Značka: Spektrum 2012 – 8

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16-17)

Prikázanie siedme: Nepokradneš!

V Sienkiewiczovom románe Púšťou a pralesom je i táto epizóda: Staš učí čierneho chlapca Kaliho katechizmus. Preberajú práve siedme Božie prikázanie: Nepokradneš. A Kali v hlave uvažuje: „Keď Kalimu niekto ukradnúť kravu, hriech; keď Kali ukradnúť kravu, dobrý skutok!“
Takúto predstavu máme o tomto v poradí už siedmom prikázaní, ktoré nám dal Boh skrze Dekalóg my, ľudia. Keď mi niekto niečo ukradne, vtedy ho treba zavrieť, ale keď ja niečo ukradnem, oklamem, podvádzam, odovzdávam lajdácku prácu a beriem za ňu plat, čo komu do toho?! Ale Boh nepovedal: „Daj pozor, aby ťa neokradli!“, ale „Nepokradneš!“ Totiž krivdu, ktorú nám spôsobil niekto iný, Boh môže napraviť, ale nemôže urobiť šťastným zlodeja. Zlodej bude vždy kráčať iba cestou nepokoja.

Siedme prikázanie nám teda hovorí „Nepokradneš“, alebo aj inými slovami povedané: „Neprivlastníš si to, čo je cudzím vlastníctvom.“ Ale v akom zmysle máme vlastne chápať toto prikázanie? Ako na každé Božie prikázanie, ktoré sme sa snažili si doteraz vysvetliť, tak aj na toto sa vzťahuje jediný zákon, a to je láska. Podľa kresťanského chápania Boh pôvodne určil veci tohto sveta všetkým ľuďom. Boh mal plán, aby tieto veci slúžili na zachovanie a zdokonalenie telesného a duchovného života. Stôl zeme je prestretý pre všetkých a všetci majú právo na jeho dobrá. Hodnota týchto dobier je v tom, že ide o dary Božej lásky a Boh je ich absolútnym vlastníkom, je ich neobmedzeným pánom. Vládu nad týmito vecami dostal iba ako prepožičanú človek (porov. Gen 1,28). Kto dokáže zabudnúť na túto skutočnosť, ten sa z nich nedokáže ani tešiť, ani sa o ne podeliť s ostatnými. Pán Ježiš nepreklial bohatých len pre ich bohatstvo a neblahorečil chudobných len pre ich chudobu, ale blahorečil chudobných duchom, kde patria všetci, čo užívajú veci, ale nelipnú k nim svojim srdcom (porov. Mt 5,3). Preto Kristus nad všetku a každú starostlivosť kládol hľadať nebeské kráľovstvo.

Pozemské veci a hodnoty, ktoré oprávnene vlastníme, nazývame majetok. Právo každého človeka na život zahŕňa v sebe aj právo na majetok. Druhý vatikánsky koncil v svojej konštitúcii Gaudium et Spes zdôrazňuje, že: „všetci majú právo vlastniť čiastku dobier, ktorá by stačila im a ich rodinám“.

Pre život na zemi potrebujeme aj hmotné potreby. Každý deň predsa musíme jesť, chceme sa pekne obliekať, túžime bývať v moderných domoch a bytoch. Boh aj na toto nám dáva smernice, aby sme viedli primeraný a dôstojný ľudský život. A tieto životné potreby si máme nadobúdať svedomitou prácou. Prácou sa ľudia stavajú spolupracovníkmi a služobníkmi Boha. Svätý apoštol Pavol píše: „Každý si plňte povinnosti a pracujte vlastnými rukami“ (1 Sol 4,11). A na inom mieste zase píše: „Kto nechce pracovať, nech ani neje“ (2 Sol 3,10). Vyhýbať sa poctivej práci a žiť na úkor iných je hriech. Aj Kristus svojim príkladom posvätil prácu, oslobodil prácu od kazov lajdáctva, sebectva, nedôslednosti a iných hriechov.

Niektorí ľudia neradi pracujú a radšej si svoje životné potreby, alebo aj rôzne veci nadobúdajú hriechom krádeže. Vnútorný rozmer siedmeho prikázania totiž chráni nielen obsah našich peňaženiek, ale hlavne obsah nášho srdca. Zvlášť ide Bohu o pokoj svedomia. Každá krádež totiž vzbudzuje v svedomí človeka vážny nepokoj, ktorý sa nedá ničím zahlušiť. Jedno príslovie výstižne hovorí, že: „Ukradnutá vec volá po vlastníkovi!“ Často opakované krádeže dokážu zničiť svedomie človeka. Dokiaľ zlodej úplne nevráti vlastníkovi ukradnutú vec, zostane mu ťarchou v svedomí. Niektorí ľudia vyznávajú, že aj po rokoch ich trápi nejaká krádež, zvlášť ak ide o zatajené hriechy, pretože spolu s nimi ťažia svedomie ešte aj svätokrádežné spovede a s tým spojené aj svätokrádežné prijímania Najsvätejšej sviatosti. Ak si človek vedome dlhé roky udržiava svoje svedomie v takýchto ťažkých stavoch, potom už nedokáže ani rozoznať, čo je dobré a čo zlé. Nezriedka takýto človek upadne do morálneho bahna, k čomu sa pridajú ďalšie hriechy – klamstvá, krivé obvinenia, opilstvo, ba dokonca aj vraždy.

Žijeme v spoločenskom systéme, ktorý sa zakladá aj na verejnom vlastníctve, preto sa časté porušenia siedmeho prikázania Desatora týkajú aj privlastnenia si čohosi z takéhoto spoločného vlastníctva. Použijem príklad. Potrebujem žiarovku. Doma ju nemám, ale v robote ju majú. Ako neraz zmýšľa človek? Vykrútim ju a prinesiem si ju domov, veď v robote nikomu nebude chýbať. Omyl v takomto chápaní spočíva v tom, že vidím iba žiarovku a nevidím to, že v tom momente, keď som žiarovku vykrútil, som si zvolil cestu hriechu a nečestnosti. Výsledok? Vec malej hodnoty je pre niekoho viac hodná, ako vlastná česť. Takýto človek opúšťa tak spoločenstvo čestných ľudí a stáva sa zlodejom. A kategórie takej nečestnosti sú rôzne. Od malých krádeží, až po krádež trebárs aj milión eur. Kariéru v takomto nečestnom svete si človek môže urobiť veľmi rýchlo.

A ako zmýšľa dnešný svet? Všímajme si napríklad niektoré filmy s tematikou krádeže. V nich je akoby schvaľované niečo ukradnúť, len sa pri tom nesmie dať zlodej chytiť. Trest v nich znáša nie ten, kto kradne, ale ten, kto nevie kradnúť, teda koho chytia. Ukazujú sa v nich rôzne techniky a metódy na zdokonalenie krádeží. Takto zmýšľa dnešný svet. Naproti tomu Bohu ide o to, aby zlodejov vôbec nebolo. Keď uvažujeme o Desatore, treba mať na pamäti najvyšší tribunál spravodlivosti. Najvyšší súd – nie ten v Bratislave, ale v nebi. Boh je naším sudcom a všetky naše úvahy sa vzťahujú na jeho súd.

Na záver chcem všetkých vyzvať, aby sme zachovávali vonkajší poriadok vo veciach, ktoré prezrádzajú vnútro človeka. My kresťania predsa musíme vidieť jasný zámer Boha obsiahnutý v tej krátkej, ale pre každého zrozumiteľnej výzve „Nepokradneš“. Keby sme všetci začali dôsledne zachovávať toto prikázanie, spoločenský, hospodársky, ba dokonca i politický poriadok vo svete by sa určite navrátil mimoriadne rýchlym tempom, lebo: „Koreňom všetkého zla je láska k peniazom, niektorí po nich pachtili, a tak zablúdili od viery a zavinili si mnoho bolesti“ (1 Tim 6,10).

Martina Gondová

– 8. 9. – vo sviatok Narodenia Panny Márie v sobotu sme slávili slávnostnú svätú omšu v kaplnke Narodenia Panny Márie v Doline o 10:30

– 12. 9. – mal narodeniny náš výpomocný duchovný otec František Stahovec

– 15. 9. – na slávnosť Sedembolestnej Panny Márie bola svätá omša o 10:30 v Doline, ktorú celebroval náš rodák Mikuláš Uličný

– 30. 9. – púť z Ovčia do Polomky k rodákovi Michalovi Jenčovi, kde miestni veriaci pri slávnostnej sv. omši ďakovali za úrodu – „dožinky“

– 6. 10. – ďakovnú sv. omšu za poľovníkov našej farnosti a z úcty k sv. Hubertovi celebroval J. E. Mons. Stanislav Stolárik, košický pomocný biskup

-re-

– sobáš 6. októbra v Ovčí o 14:00 –
Štefan Hančár, syn Štefana a Márie rod. Harakaľovej, narodený v Humennom, bývajúci v Modrej nad Cirochou a Katarína Ondriová, dcéra Milana a Terézie rod. Kollárovej, narodená v Prešove, bývajúca v Ovčí

– sobáš 13. októbra vo Víťaze o 15:00 –
Stanislav Ferenc, syn Ľubomíra a Márie rod. Frajtkovej, narodený v Prešove, bývajúci v Križovanoch a Monika Novotná, dcéra Jozefa a Moniky rod. Michalikovej, narodená v Prešove, bývajúca vo Víťaze

– sobáš 20. októbra vo Víťaze o 15:30 –
Jaroslav Vardžik, syn Jaroslava a Cecílie rod. Mikolajovej, narodený v Prešove, bývajúci v Prešove – Solivar a Lenka Magdová, dcéra Jozefa a Miloty rod. Dankaninovej, narodená v Prešove, bývajúca vo Víťaze

– sobáš 27. októbra vo Víťaze o 14:30 –
Milan Čech, syn Milana a Anny rod. Balogovej, narodený v Poprade, bývajúci vo Víťaze a Katarína Maškulková, dcéra Jozefa a Kataríny rod. Komárovej, narodená v Spišskej Novej Vsi, bývajúca v Spišskej Novej Vsi

-re-

Pri každom spôsobe vyjadrenia lásky si máme položiť 3 otázky:

Prejavujem pravidelne lásku týmto spôsobom?

Akú dôležitosť má toto vyjadrenie lásky pre môjho manžela/-ku, aby sa cítili milovaní?

Akú dôležitosť má toto vyjadrenie lásky pre mňa?

Sväté Písmo nám pripomína: „Plast medom pretekajúci sú slová láskavé, sladké (z nich prúdi do)duše a osvieženie (do) kostí” (Prís 16,24). „Tam, kde láska chýba, tam ju rozsievaj a čoskoro lásku budeš žať” (sv. Ján z Kríža). Vo Sv. písme ďalej čítame: „Smrť (priam tak) ako život (býva) v moci jazyka…” (Prís 18,21).

Štúdie ukazujú, že slová môžu mimoriadne silno ovplyvniť správanie a schopnosti. Ak poviete deťom, že sú neschopné v matematike, je pravdepodobné, že naozaj budú mať z tohto predmetu zlé známky. Ak poviete, že ich tvorivosť pri písaní je obdivuhodná, stanú sa z nich cieľavedomí “románopisci”. Ľudia naplnia očákavania, aké do nich vkladáme.

Toto má obrovský význam pre spôsob, akým sa navzájom rozprávame v manželstve. V tóne našej reči musíme udržiavať lásku, jemnosť a úctu a vyhýbať sa zvyku zhadzovať toho druhého. Musíme nášho manželského partnera podporovať – doma, v širšej rodine, aj na verejnosti. Pre partnera je vrcholne deštruktívne, ak si z neho spravíme terč svojich vtipov a uťahovania si.

Spôsob, ako dosiahnuť, aby sa ten druhý cítil milovaný prostredníctvom našej reči, spočíva v prejavoch uznania tomu druhému. Sem patrí spôsob, akým skladáme komplimenty, ako ďakujeme, povzbudzujeme, ako preukazujeme náklonnosť a predkladáme požiadavky. Ak to nerobíme zručne a taktne, vystavujeme naše manželstvo pokušeniu z vonkajšieho prostredia.

Existuje veľa rôznych spôsobov, ako používať slová na vyjadrenie lásky tomu druhému:

1. skladanie komplimentov – pre ľudí, ktorí pri svojej výchove neboli zvyknutí počúvať komplimenty, nemusí byť ľahké ich prijímať, nieto ešte rozdávať. Ale dá sa to naučiť. Komplimenty zameriavajú pozornosť na to, čo obdivujeme a oceňujeme na našom manželovi, či manželke. Mnohí z nás držia takéto myšlienky zamknuté hlboko v sebe, lebo si myslia, že je hlúpe ich vysloviť alebo naopak zbytočné, pretože náš partner aj tak vie, že ho milujeme. Ale manželská služba hovorí o tom, že máme jeden druhého ctiť. Skladanie komplimentov je vynikajúci spôsob, ako sa ctiť navzájom a každý z nás sa to môže naučiť robiť. Skúste niečo také jednoduché: „V týchto šatách vyzeráš úžasne.“ „Milujem to, ako vždy vieš, čo treba povedať.“

2. vyjadrenie vďaky – vďačnosť priznáva druhému hodnotu a ocenenie. Ak žijeme spolu deň čo deň, začneme príliš ľahko prehliadať mnohé veci, ktoré pre nás partner robí. Niektoré sú pravidelné drobnosti, iné prezrádzajú veľkú starostlivosť a vyžadujú značné úsilie. “Ďakujem ti, že si vysypal smeti”, môže znieť banálne, ale je dôležité venovať pozornosť aj malým prejavom lásky. Tým oceňujeme niečo, čo by sa ľahko dalo považovať za samozrejmosť.

3. povzbudzovanie – je to iný spôsob pozitívneho používania slov, čo znamená inšpirovať v tom druhom odvahu. Všetci máme oblasti, v ktorých sa cítime neistí a chýba nám odvaha. Je v našej moci poskytnúť povzbudenie, ktoré pomôže nášmu manželovi, či manželke rozvinúť ich potenciál. A naopak, ak kritizujeme, naše slová majú moc postupne okrádať nášho partnera o jeho sebahodnotenie a sebadôveru. Keď povzbudzujeme, hovoríme tomu druhému: “Dôverujem ti”.

4. ohľaduplnosť – ohľaduplné slová druhého vyzdvihujú a chvália, zatiaľ čo zlé načasované, bezohľadné slová spôsobujú vo vzťahu veľa poranení. Treba veľmi zodpovedne vážiť a starostlivo vyberať slová. Naše slová majú byť povzbudivé, láskavé a uznanlivé, aby nášho partnera skutočne vyzdvihovali. Slová uznania sú kľúčové z hľadiska lásky a dávajú základ dôvery.

5. predkladanie požiadaviek – v manželstve existuje obrovský rozdiel medzi robením si nárokov a predkladaním požiadaviek. Keď predkladáme nášmu partnerovi naše požiadavky, potvrdzujeme tým ich hodnotu a schopnosti. Ak si robíme nároky, stávame sa doma netolerantnými a tyranskými, často bez toho, aby sme si to uvedomovali. S takýmto tipom človeka nie je ľahké ani príjemné žiť. Nároky si robíme vtedy, keď začneme považovať svojho partnera, jeho dary a schopnosti za úplnú samozrejmosť.

Ak je pre našich partnerov verbálne uznanie skutočne dôležité, no už nejaký čas ho od vás nedostali, pravdepodobne sa necítia najlepšie. Keď od vás opäť začujú pozitívne slová, bude to pre nich ako oáza v púšti. Ak sa naučíme vyzdvihovať nášho partnera slovami, dosiahneme v našom manželstve novú úroveň lásky a intimity. Slová, ktoré používame, majú moc denne obnovovať lásku. Kritika alebo sebaľútosť sú “mocní rozvracači”. Slová uznania sú mocní “zjednocovatelia.” Pre každého z manželov sú dôležité skutky lásky.

Sv. apoštol Pavol opisuje láskavosť ako druhú vlastnosť lásky. Nášmu manželovi či manželke preukazujeme láskavosť, keď si navzájom slúžime v praktických veciach. Toto môže mať v manželstve rozličné formy: uvariť kávu, vyniesť odpadky, umyť okná na aute, upiecť koláč, vyžehliť košeľu. Každodenné činnosti môžeme považovať za samozrejmosť, ale ak sa robia s ochotou, neustále vyjadrujú lásku. Často sa čudujeme, prečo nám to všetko partner robí. A jediná odpoveď je, že ma miluje.

Silné manželstvo spočíva v tom, že manžel a manželka hľadajú príležitosť poslúžiť jeden druhému a prejavovať vďačnosť za to, čo ten druhý urobil. V období, keď je pre nás obidvoch život hektický, inštinktívne si myslíme: „Prečo mi nepomáha?”, ale keď sa namiesto toho náš partner spýta: „Čo môžem urobiť, aby som ti pomohol?” Alebo spontánne urobí prácu, ktorú máme najmenej radi, to je nepochybne láska v akcii – pocit tepla pri srdci.

V manželstve je len málo dôležitých vecí ako objaviť, čo dáva nášmu partnerovi pocit, že je milovaný a potom sa treba snažiť ho milovať týmto spôsobom. Ale tiež treba mať na pamäti, že jeho potreby sa môžu v priebehu času a za rôznych okolností aj meniť. Namiesto snahy zmeniť nášho partnera musíme akceptovať jeho potreby a podľa toho sa naučiť komunikovať mu svoju lásku.

MUDr. B. Vaščák

Môže človek byť príčinou stresu pre seba? Áno. Môže byť človek stresom pre ostatných ľudí? Áno. Veľmi často pozeráme na stresy ako na niečo, čo sa nachádza mimo nás; v okolitých ľuďoch, v udalostiach vonkajšieho sveta vidíme príčinu svojich problémov. Seba samého, ako príčinu stresu, vylučujem.

Náš vnútorný stav môže silno ovplyvniť naše vlastné reakcie na negatívne udalosti – o tom sme už hovorili. Naše prudké správanie môže byť stresovým faktorom pre ostatných ľudí, pretože pokazená nálada priateľa, ublíženie blízkemu človeku, podráždenosť kolegu sa ako bumerang vrátia späť k nám hrubými slovami, nepriateľstvom, zradou. Poškodené vzťahy a osamelosť sa stanú stresmi pre nás. Bolo by užitočné pozrieť sa na seba samého z iného uhla a položiť si otázku: čo ja vnášam do vzťahov s druhými ľuďmi?

V dnešnom svete sa veľmi často stretávame s typom správania, v jadre ktorého sa skrýva smäd po súťaživosti, podráždenosť; túžba niečoho sa dobyť a niečo dosiahnuť; netrpezlivosť a neustála uponáhľanosť, ostražitosť. Odborníci pomenovali kombináciu týchto prejavov „správanie typu A”. Pozorujte sa: čo cítite, keď stojíte v automobilovej zápche? V dlhom rade u lekára? Ako reagujete na úspech svojich kolegov? Ako sa cítite, keď vám niečo nevychádza z toho, čo ste naplánovali? Aká bude vaša reakcia, ak nedosiahnete to, po čom ste tužili a o čo ste sa snažili?

Rivalita a uponáhľanosť sú vysoko cenené v našej spoločnosti. Motto „Rýchlejšie, ľahšie, viac!“ sa prenáša (odovzdáva) už od rodičov, ktorí nás celý čas naháňajú, aby sme si čistili zuby a šli spať; od učiteľov v škole, ktorí chcú, aby sme si plnili svoje domáce úlohy načas, v termíne a povzbudzujú nás k súťaživosti v triede; od nadriadených, ktorí vyžadujú, aby sme urobili čo najviac.

“Správanie typu A” bolo prvýkrát opísané kardiológmi Meyer Friedman a Ray Rosenman. Jedného dňa si títo lekári pozvali čalúnnika, aby vymenil poťahy na stoličkách v čakárni, kde ich pacienti čakali na príjem k doktorovi. Čalúnnik si všimol, že poťahy na stoličkách sú silno opotrebované, rozstrapkané len na prednom okraji sedadiel. Lekári začali sledovať svojich pacientov a všimli si, že ich pacienti vždy sedia na okraji stoličky, akoby boli pripravení v každom okamihu vstať a bežať.

V súčasnej dobe existuje veľké množstvo štúdií, ktoré skúmajú vplyv “správania typu A” – uponáhľaného, súťaživého, podráždeného – na zdravie človeka. Odborníci prišli k jednému ucelenému záveru: „Ľudia, ktorí patria do typu A, oveľa častejšie trpia ischemickou chorobou srdca (infarktom) a upchávaním ciev.“
Navyše, odborníci zistili, že pravdepodobnosť opakovaného infarktu u týchto ľudí typu A je väčšia ako u ľudí iných typov. Správanie typu A je charakteristické pre mužov aj pre ženy a spôsobuje rovnakú škodu na zdraví. V knihe „Liečba správania typu A a vášho srdca» Meyer Friedman píše, že ženy – biznismanky (podnikateľky) a profesionáli patriace k typu A, trpia ischemickou chorobou srdca (infarktom) sedemkrát viac, než pokojné gazdinky v svojej domácnosti.

Správanie typu A nás robí zdrojom stresu pre ostatných ľudí. „No, čo sa toľko vrtíš, stoj rovno, rýchlo, už meškáme!“ – zlosti sa mama a prudkými pohybmi oblieka svojmu synčekovi vetrovku. Vodič so správaním typu A jazdi rýchlo, predbieha, bliká svetlami na vodičov, ktorí sa vlečú a chce, aby mu ustúpili cestu; snaží sa „preskočiť križovatku” na oranžovú – všetko toto vytvára havarijnú situáciu a iste, že takéto správanie je stresom pre iných spokojných vodičov. Partner so správaním typu A ženie a poháňa ostatných, aby rýchlejšie hovorili; často zakončuje vety v rozhovoroch za druhých (nie vždy správne); môže začať robiť svoju prácu, alebo odísť bez toho, aby si vypočul všetko dokonca; alebo vôbec nepočúva a je zaujatý svojimi myšlienkami, napríklad, plánuje si deň na zajtra.

Keď realizujeme správanie typu A, vnášame do tohto sveta agresiu, zlosť, podráždenosť. V takom prípade vzťahy s ostatnými ľuďmi nebudujeme, ale ničíme ich.
Tu je niekoľko rád, ako sa zbaviť od správania typu A, o ktorých v svojej knihe “Zvládanie stresu” hovorí Jerrold S. Greenberg, „Comprehensiev stress management“:

1. Prijmite fakt, že v živote nie je nič dokončené. Mýlite sa, ak si myslíte, že môžete stihnúť absolútne všetko, čo je pre vás nevyhnutne, načas, bez toho, aby ste na niečo nezabudli.

2. Vypočujte si rozhovor ostatných v tichosti, bez toho, aby ste ich prerušovali, alebo ich poháňali.

3. Zamerajte sa iba na jednu vec (prácu) v konkrétnom časovom úseku (a nie desať).

4. Nebráňte ostatným robiť to, čo by ste vy urobili rýchlejšie.

5. Keď budete čeliť akémukoľvek problému, spýtajte sa samých seba:
– – Bude to dôležité za päť rokov?
— Mal by som to urobiť hneď teraz?
Zodpovedaním si na tieto dve otázky, budete mať možnosť pozrieť sa na prácu z druhého konca (to neznamená – nič nerobiť, neponáhľať sa i podceňovať význam problému, úlohy).

6. Prv než začnete hovoriť, opýtajte sa samých seba:
– je to naozaj tak dôležité, aby som to práve teraz povedal?
– chce to niekto vôbec počuť?
– bude vôbec vhodné, aby som niečo hovoril?
A ak si aspoň na jednu otázku odpoviete záporne – mlčte a počúvajte druhých.

7. Usmievajte sa, ak je to možné, čo najviac ľuďom.

8. Ďakujte ľuďom, ak pre vás niečo pekného urobia.

9. Každý deň si pripomínajte: ak to, čo potrebujete, alebo čo chcete dosiahnuť, získať, neprospieva vášmu duševnému a duchovnému rozvoju, potom je to strata času.

10. Pamätajte si, že váš názor je správny len na určitú dobu, preto buďte otvorení pre nové myšlienky, idey.

Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg

Začal sa nám desiaty mesiac v roku. V škole sme sa už úspešne „zabývali“ a teraz nám už len ostáva rátať dni do najbližších prázdnin, no nie? 🙂
Október je mesiacom ruženca, to už určite viete. Ale zamýšľali ste sa už niekedy nad tým, aká je história modlitby sv. ruženca a ako vlastne vznikla?
Pohľadala som pre vás pár informácií, ktoré ste doteraz určite nevedeli.
V 12. storočí žil mladý kňaz Dominic Guzman (1170-1221), ktorého veľmi trápilo utrpenie nevinných ľudí a bieda ľudstva.

Legenda hovorí, že Panna Mária sa zjavila Dominikovi vo sne. Dala mu reťaz s guľôčkami, na ktorej sa mala recitovať modlitba ruženca a povedala mu, že modlitba a meditácia nad životom jej syna porazí bludy a utrpenie.
Aj keď táto legenda je veľmi milým príbehom, vznik ruženca je o čosi zložitejší. V prvých storočiach existencie Cirkvi mnísi recitovali žalmy. Bolo to jedným z pravidiel ich života. Keďže modlitba žalmov bola možná len tým, ktorí vedeli čítať, bolo treba nájsť spôsob modlitby pre negramotných bratov. Na tento účel sa použila modlitba Pána – Otče náš – bratia recitovali 150 krát túto modlitbu, čo sa zhodovalo s počtom žalmov.

Pri odpočítavaní modlitby sa používali malé kamienky. Neskôr boli nahradené guľôčkami. Začiatkom druhého tisícročia s nárastom zbožnosti voči Panne Márii vzniká modlitba Zdravas´ Mária, ktorá sa stáva veľmi rozšírená a populárna. Postupne bola pripojená k tejto modlitbovej tradícii.
Konečná tradičná forma ruženca vznikla počas pontifikátu pápeža Pia V. (1566-1572), ktorý ho štandardizoval a uviedol pre celú Cirkev.
Neskôr boli vykonané už len dve úpravy v tejto modlitbe – v roku 1917 na základe mariánskych zjavení vo Fatime bola na záver desiatku pridaná modlitba “Ó, Ježišu, odpusť nám naše hriechy…” a za pontifikátu Jána Pavla II. boli pridané desiatky ruženca svetla.

Konečnú podobu ruženec dostáva v druhej polovici 16. storočia.
Tak, už vieme ako ruženec vznikol… Ale, vieme sa ho aj modliť? Otestovať sa môžete pomocou obrázku. Aké modlitby sa máme modliť na jednotlivých zrniečkach?

www.farnost-strazske.sk

A čo takto si vyrobiť vlastný, originálny ruženec a mať ho stále so sebou?
Stačí mať len šikovné ruky a fantáziu a ruženec si môžete urobiť aj doma.
Čo na to budete potrebovať?

– 1 tenkú gumičku (postačí aj šnúrka či špagát)
– 10 menších korálok na modlitbu Zdravas Mária
– 1 väčšiu korálku alebo malý drevený krížik
– na modlitbu Otčenáš a Sláva Otcu
– nožnice

Keď už to všetko máte, urobte si na gumičke malý uzlík tak, aby ste pred ním mali ešte aspoň 5 cm voľnej gumičky. Uzlík má byť síce malý, ale dostatočne veľký na to, aby sa vám korálky nevyvliekali. Pomaly začnite navliekať korálky. Za desiatou korálkou takisto urobte malý uzlík, aby sa vám všetkých 10 korálok nevyvlieklo. Oba konce gumičky si teraz spojte prstami a cez tieto konce navlečte poslednú, veľkú korálku. Keď ste ju navliekli, upevnite ju takisto uzlíkom, ktorý urobíte zo spomínaných koncov gumičky. Zvyšok vyčnievajúcej gumičky odstrihnite nožničkami. Keď má veľká korálka malú dierku na navliekanie, jednoducho ju navlečte spolu s ostatnými desiatimi a konce šnúrky zauzlite. Ak chcete, aby bol ruženec väčší a chcete ho nosiť ako náramok, môžete pomedzi menšie korálky ponavliekať ďalšie, ešte o niečo menšie. Vyplnia miesto, ruženec bude pôsobiť väčšie a vy ho môžete nosiť aj na ruke.

Tak, a ruženec je hotový. Môžete si ho urobiť pre seba alebo ho niekomu podarovať. Len ho nezabudnite nosiť stále so sebou a priniesť si ho so sebou aj do kostola. 🙂

stránku pripravila: Lenka Novotná

„Do zajtra si pripravíš rozlúčkový príhovor na stužkovú,“ oznámi triedny a bezstarostne odkráča z triedy.
„Takže zajtra na námestí,“ oznámi displej telefónu, aby pripomenul prvé stretnutie „naživo“ po niekoľkých mesiacoch písania si.

„O 5 hodín vyrážame. Máš hodinu na rozmyslenie. Ideš so mnou?“ vydýchne do telefónu kamarátka, ktorá práve našla sľubnú brigádu v zahraničí.
Poznáte to.

Okamihy, ktoré nás stavajú pred „hotové veci“ , nás vedia, hoci len na chvíľu, úplne vyviesť z miery.
Svet sa na okamih zastaví a my sme postavení pred nečakanú situáciu, kedy sa musíme ihneď rozhodnúť.
Rozpaky? Stres? Búšenie srdca? Stiahnutý žalúdok? Každý si vo výbere sprievodných príznakov nájde ten svoj.
Strach zo samotnej situácie nás núti horúčkovito premýšľať a hľadať to najlepšie rozhodnutie, aké sme v takomto citovom rozpoložení schopní urobiť. Veľakrát sa preto rozhodneme len pre bezmocné kývnutie plecami alebo nahodíme neistý úsmev prezrádzajúci o nás viac, než si myslíme.
V skutočnosti sme ale myšlienkami na stužkovej, na námestí alebo na bratislavskej hlavnej stanici na ceste za prázdninovým dobrodružstvom.

Kým sa naozaj spamätáme, mysľou nám preblesnú všetky „pre“ a „proti“ a začneme si vytvárať sci-fi scenáre, začínajúce starým známym: „Čo ak…?“
Veď čo ak sa pri prednese príhovoru pomýlim? Čo ak si ma nepredstavoval takú, aká v skutočnosti som? Čo ak to nie je dôveryhodná práca?
Lenže namiesto všetkých narýchlo vykonštruovaných otázok si skúsme položiť jednu jedinú: „Čoho sa tak veľmi bojím?“

V tej chvíli nám nenapadne žiadna zmysluplná odpoveď. Alebo ich bude príliš veľa. Aj to je jedna z možností, ak patríte medzi tých opatrnejších ľudí.
Jedno je však isté. Len zbabelí hneď cúvnu. Ako sa hovorí, odvážnym šťastie praje. A aj tá najstresujúcejšia výzva nás posúva vpred.

Nezáleží na tom, kde, kedy, ako a s kým. Podstatné je prečo. Veď ak si nás niekto vybral pre to, aby sme predniesli príhovor, znamená to, že nám dôveruje a vie, že to zvládneme bez akýchkoľvek problémov. Keby mu táto istota chýbala, sotva by si nás vybral. A ak sa niekto s nami túži stretnúť aj napriek tomu, že nás nikdy predtým nevidel, neznamená to, že sme ho očarili výlučne výzorom, ale najmä spôsobom, akým sme svoje myšlienky a názory prezentovali cez sociálnu sieť. A čo sa týka tej brigády, nespomínali sme predsa, že by sme radi konečne niekam „vypadli“?

Tak čoho sa tak veľmi bojíme?

Pochybnosti vedia komplikovať každý, aj ten najmenší problém a dokážu ho nafúknuť do takých rozmerov, že sa nám aj doteraz pekné veci jednoducho prestanú páčiť. A aj z malých starostí a z malej trémy dokážu vyrobiť doslova časovanú bombu, ktorá vybuchne práve v tej chvíli, keď sa chystáme prekonať samých seba. A potom prichádzajú na rad spomínané obavy, ktoré sa dostanú na povrch oveľa intenzívnejšie, ako by sme to možno čakali. Preto sa pri príhovore pomýlime, na prvom stretnutí sa oblejeme kávou alebo si pri ceste do zahraničia zabudneme občiansky.
Časy, keď sme sa pri prekonávaní prekážok kŕčovito pridŕžali maminej ruky, už dávno pominuli. Človek si predsa prostredníctvom svojej slobodnej vôle môže vyskladať život podľa vlastných predstáv.
Lenže na jednu Ruku sme akosi pozabudli. Ruku, ktorá nás vedie životom už od počatia a ktorá nás nepustí ani vtedy, keď už máme osemnásť, štyridsať či dokonca šesťdesiat. Ruku nášho nebeského Otca, ktorý nám do cesty posiela mnoho nečakaných a prekvapivých situácií, pri ktorých si často kladieme otázku: „Naozaj sa toto stalo práve mne?“

Umením je výzvu prijať. Nezľaknúť sa pochybností, ktoré nám bombardujú zdravý úsudok, ale oddať sa do Jeho vôle.

Verte či nie, Boh by nás nestaval pred nečakané situácie, keby nám bezhranične nedôveroval, že ich určite zvládneme. Veď ako si potom vysvetlíme všetky talenty, schopnosti a vlastnosti, ktoré do nás vložil? A ako svoj život posunieme vpred, ak sa ním budeme báť pohnúť?

Mnoho výziev predsa mení život od základov. 🙂 A aj z naoko jednoduchého príhovoru môže byť veľkolepý zážitok plný emócií, aj z prvého stretnutia môže byť každodenný rituál a aj z malej brigády sa dá vybudovať kariéra.
A teda, nedovoľme strachu z prehry, aby nás len tak vyradil z hry a nebojme sa výzvy prijímať. Pretože nikdy nevieme, kedy sa príležitosť (ak vôbec) zopakuje a my „prepásneme“ šancu, na ktorú sme dlho čakali. 🙂

Lenka Novotná