Stockerov kríž

V tomto a v ďalších číslach nášho farského časopisu by sme vám na odľahčenie chceli ponúknuť niekoľko príbehov, ktoré spracoval Paľo Majerník z kníh, ktoré mu venoval osobný priateľ, dnes už nebohý kňaz Ladislav Franc.


Bol vianočný večer roku 1928. Do Altőttingu (nemecké mariánske pútnické miesto) prišiel istý 64-ročný muž, menom František Stocker, tesár z Prienu. Po odbavení pobožnosti išiel k správcovi kaplnky, dopýtať sa ohľadom kríža, na ktorom bolo jeho meno s dátumom 30. mája 1887. Keď sa ho spýtal, čo má spoločné s tým krížom, rozpovedal túto udalosť.

Mal som 22 rokov, keď v horách pri zvážaní dreva sa prevrhli sane a pritlačili ma. Keď mňa, ktorý som stratil vedomie, vytiahli spod saní, mal som obe nohy a štyri rebrá zlomené a vtlačenú lebku. Vidíte, ešte i teraz mám na pamiatku hlbokú dieru na hlave a štyri strieborné rebrá v hrudi. Bože môj, bolo že to trápenie, ako ma tak strašne dolámaného dopravili do nemocnice v Mníchove. Nemal som už skutočne nádej na vyliečenie. Veľakrát za sebou ma operovali, aby ma zachránili, čo som si musel vytrpieť je známe len Bohu, celá nemocnica ma ľutovala. Ale teraz príde to najhoršie. 5 februára po ťažkej operácii upadol som do strnutia. Studene a nepohnute som ležal vystretý v posteli a nebol som schopný pohnúť ani prstom, alebo ktorýmkoľvek svalom. Strnutie bolo také úplné, že ma mali za mŕtveho. Prešla ma strašná hrôza, keď ma sestričky v nemocnici mali za mŕtveho a to isté ustálil aj lekár. A ja som počul a videl všetko. O siedmej hodine večer ma vložili do rakvy a zniesli do miestnosti pre mŕtvych, kde boli už dvaja vystretí. Tu som teraz ležal ako tretia mŕtvola. A vedel som všetko, čo sa deje okolo mňa a so mnou. Cítil som a videl, ako mi ovinujú ruky ružencom a kladú do nich kríž, ako ma ľutovali a pritom hovorili, že mi je teraz už aspoň lepšie, že takto som sa zbavil hrozného utrpenia v chorobe.

Počul som, ako sa modlili: „Odpočinutie večné, daj mu, Pane.“ Všetko toto som videl a počul a nevedel som si pomôcť. Hrôza ma prešla pri myšlienke, že ma zaživa pochovajú. Bol by som kričal a reval v hrôze pred strašnou smrťou a nevládal som ani ústami pohnúť. Napínal som všetku silu, ale všetko márne. Aj najmenší pohyb hociktorého údu bol proste nemožný. Môj strach bol taký hrozný, že som myslel, že mi srdce pukne. Myseľ horúčkovite pracovala, minúty a hodiny sa mi zdali večnosťou. Môj nehybný zrak bol upretý na veľký kríž naproti miestnosti pre mŕtvych. Začal som sa v duchu modliť a tak odovzdane, ako som sa ešte nikdy nemodlil. Prišlo mi na myseľ: „Urob sľub Matke Božej“ A sľúbil som: „Matka Božia Altőttingská! Nemám už nijakú nádej, len ty môžeš svojou prímluvou pomôcť, ty si poslednou hviezdou mojej nádeje. Keď mi pomôžeš, že nebudem zaživa pochovaný, vtedy ponesiem metrický cent ťažký kríž z Prienu do Altőttingu peši a tam ho položím na milostivý oltár.“ Po tejto vrúcnej modlitbe som sa duševne trocha upokojil. Tu naraz v noci, asi o druhej hodine, otvorili sa dvere komory pre mŕtvych. Dvaja ošetrovatelia vošli dnu, nečakane ma vybrali z truhly a niesli do lekárovej izby.

Tam ma dlho a silne masírovali na celom tele, treli a nakoniec ma postavili aj na hlavu. A hľa, naraz som musel dáviť. Aká radosť a šťastie. Prvý znak života. Po dlhej námahe lekárov a ošetrovateľov konečne strnulosť trochu povolila aj v svaloch a údoch. Bol som vrátený životu. V nemocnici bola neopísateľná radosť. Teraz ale počúvajte ďalej, pokračoval muž v reči. Ako došlo vlastne k mojej záchrane. O dvanástej hodine v noci bola zámena inšpekčného lekára, asistent (Dr.Schiembauer) prešiel cez sieň ťažko chorých a našiel moju posteľ prázdnu. „Kdeže je František Stocker?“ pýtal sa sestričky. „Zomrel odpoludnia a leží už sedem hodín v miestnosti pre mŕtvoly“, bola odpoveď. Lekárovi to nedalo pokoja. Znova o mne rozprával pri vizite chorých. Nechcel vôbec veriť, že ten mladý chlapec skutočne zomrel, a keď sa dozvedel, že šéflekár (Dr.Nustbaum) mŕtvolu ešte nevidel, šiel okolo pol druhej na jeho byt. Tento šľachetný muž ihneď vstal z postele a dal sa odviesť do nemocnice, lebo vtedy trpel veľkou reumou, že nevládal vôbec chodiť a hľa, mal prežiť veľkú radosť. Trvalo ešte niekoľko týždňov, kým ma celkom zdravého mohli prepustiť z nemocnice. Keď som sa dostal domov, mojou prvou vecou bolo, že som išiel do Altőtingu k Matke Božej, aby som jej vyslovil svoju vďaku, lebo len na jej prímluvu som bol zachránený.

Pravda, sľúbený 100 kg vážiaci kríž som nevládal mojim zoslabnutým telom odniesť. Takto som šiel z Prienu do Altőttingu skoro 12 hodín peši, modliac sa po niekoľkých mesiacoch. Druhý raz, potom tretí raz a tak som prešiel za dva roky túto veľkú cestu peši tam a späť deväťkrát. Ale zvláštne uspokojený som nebol, ba stále biednejší som sa vracal z pútnického miesta. Tak sa mi zdalo, že inak tie dobrotivé oči nebeskej Matky akoby ma vôbec nechceli vidieť.

Keď som tam bol deviatykrát, vrátil som sa so znepokojeným srdcom. Bol som natoľko zronený, že keď som sa vracal domov, bol som blízko myšlienke, že sa cestou obesím na niektorom strome. Bolo mi, akoby mi akýsi zlý vnútorný hlas stále hovoril „Obes sa! Spáchaj samovraždu! Tvoj život je zničený, tak ukonči svoju biedu!“ Naštastie išli cestou pocestní ľudia, takže som svoj zlý úmysel nemohol uskutočniť a došiel som domov. Ale pokoj a spokojnosť som nikde nenašiel a tak som bol pomaly ku všetkému znechutený a stal som sa nepriateľom Boha a náboženstva.

Na jar roku 1887 mi povedali mojí priatelia na námestí: „Ideme pozajtra na púť do Altőttingu. Je tam vždy veľmi pekne. Nejdeš s nami?“ Ale ja som celkom divo odpovedal: „Ani mi to na myseľ nepríde, ja už nič neverím. Celé modlenie a putovanie nemá zmysel.“ Toto bola akože odpoveď? Ty smieš takto hovoriť? Azda si už zabudol, že by si bol dávno ležal v hrobe, keby ti nebola pomohla Matka Božia? Hanbi sa! Tvoj kríž, ktorý si jej sľúbil, si dosiaľ do Altőttingu nedoniesol.“ Táto výčitka ma zasiahla ako blesk. Nepovedal som už ani slovo, ale na druhý deň som išiel do susednej dediny a objednal som tam dubový kríž. Bol skoro dva a pol metra dlhý a vyše metrického centa ťažký. 30 a 31. mája som ho pešo priniesol do Altőttingu. Keď som potom na smrť ustatý kľačal pred milostivým oltárom, zdalo sa mi, že Matka Božia akoby ma chcela spolu s malým Ježiškom objať a povedať mi: „Chvála Bohu, že si teraz svoj sľub dodržal.“

Naplnilo ma neopísateľné šťastie, takže som s modlitbou a ďakovaním sotva vedel prestať. V nebi nemožno azda šťastnejším byť, ako bolo mne vtedy v srdci. Nechcelo sa mi z milostivej kaplnky ani vôbec odísť, tak dobre mi bolo pri moje nebeskej Matke, ktorá mňa, poblúdené dieťa, neopustila. A ak je vianočný večer najkrajším dňom Panny Márie, tak končil muž svoju reč, lebo ona sa toho dňa stala Matkou Božou, preto idem každý rok vo vianočný večer sem, aby som sa tešil na jej milostivom mieste.

Takto rozprával 64-ročný tesár František Stocker z Prienu a kňaz z Altőttingu si všetko presne poznamenal a s vedomím dotyčného aj uverejnil. Treba ešte poznamenať, že tzv. Stockerov kríž je tam v kaplnke dodnes, správa, ktorú čitateľ teraz číta, je vedľa kríža pod sklom v ráme. Hľa, jasný dôkaz, že ide o skutočnú, nevymyslenú udalosť. Pred krížom stoja denne väčšie alebo menšie hlúčiky pútnikov. Aj tu teda nebeská Matka preukázala ako dobrotivá Pomocnica, svätá Panna a Matka Božia, Kráľovná neba a kresťanstva na zemi.

podľa skutočnej udalosti spracoval Pavol Majerník ml.

Naša história


Zdá sa, že v Širokom boli naporúdzi hneď dve majetnosti pre dvoch Abovcov, a preto sa núka úvaha, či tie majetky pochádzali z rozdeleného chotára na spišskú a šarišskú donáciu, alebo či Dominikovo dedičstvo nemalo dve samostatné osady – starousadlíkov a novousadlíkov na čele so šoltýsom.

Široké bolo podľa dochovaných informácií vyvinutou dedinou s kostolom, farou, mlynom a prechádzala ňou krajinská cesta spomínaná už v roku 1262. Každopádne si ale osadníci z predaného šoltýstva pohoršili, lebo podliehali priamo zemepánovi.

Jurajova vetva v Širokom pokračuje Pavlom (1393), Petrom de Thornos, Ondrejom, Jakubom. O Petrovom synovi Mikulášovi listiny mlčia. Iná správa však hovorí, že jedna vetva nových vlastníkov si tu dala vybudovať kúriu s rybníkom a názov Širokého už od roku 1339 používala ako prídavok k svojmu menu „Abo de Syroka“. Taká istá správa je aj z roku 1447. Posledná zmienka o kúrii a rybníku (curie nobilitaris ac piscine prope eandem curiam) a možno aj o Abovcoch zo Širokého je z roku 1502, keď sa vlastníkmi Širokého stavajú zemania z Bertotoviec. Dnes podľa zachovaného chotárneho názvu Rybník môžeme približne určiť, kde stálo zemianske sídlo jedného z Abovcov zo Slanského hradu, na ktorý s clivotou v rode spomínali „tam vo veži, nad rímsou krbu, zostali naše erby“.

Do tohto obdobia je možné prisúdiť aj stavbu vodného kanála – Líniu, ktorý privádzal vodu z Kolbaškového jarku a ústil neďaleko kostola do mlynského náhonu z Veľkej Svinky. Stavbu určite navrhli mlynári, najmä keď zistili, že Kolbaškový jarek nemá dostatok vody pre mlyn a o vodu Svinky sa museli deliť pred Čertovou dierou s mlynárom v Korytnom. Línia, ktorá ešte dnes jestvuje na turistických mapách, bola raritnou vodnou stavbou, lebo spájala dva vodné toky a nemala páru široko-ďaleko, snáď až v banskom vodnom kanále pri Smolníku. V tom čase každý pán chcel mať svoj mlyn a jeho poddaní museli mlieť len u neho. Spojené vody z Kolbacha a zo Svinky slúžili naozaj pre dva posledné mlyny na Svinke, pri kostole a Medzihoscinci (Dolinský).

Drugetovská majetková rošáda priniesla zmenu aj do majetkového rozdelenia pohoria Branisko a prispela, že sa hranica Spiš – Šariš ustálila na hrebeňoch pohoria. Prvými vlastníkmi lesa už v roku 1403 boli rodiny Hedry a Berthoty. V roku 1412 sa objavuje prvýkrát približne dnešná podoba názvu pohoria Branyssa, čo dokladá, že ľudia už pred 300 rokmi pomenovali bránené miesto-zásek Braniskom. V Kapušanoch pri Prešove bol tiež strážený zásek, ale Maďari si ho nazvali po svojom kapu-brána. Ďalšie pomenovanie Branyzscho z roku 1525 a v latinskej podobe…montem Branisko…z roku 1584.

Kráľovi Žigmundovi (1387-1437) stále chýbali peniaze, preto nariadil v roku 1427 súpis majetností a obyvateľstva v krajine. Nepriamou výhodou zo súpisu zostali štatistické údaje, z ktorých dnes vieme, že v Šarišskej župe bolo: 330 dedín, v nich 6811 usadlostí a 52 450 obyvateľov, čiže jedna usadlosť mala asi 7 – 8 obyvateľov.

V tom roku malo Široké dvoch pánov a pre kráľa vybrali daň od 28 (porte XII+XVI) brán – usadlostí, čo podľa vtedajších meradiel bola stredne veľká dedina (11 – 30 port-brán). Jurajov vnuk Peter de Thornos vlastnil 16 usadlostí a ďalších 12 mal neznámy Peter Lengyndy (Peter Poliak). Zemania zo Širokého vlastnili ešte 25 usadlostí vo Víťaze a Peter de Thornos mal aj 5 z 8 usadlostí v osade Korlatvagasa – Pohlodov.

Široké sa po sto rokoch vývoja dvojnásobne rozrástlo, ale pomerne pokojné obdobie končí vpádom husitských vojsk do Šariša a ich kapitán Jan Jiskra sa stáva v roku 1441 šarišským županom. Keď chcel v lete roku 1442 obsadiť Spišský hrad, v ceste mu stáli hrady v Richnave a Lipovciach. Dediny na vojenskej trase znášali všetky útrapy od prechádzajúcich žoldnierov, pokiaľ hrad v Richnave po mesiaci obliehania nedobyli. Husiti útočia hlavne proti majetkom cirkvi – kláštorom a panským sídlam. Po prehratých bitkách sa husitské vojsko mení na bratrické družiny a nakoniec na lúpežiace bandy.

V roku 1454 dostávajú rodiny Frichy, Hedry a Berthoty potvrdenie na majetky v Širokom, Fričovciach, Hendrichovciach, Bertotovciach, Križovanoch, Hrabkove, Ovčí, Víťaze a Pohlodove. Spoločný erb (Aba) a zemiansku listinu získavajú rodiny Širokay, Frichy, Hedry a Berthoty v roku 1456.

prevzaté z histórie obce Široké

ROZHOVOR


V prvom rade vás vítam vo Víťaze a poprosím vás, aby ste sa nám a našim čitateľom predstavili.

Moje meno je Gilbert Schrötter. Som rodákom zo Smolníckej Huty, vtedy ešte v okrese Spišská Nová Ves, teraz už okres Gelnica. Gymnázium som študoval v Gelnici, kde som aj maturoval a potom som išiel už svojou cestou. Dva roky základnej vojenskej služby, po nej to bolo štúdium teológie v Bratislave.

Kedy ste konkrétne pocítili volanie ku kňazstvu, ak sa to dá časovo ohraničiť?

Bolo zopár takých momentov v života, ktoré mi utkveli v pamäti. Prvé bolo to, že som mal úraz ako dieťa, ktorý nás celú rodinu viedol k intenzívnej modlitbe. A potom pravdepodobne kňaz, ktorý ma oslovil. Keď sa ma pýtal, kde študujem, odpovedal som, že chodím na gymnázium. On sa hneď toho chytil, že ty budeš mať maturitu, z teba by mohol byť kňaz. Ale viac nič nespomínal a tak ostali niektoré veci stáť. Ja som sa modlil, hlavne doma, chodil som na májové pobožnosti, sem-tam s mamou do kostola. Tak sa to samo vyvíjalo, až som pocítil toto povolanie. Vybral som sa na tú cestu, o ktorej som vedel, že je to tá moja pravá cesta.

Štúdium ste teda ukončil v Bratislave. V ktorom roku?

V roku 1987 som bol vysvätený v Košiciach.

Kde všade ste potom pôsobil ako kňaz?

Deväť rokov som pôsobil na Slovensku, a keď si dobre pamätám, bolo to asi na piatich miestach. Najprv som bol kaplánom v Rožňave, potom som bol vo Vyšnom Medzeve dva roky, tri roky to bola Hnúšťa, Stará Huta krátky čas, lebo som mal záujem o Inštitút Krista veľkňaza a potom Dolná Strehová.

Kde pôsobíte teraz?

Teraz…, to je tiež taká dlhá cesta. Teraz som konkrétne v diecéze Sankt Pölten vo farnosti Randegg a Reinsperg. Ako kaplán som pôsobil ešte v Steinakörchen Am Forst. Teraz od januára do júna mám skúšobnú dobu, keďže sa začínam so schválením otca biskupa pustovnícky vyvíjať.

Mali ste vo svojej pastoračnej činnosti nejakú špecializáciu, ktorej ste sa venovali?

Nie, môj duchovný život je skôr kontemplatívny a vnútorne založený. Poklona Sviatosti Oltárnej je náplňou môjho života a aj môj celodenný program je nasmerovaný touto cestou.

Ako vnímate a aký dojem vo vás zanecháva nový Svätý Otec František?

Je potrebné, aby sme ho sprevádzali modlitbami. Je vynikajúci, čo sa týka vyjadrovania sa ako pastoračný biskup, alebo arcibiskup. Jeho slová sú trefné a vie, čo chce povedať a kam nasmerovať veriacich.

Duchovný otec Mikuláš spomínal v homílii rodiny, prirovnal ich k domom súženia, resp. k domom radosti. Ako vy vnímate v Rakúsku životy rodín, resp. kresťanských rodín?

Mne sa zdá, že za tých 16 rokov, čo som v Rakúsku, tak tie vnímania sú iné celkovo, alebo čo sa týka náboženského života. Majú tam veľa informácií a mali, čo my sme za totality nemali. Takže tam sa vytvorila taká národná cirkev, kde vlastne kňaz aj niečo znamená aj v štátnom a verejnom ponímaní. A tým pádom, majú to tak zmiešané, čo u nás je tak, že kňaz je len v kostole a na fare a žiadna škola, žiadne náboženstvo. Tým pádom sa tam niektoré vývinové etapy zľahčili a potom sa to zovšeobecňovalo, takže nešli tak do hĺbky. A potom aj cirkevná jednota zohráva tiež nejakú úlohu.

Na záver vás poprosím o povzbudenie a odkaz pre našich čitateľov.

Teším sa, lebo viem, že na Slovensku sú tiež rozdiely, lebo bol som bol viac v rožňavskej diecéze a viem, že vždy viac sa trápili nad tým, že niekde inde je náboženský život živší. Mal som malé farnosti a aj menej ľudí, ale zároveň sa teším, že je veľa mládeže, ktorá prejavuje záujem. A chcel by som, aby sa ďalej v tomto pokračovalo a aby sa vyvíjalo veľa aktivít. Ja viem, že teraz aj na Slovensku v Roku svätých Cyrila a Metoda sa nasadili aktivity, ktoré prospievajú k prehĺbeniu náboženského života. Je to niečo pozitívne, lebo na západe sme v tomto roku, ktorý je Rokom viery, veľmi málo prežili. Napríklad v Rakúsku, kde som sa pohyboval, vždy to záležalo od kňaza, aký má k tomu postoj, ale ľudia ako keby nemali o to záujem. A tu je to badať, že ľudia majú záujem, chcú niečo robiť a radi prídu, radi sa modlia, aspoň ja som mal taký dojem. Za tie roky, čo prichádzam na Slovensko, by som ďalej prosil o modlitbu. A ja sa tiež modlím za mladých, aby ďalej posilňovali svoju vieru.

Pán Boh zaplať za rozhovor.

pripravili: M. Magda M. Gondová

Homília Mgr. Petra Nováka,


Milí bratia a sestry,
som rád, že sa tu môžem s Vami stretnúť. Cítim sa tu ako doma hneď od začiatku, lebo všetko tu tak vyzerá, mikrofóny máme rovnaké, tu máte obraz Božieho milosrdenstva, vaši rodáci a moji farníci sú tu, takže nemusím sa báť, že som tu sám, osamelý, opustený. Keď som tak o tom premýšľal pri ceste sem, s Víťazom ma spája množstvo veselých a rôznych spletitých okolností. Takže, aj keď som tu ešte v kostole nikdy nebol, predsa sa tu cítim svojim spôsobom ako doma. A preto oveľa ľahšie ako spoločenstvo jednotné bez cudzích prvkov môžeme rozjímať o práci.

Spomíname si a mali by sme o tom rozprávať deťom o trochu smiešnych sprievodoch, ktoré sme tu mali pred 23 rokmi. Nuž aj tak sa oslavovala práca, len tam chýbal jeden rozmer. Viete, kvôli tomu, že sa oslavovala práca, museli sa prekladať aj omše. Ja som zo sabinovského dekanátu. Pamätám si, že kvôli tým sprievodom sa komplikovali aj bohoslužby a všelijaké veci sa diali. A to bola škoda. Nerozumiem prístupu k práci, k ľuďom, k umu tvrdiť, že práca je dobrá na to, aby sme tvorili spoločenský produkt a potom sa mohla spoločnosť rozdeliť v socialistickej štruktúre, lebo práca má naozaj veľkú hodnotu. Ale nielen k tomu, aby sme produkovali a potom sa mohli stať konzumentmi, to je druhý extrém, ktorý teraz prežívame, ale preto, čo nám hovorí bohoslužba slova a dnešný sviatok Vášho patróna svätého Jozefa, že práca má vykupiteľskú hodnotu.

Učí nás o tom koncil a pápeži veľmi konkrétne a nahlas. Od čias Leva XIII., ktorý prvý sa veľmi konkrétne vyjadril k otázkam proletariátu, práce a vznikajúcich nových pomerov. Keď vznikol priemysel a robotnícka trieda. Lev XIII. zareagoval na prelome 19. a 20. storočia, keď vydal encykliku Rerum novarum a na túto jeho encykliku nadväzovali ďalší pápeži po 20, 30 rokoch. Až blahoslavený Ján Pavol II. svojimi tromi sociálnymi encyklikami sa k týmto veciam veľmi jasne vyjadril. A všetci ohodnotili prácu ako veľmi dôležitý krok smerom k spáse.

Povedzme si teda, bratia a sestry, dnes o týchto veciach, povzbuďme sa na príklade svätého Jozefa a všetkých, ktorí pracovali, aby oslávili Boha, aby nám dali príklad, že prvotné povolanie, ktoré Boh dal človeku stále platí a vždy bude platiť. A kedykoľvek sa v spoločnosti jednotlivec, alebo celé skupiny, alebo národy budú snažiť z toho nejako vyvliecť a nastoliť si nový poriadok, vždy to skončí zle. Počuli sme o tom, že tak hovoria o Ježišovi. Chcel som to povedať na začiatku ako úsmevnú vec, keď hovoria o Ježišovi: „skade to má všetko, veď poznáme celú jeho rodinu“. V tej súvislosti mi napadlo, že sme sa učili na patrológii, teraz si neviem spomenúť a neviem to nájsť v skriptách, musel by som sa doma lepšie hrabať v starých veciach, že bola taká zmienka, že niekedy na konci 1. a na začiatku 2. storočia sa našla, citujem: „dodnes sa v okolí Nazareta používajú pluhy, ktoré zhotovil náš Pán Ježiš Kristus“. Okrem toho, že za nás položil svoj život, vstal z mŕtvych. Taká veľmi zvláštna, dokonca by som povedal, až romantická spomienka na to, že Ježiš na zemi bol poslušný Otcovi úplne vo všetkom. Preto hovorí Sväté písmo, že nám bol podobný vo všetkom okrem hriechu. Iba hriech na ňom nevidíme.

Ale vieme, že pracoval, bol tesárom, synom tesára Jozefa a tým dal aj práci nový zmysel a obnovil dôstojnosť práce. Keď sa vrátime na začiatok Svätého písma, na začiatok dejín spásy, zdá sa nám a veľmi nás to zvádza tvrdiť, že práca sa stala odplatou za to, že človek zhrešil. Nie je to pravda. Aj keď sa hovorí o rozsudku po prvom hriechu, že „v pote práce budeš si zarábať na chlieb“, to neznamená, že vtedy Boh dal človeku prácu, aby sa nejako z toho hriechu vykúpil. Pri stvorení sveta vidíme človeka čistého, stvoreného Bohom ako dobrého, lebo „všetko, čo Boh stvoril bolo dobré“. Boh hovorí, čo sme počuli dnes v prvom čítaní: „Hľa, vzrastajte, množte sa, naplňte zem a podmaňte si ju. Panujte nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom, nad všetkou zverovou, čo sa hýbe na zemi. Dávam vám všetky semenné rastliny na zemi a všetky stromy s ich ovocím v ktorom je semeno, aby vám boli za pokrm. A všetkým živočíchom zeme a všetkému, čo má v sebe život, dávam za pokrm všetky zelené rastliny.“ V tejto vete, v tomto prvom poslaní, sa prvýkrát Boh vyjadruje k človeku, na čo bol stvorený.

Tam sa hovorí o tom, že máme tvoriť, máme byť tvoriví, aktívni, máme niečo robiť, aby sme si zachovali svoju dôstojnosť, aby sme si zadovážili potravu, máme využiť všetky dary prírody, ktoré Boh nám dal, a to prácou. Samozrejme, že tu nie je spomínaný priemysel, vo Svätom písme, v prvej knihe Mojžišovej sa nehovorí nič o automobilovom priemysle, ani o IT technológiách, hovorí sa o veciach, ktoré vtedy ľudia tak chápali. Hovorí sa o love, o zvieratách, ktoré treba loviť a o rastlinách, ktoré treba nejakým spôsobom obhospodáriť, aby nám priniesli ovocie. Hovorí sa v prvom rade v tom poslaní o akomsi roľníctve, ale my vieme, ako sa spoločnosť a ľudský rod vyvíjali, tvorila sa spoločenská štruktúra, po roľníctve a popri pastierstve potom vznikali ďalšie potreby, ľudia k nim tvorivo pristupovali až sme sa dostali sem. Bratia a sestry, hovorím o tom preto, lebo keď sa potom skazil vzťah človeka k Bohu a k svetu, Boh potvrdil, že práca bude spôsobom, ako sa vykúpiť. Ale nie je to trest. Na to by som chcel veľmi dôrazne upozorniť. Vo svetle prvotného povolania človeka sme počuli, že šiesty deň stvorenia sa odkaz na to, že „v pote tváre a v bolestiach“ bude pokračovať ľudský život hovorí o tom, že hriech priniesol do sveta neporiadok a všetko sa skomplikovalo. Svet práce sa skomplikoval, skomplikovalo sa rodičovstvo, život v rodine. Do všetkého sme si priniesli komplikácie, z ktorých potrebujeme von. Potrebujeme nejakú novú cestu, aby sme sa z toho nejako dostali.

Vidíte, že Sväté písmo je zvláštne v tom, že opisujeme veci historické, ba dokonca biblické, niektoré alegorické, ale hovoríme o dnešnom živote. Hovoríme o roku 2013 vo Víťaze, alebo na východnom Slovensku, alebo v Európe, alebo v celej západnej civilizácii. Veci sa skomplikovali.

Spomínal som prvomájové sprievody, ktoré sme tu mali ešte pred 23 rokmi na 1. mája. Predstavte si, čo sa všetko sa stalo za tých 23 rokov vo vašich životoch, ktorý už máte toľko, že si môžete tamtie časy pamätať. Kto z vás už bol v roku 1988 – 1989 na prahu dospelosti, mali ste 16 – 17 rokov a môžete si už zodpovedne pamätať, čo sa vtedy dialo. Čo sme my prežili za tie celé roky, nielen ako Slováci na Slovensku, ale ako ľudský rod. Keď som mal prvýkrát nehodu ako novokňaz, celé popoludnie ma hľadali, nikto nevedel, kde som. Nestalo sa mi nič strašné, len auto som úplne rozmlátil. Nevedeli, kde som. A keď som sa večer vrátil do Bardejova na faru, konečne po rôznych peripetiách, ktoré už vtedy boli v zdravotníctve a v doprave a v polícii, pán dekan mi hovorí: „Kde ste boli?“ A ja hovorím: „Popoludní som havaroval a teraz som prišiel.“ Upozorňujem na to preto, pretože v roku 1992 neboli mobily. Viete si predstaviť, že dnes máte nehodu a nemáte ako dať vedieť svojej rodine, že ste v poriadku? Dnes sa tieto veci riešia v priebehu niekoľkých drobných minút. A keď som prišiel do Nižného Hrušova za farára a vystriedal som vášho rodáka Ferka, zriadil som si tam prvýkrát internet, na to, aby prišla malá pošta, sme čakali asi 5, alebo 10 minút. Dnes vaši chlapci tam vzadu chatujú, som si istý, aspoň jeden z nich sa nájde. Viete na čom? Na mobile.

Bratia a sestry, to sú technologické pokroky, ale čo sa stalo so spoločnosťou? „Množte sa a ploďte, naplňte zem“. Dnes sa v Európe ľudia bijú pelendrekami, preto aj kňazi už dostali, lebo tvrdiť, že rodina muža, ženy a detí je normálna, ostatné nie je rodina, začína byť trestné. Pred 10 rokmi to ešte nebolo. Keby ste si zobrali noviny z roku 2003, nenašli by ste o takýchto témach ani zmienku. Komplikujeme, komplikujeme si život. Čím sa v západnej civilizácii máme lepšie a my sa máme tiež veľmi dobre, prepáčte všetci, opýtajte sa najstarších, čo sú tu, úplne najstarších, ktorí majú 80 – 90 rokov, spýtajte sa, či sme my chudobní. A povedia vám, ako prežívali a neboli vôbec presvedčení, že sú chudobní v 30 – 40 rokoch pred vojnou, po vojne a dokonca ako žili ešte v 50. rokoch. Rozprávali mi o tom moji rodičia, ktorí sa sobášili v 1952. roku, ako oni vtedy žili. Vy čo ste boli v 1952 roku dospelí, čo poviete, sme dnes chudobní? My? Vaše deti a vaše vnúčatá sú chudobní? Celá naša západná civilizácia, a tak sa to hovorí súhrnne o Európe strednej, západnej, severnej, o severnej Amerike a povedzme v Austrálii sa kdesi zaplietla a stále sú nám smiešne veci.

Keď jazdím autom, v rádiu počúvam celý týždeň o tom, ako strašne sa tešia na piatok, aby bolo zase konečne voľno. A celý rok riešime, kam pôjdeme na dovolenku. Ale pred 60, 70 rokmi sa na dovolenku nechodilo, nie preto, aby ľudia na to nemali. Nie, žilo sa na dedine, alebo v mestách, hospodárilo sa, pracovalo sa a nikto nemal pocit, že je chudák, lebo nemôže ísť do Tuniska na 10 dní. Ľudia boli radi, keď si večer vyšli vonku a mohli sa porozprávať, alebo ísť do kostola. To je pravda, tak sme žili.

A dnes? Ani nevieme, čo by sme ešte mohli, alebo chceli a keď niektoré veci nemôžeme, alebo nemôžeme sa k nim dostať, tak máme pocit, že sme chudobní. To všetko, bratia a sestry, začína tam, že sme všetko skomplikovali a žijeme veľmi komplikovaný, náročný život. Staré ženy musia ovládať skype, aby mohli rozprávať so svojimi dcérami a vnúčatami v Taliansku, Rakúsku a v Amerike. A v tej spleti rôznych možností a toho, čo nám všetko život priniesol, sa zabudlo na základné, obyčajné hodnoty – na lásku, na vernosť.

Som farárom v sídliskovej farnosti, na dennom poriadku riešime žiadosti o anulovanie manželstva párov ktoré neprežili spolu ani dva celé roky, hoci predtým chodili spolu sedem, osem rokov. Ako sa môže taký pár, ktorý sa pozná desať rokov, rozísť? Lebo si prestali rozumieť. Láska, vernosť, rodičovstvo. Minulý týždeň vyšiel údaj, koľko sa dnes rodí detí cisárskym rezom. Opýtajte sa lekárov, či sú ženy tak strašne choré. Nie! A niektoré mladé ženy vám povedia, že nechcú tú hrôzu zažiť ešte raz.

Ja som z ôsmich detí šiesty. Pýtal som sa na to mamy a povedala mi: „Tak sme to brali, tak to bolo.“ Bolesť, rodičovstvo, výchova, solidarita, pomoc blížnemu. Keď viete, že na druhej strane cesty, býva babka, ktorá si nemôže nakúpiť. Ak nemá oproti kamarátku, je po nej. A to nehovorím o tom, čo sa deje v panelákoch.

A práca? Je to taká rozporuplná otázka, keď povie niekto, že celý život robil v jednej fabrike a ešte za to dostal diplom, že robil 40 rokov v ZŤS Sabinov. Poviete, dnes to už nejde, dnes je to už inak. Áno, je to inak. Je to aj preto, že firmy padajú, to je jasné. Ale práca, čo je dnes práca? Keď môžem obísť a využiť systém, aby som nemusel pracovať, žijem z podpory a je mi dobre. Hovorí sa tomu, že „sedím na konári a je mi dobre“. Kým si ho nepodrežeme, je to OK. Pre mňa je obrovsky povzbudivé, keď vidím mladého človeka, neviem ako je to tu u vás, ktorý je rád, že pracuje, nie preto, že má peniaze, ale baví ho to. Robili sme pri kostole námestie. Prišiel chlapík, ktorý urobil všetko preto, čo mohol, po brigádach a prácach v zahraničí, aby si mohol kúpiť jedno veľké auto. Teraz je on sám človekom, ktorý nevie, kde mu hlava stojí, toľko má objednávok, lebo on má toto rád a toto chcel robiť. Má veľké nákladné auto s pneumatickým ramenom a môže naložiť, vyložiť a voziť tovar hore- dole. Je to mladý chlapec, má 30 rokov. A práca ho baví. Nie je ten typ, ktorý, keď sú štyri, všetko hodí z rúk a ide preč. Baví ho práca! Keď som ho videl, spomenul som si na svojich blízkych, o ktorých som vedel, že ich práca baví, aj keď nie je výnosná, pretože vedeli, že to je to, čo majú robiť.

Bratia a sestry, tak či onak, nebudem to tu rozťahovať, lebo polievka vrie v každom dome, asi aj na fare. Práca, bratia a sestry, je jednou zo základných hodnôt, robiť niečo. Práca nie je na to, aby sme mali peniaze, to je dôležitý výsledok, lebo Pán Boh povedal, že sú tu stromy, čo prinášajú ovocie, ryby v mori a zvieratá a my ich máme chytať, loviť, obhospodarovať, obrábať. Obrábanie strojov, obrábanie stromov, rôzne slovné hračky, aby sme mali obživu, ale je to preto, lebo tým oslavujeme Boha. V našej európskej kultúre úplne naspodku je jedno dôležité heslo: „Ora et labora!“ – „Modli sa a pracuj!“ Posväť svoj život a slúž Bohu, lebo iba u Boha je život.

Neviem, ako je to tu, neviem to posúdiť, lebo ste dosť veľká obec, aj keď ste trochu ďaleko od miest. U nás v Košiciach sa povie, že „ideme žiť“. Viete, čo tým myslia? Idú do mesta a „zotnú sa“. A urobia to v piatok, aby sa do pondelka „rozchodili“, v sobotu spia, v nedeľu spia a v pondelok idú do práce a do školy. Lebo v piatok žili. A ja sa pýtam: Inokedy čo robia? Ideme žiť, ale v práci, kedy už bude piatok, aby sme mohli žiť.

To nie je tak, keď pracujeme, žijeme, keď sme v Bohu. Spomeňme si na druhé čítanie, ktoré sme dnes čítali od Pavla v liste Kolosanom: „Všetko, čo hovoríte, alebo konáte, robte v mene Pána Ježiša.“ A potom: „Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi a nie ako ľuďom.“ To sú jednoduché a zrozumiteľné veci, veď viete, pokračuje Pavol, „že od Pána dostanete odmenu“. Od zamestnávateľa a sociálnej poisťovne dostanete peniaze a tie vám tak vystačia do posledného dychu. A keď poslednýkrát vydýchneme, peniaze nám budú nanič, lebo ako viete, keď nesú truhlu, všetko, čo tomuto človeku patrilo, ostalo doma. Mám aj v posledných dňoch o tom veľmi silnú skúsenosť zo svojej blízkosti. Ako človek môže zrazu zomrieť a všetko, čo mal a robil, je zrazu úplne nanič. Hodnotu má len to, čo zostalo vo vzťahoch a , predovšetkým a na prvom mieste , vo vzťahu k Bohu, lebo aj od Pána očakávame dedičstvo.

Bratia a sestry, vráťme sa. Keď je veľký chaos, treba sa vrátiť na začiatok. Ešte sa hovorí, že keď je veľký zmätok a chaos, treba hľadať záchytný bod. Vráťme sa k záchytnému bodu, k jedinému, stálemu a pevnému, ktorý už videl všetky „výstrelky“ ľudstva – k Bohu, ktorý jediný má moc na nebi i na zemi a jedine v ňom máme zmysel. Náš život má zmysel v Bohu. Čím skôr si to priznáme v živote a čím skôr si podľa toho zariadime život, tým budeme mať viac pokoja, radosti a požehnania.

Toto som teraz povedal všetkým vám, mladým ľuďom, nielen vašim rodičom. Čím skôr si priznáte, že iba Boh je pevný bod života, tým skôr vnesiete do svojho života pokoj, radosť a požehnanie.

Krátko som sa poradil s vašim rodákom Jožkom, ako to je s týmto kostolom. Bolo mi divné, že kostol vyzerá, že má svoje roky, ale ako sa tu potom dostal svätý Jozef? Lebo ten titul je v cirkvi pomerne nový. Dozvedel som sa, že predtým ste mali kostol svätého Ondreja niekde inde, to je zase patrón diecézy. Ale keď teraz ste sa zasvätili a vaša farnosť vznikla a má titul svätého Jozefa robotníka, naňho sa obracajte v modlitbe, aby vám pomohol odkomplikovať svoj vlastný život, vniesť do neho jednoduchosť, o ktorej nám hovorí najnovšie Svätý Otec František, lebo on nežiada, aby sme boli chudobní, treba mu dobre rozumieť. Jednoduchosť, Evanjelium, žiť podľa Boha, lebo keď ideme žiť podľa Boha v jednoduchosti a podľa poriadku, bude sa mať dobre aj ten Lazar, čo sedí pri dome a žobre. Aj vo vašej dedine bude dobre každému, aj v našom meste, keď kresťania budú žiť jednoducho, pripútaní k Bohu, podľa spôsobu a podľa vzoru svätého Jozefa a všetkých našich svätých nebeských patrónov.

Nech nám v tom pomáha náš milosrdný Pán Ježiš, ktorý od nás žiada, aby sme mu dôverovali. Keď budeme žiť podľa jeho Evanjelia, dostaneme všetko, čo potrebujeme pre svoj život a nemusíme sa o nič báť, ani teraz, ani v budúcnosti.

Amen.

Mgr. Peter Novák, dekan, farnosť Košice KVP

HOMÍLIE

V rámci katechézy k Roku viery vám ponúkame pre duchovne obohatenie sa homílie nášho rodáka, kňaza Mgr. Jána Biroša.
Keď ich duchovný otec doniesol do redakcie, veľmi som sa potešil, lebo nám do nášho duchovného života pribudne aj jeho dlhoročný pohľad na našu vieru cez vysluhovanie sv. omší, zložených z bohoslužby slova a bohoslužby obety.


Pán Ježiš odišiel do neba, aby nám pripravil príbytok. Raz aj my máme prísť za ním. Čo robíme pre našu spásu? Zamyslime sa nad práve minulým týždňom, ak by sme len z neho mali byť súdení, ako by sme dopadli?

Milí priatelia,
odvážny Lindberg ako prvý človek v roku 1927 podnikol let cez Atlantický oceán. Videli sme túto jeho cestu aj v televízii. Za 60 rokov preletelo odvtedy Atlantický oceán už niekoľko miliónov ľudí. Skúšobný a odvážny Lindbergov let sa teda vyplatil. Čo však povedať o vesmírnych koráboch, na ktorých posádka lodí smeruje na Mesiac, alebo oblietava zem dva mesiace a viac? Niektorí vedci prehlasujú, že nákladná cesta na Mesiac bola pochybná investícia (100 000 dolárov jeden krok kozmonauta). Čo nové sme sa dozvedeli o Mesiaci sa nevyrovná vraj ani tisícine toho, čo ten let stál. Načo teda investovať miliardy do takéhoto podnikania, ktoré prinieslo len o málo viac, ako to, čo ľudia už dávno poznali? Na čo tá úzkosť a strach žien a detí o životy mužov a otcov – astronautov?

Alebo iný príklad: v roku 1965 sme si pripomínali storočné jubileum od prvého výstupu na nebezpečný vrch Matterhorn. Behom storočí sa to raz znova podarilo. Stovky horolezcov sa však zrútili z tejto hory a prišli o život. A komu sa výstup podaril a šťastne sa vrátil, rozprával, čo všetko pri výstupe musel prežiť, koľko hrôzy a strachu, náhly obrat počasia, mrazivé noci pod šírym nebom a pod. A na čo to všetko? Prečo riskovať krk a hlavu? Aby sa človek dostal na horu? Aby sa lepšie mohol rozhliadnuť po krajine?

Tieto dva príklady názorne ukazujú, v čom spočíva náš život. Naháňame sa, namáhame sa, štveme sa po celý život. A prečo? A na čo? Aj my investujeme svoju energiu do takého podnikania, ktoré sa nám v zásade nevypláca. Najväčším podnikom a najväčším podnikaním je život, ktorý končí smrťou – výnosom naozaj pochybným. Každý človek trpí vnútorným konfliktom, jeden viac, druhý menej. Investuje čo najviac do svojho života, do svojho zdravia, do bytovej kultúry, do osobných a spoločenských vzťahov, do svojej kariéry, a pritom všetkom dobre vie, že týmto všetkým nemôže byť pred smrťou zachránený. Táto skutočnosť, tento konflikt v nás dokáže človekovi niekedy otráviť i tie najkrajšie a najlepšie chvíle. Preto ho zahlušujú ľudia omamnými drogami, fajčením (každých 58 minút zomrie na zemi jeden človek pre fajčenie), nadpriemerným konzumovaním alkoholu, novým dobrodružstvom, šialenou jazdou po uliciach či diaľniciach, večnými zábavami, atď. No márne, zbytočne. Tento stiesnený pocit o smrti sa ozve znova a znova. Prepadne nás náhle uprostred silvestrovskej zábavy, rovnako ako na dovolenke, keď obdivujeme krásu prírody, napadne nás z ničoho nič. Raz toto všetko pôjde na svete ďalej i bez teba.

Z hľadiska vnútorného konfliktu sa pozerajme na skutočnosť nanebovystúpenia Pána Ježiša. Je celkom vedľajšie, ako si vstup Krista Pána do neba máme predstaviť. Je a zostane tajomstvom. Evanjelium sa pokúša naznačiť slovami, čo sa slovami nedá vyjadriť. Chce vykresliť udalosť, ktorá sa nedá vôbec popísať. K odchodu Krista zo sveta muselo však nejako dôjsť. Apoštoli museli zistiť, že Ježiš už nie je s nimi vo viditeľnej podobe. Spočiatku snáď ani všetky súvislosti celkom nechápali. Ten, ktorý bol od nich vzatý, odišiel na svoje miesto.

„Ježišu, Kráľu neba i zeme, Tebe sa klania anjelov chór“, tak dnes spievame. Ježiš ako prvý z ľudí premohol svet, utrpenie a smrť nielen pre seba, ale pre nás všetkých. V pohľade na vystupujúceho Pána k nebu nachádzame odpoveď na náš konflikt, ktorým trpíme, že totiž život pôjde jedného dňa ďalej aj bez nás. Je dobré, že nás dnes cirkev zaviedla na Olivovú horu, aby sme sa pozerali s apoštolmi za vystupujúcim Pánom. Získame tak aspoň istotu, že po smrti začína pravý, vlastný život. Kristus sľúbil a najmä v ťažkých chvíľach, aby sme sa držali jeho prísľubu: „Ja vás len predídem, aby som každému z vás pripravil miesto pri Otcovi.“

Na začiatku sme hovorili o chybných investíciách. Žiadny rozumný človek nebude investovať peniaze do zbankrotovaného podniku. Čo však nám zostáva? My predsa musíme investovať svoju energiu do súčasnej doby, aby sme mohli žiť i my i naše rodiny, naše deti. Je v tom kus ľudskej tragédie. Dnešným sviatkom sa ozýva jasot nad Kristom, ktorý ako prvý opustil toto slzavé údolie. Ako sa my pripojíme k tejto oslave, keď nám neostáva nič iné, než aby sme sa angažovali na tejto zemi?!

Koncentrujme dobre svoj pohľad na Krista. On síce opustil túto zem, ale zostal členom veľkej ľudskej rodiny, je našim bratom. Ponechal si ľudské telo, oslávené rany. Nezostal však len jedným z nás ako povedal: „Ja som s Vami po všetky dni.“ Ak milujeme Krista, nie je náš život pochybnou investíciou – zbankrotovaným podnikaním. Láska ku Kristovi je v podstate túžbou po večnom živote. Možno to povedať i takto: Láska ku Kristovi je zárukou večného života. Amen.

Mgr. Ján Biroš, výpomocný duchovný farnosti Víťaz

Matička



Matička naša milá,
modrý plášť Ťa obopína.
Zrak svoj na nás upieraš,
svoje ruky vystieraš.

Rok po roku v každom kroku,
chráň nás, Matka premilá,
to je túžba jediná.

Modlime sa k Tebe Matka,
veď odmena je to sladká.
Ty nás iste vypočuješ,
vo dne, v noci ochraňuješ.

Naše túžby, prosby a ťažkosti
ukry pod svoj plášť
a priveď nás k radosti.

Marta Pacovská, Široké

Kráľovná mesiaca máj


V istý májový deň sa pred tvárou múdreho starca zjavil mladý človek s otázkou: „Povedz mi, ako môžem nájsť Boha?“ Starec nezareagoval na položenú otázku. Pretože bolo veľmi horúco, navrhol mládencovi, aby s ním šiel k rieke. Mládenec súhlasil a vybrali sa spoločne k vode. Keď tam prišli, starec vyzval mladého človeka, aby sa okúpal v čistej rieke, s čím mládenec tiež súhlasil.

Keď už boli vo vode, mudrc priplával k mládencovi, silne ho chytil, ponoril pod vodu a dlhšiu chvíľu ho takto držal. Mládenec sa hádzal, skúšal sa uvoľniť zo starcovho silného stisku, ale nič to nepomohlo, lebo mu chýbal vzduch. Až po chvíli povolil starec svoje svaly, mládenec sa vyslobodil zo starcovho stisku a zadychčaný sa vynoril nad hladinu. Keď vyšli z vody a sadli si na breh, mudrc sa spýtal mládenca:

„Po čom si najviac túžil pod vodou?“

„Po vzduchu“, odpovedal mladík, na čo mu mudrc odvetil:

„Ak nebudeš po Bohu túžiť tak, ako po vzduchu, nikdy ho nenájdeš.“

Keď sa pozrieme na Máriu, nie je ťažké všimnúť si, že celý jej život bol poznačený jednou veľkou túžbou po nájdení Boha a správnom chápaní Jeho zámerov vo vzťahu k nej. Vidíme to už v jej detstve. Kresťanská tradícia vraví, že jej rodičia Joachim a Anna ju ešte ako malé dievčatko priviedli do jeruzalemského chrámu, aby tu ďakovali Bohu za dar, ktorý od Neho dostali. Keď už bola staršia, zasvätila sa službe v chráme. Chcela slúžiť Bohu vo dne i v noci modlitbou a pôstom podľa vzoru prorokyne Anny.

Mária sa darovala Bohu úplne a dobrovoľne, bez žiadnych výhrad. Zrieka sa aj manželského spolužitia a chce sa ešte mocnejšie, ešte radikálnejšie ponárať v Boha, ktorý je prameňom skutočného života, darcom lásky a skutočnej radosti. Teda už od detstva sa ukazuje ako služobnica Pána, ktorá s pokorou čaká na milosť Pána, čaká naňho samého, aby prišiel a navždy prebýval v histórii jej života. Pretože celé tajomstvo viery spočíva práve v tom, že nie my prichádzame k Bohu, nie my získavame vieru vlastnými silami, ale naopak. On sa dobrovoľne približuje k nám. Kým my spravíme jeden krok, on ich urobí desať. Beží nám v ústrety ako otec na stretnutie so svojím márnotratným synom. Avšak najprv sa my musíme vydať na cestu, vyjadriť ochotu stretnúť sa s Bohom: „Vstanem a pôjdem k Otcovi“. Učinili tak mnohí pred nami a tiež tak urobila aj Mária. Ona dokonale vedela, že ak chce nájsť Boha a uveriť mu, musí najprv po tom veľmi túžiť. V tom je nám Mária vzorom viery a hľadania Božej vôle. Preto prosme Pána aj v tento mesiac, ktorý je zasvätený Márii pri mariánskych litániách, aby sme mali silu a odvahu nasledovať ju v tom.

Marek Hnat, farár vo Víťaze