Novodobé prenasledovanie kresťanov

V nedávnej minulosti sa udiali dve udalosti, ktoré si aj my Slováci musíme všimnúť. V Bratislave sa zišla Rada európskych biskupských konferencií. Jej účastníci dostali ako dar nedávno razenú európsku mincu, ktorú razí Slovenská republika ako člen Európskej únie s právom navrhnúť jednu stranu kovového platidla.


Hodnota tohto platidla je bezvýznamná: iba dve eurá, ale symbolický význam je veľký, lebo obraz na tejto „národnej“ strane mince ide do celého sveta. Taliansko si navrhlo obraz medzinárodne známeho básnika Danteho. Slovensko predložilo umelecky vypracovaný obraz bratov Cyrila a Metoda, ktorí spoločne držia v rukách uprostred kríž. Bruselskí úradníci považovali tento návrh za „konfesionálny“ a v mene laicizmu ho odmietali prijať. Vo vedení Európskej únie prevládajú aj dnes ľudia, ktorí nedovolili, aby sa do európskej ústavy dostala čo len zmienka o kresťanských koreňoch nášho svetadiela. Dlho im trvalo, kým prijali slovenský návrh ako symbolický výraz našej národnej histórie. Dnes nemôžeme zabudnúť, že aj „Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe“, v skratke OSCE, vydala roku 2011 v Belehrade rezolúciu, v ktorej odsudzuje netoleranciu a diskrimináciu proti kresťanom v Európe. Bratislava tak vyhrala nad Bruselom a umelecky vypracovaná minca vzbudzuje obdiv v Európe aj inde.

Taliansky katolícky denník Avvenire priniesol správu o tomto slovenskom prípade dňa 25. októbra 2013 pod titulom: „Dve (prekrásne) eurá a obrana náboženskej slobody v Európe“. Pri tom poukázal, že v roku 2012 vo Francúzsku bolo 84 % všetkých vandalských útokov namierených na katolícke kostoly. A kardinál Tauran upozornil 16. októbra 2013 pri otváraní konferencie na tému „Náboženstvá, sloboda, moc“ na Katolíckej univerzite v Miláne, že v Európe sa azda menej vyskytuje krvavé a násilné prenasledovanie, ale jestvuje menej viditeľné, zákerné prenasledovanie. Pritom Európa by nemala zabudnúť na nedávne roky prenasledovania v komunistických režimoch, lebo niektoré ich obete žijú s bolestnými následkami na svete, alebo aspoň v čerstvej pamäti.

V mesiaci septembri a októbri 2013 sa odohrali v Srbsku dôležité slávnosti z príležitosti 1700. ročného jubilea od vydania Milánskeho ediktu v roku 313 cisárom Konštantínom Veľkým. Konštantín sa narodil v srbskom meste Niš. Katolícka Cirkev oslávila toto jubileum koncom septembra, pravoslávna Cirkev v októbri. Svätý Otec, pápež František poslal na obidve slávnosti svojich zvláštnych vyslancov. Viedol som katolícku delegáciu na pravoslávne oslavy, ktorým predsedal ekumenický patriarcha z Konstantinopolu Bartolomej, za účasti iných pravoslávnych patriarchov a metropolitov (z Jeruzalema, z Antiochie, z Alexandrie, z Moskvy, z Cypru, atď), ako aj niekoľko desaťtisícov veriacich. Všetci sme pripomenuli starý dokument, edikt, ktorý v Miláne vydal Konštantín Veľký, ktorého pravoslávni uctievajú ako svätého. Rímsky cisár v ňom dovolil náboženskú slobodu pre všetkých a ukončil prenasledovanie kresťanov. Ako to vyzdvihol patriarcha Bartolomej, bol to ozajstný „zvrat v histórii ľudstva“ a výzva k náboženskej tolerancii a znášanlivosti. Krásna liturgická slávnosť v Niši, ako aj iné prejavy, sa stali verejným protestom proti prenasledovaniu a vyháňaniu kresťanov z blízkeho východu, čiže z Malej (Prednej) Ázie. V niektorých krajinách hrozí, že kresťania odtiaľ zmiznú. To bol ďalší výkrik o pomoc prenasledovaným.

Teraz však vydal v Spojených štátoch amerických uznávaný novinár a dopisovateľ z Vatikánu, John Allen knihu Global war on Christians (ed. Random), čiže: „Globálna vojna proti kresťanom“. V nej tvrdí, že kresťania sú v súčasnosti bez pochyby najviac prenasledované náboženské zoskupenie: „svet je svedkom zrodu novej generácie kresťanských mučeníkov“. Demografický vedec Todd Johnson, ktorého cituje Allen, prehlásil, že od roku 2000 po dnes zomrelo každý rok priemerne sto tisíc kresťanov. Podľa odhadu amerického „Centra pre výskum kresťanstva“ pri Teologickom seminári Gordon-Conwell v Massachusetts, každú hodinu sú na svete zabití pre svoju vieru jedenásti kresťania.

Allen uvádza len niekoľko príkladov dnešného prenasledovania kresťanov. V severnej Kórei, ovládanej komunistickým režimom, sa počet kresťanov rôzneho vierovyznania odhaduje na štyristo tisíc. Asi štvrtina z nich žije v táboroch nútenej práce, pretože odopreli uctievať si zakladateľa národného kultu Kim Il-sunga. Od roku rozdelenia kórejského polostrova na dva štáty (1953), v severnej Kórei zmizlo skoro tristo tisíc kresťanov. V Sýrii hrozí kresťanom vymretie; v mestečku Maalula, kde sa ešte používa aramejská reč Ježiša Krista, podľa správ mohamedáni zabili Sarkisa el Zachma a iných dvoch mladých kresťanov, keď odmietli obrátiť sa na islamskú vieru. Podobné prípady sa opakujú v Iraku, kde americká organizácia „Open Doors“ predvída koniec kresťanskej prítomnosti okolo roku 2020. V Egypte prenasledujú kresťanských koptov, ktorí tam žijú od nepamäti. Tlač sa nerada zmieňuje o tom, čo sa deje s kresťanmi na území Gazy, vykrojenom z Izraelu.

Svetová verejná mienka sa ťažko dostáva k správam o prenasledovaní kresťanov v rôznych krajinách, kde musí zakročiť aj verejná moc. Vlády radšej zamlčia také udalosti, niekedy sa kresťanská menšina nedovolá ani spravodlivosti ani ochrany. V západnej tlači prevláda skôr naoko „neutrálny“, ale v podstate ateistický protináboženský duch, ktorý sleduje viac politické a obchodné záujmy. Laicizmus sa stáva akoby novým náboženstvom. Ako píše Allen, „liberálni voľnomyšlienkári oslavujú mučeníkov pravicových režimov v Latinskej Amerike, ale nie sú ochotní pripustiť skutočnosť protikresťanskej nenávisti v Gaze, ktorú kontroluje Hamas, ani spôsoby, akými ľavicové režimy často napádajú kresťanov“.

Allen vidí príčinu prenasledovania vo fanatizme, a to najviac v prehnanom laicizme, a vo fanatizme islamských skupín, ktoré spôsobili útoky na kresťanov a na kostoly napríklad v Nigérii a v Egypte, ale aj inde, ako je to zo strany hinduistov v severovýchodnej Indii. Aj západné sekulárne obrazoborectvo, ktoré sa niekedy oblieka do rúcha kultúrneho boja, má už svoje obete.

Novodobé prenasledovanie kresťanov má teda rôzne formy, nie je vždy krvavé, ani vždy fyzicky agresívne. Veriaci majú len jednu odpoveď: upevniť si kresťanskú vieru a lásku k blížnemu, aj k nepriateľovi.

Jozef kard. Tomko

HOMÍLIE

V rámci katechézy k Roku viery vám ponúkame pre duchovné obohatenie sa homílie nášho rodáka, kňaza Mgr. Jána Biroša.

Keď ich duchovný otec doniesol do redakcie, veľmi som sa potešil, lebo nám do nášho duchovného života pribudne aj jeho dlhoročný pohľad na našu vieru cez vysluhovanie sv. omší, zložených z bohoslužby slova a bohoslužby obety.


Polovicu adventu už máme za sebou. Rastie naša radosť na vianočné stretnutie s Pánom Ježišom? Pozná nás Pán Ježiš ako svojich? Poznáme my jeho? Pýtajme sa v duchu, aká bola doposiaľ naša adventná príprava na stretnutie s Ježiškom?

Kto dnes naozaj pozorne počúval čítanie evanjelia, musel sa znepokojiť a žasnúť. Čo sa to robí s Jánom Krstiteľom, že pochybuje o Pánu Ježišovi? Predsa on prvý poznal v ňom Vykupiteľa, veď on ho ako hlásateľ predstavoval národu: „Hľa, Baránok Boží…“ A teraz je Ján v rozpakoch, posiela svojich učeníkov zo žalára k Pánu Ježišovi s otázkou: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Čo sa to dialo? Čo sa to stalo? Verejná mienka v celom Izraeli sa zhodovala v jednom. Svet je zlý, pomery sú zlé, neudržateľné. Takto to ďalej nemôže ísť. Tu sa musí niečo stať. Veď nech len príde Mesiáš, ten urobí poriadok! Čo a ako sa musí zmeniť, o tom boli dvojaké mienky. Jedni si mysleli: tento nový Mesiáš, to bude bojovný Dávid, vodca revolúcie, bojujúci kráľ. Druhí tvrdili: bude to nový prorok, možno nový Eliáš, zatratí hriešnikov, spáli ich ohňom, bude hrozne súdiť všetkých a bude pustovníčiť ako Ján. Čo z toho splnil Pán Ježiš?

– Nechal sa nazvať Synom Dávidovým, ale nechcel zmeniť svet revolúciou, nechcel prelievať cudziu nevinnú krv.

– Nechal sa nazývať prorokom, Synom človeka, novým Eliášom, ale hriešnikov nepreklínal, nezatracoval, ale odpúšťal im. Nežil ako pustovník, jedol a pil ako normálni ľudia. Nenavádzal ľudí k úteku zo sveta na púšť.

Čo teda Pán Ježiš hlásal? Niečo celkom nové, čo tu v ľudských dejinách ešte nebolo. Celkom nový recept na zmenu pomerov, na zlepšenie zlého sveta. Vtedy tú novú radostnú zvesť vyjadril jediným slovom: „metanoia“. V slovenčine by to musel vysvetliť viacerými výrazmi: „Metanoeite“ – „zmeňte svoje zmýšľanie“. Toto je jadro učenia Ježiša Krista. Drahí moji, rozumiete tomu? Týmto zázračným slovkom hovorí nám Kristus. Deti, nevesty, prestaňte sa sťažovať na svojich rodičov, svokrovcov. Rodičia, prestaňte nadávať na svoje deti, nevesty, že majú svoje chyby, veď ich máte tiež! Robotníci, prestaňte nadávať na majstrov. Majstri a vedúci, prestaňte nadávať na zamestnancov, veriaci na kňazov, atď. Sťažovať si na druhých nevedie k ničomu. Druhého nezmeníš. Jediné, čo môžeš zmeniť, si ty sám. Nad sebou máš moc. Zmeň teda seba a svet bude hneď o niečo, o tú tvoju dobrotu lepší. Hľadaj chyby predovšetkým v sebe. Výzva doby k jednému každému z nás je: od kresťana ku kresťanstvu.

Kresťanské deti – najlepšie a najposlušnejšie v školách.

Kresťanskí zamestnanci – najsvedomitejší pracovníci na každom pracovisku.

Kresťanské rodiny – najusporiadanejšie rodiny.

Na dosiahnutie týchto cieľov máme možnosť všetci. To bude naša najpresvedčivejšia kázeň ako pokresťančíme spohanštený a zlý svet. Samozrejme, s Kristom na čele.
„Nie je pravda, že všetko odkrýva Boha a nie je pravda, že všetko skrýva Boha. Ale je pravda, že sa súčasne skrýva tým, čo ho pokúšajú a odkrýva tým, čo ho hľadajú, lebo ľudia sú zároveň nehodní Boha i schopní Boha: nehodní svojou porušenosťou a schopní svojou prvotnou prirodzenosťou.“ Tieto slová Blaisa Pascala vyjadrujú stálu možnosť človeka nájsť Boha, a to za predpokladu, že ho úprimne hľadá. „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Otázka, ktorú Ján Krstiteľ posiela prostredníctvom svojich učeníkov Kristovi je ozajstnou a seriózne myslenou. Evanjelista sv. Matúš ju vysvetľuje tým, že Ján Krstiteľ práve sedí vo väzení a je odrezaný od vonkajšieho sveta. O Ježišových skutkoch počul, ale nevie si ich vysvetliť. Ježiš neodpovedá priamo vyznaním svojej osoby ako pred veľkňazom, keď sa predstavuje ako Syn človeka. V tom čase sa tomu ešte vyhýba. Ján chce vidieť v Ježišovi „toho, ktorý má prísť“. Veď tak o ňom hlásal ľudu pri Jordáne. A teraz pomocou poslov zisťuje objektívnu skutočnosť. Ježiš im odpovedal: „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium.“ Slovami proroka Izaiáša Ježiš nepriamo odpovedá. Ani Ján nemá priamy prístup k tajomstvu Mesiáša. „Oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte…“ Ale cenné v jeho postoji je, že hľadá budúceho Spasiteľa sveta. „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Možno táto opytovacia veta nám v tomto radostnom očakávaní adventnej liturgie vyznieva čudne. Možno sa pýtať, prečo nám cirkev predkladá tento text práve pred sviatkami radostnej dôvery?

Priatelia, blížia sa Vianoce. Pán Ježiš sa narodil ako chudobné dieťa. Zmeňme sa aspoň v tomto. Nerobme aspoň my, kresťania, z Vianoc záležitosť kapitálu, záležitosť kšeftu, obchodu, reklamy. Nenechajte sa ohlúpiť hlučnou reklamou. Zmeňte svoje zmýšľanie tak, aby vaše vianočné darčeky boli prejavom lásky a nie meradlom, ako je plná peňaženka. Povedzte sami, je kresťanom vyznávačom chudobného Ježiška chlapec, ktorý sa doma vyhráža: „Ak nedostanem lyže, bicykel, ak nedostanem to, čo chcem, budem celé sviatky protivný a zlý?!“ Je kresťanom mládenec, keď jeho dievča musí trpnúť strachom a starosťou: „postačí mu ako darček ten šál, nebude sa mu zdať, že som ho lacno odbila?“ Je kresťankou dievča – študentka, ktorá hoci si ešte sama nezarába, svojimi nárokmi „vysáva“ celú rodinu: „V tomto starom kabáte sa už nemôžem ukázať na ulici, je už staromódny, túto zimu sa nosí kožuch!“ Zastavte ten kolotoč. Neruinujte seba aj druhých nákladnými darčekmi. Chcite a dávajte maličkosti, symbol čohosi väčšieho. Namiesto peňazí si darujme lásku a dobre zachádzanie navzájom. Ako to hovoril Pán Ježiš dnes v evanjeliu? Povedzte Jánovi, čo ste videli. Tam je Božie kráľovstvo, kde slepí vidia, hluchí počujú, chromí poskakujú ako jeleň. Rozumiete tomu? Kto bol chromý, keď mal niečo preskočiť, poslúžiť, urobiť, nech je úskočný ako jeleň. Kto bol slepý, že nevidel, že pri ňom v autobuse stojí starší a chorý človek, že nevidel, že blížny potrebuje jeho pomoc, nech pohliadne a vidí. Kto bol hluchý, keď ho o niečo žiadali, nech počuje a pomôže.

Áno, teda zmeňme svoje doterajšie zmýšľanie a jednanie, staňme sa lepšími. To bude ten najcennejší darček tým druhým okolo nás, takto sa v nás začne naplňovať aj Božie kráľovstvo. A o to nám ide. Amen.

Mgr. Ján Biroš

Na titulke

Fotografia deti pri betleheme – pri oltári v kostole sv. Jozefa, robotníka vo Víťaze – vianoce v roku 2012.

-re-

Posolstvo Vianoc

Hovorí sa, že Vianoce sú sviatkami radosti. Deťom, prirodzene, robia radosť darčeky. Niekedy však podľahneme predstave, že platí priama úmera – čím viac darčekov, tým viac radosti. No nie je to tak. Darček nie je iba vec, ktorá sa dáva a ktorá ma hodnotu vyjadrenú v peniazoch. Darček je niečo oveľa viac, je za ním posolstvo, ktoré hovorí “mám ťa rád“. A také niečo sa vlastne ani nedá vyjadriť peniazmi. V darčeku, pokiaľ ho dávame úprimne a nezištne, dávame samých seba. A to je tá veľká vec, ktorú by sme mali na Vianoce zažiť, tak vo vzťahu k svojim najbližším, ako aj vo vzťahu k Božiemu Synovi, ktorý prichádza medzi nás ako malé dieťa s jasným poslaním a posolstvom.

Istý štedrý večer sa chlapík čudoval, prečo si Boh vybral prísť medzi nás ako bezbranné dieťa. Ako tak o tom premýšľal, začul vonku akýsi zvuk a vykukol von. Zbadal, že vzadu do záhrady priletelo niekoľko divých husí. Sneh sa zvíril a ony pristáli do snehu. Letiac zo Severného pólu k mexickému zálivu sa jedna z nich zranila. A ako je u divých husí zvykom, keď letia v skupine a jedna z nich sa poraní, niekoľko ostatných zostúpi s ňou a neopustí ju. A tak ten muž, viac srdcom, než rozumom, vybehol im pomôcť. Len čo sa zjavil, samozrejme, že ich poriadne vystrašil. Husi začali trepotať krídlami, brodili sa a klesali v snehu, pričom si sami ubližovali. Otvoril rýchlo garážovú bránu, snažiac sa ich donútiť, aby išli dnu do garáže, dúfajúc, že sa mu podarí zohnať nejakú spoločnosť na ochranu divých husí, ktorá by mohla prísť a pomôcť. Ale čím viac sa snažil dostať ich dnu, tým viac ich udieral a ešte viac zraňoval. V jednej bláznivej chvíli si prial, aby bol hus a mohol rozprávať ich jazykom. Povedal by im, že sa im iba snaží pomôcť! A potom mu napadlo, prečo Ježiš prišiel ako bezbranné batoľa. Prišiel, aby bol jedným z nás a mohol rozprávať naším jazykom, aby odpustil hriešnikom, nasýtil hladných a ukázal nám, čo máme robiť.

duchovný otec Marek Hnat