Naša história


Po roku 1776 sa začala reorganizácia štátnej správy a výsledkom bolo rozdelenie územia Šarišskej župy na 6 okresov. Široké sa stalo sídlom slúžnovského okresu – Processus Sirokiensis so 41 obcami v roku 1831 alebo s 50 obcami v roku 1877. Rozkladal sa na hranici so Spišom od Brezovice po Lipany a v juhosevernom smere od Hrabkova až po hranicu s Poľskom. Od roku 1843 bol každý slúžnovský okres rozdelený na 3 obvody. Širocký okres mal obvody: Širocký, Radatický a Veľkošarišský. Úrad mal miesto za kostolom (dnes starší dom u Šofrankovcov), kde mal hlavný slúžny svoju úradnú miestnosť, pri nej bola dlhá, veľká miestnosť pre úradníkov a súdne pojednávania. Vedľajšie priestory domu slúžili ako domácnosť hlavného slúžneho. Pre potreby slúžneho a jeho úradu patrilo aj hospodárske zázemie, umiestnené za kostolom. Zo súdnej činnosti úradu sa uchovala správička, že previnilcovi vymeraný trest napísali na lístoček, aby s ním zašiel do susedstva k hajduchovi, ten dotyčného poľutoval, ale na dereši mu vyťal, koľko bolo napísané. Keď sa úrad presťahoval do Prešova, celé zakostolie sa stalo panstvom Dormusa. Za 1. ČSR v priestoroch úradu bola žandárska stanica a väzenie.

Príklad zo štatistickej činnosti okresov – vysťahovalectvo v rokoch 1880 – 1888: Okres počet obcí vysťahovalo sa vrátilo sa ostalo v cudzine Širocký 59 1902 ľudí 421 ľudí 1481 ľudí Za župu 378 17 768 ľudí 3787 ľudí 13 891 ľudí.

V Širokom bol od roku 1853 zriadený poštový úrad, prvý z okolitých obcí. Po jeho pôsobisku v Malikovského panskom dome pri Línii zostal dodnes názov Stará pošta.

Po dokončení železničnej trate do Košíc v roku 1872 zaniká poštová stanica a Široké stráca pravidelné spojenie s Prešovom. Na dôsledky nás upozorňuje článok z Národných novín z 23. mája 1873, v ktorom dopisovateľ zo Šariša upozorňuje na neúnosný stav, keď na súdnu pokonávku na okresnom úrade v Širokom musia stránky priviezť a odviezť sudcu z Prešova. Slúžnovský úrad zo Širokého sa postupne premiestňuje do Prešova (1903), ale názov sa aj naďalej používa do roku 1909.

V lete roku 1831 prenikla z Haliče v Poľsku epidémia cholery na východné Slovensko. Mala prudký nástup v počte zomretých, preto dala šľachta na radu lekárov dezinfikovať studne a príbytky postihnutých. Keď aj naďalej ľudia mreli a zovšadiaľ prichádzali len zlé správy, ľudia podľahli panike, že sa páni chcú zbaviť nespokojných ľudí práškami. Nespokojnosť prešla do otvorenej vzbury v Zemplíne a keďže páni z Merníka mali pozemky aj v Kluknave, cez služobníctvo sa vzbura preniesla na Spiš, odtiaľ do Víťaza, kde ľudia nikdy nemali ďaleko od slov k činom. Na zlú správu podnotára z Víťaza prešovský podžupan Merše reagoval trestnou výpravou 10. augusta 1831, ktorá dolapila a v hneve vlastnoručne popravila uhliara Valenta Rabatina, ktorý potom na výstrahu musel visieť zašitý vo vreci na polceste do Širokého. Odvtedy toto miesto ľudia nazývajú Máry mužov – Marmužov. Ostatných účastníkov vzbury výprava zbila. Koľko obetí si vyžiadala cholera v Širokom nevieme, lebo matrika zomretých sa začala písať až v roku 1834.
Zapisovanie narodených je od roku 1819 a matriku sobášených na farskom úrade vedú od roku 1852. Od roku 1895 vedú sa len štátne matriky. Cholera vypukla aj v roku 1855, keď si v celej vtedajšej farnosti vyžiadala 72 obetí a v roku 1873 zase v celej farnosti 32 ľudí.

Širocká farnosť od 14. storočia patrila pod Egerskú diecézu do roku 1804, keď bola zriadená Košická diecéza a v Širokom v tom čase pretrvával aj dekanát. Po roku 1776 Víťaz stráca vlastnú farnosť a pričleňuje sa ako filiálka spolu s Ovčím k širockej farnosti, kam ešte patria osady: Bzikalovec, Skalka (Dzivý), Branisko, Kolbach, Dolina a Jacab-Vagás.

prevzaté z histórie Širokého

Pôvodca


Pôvodca sveta blažený
v krehké sa telo oblieka,
aby zachránil stvorenie
a v tele spasil človeka.

Zamknuté lono Rodičky
preniká svetlo milosti
a Panna nosí pod srdcom
tajomstvá, plná radosti.

Panenské telo Márie
mení sa náhle v Boží chrám,
a slovom počne Ježiša
tá, ktorá muža nepozná.

Z Panny – Matky sa zrodil Pán,
ktorého anjel zvestoval
a v lone matky skrytý Ján
radosťou nad ním zaplesal.
On nepohrdol jasľami,
pokorne leží na sene,
o trošku mlieka prosí ten,
čo živí všetko stvorenie.

Zástupy v nebi plesajú,
spievajú Bohu anjeli,
aby pastieri Pastiera
a svojho Tvorcu videli.

Ježišu, z Panny zrodený,
sláva ti, Bože útechy,
Otcovi, Duchu Svätému
nech sa česť vzdáva naveky. Amen.

Pavol Ondrík

Bohatstvo rituálov v rodine

V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že liturgické slávenia sú v podstate oslavy (ako napríklad narodeniny). Preto by sme ich aj v rodine mali považovať za výnimočné udalosti a venovať čas a priestor nielen ich prežitiu, ale aj príprave na ich slávenie. Ďalším faktom je, že ak nevnímame Božiu prítomnosť v plynutí všedného dňa, liturgické rituály sami osebe stratia svoj zmysel a ostanú len formalitou.
Ak nevnímame Božiu prítomnosť v plynutí všedného dňa, liturgické rituály sami osebe stratia svoj zmysel a ostanú len formalitou. V tomto výbere z liturgického slávenia vám ponúkame vianočné obdobie.


Príprava na Vianoce

Určite si každý z nás pamätá, ako sme sa v detstve nevedeli dočkať Štedrého večera, samozrejme najmä pre darčeky. Tá radosť v nás však vyzrela práve vďaka príprave, túžbe, očakávaniu, napĺňaniu malých krokov, ktoré viedli do cieľa.

Advent je čas očakávania niečoho veľmi dôležitého. Slovo „očakávanie“ je kľúčové. Je krásnym obdobím kráčania po ceste k radosti z narodenia Božieho syna. Príprava na slávenie Vianoc sa líši od rodiny k rodine. Môže byť individuálna i spoločná. Je zaužívané, že predsavzatia sa často týkajú zriekania sa niečoho (sladkostí, peňazí, televízie, počítačových hier a podobne). Motív zriekať sa je dobrým, ak sa orientuje na „zabitie draka“, nie na to, že „robíme niečo pre Advent“. Inou cestou je popri vzdávaní sa „robiť viac“. Viac toho, čo nám v bežných dňoch chýba – viac spoločenstva, modlitby, čítania, dobra, lásky, času.

Veľmi pozitívne pôsobí v adventnom období používanie symbolov – svetlo, sviečky, adventný veniec, adventný kalendár (nielen čokoládový), výroba medovníkov a vlastných darčekov. Advent je čas „očakávania“, ktoré sa premieta práve v spomínaných symboloch do konkrétnych očakávaní.

„Počas Adventu sa spolu s deťmi zúčastňujeme na ranných rorátnych svätých omšiach. Je to dosť náročné vychystať sa každé ráno v zime, ešte po tme, do kostola pred siedmou hodinou. A potom rovno do školy, škôlky a do práce. S našimi deťmi sme však chodili na roráty odmalička. Keď sme im už vo vyššom veku dali možnosť výberu, ráno hneď vstali, obliekli sa a mohli sme ísť na omšu.“

Advent je čas očakávania. V tomto období veľmi pozitívne pôsobí používanie symbolov – svetlo, sviečky, adventný veniec, adventný kalendár, výroba medovníkov a vlastných darčekov.

„Deti sa celý advent usilujú robiť dobré skutky a zapisujú si ich. Za ne potom dostanú hlinené tehličky alebo postavičky, ktoré si sami vyrábame. Z nich si potom staviame betlehem pod vianočný stromček. Každý rok pribudne niečo nové.“

Vianoce sú realizáciou očakávaného. Sú odpoveďou na ľudskú túžbu po večnosti. Sú vyvrcholením príprav. Narodenie Ježiša je darom – nepochopiteľným, neskutočným, očarujúcim, radostným. Toto môže byť posolstvom Vianoc aj v našich rodinách – zažiť a dať zažiť pocit obdarovania, bezpodmienečnej lásky schopnej robiť zázraky. Tieto pocity môžeme prežívať nielen pri rozbaľovaní darčekov, ale už pri štedrovečernej večeri, stavaní jasličiek či obdarovaní núdznych.

„Po štedrej večeri sa modlíme za našich známych, priateľov a príbuzných. Na stôl si dáme sklenenú misu s vodou a každý po jednom berie zo stola vopred pripravené sviečky v polškrupinkách od orechov. Pripálime ich od veľkej sviece, ktorá symbolizuje Ježiša a necháme plávať v miske. Pritom každý vysloví svoju prosbu, modlitbu za niekoho konkrétneho, či za nejakú skupinu ľudí, či iný úmysel. Sviečky nikdy nezhášame, ale necháme vždy každú dohorieť.“

„S dcérou sme si čítali knižku o jednom vianočnom stromčeku, ktorému sa snívalo, že ho spílili. Skončilo to však tak, že ho detičky v lese ozdobili. Mojej dcére sa to tak zapáčilo, že sme sa rozhodli ozdobiť stromček pre zvieratká aj my. Bolo ťažké nájsť vhodný stromček, ale nakoniec sme ozdobili jeden maličký, aby naň dočiahli aj deti. Ozdobili sme ho medovníčkami, mrkvou pre zajačiky, jabĺčkami, senom pre srnky a slaninkou pre sýkorky. Detičkám sa táto akcia veľmi páčila a ja som bola šťastná, že sme urobili radosť deťom aj zvieratkám.“

„Na Štedrý deň doobeda idú všetky naše deti spolu s ockom pre betlehemské svetlo do kostola. Keď ho prinesú domov, deti ho poroznášajú všetkým susedom vo vchode spolu so želaním požehnaných vianočných sviatkov. Prvý rok mnohí nemali doma ani sviečku, tak sme im darovali plamienok aj s ňou a mnohí z nich ani nevedeli, čo je to betlehemské svetlo. Teraz už susedia na to čakajú a deti sa už niekoľko dní pred Vianocami pýtajú, či im zase donesú svetlo.“

S Vianocami nekončíme len rozbalením vianočných darčekov. Cirkev nám ponúka celú vianočnú oktávu na prežitie radosti. A potom je tu celé vianočné obdobie a rôzne príbehy, ktoré sa s ním spájajú – traja králi, vraždenie neviniatok, útek do Egypta, obetovanie Ježiša, svätá rodina. Pripomínanie si týchto udalostí nás vovádza do životného príbehu Ježiša Krista a ľudí okolo neho.

„Vianoce sú v našej rodine oslavou Ježišových narodenín. Preto máme vždy tortu, spievame ,Živió‘ a ,Happy birthday‘.“

Význam rituálov

Väčšina dobrých vecí sa začína v rodine. Určite každý z nás chce, aby si jeho deti z rodiny odniesli živú, hlbokú vieru, aby pre nich bolo samozrejmé žiť ju celým svojím životom, nie iba medzi múrmi kostola. To si vyžaduje nielen každodenný boj s našimi slabosťami, ale aj objavovanie tajomstiev v bežných chvíľach a oslavovanie života v každom okamihu dňa vo všetkých jeho podobách. Rodinné rituály sú jedným z mnohých nástrojov, ako môžeme posväcovať každodenný život, ako ho oslavovať vo všednosti, ako slúžiť Bohu v ľuďoch, ktorí sú okolo nás. „Od začiatku do konca nám životné rituály utvárajú každú hodinu, deň, rok.

Rodinné rituály sú jedným z mnohých nástrojov, ako môžeme posväcovať každodenný život, ako ho oslavovať vo všednosti, ako slúžiť Bohu v ľuďoch, ktorí sú okolo nás.
Podľa rituálov žijeme všetci: rituály sú obrazcami zmysluplných činov, ktoré neustále opakujeme. Ak o svojich krokoch premýšľate, určite si tieto rituálne obrazce všimnete. Keď si ich všimnete, možno ich pochopíte. Keď ich pochopíte, dokážete ich aj obohatiť. Tým svoje životné zvyky posvätíte,“ píše Róbert Fulghum vo svojej knihe Od začiatku do konca.

Čo pre nás teda znamenajú rituály? Aj naši priatelia majú skúsenosť, že tie príjemné sa určite všetkým páčia, s upratovaním v sobotu je to už horšie. Rituálmi deťom však niečo podstatné zanechávame, niečo, z čoho môžu čerpať v budúcnosti. Pomocou nich si uctíme individuálne každého člena rodiny či významnú udalosť. Niektoré pomáhajú k tomu, aby sa každý cítil jedinečný a milovaný, získaval pocit istoty, inými odovzdávame deťom to najdôležitejšie, čo máme – živú vieru.
Rituály posilňujú puto rodiny už len tým, že vytvárajú čas, ktorý trávime spolu. Zároveň máme priestor na zamyslenie sa nad sebou a našimi vzájomnými vzťahmi a na akýsi „pohľad do zrkadla“, ktorý sa nám naskytne pri rozhovore s ostatnými. Rituály sú chvíle, ktoré majú svoje špecifické čaro práve preto, lebo robia obyčajne okamihy „našimi“ a neopakovateľnými.

Sprevádzajú ho životom od počatia až po smrť. Nikto ich nenariadil, ich autori sú neznámi a ich spôsoby sa menia plynutím času i rôznosťou kultúr. Spektrum rituálov je veľmi široké. Pôvodne pomáhali človeku fungovať v čase, napríklad odlišovať rôzne fázy roka, zaisťovali plynulý prechod z jedného životného obdobia do druhého a najmä umožňovali „komunikáciu“ s božstvom, s posvätnom.

Rodinný rituál môžeme definovať ako akúkoľvek spoločnú činnosť, ktorá sa opakuje, má hlbší zmysel, uspokojuje potreby členov rodiny, odohráva sa s istou pravidelnosťou (raz za rok či každý deň). A keďže je to rodinný rituál, zúčastňujú sa na ňom aspoň dvaja členovia rodiny. Rituál je vždy niečo viac ako obyčajný zvyk. Zvyk je opakovaná činnosť, ktorá nemá hlbší zmysel a ani si ho nevyžaduje, napríklad každodenné umývanie zubov, vstávanie o šiestej hodine a podobne. Rituálu dávame zmysel my, jeho aktéri.

Každý rituál má obsahovať prvky viditeľné i neviditeľné, jasné aj nepozorovateľné. Niečo treba pomenovať priamo, ale niečo aj nechať objaviť, nechať pozývať niečím tajomným, hlbokým, lákajúcim. Napríklad jednoduchý rituál ukladania dieťaťa na spánok. Navonok jednoduchý akt začínajúci otázkou: „Ocko/mamka, ľahneš si ku mne?“ Ak privolíme, nasleduje tiché objatie a zaspávanie v bezpečnom náručí alebo tiché šepkanie o všetkom možnom. To vidíme a často aj počujeme. Čo nevidíme, ale len tušíme, je oveľa hlbšie. Dieťa pozýva rodiča ako sprievodcu, ktorému bezhranične dôveruje, pri ňom sa úplne upokojí, uvoľní, odovzdá. Chce byť sprevádzané vo chvíli, keď je otvorené a vnímavé voči sile nežného dotyku, pokoja, ochrany a dôvery.

Viera do vrecka, Dominika Hajkovská

Modlitba za Ukrajinu


„Pane Ježišu Kriste,
ty si povedal svojim apoštolom:
Pokoj vám zanechávam,
svoj pokoj vám dávam.
Nehľaď na naše hriechy,
ale na vieru
ukrajinského národa
a podľa svojej vôle
nám milostivo
daruj pokoj a jednotu.
Lebo ty žiješ a kraľuješ
na veky vekov.“

Amen.

Drahí moji priatelia,

obraciam sa k vám s veľkou prosbou o modlitbu za Ukrajinu, za mier a pokoj na Ukrajine. Zaiste sledujete, čo sa robí v našej krajine a verím, že vám to nie je ľahostajné. Preto sa všetci spojme v spoločnej modlitbe so všetkými Ukrajincami v nádeji, že naše modlitby a prosby budú vypočuté.

Nech Pán Boh chráni pred zlom a hriechom všetkých obyvateľov Ukrajiny. Nech nám odpustí všetky naše previnenia, nech posilni našu vieru a nech nás i vás, drahí moji ,stále požehnáva.

vďačný o. Adrián Kovaľ, misionár na Ukrajine

Máriin Trubadúr


Máriin Trubadúr
zastal na pokraji sveta,
stál na podstene;
zastal pod oknami
neba sfér…

I zapel rtami,
zapel srdcom,
ktoré drží v dlani.
Zapel,
by tú, čo je Žena,
by Máriu ospieval.

Si krásna,
si slávna,
si vznešená!
Si Božia Matka,
si i moja.
Si Nepoškvrnená…

Do tmy ticha
spev sa vrýva,
do tmy ticha
spev ten znie.
A tmu, čo svet dýcha
i ticho scestia
berieme si za svoje…
Trubadúr tu pieseň pie…

Buď oslávená
Hviezda jasná!
Brána nebeská,
Ty moja pani,
Ty Pani anjelská!
Jak oslávil Ťa Tvoj Syn!

Zhliadni na mňa,
na v svete blázna.
Ručníkom mi
lásky kyň…

Svet nech –
nech si spí..!
A ja? – vyzerám v ňom
jak opitý…

Trubadúra trúbou som.
Už nie spevom
a výkrikom
mŕtve ticho ruším!

Milujem Ťa Mária!
Veď aj ja
som Tvoj syn…!

Pavol Ondrík, v Kluknave 02. 12. 2013

Dekrét o vyhlásení Roka Sedembolestnej Panny Márie


V roku 2014 si pripomenieme 450. výročie prvého zázraku na príhovor Panny Márie v Šaštíne a 50. výročie potvrdenia Sedembolestnej Panny Márie za patrónku Slovenska pápežom Pavlom VI. My, biskupi, zídení na 76. plenárnom zasadaní Konferencie biskupov Slovenska vo Vranove u Brna, reagujúc na početné prosby veriaceho ľudu, vyhlasujeme Rok Sedembolestnej Panny Márie.

Jubilejný rok Sedembolestnej Panny Márie sa začne sláviť 1. januára 2014 a bude zakončený 31. decembra 2014. Jeho vrcholom bude slávnostné zverenie Slovenska pod ochranu Sedembolestnej Panne Márie, dňa 15. septembra 2014 v Šaštíne.

Veľmi si želáme, aby všetci členovia Katolíckej cirkvi na Slovensku využili tento rok na prehĺbenie katolíckej viery a úcty voči našej Matke, Sedembolestnej Panne Márii, patrónke Slovenska. Máme nádej, že s Božou pomocou prinesie tento čas hojné duchovné ovocie, ktoré sa prejaví najmä v našich rodinách, farnostiach a spoločenstvách, aby sa podľa vzoru Panny Márie bližšie primkli k Ježišovi Kristovi ako ku svojmu osobnému Spasiteľovi a Vykupiteľovi.

Povzbudzujeme veriacich, aby sa tento jubilejný rok stal časom obnovenia a prehĺbenia modlitby posvätného ruženca, prostredníctvom ktorého rozjímame nad tajomstvami našej spásy. Chceme prosiť našu nebeskú Matku, ochrankyňu života, o pomoc a príhovor pri obrane nenarodeného života, rodiny a manželstva v našej krajine i v celej Európe.

Dané v Bratislave, dňa 21. novembra 2013,
na spomienku Obetovania Panny Márie.

Mons. Marián Chovanec
generálny sekretár KBS

Mons. Stanislav Zvolenský

predseda Konferencie biskupov Slovenska

-re-

V mrazivej noci

Biely sniežik poletuje
na zmrznutú zem dopadá,
vločka k vločke sa prikladá, bielu perinu nám skladá.

Nohy sa nám
do snehu zabárajú,
viac odvahy nám dodávajú.
My kráčame vo tme
do chrámu o polnoci,
veď narodilo sa nám
dieťa z Božej moci.

Malé nemluvňa
v jasličkách uložené,
je to veru
pohľad na nezaplatenie.
Pokľaknúť na kolená,
veľkú úctu vzdať,
urobí to otec aj mať.

Aj deti sa nemo pozerajú
ani hláska nevydajú.
Je to pre nich vzácna chvíľa,
pozorne sledujú
všetko dookola.

Čas Vianoc
opäť znova po roku prišiel tíško nebadane,
no my tešíme sa z toho,
milý Pane.

Marta Pacovská, Široké

ROZHOVOR

Tento rozhovor duchovný otec Marek Roják pomenoval ako „pokus o vyplnenie jedného lúča vo Vašom Spektre“. Vychutnajte si jeho slová, sú veľkým povzbudením pre našu dnešnú kresťanskú mládež.


Predstavte sa nám – odkiaľ pochádzate, kde ste sa narodili, kto sú vaši rodičia, odkiaľ pochádzajú, koľko máte súrodencov.

Volám sa Marek Roják. Pochádzam z Ostrovian v okrese Sabinov (mimochodom vzácna archeologická lokalita). Narodil som sa 4. apríla 1976 v Prešove. V mojom príchode na tento svet majú „prsty“ títo traja: Boh, mama Anna a otec Viktor. Mám dvoch bratov a sestru. Starých rodičov pamätám hmlisto, zomreli keď som bol ešte menší, okrem mojej babky Margity. (tiež je už v dome Otca) Mám tak nepriamo korene v Holywoode :), lebo… Môj dedo Štefan býval za mlada na Levočskej v Prešove v časti zvanej „Holywood“. Za mojím menom Roják sa skrývajú aj mená mojich starých rodičov (Tomko, Baňas, Potocký).

Praktizovanie viery – od koho ste „odkukali“, kto vám odovzdával vieru (určite rodičia a starí rodičia :))?

Moja stará mama Margita. Od nej som veľa „odkukal“. Jej celý život bol „rituálom“ viery. Ďakujem, babi. Bol to taký „malý seminár“.

Ako vznikla Vaša túžba stať sa kňazom, resp. kedy ste pocítili to volanie: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí…“?

Keď som bol malý 6-7 ročný, videl som v našom pánovi farárovi obetavého človeka s dobrým srdcom a veľkou láskou k ľuďom. A vtedy som si povedal: takým by som chcel byť aj ja.

Prežili ste už v detstve nejaké znamenia, ktoré Vám predurčovali Vašu kňazskú cestu?

Hmlisto si pamätám situáciu asi ako 9-ročný chlapec. S mamou sme sa vracali z jedných primícií a rozprávali sme sa po ceste domov, aké to bolo, čo bolo pekné. A vtedy tak mama vyriekla: „Keby som sa aj ja dožila, aby jedno z detí si Boh povolal do služby.“ Presne si pamätám aj miesto na tom chodníku cez park.

Ako ste pretlmočili Božie volanie ku kňazstvu Vašim blízkym, Vašim rodičom? Ako to prijali?

Nebolo to „predurčenie“, ale objavovanie. Človek dospieva, premýšľa, stretáva sa s hodnotnými ľuďmi … a potom to tak nesmelo poviete (s trémou a zapýrený). Prijali to s radosťou a žehnali mi.

Vzdelanie základne, stredné, bohoslovecká fakulta, atď.

„Základku“ som vychodil v Šar. Michaľanoch, strednú som prežil na „hnojarine“ v Lipanoch , lebo [biblické proroctvo … „nebolo preňho miesta na gympli“ :)] a reverendu som dral v lavici Kňazského seminára v Košiciach v rokoch 1995 – 2002, s ročnou prestávkou vo VÚ 5958 Trebišov ako „bigoš“ (pešiak).

Vysviacka za kňaza – kto Vás vysvätil, primície – ich duchovný rozmer, ako ste to vnímali?

Taký dátum sa nezabúda – slnečná sobota 15. jún 2002. Ruky na mňa vložil Jozef kardinál Tomko a pri znaku pokoja mi povedal: „Buď svätý kňaz.“

Kde Vám určili Vaše prvé miesto – kaplánku?

Hovorí sa, že prvá kaplánka je od Pána Boha. Tak ON ma poslal na Horný Zemplín – do Humenného. A tak sa na štyri roky stal zo mňa „hurkar“.

Tešili ste sa, že konkrétne rozviniete svoj duchovný dar kňazstva vo farnosti?

Mojím tútorom sa stal starší kaplán, ktorému som za veľa vďačný. Naučil ma „chodiť“ v prvých mesiacoch kaplánskeho života. Cítil som sa ako sv. Mikuláš – máš dary, tak ich rozdávaj.

O čom bola Vaša prvá kázeň, čo prvé z boslužby slova ste sa rozhodli povedať veriacim?
Ak sa myslí ako kaplán v Humennom – z nej si nepamätám nič, lebo… pár chvíľ predtým ma zastavili policajti a mne sa ešte z toho triasli kolená. Ale jedno je isté: bolo to o Pánu Bohu. 🙂


Mali ste trému pri prvej homílii?

Ako diakon – aj som sa pripravil, aj povedal ju na sucho, ale ten pocit „naostro“ – neviem, o čom som hovoril. 🙂 Tréma odišla, teraz je to hlavne rešpekt.

Kde ste už pôsobili?

2002 – 2006 Humenné Všetkých svätých – „hurkar“, 2006 – 2010 Košice Terasa – „vraňar“, 2010 – dodnes Prešov ACM – „koňar“.

Vaša homília na odpuste sv. Ondreja sa „prísne“ niesla v téme „autentickosť a transparentnosť“. Presne ste rozviedli z Písma nám známe vlastnosti sv. Ondreja, apoštola. Chceli by ste ešte niečo doplniť o sv. Ondrejovi, apoštolovi? Bol vždy taký vážny a presný?

Zomrel na kríži v tvare X. Pre nás to znamená skratku násobenia. A keď človek násobí (okrem nuly a jednotky), tak „bohatne“. Pre vzťah su potrební minimálne dvaja. Aj sv. Ondrej je pre nás človekom, ktorý svojím „násobením“ aj v živote a v mučení sa stáva príkladom „transparentného a autentického bohatnutia.“

Myslite si, že dnešní naši kňazi (hlavne ty neskôr narodení) sú taktiež takí „transparentní a autentickí“ vo svojom povolaní?

To sa treba pýtať veriacich. Ale máme byť priehľadní a nie iba priesvitní. Rozdiel je v tom, že ak okno je priesvitné, je také „mliečne“ – je za ním niekto, ale kto, to neviem. Ale číre sklo je o priehľadnosti. Tam sa človek nemôže skryť, je to on v celej svoje kráse a aj hriešnosti.

Ste moderátorom Arcidiecézneho Centra Mládeže (ACM). Predstavte nám ACM a čo je to moderátor ACM?

ACM je plodom Diecéznej synody ako potreba zastrešiť aj inštitucionálne prácu s mládežou v diecéze. Viac v knihe Dokumenty Diecéznej synody Košickej arcidiecézy. 🙂 Moderátor – to je „farár všetkých mladých“ celej Košickej arcidiecézy.

V čom je hlavné poslanie ACM?

Pomáhať pastierovi arcidiecézy pri vedení mladých. Plníme jeho sny, predstavy, vízie – ako žiť, aby mládež arcidiecézy bola živá, radostná, optimistická a napokon svätá.

Myslím si, že mladí z našej farnosti – hlavne tí, ktorí sa chcú stať „dospelými kresťanmi“, veľmi nepoznajú skratku „ACM“. Čo všetko robíte, aby to tak nebolo?

Priznám sa, že túto skratku nepoznajú ani mnohí kňazi 🙂 Ale poradím Vašim mladým, ak si ju dajú „vygooógliť“, tak sa určite stretneme v kyberpriestore, a potom cez akcie, ktoré robíme, aj osobne. A navštívte nás: www.premladez.sk alebo píšte acm@rimkat.sk

V čom spočíva a na akom princípe chcete prenášať novu evanjelizáciu na mladých vo farnostiach? Budete evanjelizovať nejakými konkrétnymi akciami?

Použijem prirovnanie Pražského Jezuliatka. Soška je vždy tá istá, len šaty sa menia. My si neuctievame šaty, ale obraz Ježiša v tej soške. Tak je to asi v práci s mládežou, že našou úlohou je privádzať mladých kresťanov k Ježišovi cez tieto naše ponuky. Ak sa stanú cieľom iba aktivity, tak to potom môžeme „zabaliť“. Pred nami je vždy tvár Ježiša.

Vo vašej vízii zaznieva „výmena informácií a skúseností pre mladých cez jednotlivé dekanáty“. Do nášho farského časopisu sa zatiaľ nedostal žiadny odkaz.

Tento rozhovor sa akurát stáva odkazom a pozvaním. 🙂

Vníma ACM aj tuto formu prenášania informácií – cez médiá – ako sú farské časopisy? Máte zmapovaný počet farských časopisov v našej arcidiecéze?

Tak to je výzva pre nejakého vysokoškoláka, aby napísal o tom „bakalárku“ alebo „magisterku“. S radosťou si ju prečítam.

Myslíte, žeby vám mohli byť nápomocné pri vašej evanjelizácii?

Spýtam sa vás: Kto je dnes bohatý? Ten, kto má peniaze, alebo ten , kto má informácie? Ten, kto má informácie. A tak jednoznačne podporujem šírenie hodnotného slova cez rôzne médiá : tlačené, elektronické, ale aj také osobné (človek človeku). Niekedy sú mečom (myslím médiá), ale biblicky (z mečov ukujú radlice..) Tak nebojme sa!

Čo by ste odkázali našim veriacim, najmä našim budúcim dospelým kresťanom cez náš časopis Spektrum.

Milí birmovanci, príprava na birmovku je ako pohľad cez kľúčovú dierku do dobrodružstva s Bohom. Musíte sa namáhať, ale prijatím sv. birmovania sa tie dvere otvoria a vám spadne „sánka dolu šéfe“ :). Toto Vás čaká. Vydržte! Počítam s Vami.

Myšlienka na záver.

Z môjho primičného obrázku od sv. Augustína: „Ak je Boh na prvom mieste, potom všetko je na svojom mieste.“

pripravil: Martin Magda

Homília arcibiskupa Mons. Bobera Sv. Ondrej 2013


Každoročne sa stretávame v našej katedrále z príležitosti sviatku sv. Ondreja, apoštola, patróna našej arcidiecézy. Posledné dva roky máme aj bezprostredný dotyk s ním v jeho relikvii. Dostali sme ju od arcibiskupa Orazia Soricelliho z Amalfi. Pred dvomi týždňami bol tu aj osobne so zástupcami veriacich. Uzavreli sme spoločnú dohodu, že sa naše arcidiecézy budú usilovať o živé priateľstvo vzájomnou výmenou pastoračných skúseností a tiež spoluprácou v oblasti kultúry, cestovného ruchu a ekumény.

Tieto naše rekolekcie sa konajú bezprostredne po skončení Roku viery. Podobne ako záver Roka kňazov nebol skutočným záverom, ale novým začiatkom, tak aj koniec Roka viery je impulzom k jej obnovenému prežívaniu, a to vo vzťahu k Ježišovi Kristovi a k ľuďom. Spolu si denne potrebujeme uvedomovať, že sme „spasení milosťou skrze vieru“ v Ježiša Krista (Ef 2, 8) a že svedectvo nás kňazov má veľký vplyv na vieru nám zverených, ale aj hľadajúcich či pochybujúcich ľudí.
Preto sa pozrime na niektoré apoštolské črty sv. Ondreja, nášho spoločného patróna a pomocou jeho príkladu a v duchu myšlienok Svätého Otca Františka pokúsme sa načrtnúť anatómiu dnešného kňaza.

I. Ondrej z Betsaidy bol rybárom a učeníkom Jána Krstiteľa. Keď počul slová: „Hľa, Boží Baránok“ (Jn 1, 36), neváhal a odišiel aj s iným učeníkom od Jána Krstiteľa k Ježišovi. Idú za ním a na Ježišovu otázku „Čo by ste chceli?“ odpovedajú spontánnou otázkou: „Učiteľ, kde bývaš?“ V ten deň zostali s Ježišom a zažili niečo tak silné, že na to nikdy nezabudli. Ešte aj po rokoch si pamätali detaily ako ten, že „bolo okolo štvrtej popoludní“ (Jn 1, 36-39).

Bratia kňazi,
spomeňme si na svoje stretnutie s Ježišom: na vstup do seminára – do Ježišovho domu; na vstup do kňazstva – do Ježišovej rodiny. Koľko bolo vtedy hodín, ktorý deň sme boli ordinovaní? Nezabudnime nikdy na okamih svojej vysviacky a to, čo sa vtedy s nami stalo. Schopnosť neustále sa vracať svojou pamäťou do priestoru lásky Krista ku mne a mojej lásky s Kristom, táto schopnosť je kľúčovou charakteristikou apoštolsky zaľúbeného kňaza. Bez tejto pamäti je kňaz ako bez života, iba mechanikom, nie služobníkom Cirkvi. Živá pamäť na svoje povolanie je prvou črtou anatómie dobrého kňaza.

II. Druhou črtou je podelenie sa s bratom so skúsenosťou z Ježišovho domu. Je to služba svedectva a ohlasovania. Ondrej, prvý povolaný – „Protokletos“, ako ho nazýva východná tradícia, je aj prvým misionárom, ktorý s nadšením oznamuje svojmu bratovi Šimonovi: „Našli sme Mesiáša“ (Jn 1, 41).

Bratia kňazi,
takmer denne stojíme za ambónou a hlásame našim veriacim Evanjelium, vysvetľujeme ho a povzbudzujeme ich na ceste viery. Hovoríme im o Bohu, ktorý je Láska, ktorý nás miluje, stará sa o nás a je milosrdný. Čo keby sme to isté v súkromnom rozhovore povedali svojmu spolubratovi v kňazstve? Ako som sa stretol s Kristom, zažil jeho prítomnosť, pocítil jeho lásku?! Pokúste sa medzi sebou hovoriť aj na vážnejšie témy Evanjelia. Stále to nejde. Veď aj Šimon s Ondrejom sa bavili o rybách či o chorobe svokry. Ale prišiel aj okamih, keď Ondrej s celou vážnosťou a úprimnosťou hovorí svojmu bratovi o Mesiášovi a privádza ho do jeho bezprostrednej blízkosti. Pre ľudí vo farností máme byť spoločníkmi na ceste viery, byť im na blízku láskou a modlitbou, pastiermi, ktorí im prinášajú Ježišov olej radosti. Ale dokážme vyjsť zo seba a byť aj jeden pre druhého v tých našich kňazských všedných situáciách, v trápeniach, radostiach, v úzkosti i nádeji; jednoducho byť bratovi nablízku.
III. Ak si k Jánovmu Evanjeliu zoberieme na pomoc Evanjelium podľa sv. Marka, práve dvojica bratov Ondrej a Šimon je prvou, ktorú Ježiš povolal spolu. Skutočnosť, že boli povolaní spolu ako bratia, nie je vôbec náhodná. Zo samého začiatku dejín ľudstva poznáme veľmi smutný príbeh o bratskej neláske, nepriazni a nenávisti, keď brat zabil vlastného brata.

Dejiny kresťanstva majú v svojom začiatku úplne iný príbeh dvoch rodných bratov. Boli Ježišom povolaní spoločne do služby lásky a apoštolátu a oni ho spoločne nasledovali. Nikde sme sa nedočítali, žeby Ondrej závidel Petrovi, že spolu s Jakubom a Jánom patril do osobitnej trojice apoštolov, že dostal osobitné poverenie v apoštolskom zbore. Ani svojmu bratovi nič nevyčítal, a mohol. Pre Šimona bol však povzbudením k odvahe, lebo odvaha – „andreia“ tvorí význam mena Ondrej.

Bratia kňazi,
kňazské spoločenstvo je treťou črtou správnej anatómie kňaza. Je veľmi dôležité usilovať sa o blízkosť s inými kňazmi a tiež s biskupmi. Svätý Otec František nás povzbudzuje slovami: „Máme preukazovať lásku svojim blížnym, a našimi najbližšími blížnymi sú práve kňazi. Najbližšími blížnymi biskupa sú kňazi. Najbližším blížnym pre kňazov musí byť biskup. V láske k blížnemu je mojím najbližším môj biskup.“ Držme spolu a podržme jeden druhého.

IV. A ešte je tu jeden spoločný záber zachytený v Markovom Evanjeliu. S Ondrejom a Petrom je teraz aj Jakub a Ján. Sú vedľa Ježiša na Olivovej hore, odkiaľ je pekný výhľad na chrám, ktorému Ježiš predpovedal zničenie. Na ich ďalšie otázky Ježiš neodpovedá priamo, ale v širšom eschatologickom kontexte. Majú si dávať pozor, aby ich niekto nezviedol; majú hlásať Evanjelium a byť bedlivými (Mk 13, 3-37). Tieto Ježišove odporúčania sa bezprostredne dotýkajú konkrétneho života viery, ktorej stredobodom je Ježiš Kristus.

Chcel by som tu pripomenúť práve tu konkrétnosť ako ju vidí Svätý Otec František. V Riu de Janeiro povedal: „Bota fé – Podaj vieru.“ Čo to znamená? Svätý Otec vysvetľuje: „Keď sa pripravuje nejaké dobré jedlo a vidíš, že chýba soľ, tak podáš soľ; chýba olej, podáš olej. Podať znamená pridať, dodať. Pokiaľ chceme, aby život mal skutočný zmysel a plnosť … podaj Krista: On ťa prijíma vo sviatosti odpustenia a svojím milosrdenstvom lieči všetky rany hriechu. Podaj Krista: On ťa čaká tiež v Eucharistii, On nás naučí reči lásky, dobroty a služby (František, Copacabana, 25.07.2013).

Bratia kňazi,
z eschatologického pohľadu na nebeský Jeruzalem, kam sa uberáme, a tiež z bolestivej a smutnej skúsenosti, že sme dostatočne nebdeli a nedávali si pozor na naše povolanie k svätosti, vyplýva ďalšia dôležitá črta našej kňazskej anatómie, a tou je odpustenie. Ono je testom našej viery. Odpustenie je vždy možné. Bez odpustenia sa nedá pokojne nažívať s druhými. Často si to vyžaduje úsilie, trpezlivosť a osobnú zaangažovanosť. Chcem vás povzbudiť, aby ste využili adventný čas a požiadali Pána Boha o odpustenie pre seba. My máme hriechy a On má milosrdné srdce. Ale aj vy odpustite bratovi, nech sa stalo čokoľvek. Nebojte sa prosiť o odpustenie a nezdráhajte sa odpustiť. To je cesta, ktorou kráčal Kristus.

Obraciam sa aj na vás diakoni, bohoslovci, rehoľníci a rehoľnice, bratia a sestry tu prítomní a v našich farnostiach!

K tomu, aby sme my kňazi mali spomenuté štyri črty: pamäť na svoje povolanie, odvahu deliť sa so skúsenosťou viery, pestovať kňazské spoločenstvo a dokázať odpúšťať, potrebujeme vaše modlitby, vašu duchovnú podporu a uistenie, že do tohto úsilia ste zapojení aj vy. Azda tým prvým, čo potrebujete urobiť, je posledne spomenutá črta a tou je odpustenie. Cez odpustenie zapáľte svetlo, ktoré možno až príliš dlho chýbalo v niektorom z vašich vzťahov. Veľmi vás k tomu povzbudzujem.
Advent, ktorý začíname je časom, keď naši kňazi vám pri svätej spovedi pomôžu zmieriť sa s Bohom a podajú Božie odpustenie a s ním podajú radosť, pokoj o novú nádej.
Všetkým nám vyprosujem dostatok potrebnej milosti a odvahy, aby sme nielen skúsili Božiu milosrdnú lásku, ale dokázali ju opätovať darom odpustenia.

-re-

Pastiersky list

Veľkú diskusiu na našom kresťanskom Slovensku vyvolal adventný pastiersky list našich otcov biskupov. Pre vašu orientáciu a povzbudenie vo viere z týchto „prorockých slov“, rozhodli sme sa uverejniť tento list v plnom znení.


Milí bratia a sestry!

Advent, do ktorého sme dnes vstúpili, je obdobím prípravy na Vianoce. Tieto sviatky nám pripomínajú príchod Božieho Syna na svet. Ako sám hovorí, prišiel, aby sme mali život a aby sme ho mali hojnejšie (porov. Jn 1, 10). To najvzácnejšie, čo Boh daroval svetu i človeku je práve život. Preň tu pripravil podmienky a stanovil zákony. Ak ich budeme rešpektovať, začne život prekvitať. Ak sa človek postaví proti Božiemu poriadku, nastolí kultúru smrti.

Mimoriadna Božia starostlivosť je zameraná na človeka. Skôr než ho Boh stvoril, pripravil mu krásnu a plodonosnú prírodu, aby bola zdrojom jeho telesných síl. A pre jeho šťastie okrem prírody mu daroval rodinu. Boh chce, aby každý človek prichádzal na svet do láskyplného usporiadaného rodinného spoločenstva. Ak to tak nie je, ide alebo o nešťastie alebo o ľudské zlyhanie. Počas celého života má človek v rodine prežívať mnoho foriem ľudského šťastia. Začína to šťastím dieťaťa, ktoré sa v náručí otca a matky cíti veľmi bezpečne a pritom bezstarostne. Ono rastom a dospievaním dozrieva a mení sa na šťastie zamilovaného manžela, či manželky a neskôr na šťastie užitočného otca a matky. Napokon je to šťastie starých rodičov, ak im je dopriate radostne hľadieť na svoje dobre vychované potomstvo, ako si zodpovedne počína. Každú etapu ľudského šťastia zabezpečuje usporiadaná rodina.

Rodina je Božia ustanovizeň. Preto nie je v moci človeka rodinu zlikvidovať. Cirkev sa takto modlí nad novomanželmi: „Bože, ty si postavil ženu vedľa muža a toto spoločenstvo si už pri stvorení tak požehnal, že ho nezničil ani dedičný hriech, ani potopa sveta.“ Touto modlitbou Cirkev vyznáva aj vieru v rodinu ako v Božiu ustanovizeň, ktorá vo svete prežije. Nemusí však prežiť v Európe. Aj keď ju človek nemôže zlikvidovať, môže ju veľmi zmrzačiť a toto sa deje v dnešnom svete. Rozvratom rodiny sa znehodnocuje ľudské šťastie, ktoré práve v nej nadobúda pozemskú dokonalosť. Ohrozuje to život a nastoľuje sa kultúra smrti. Aktéri kultúry smrti používajú na jej presadenie značne prešpekulované metódy. Do veľmi ušľachtilých pojmov vkladajú úplne nový a opačný, teda dehonestujúci obsah. Hovoria o „ľudských právach“ a o „právach dieťaťa“, ale do týchto práv chcú presadiť také veci, ktoré ľuďom aj deťom škodia. Pod rúškom práv dieťaťa, ktoré oni presadzujú, otec a matka strácajú možnosť svoje deti zodpovedne vychovávať. A pritom dieťa má prirodzené, Bohom dané právo na výchovu.

Stúpenci kultúry smrti prichádzajú s novou „gender ideológiou“. V jej mene chcú presadiť tzv. „rodovú rovnosť“. Človek, ktorý tento termín prvý krát počuje, si myslí, že ide tu o to, aby mužovi a žene boli uznané rovnaké práva a rovnaká dôstojnosť. Ale tie skupiny cez tzv. „rodovú rovnosť“ sledujú čosi celkom iné. Chcú nás presvedčiť, že nikto z nás nejestvuje od prirodzenosti ako muž alebo ako žena, chcú teda zobrať mužovi právo na identitu muža a žene právo na identitu ženy a rodine právo na identitu rodiny, aby sa už muž necítil ako muž, žena ako žena a manželstvo, aby už nebolo tým Bohom požehnaným výlučným spoločenstvom muža a ženy, ale na roveň manželstva chcú presadiť aj spoločenstvo dvoch mužov, či dvoch žien. Tak vzniká akýsi sodomský paškvil odporujúci Božej vôli a pripravujúci Boží trest.

Cez ušľachtilé heslá sa do života spoločnosti presadzuje rozvrat rodinného života, ktorý má byť posvätným. Je to bohorúhavá vzbura človeka voči Stvoriteľovi. On nás stvoril na svoj obraz. Muž od Stvoriteľa dostal dôstojnosť muža, žena dôstojnosť ženy a rodina dôstojnosť rodiny. Od toho sa odvíja aj dôstojnosť národa. Toto chcú aktéri kultúry smrti a stúpenci gender ideológie v mene ušľachtilých hesiel zničiť. Pojem muž, manžel, otec, rytier, gentleman je pre nich neprijateľný. To isté platí o pojmoch žena, manželka, matka. V ktorom národe sa im to podarí, ten národ stratí svoje dôstojné postavenie pred Bohom i pred svetom.

Predstavitelia mnohých krajín týmto aktérom kultúry smrti z nepochopiteľných dôvodov ponižujúco podliezajú a cez zákonodarstvo, ktoré je niekedy v rozpore so zdravým rozumom, im vychádzajú v ústrety. Takí nemajú žiadnej morálnej hrdosti a svoj národ pripravujú nielen o jeho dôstojnosť, ale pomocou zákonov ho vydávajú na zánik. Je to strata základného životného zmyslu – strata citu pre sebazáchovu. Prvé nebezpečenstvá sa už objavujú aj u nás.

Chceme prejaviť veľkú úctu a vďaku tým inštitúciám a tým jednotlivcom ktorí si uvedomujú toto blížiace sa nebezpečenstvo a na ochranu rodiny a kultúry života zorganizovali v Košiciach pochod za život. Chceme prejaviť úctu a vďačnosť všetkým ľuďom, ktorí tento pochod podporili a tak dali najavo, ako im záleží, aby inštitúcia rodiny bola zachránená.

Pochod za život mal byť výzvou, povzbudením i morálnou podporou pre našich štátnych predstaviteľov, aby sa nebáli chrániť dôstojnosť a životaschopnosť nášho národa. Skutočnosť je taká, že k tejto výzve sa postavili dosť nevšímavo, čo naznačuje, že si už osvojili kultúru smrti, lebo jej aktérom naďalej dávajú veľký priestor a značnú podporu. Aktivisti „rodovej rovnosti“ sa nevzdávajú, ale čakajú na vhodnú príležitosť, aby pomocou legislatívy mohli ovládnuť výchovnovzdelávací proces a vnútiť túto „sodomskú ideológiu“ do školskej i predškolskej výchovy. Išlo by o taký výchovný proces, ktorý by dieťa obral nielen o dôstojnosť, ale morálne i psychicky by ho dokonale zmrzačil. Dieťaťu by znemožnil vyrásť po každej stránke v zrelého muža a v zrelú ženu. A na túto hroznú devastáciu by bol zneužitý učiteľský stav. Kedysi bol zneužitý učiteľ, aby proti vôli rodičov ich deťom vnucoval ateizmus, dnes mu hrozí ešte čosi horšie. Aktérov kultúry smrti silno podporujú aj médiá, nedajme sa nimi oklamať, ani ovplyvniť.

Kultúra smrti skutočne ohrozuje existenciu národa. Pri takom ohrození predošlé generácie neváhali umierať za ochranu vlasti. Od nás sa ešte taká veľká obeta nežiada, ale žiada sa, aby sme boli ostražití. K ostražitosti vyzývame nositeľov moci na všetkých úrovniach, rodičov, školské samosprávy a všetkých ľudí dobrej vôle. Aby sme prejavy kultúry smrti odmietali už v zárodku. Náš hlas pri akýchkoľvek voľbách môže dostať len ten kandidát, ktorý odmieta kultúru smrti. Opačným postojom by sme znevážili tých našich predkov, ktorí kládli svoje životy za dobro vlasti.
V tejto adventnej a vianočnej dobe nám Boh veľmi zreteľne dáva najavo, čo znamená v jeho očiach rodina. Keď poslal svojho Syna na svet, nepostaral sa o to, aby sa jeho Syn narodil v prepychovom paláci, aby mal vyberané jedlá, ale postaral sa o to, aby jeho Syn prišiel na svet a mohol vyrastať v usporiadanej rodine. Pohľad na Nazaretskú rodinu, nech nás burcuje k tomu, aby sme pre zachovanie rodiny urobili všetko, čo je v našich silách. Ako Nazaretská rodina chránila dieťa útekom do Egypta, tak aj my sme povinní za každú cenu chrániť zdravý vývoj detí pred nebezpečnou „gender ideológiou“

V pevnej nádeji, že k týmto vážnym otázkam života a rodiny zaujmete správny postoj, Vám udeľujeme svoje požehnanie.

-re-