou z pomoci, ktorá má v sebe v dnešnej dobe tajuplno až nesprávnu mysterióznosť.
Cieľom je priblížiť ponuku a pomoc Cirkvi, ktorá je zameraná proti pôvodcovi smrti, aby sa odkryli jeho úmysly a znovu ponúknuť víťazstvo Ježiša Krista, víťaza nad smrťou, hriechom i diablom.


1. Fenomén okultizmu

Podľa definície sa slovo „okultizmus“ používa na označenie udalostí a javov, ktoré buď prekračujú, alebo len zdanlivo prekračujú svet našich piatich zmyslov (zrak, hmat, chuť, čuch a sluch).

Slovo okultizmus pochádza z latinského slova „ocultus“ a v preklade znamená niečo tajomné, skryté, neznáme, čo človek môže odhaliť len pomocou nadprirodzených schopností. Okultizmus je spojený s nadprirodzeným duchovným svetom, v ktorom existujú bytosti ako priateľské (anjelské), tak nepriateľské (démonické).
Podľa hore uvedenej definície môžeme hovoriť o troch základných charakteristických črtách okultizmu:

Okultizmus sa zaoberá skrytými a tajomnými vecami.

Okultizmus sa zaoberá činnosťami a udalosťami, ktoré podľa všetkého závisia od ľudských schopností siahajúcich za hranice piatich zmyslov.

Okultizmus sa zaoberá nadprirodzenými javmi, existenciou anjelských a diabolských (démonických) síl. V časopise Duchovný pastier z apríla 1998 existujú dve definície, ktoré uvádza Malý český a Malý slovenský bohovedný slovník. Uvádzame ich preto, aby sme lepšie zvýraznili, ako sa na okultizmus hľadelo pred pár rokmi.
Český Malý bohovedný slovník (1963) pod týmto heslom uvádza: „Okultizmus sa zaoberá charakterom a pôsobením tajomných okultných a magických síl v človeku. Sem patrí telepatia, materializácia, jasnovidenie a iné javy, ktoré sú dnes predmetom vedy zvanej parapsychológia.

Slovenský Malý bohovedný slovník (Bratislava 1977) pod týmto heslom uvádza: „Je súhrnný názov na označenie teórie a praxe súvisiacej s hľadaním údajného a možného spojenia s nadprirodzenými bytosťami pomocou tajných a magických síl a zaoberajúcej sa vzťahmi týchto magických síl človeka k vonkajšiemu svetu. Okultizmus sa často vydáva za vedu, považujú ho často za opak vedy. Člení sa na parafyziku, parapsychológiu, telekinézu, telepatiu, levitáciu, špiritizmus. Okultizmus sa usiluje vysvetliť, čo zostáva neraz ešte nevysvetliteľné alebo čo nie je doteraz celkom uspokojivo vysvetlené, avšak uchyľuje sa k prostriedkom iracionálnym.
Vo vysvetleniach spomenutých teologických slovníkov sa spomínajú magické sily v človeku, čo nie je správne pomenovanie. Nejde tu totiž len o sily pôsobiace v človeku, ale aj o sily, ktoré sú mimo človeka, o sily nadprirodzené, ktoré sú v mnohých prípadoch démonického charakteru. Bližšie sa tomu budeme venovať v nasledujúcich kapitolách. Okultné javy boli známe vo všetkých dobách a vo všetkých národoch. Človek vždy túžil okrem viditeľného sveta aj po veciach neviditeľných, neznámych, aby sa ich zmocnil a používal ich. Okultista so svojimi paranormálnymi schopnosťami má predchodcu v šarlatánovi (medicinman), v šamanovi. Okultizmus odjakživa nachádza živnú pôdu v animizme „primitívnych národov“. Aj keď si toho všetci okultisti nie sú vždy vedomí.

1.1 Prejavy okultizmu na Slovensku

Pozrime sa najprv na skutočnosť, odkiaľ naši starí rodičia poznajú pohanské okultné praktiky, ktoré sa praktizujú aj v dnešnej dobe. Ako každý vie, pred príchodom sv. Cyrila a Metoda na územie veľkej Moravy bolo na tomto území prostredie bohaté na pohanské okultné praktiky. Človek potrebuje vieru v niekoho vyššieho, lebo je bytosť duchovno-telesná a táto viera prekvasuje celú spoločnosť, kde je zakorenená.
Preto sa už pohanské primitívne náboženstvo snažilo prekvasiť celú spoločnosť a zanechať po sebe isté viditeľné stopy. Teda i pohanstvo v istom zmysle malo svoju kultúru, kultúru svojej doby. Stopy po nej môžeme sledovať hlavne v názvoch starých osád na našom území, napr.: Babin potok, Lada, Goruše a podobne.

Mnohé staré obce na území dnešného Slovenska sú späté s kultom pohanských božstiev. Napríklad v Haniske pri Košiciach bola pohanská mohyla „Balrankew“ (pohanská socha z 13. storočia). Pri Lipovciach neďaleko Torysy je jedna skala s názvom „Baba-skala“, ktorá je tiež stopou pohanského kultu bohyne Baby.

Lada blízko Kapušian pri Prešove má názov pochádzajúci tiež z obdobia pohanstva (Lada – bohyňa mladosti). Obce, ktoré majú v názve koreň slova lipa (Lipa, Lipany, Lipník, Lipníky, Lipová) sú podľa J. Macáka miesta, kde boli lipové háje, v ktorých sa konali sexuálne orgie na uctievanie pohanských božstiev. Jedným z dôkazov o silnom pohanstve na našom území sú tiež názvy sviatkov, pochádzajúce z tohto obdobia (Turíce, Rusadle, Kračun). Kresťanstvo názvy týchto sviatkov ponechalo, no dalo im iného ducha. Skutočnosť príchodu kresťanstva na naše územie neznamená, že ľudia sa prestali vracať k starým pohanským okultným praktikám.

„Kresťanstvo od začiatku kládlo veľký dôraz na čistotu viery a mravov a tiež veľmi chránilo ľudí od bludov a nevery. Lebo pohanstvo sa v rôznych podobách vracalo do ľudskej spoločnosti.“

Slovanské modly v Strede na Bodrogom, Topľovke, Kráľovskom Chlmci a skúmané hroby, ktoré boli vykopané v roku 1991 v katastri obce Templénagárd sú dôkazom, že kresťanstvo sa na území dnešného východného Slovenska presadzovalo a udomácňovalo len veľmi ťažko.

Veľmi dobrým dôkazom, že pohanské okultné praktiky pretrvávali ešte aj v 17. storočí, najmä na východnom Slovensku, je nasledujúci citát: „Gr. kat. viera v Uhorsku stala sa postupom času predovšetkým náboženstvom spodných vrstiev, neslobodnej chudoby, a to tak slovenskej a maďarskej, ako aj zmadárčenej. Už toto naznačuje, že to bolo kresťanstvo dosť hrubé. Umiestnilo sa v ňom nie málo zvyklostí pohanských. Nie celkom neprávom gréckych kresťanov latinské duchovenstvo (najmä z Nemecka a Itálie) ani nezahrňovalo pod pojem ‚christianus‘, označujúc takto len rímsko-katolíka, ba pri konverzii krstilo ich znova, akoby pohanov. Nie zriedka preto nájdeme ich v prameňoch pod označením pagani.“

Ivan Chalupecký na konferencii O pohanstve a kresťanstve v Banskej Bystrici sa o tejto problematike vyjadril: „Slovania začali prijímať kresťanstvo už v 8. storočí. Pravda, jedna vec je krst a verejné priznávanie sa ku kresťanstvu, druhou vecou je jeho plné premietnutie do osobného a spoločenského života. Bol to dlhý proces a dovolím si tvrdiť, že dodnes nie je ukončený. Ak by bol, nemohla by v dnešnej vzdelanej spoločnosti prekvitať astrológia, veštenie, viera v putovanie duší a pod., s čím sa aj dnes veľmi často stretávame. Preto nás nijako nemôže udivovať, že sa v našich obciach dodnes zachovali rôzne povery, viera v bosoráctvo, porobeniská, viera vo veštenie budúcnosti.

Koniec-koncov najlepším dôkazom existencie týchto okultných praktík a ich pretrvávania až do dnešnej doby sú svedectvá kňazov, ktorí spravujú farnosti, najmä na severovýchodnom Slovensku.

1.1.1 Okultné praktiky, praktizujúce sa na území Slovenska

Aj keď v 8. storočí prišlo na územie dnešného Slovenska kresťanstvo, pohanstvo a s ním spojené okultné praktiky zmiešané s kresťanskou vierou sa odovzdávali z pokolenia na pokolenie a pretrvali až do dnešných čias. Veľmi častým javom, s ktorým sa stretávame medzi staršou generáciou najmä na severovýchodnom Slovensku, ale nielen tu, je tzv. uhlíková voda.

Uhlíková voda

Robenie uhlíkovej vody spočíva v tom, že sa do vody vhadzujú rozžeravené uhlíky, pomocou ktorých sa určuje, či človeku urobil niekto zle mocou Zlého. Uhlíková voda sa robí, keď človek dostane ľudovo povedané „z očí“. Pokúsime sa teda ukázať, v čom spočíva zlo v robení uhlíkovej vody.

Ľudia, ktorí tento úkon praktizujú, hovoria, že sa deje mocou Boha, lebo je tam prítomná modlitba. Nie je to však pravda. Základné zlo spočíva v tomto: človek, ktorý cíti, že má tzv. z očí, ide k človeku, ktorý mu spraví uhlíkovú vodu namiesto toho, aby si v dôvere v Božiu moc dal dúšok vody, ktorú požehnal Pán, mocou svojho Svätého Ducha (svätená voda svätenina). Tým sa odchýli od Pánovej ochrany a utieka sa k Zlému. Modlitba tam síce je, no nie je vypočutá, lebo človek primárne nehľadá modlitbu a v nej Božiu pomoc, ale spolieha sa na magické úkony, ktoré sú spojené s robením uhlíkovej vody a sústreďuje sa na to, aby spravil všetko, čo mu prikazuje liečiteľ:

aby si umyl časti tela v tej vode v presnom poradí,
aby sa z nej napil podľa presného počtu,
aby ju vylial za seba alebo na cestu, či pred dom, no samozrejme nie pred vlastný a pod.

A tu už začíname vidieť známky okultizmu. Ide o prípady, keď sa isté úkony robia údajne v spojení s modlitbou. No sú samozrejme aj prípady, keď nejde o modlitbu, ale o mantru. O tých ani nehovoríme, že sú neprípustné a veľmi nebezpečné. Samozrejme, že pri uhlíkovej vode môže vo vzťahu k psychickému vzťahu jednotlivca zohrávať veľkú úlohu aj placebo efekt (teda jav, keď človek uverí, že mu bude lepšie, vsugeruje si to a nakoniec sa aj bez objektívnych dôvodov skutočne lepšie cíti). Avšak to podstatné, čo chceme povedať, je, že uhlíková voda je pre kresťana neprípustná, lebo je to spolupráca so Zlým. Kresťan má pritom k dispozícii korektné prostriedky pomoci v podobe svätenín. Jednou z nich je aj svätená voda.

Bez vody niet ľudského života, ďakujme za ňu i za možnosť Božieho požehnania, ktoré zvoláva biskup, alebo kňaz pri svätení slovami: Kňaz: „Modlime sa k Pánovi.

– Aby najsvätejšia Trojica očistila túto vodu.
– Aby silou a pôsobením Svätého Ducha dostalo sa jej spasiteľného požehnania ako Jordánu.
– Aby dostala dar posväcovať, liečiť dušu i telo, aby bola užitočná v každej potrebe.
– Aby očisťovala a zaháňala všetko zlé pôsobenie tajných i zjavných nepriateľov našej duše i tela.
– Aby v tejto vode utonula sila vraha duší.“

Po každej z týchto prosieb ľud odpovedá slovami „Pane, zmiluj sa“. Z predchádzajúcich prosieb vidíme, že sa na vodu zvoláva Božie požehnanie, ktoré dáva vode veľkú moc. Keď sa bližšie pozrieme na svätenie vody, zistíme, že kňaz ponára do vody horiacu sviecu. Čiže stretne sa tu oheň s vodou, pričom sa zvoláva Božie požehnanie. Oklamaný jedinec bez poverenia Cirkvi robí paródiu svätenia vody, ktorou je uhlíková voda (a Zlý je majster napodobovania a paródie). Aj tu sa stretáva oheň a voda. Zaujímavé je, že ľudia sa pri krste často nesústreďujú na to, čo sa ide udiať, že dieťa sa stane Božím dieťaťom, ale sústredia sa na to, či dali do perinky všetko, čo mali dať (talizman, červenú stužku na zápästie, čo im zaručí, že dieťa bude…). A v mnohých iných momentoch človek vymieňa Božiu ponuku za klam.
Staršia generácia (najmä na severovýchodnom Slovensku) dosť často používa mágiu (čiernu, bielu a šedú). Teraz sa ich trochu pokúsime porovnať s praktikami používanými na území Afriky (voodoo a macumba).

Pri čiernej mágii ľudia používajú materiály rastlinného, živočíšneho, syntetického pôvodu alebo v tekutom stave. Ako kňaz, ktorý pri sväteninách zvoláva Božie požehnanie na konkrétny predmet (napr. na svätenú vodu, krížik…) aj ľudia, zaoberajúci sa čiernou mágiou, zvolávajú prekliatie na konkrétny predmet. Diabol je „Božia opica“ a keď majú kňazi (Boží služobníci) trebníky, pomocou ktorých zvolávajú čiernych omší však dochádza k tragickému úmrtiu jedného z členov, v dôsledku čoho musí Crowley Taliansko na príkaz vlády opustiť. Zomiera v roku 1947. Ani jeho pohreb sa podobne ako jeho život nezaobišiel bez pobúrenia – pri obrade boli čítané úryvky z Knihy zákona a Hymnu na Pána.

pokračovanie v budúcom čísle

-re-

Bleskovky


Naše deti po slávnostnom Te Deum v kostole nastúpili na školskom dvore, aby po slávnostnom príhovore pani riaditeľky Fottovej začali svoje vzdelávanie sa v novom školskom roku. Na uvoľnené miesto pani učiteľky Kovaľovej nastúpila nová, mladá pani učiteľka, ktorú som poprosil o krátky rozhovor.

Predstavte sa nám.

Volám sa Katarína Štofaňáková, pochádzam zo Širokého, som čerstvá absolventka vysokej školy. Zamestnala som sa tu na Základnej škole vo Víťaze, budem mať druhú triedu, na ktorú sa veľmi teším.

Z koľkých súrodencov pochádzate?

Sme dvaja súrodenci.

Čo vás ovplyvnilo pri výbere povolania učiteľky?

Bolo to dosť náročné, lebo som učiteľkou nikdy nechcela byť. Môj sen bol byť poštárkou, predavačkou, čiže učiteľkou nikdy. Dala som sa na odevnú školu, kde som sa učila šiť. A postupne ma motivovalo, keď som videla, aké sú učiteľky šikovné, priebojné, povedala som si: „aj ja chcem byť učiteľkou“. Najprv som začala študovať nemecký jazyk a náboženskú výchovu pre druhý stupeň, potom som si to rozmyslela a prešla som na prvý stupeň, kde som vyštudovala učiteľstvo pre primárne vzdelávanie.

Aký je váš vzťah ku kresťanstvu, k cirkvi?

Základ viery mám v rodine, som pokrstená, mám birmovku a aktívne sa zapájam aj do činnosti vo farnosti.

A ako ste sa dostali sem do našej školy?

Posielala som žiadosti ako každý absolvent, ktorý si hľadá prácu, bolo to dosť náročné. Do Košíc, do Prešova, do okolitých dedín. Nakoniec sa mi ozvali odtiaľ. Prišiel za mnou pán starosta, že mám žiadosť, či nechcem pracovať tu na Základnej škole. Mala som ešte čas na rozmyslenie, keďže som si dávala aj iné žiadosti a čakali ma iné pohovory. Tam to bolo neúspešné, tak som prijala ponuku tu do Víťaza.

Každý učiteľ si dáva na začiatku svojej kariéry určité predsavzatia. Čo je vaším cieľom, čo by ste chceli dosiahnuť vo svojej profesii?

Ako začínajúca učiteľka hlavne vytvoriť s deťmi takú súdržnosť, byť jednou rodinou a dať tým deťom čo najviac. A nielen byť učiteľom, ale zároveň byť aj psychológom a vštepovať im aj tie duchovné a morálne hodnoty. Byť takou matkou v triede, dať im základ, aj vedomosti, aj duchovné hodnoty, vštepovať im múdrosti.

Keby ste raz bola pani riaditeľkou, ako by ste nastavili školský systém?

Ó, to je veľmi ťažké, keďže som začínajúca absolventka. Nemám skúsenosti, iba z praxe, také chabé a krátke skúsenosti. Neviem si to predstaviť, možno po čase, keď uvidím ako sa zabehnem tu v školstve, tak potom by som porozmýšľala, kebyže som riaditeľkou. Ako by som zmenila, čím by som prispela, čo nové by som zaviedla. Čiže chce to čas.

A nakoniec odkaz.

Aby sme sa mali všetci navzájom radi a čo nechceme, aby druhí robili nám, aby sme nerobili ani my im. Tak to je motto, ktoré chcem zaviesť aj do triedy.

Ďakujem za rozhovor.


Základnú umeleckú školu v Širokom navštevuje 90 našich detí, preto som pri otvorení školského roka 2011/2012 poprosil pani riaditeľku Mgr. Lenku Nehilovú o rozhovor.

Nachádzame sa v Základnej umeleckej škole v Širokom, sedím tu s pani riaditeľkou Lenkou Nehylovou. V úvode by si mohla zhodnotiť minulý školský rok.

Bol veľmi zaujímavý, pretože sa tam dialo veľa vecí. Tou najzávažnejšou bolo, že sme sťahovali zo starých priestorov do nových, čo bolo pre našu školu kľúčové. Za tie roky, myslím si, sme to mali zaslúžené a už sme sa veľmi tlačili. Dovolím si tvrdiť, že ak by sme sa nepresťahovali, tak by táto škola nemala ani perspektívu ďalšieho rozvoja, takže bol výnimočný aj v tomto smere. Zároveň nám nové priestory priniesli aj vyšší záujem žiakov a dovolila by som si povedať, že je u nich aj vyššia snaha, čomu sa veľmi tešíme a verím, že to bude len a len pokračovať.

Predstav nám trochu bližšie vašu školu, koľko žiakov v nej študuje, koľko máte odborov…

Sme plne organizovaná škola, máme všetky štyri odbory“: hudobný, výtvarný, tanečný a literárno-dramatický. Nóvum pre tento školský rok je to, že sa síce vraciame do staronových priestorov bývalej školy, ale to len v dobrom, pretože sme tam trošku renovovali priestory pre výtvarný odbor, keďže je najmenej početný v našej škole a chceme aby sa rozvíjal. K tomu sú potrebné najprv priestory, takže sme zrekonštruovali dve miestnosti v bývalej ZUŠ, teda v Dome dôchodcov v Širokom a tam tento školský rok sťahujeme výtvarnú. Je to krásne namaľované, farebné, väčšie, tak verím, že aj našim deťom sa tam bude dariť, že to prinesie svoje ovocie a že to bude inšpirujúce. Výchovno-vzdelávacie aktivity, ktoré boli doposiaľ, chceme rozšíriť o väčšiu účasť taktiež na súťažiach, pripraviť viac menších rozprávkových predstavení pre naše deti. A určite to budú stabilné akcie ako Mikuláš, rôzne koncerty, semináre a tiež mať viac súborov, aby sme sa rozrástli o gitarový, flautový. Aby deti aj v tých kolektívnych súboroch získali viac kamarátstiev, aby sa zoznamovali, utužovali vzťahy a zároveň, aby to rozvíjalo ich ľudskú stránku, nielen tú profesnú a umeleckú.

Na záver by som chcel poprosiť o duchovný odkaz pre našich čitateľov.

Čo môžem povedať určite, že hudba a duchovnosť majú k sebe veľmi blízko, nedá sa to vylúčiť. Vraví sa, že človek, ktorý by neveril, že to duchovno je, alebo že duša neexistuje, tak by ani hudbu nemohol robiť. Pretože hudba je tiež nehmatateľná a keby sme tvrdili, že duša nie je, neexistuje, tak by sme mohli povedať, že ani hudba nie je. A to môžeme krásne vyvrátiť, pretože ucho hudbu počuje, hoci sa nedá vidieť ani pochopiť, dá sa len vnímať. A ten cit a vnímanie, rozvoj duše v hudbe je, čiže je to istý prejav duchovna. Určite to má veľa spoločného, nedá sa to vôbec vylúčiť.

Ďakujem za rozhovor.

rozhovor pripravili: M. Gondová a M. Magda

Zlatý október


Bratia a sestry, milí veriaci, vstúpili sme do krásneho mesiaca október, ktorý nazvem zlatým mesiacom. Prečo?

Po prvé, je zlatý, lebo prežívame krásne slnečné dni jesene. Tešíme sa z požehnanej úrody v našich záhradkách a poliach. Stromy sa začínajú viac a viac zaodievať do zlatej farby. Príroda je úžasná, krásna v každom období, ale taká pestrá a farebná je jedine v tomto ročnom období. Môžeme tak ľudsky povedať, že náš Nebesky Otec je „zlatý“, lebo nám dal tento „zlatý“ jesenný mesiac. Sme mu za to veľmi vďační.

Po druhé, v tomto mesiaci myslíme na našich „zlatých“ starých ľudí, starých rodičov. Im patrí tento mesiac. Tak ako z polí po sejbe a niekoľkomesačnej starostlivosti zbierame úrodu, tak aj v živote naši starší, zlatí bratia a sestry, zbierajú po celoživotnej sejbe úrodu svojho života. Dúfajme, že úroda je niekoľkonásobná a tešia sa z nej, zo svojich detí a ich detí. Nech naši zlatí starí rodičia oplývajú múdrosťou, pokorou a vďačnosťou.

Po tretie, modlime sa veľmi jednoduchú, pritom hlbokú modlitbu, ktorú nazvem pokladom našej viery – posvätný ruženec. Pre mnohých veriacich, či už mladších alebo starších, je „zlatým“ prostriedkom vyprosenia Božích milostí pre seba alebo pre blížnych. Pomocou tejto dennej zlatej chvíle stretnutia sa s Božou Matkou a cez ňu s jej synom Ježišom sa máme všetci stávať „zlatými“ veriacimi, ktorí milujú Pána Boha cez konkrétny život s blížnymi. Všetkým aktívnym členom Ružencového bratstva v tejto farnosti ďakujem za modlitbový život, ktorý skypruje milosťami náš pozemský život. Ďakujem vám!

Po štvrté, tento mesiac je zlatý, lebo v ňom sa nachádza zlatý dátum, ktorý dodáva niekoľko karátovú hodnotu celej našej farnosti. Je to dátum slávnostnej posviacky farského kostola sv. Jozefa, robotníka – 15. október 1961. Náš kostol má zlaté jubileum a toto jubileum chceme aj náležite osláviť „zlatým týždňom“. V tento týždeň pri svätých omšiach a sprievodnom programe sa chceme v prvom rade poďakovať za milosť Pánu Bohu, mať takúto „zlatú katedrálu“ medzi našimi príbytkami, na ktorú sme všetci úprimne hrdí. Aj tí, ktorí ju navštívia, ju veľmi obdivujú. Potom to bude týždeň poďakovania sa všetkým živým a mŕtvym, ktorí priniesli mnohé obety, aby bol tento kostol postavený. A nakoniec to bude prosba do budúcnosti, aby tento kostol bol neustále „zlatým“, živým srdcom tejto farnosti, ktorý nás bude neustále formovať, aby sme sa čo najviac podobali skutočnému zlatému Srdcu Ježišovmu.

Bratia a sestry, dosť zlatý je tento mesiac. Teším sa naňho spoločne s vami.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec