V tomto a v ďalších číslach nášho farského časopisu by sme vám na odľahčenie chceli ponúknuť niekoľko príbehov, ktoré spracoval Paľo Majerník z kníh, ktoré mu venoval osobný priateľ, dnes už nebohý kňaz Ladislav Franc.
Bol vianočný večer roku 1928. Do Altőttingu (nemecké mariánske pútnické miesto) prišiel istý 64-ročný muž, menom František Stocker, tesár z Prienu. Po odbavení pobožnosti išiel k správcovi kaplnky, dopýtať sa ohľadom kríža, na ktorom bolo jeho meno s dátumom 30. mája 1887. Keď sa ho spýtal, čo má spoločné s tým krížom, rozpovedal túto udalosť.
Mal som 22 rokov, keď v horách pri zvážaní dreva sa prevrhli sane a pritlačili ma. Keď mňa, ktorý som stratil vedomie, vytiahli spod saní, mal som obe nohy a štyri rebrá zlomené a vtlačenú lebku. Vidíte, ešte i teraz mám na pamiatku hlbokú dieru na hlave a štyri strieborné rebrá v hrudi. Bože môj, bolo že to trápenie, ako ma tak strašne dolámaného dopravili do nemocnice v Mníchove. Nemal som už skutočne nádej na vyliečenie. Veľakrát za sebou ma operovali, aby ma zachránili, čo som si musel vytrpieť je známe len Bohu, celá nemocnica ma ľutovala. Ale teraz príde to najhoršie. 5 februára po ťažkej operácii upadol som do strnutia. Studene a nepohnute som ležal vystretý v posteli a nebol som schopný pohnúť ani prstom, alebo ktorýmkoľvek svalom. Strnutie bolo také úplné, že ma mali za mŕtveho. Prešla ma strašná hrôza, keď ma sestričky v nemocnici mali za mŕtveho a to isté ustálil aj lekár. A ja som počul a videl všetko. O siedmej hodine večer ma vložili do rakvy a zniesli do miestnosti pre mŕtvych, kde boli už dvaja vystretí. Tu som teraz ležal ako tretia mŕtvola. A vedel som všetko, čo sa deje okolo mňa a so mnou. Cítil som a videl, ako mi ovinujú ruky ružencom a kladú do nich kríž, ako ma ľutovali a pritom hovorili, že mi je teraz už aspoň lepšie, že takto som sa zbavil hrozného utrpenia v chorobe.
Počul som, ako sa modlili: „Odpočinutie večné, daj mu, Pane.“ Všetko toto som videl a počul a nevedel som si pomôcť. Hrôza ma prešla pri myšlienke, že ma zaživa pochovajú. Bol by som kričal a reval v hrôze pred strašnou smrťou a nevládal som ani ústami pohnúť. Napínal som všetku silu, ale všetko márne. Aj najmenší pohyb hociktorého údu bol proste nemožný. Môj strach bol taký hrozný, že som myslel, že mi srdce pukne. Myseľ horúčkovite pracovala, minúty a hodiny sa mi zdali večnosťou. Môj nehybný zrak bol upretý na veľký kríž naproti miestnosti pre mŕtvych. Začal som sa v duchu modliť a tak odovzdane, ako som sa ešte nikdy nemodlil. Prišlo mi na myseľ: „Urob sľub Matke Božej“ A sľúbil som: „Matka Božia Altőttingská! Nemám už nijakú nádej, len ty môžeš svojou prímluvou pomôcť, ty si poslednou hviezdou mojej nádeje. Keď mi pomôžeš, že nebudem zaživa pochovaný, vtedy ponesiem metrický cent ťažký kríž z Prienu do Altőttingu peši a tam ho položím na milostivý oltár.“ Po tejto vrúcnej modlitbe som sa duševne trocha upokojil. Tu naraz v noci, asi o druhej hodine, otvorili sa dvere komory pre mŕtvych. Dvaja ošetrovatelia vošli dnu, nečakane ma vybrali z truhly a niesli do lekárovej izby.
Tam ma dlho a silne masírovali na celom tele, treli a nakoniec ma postavili aj na hlavu. A hľa, naraz som musel dáviť. Aká radosť a šťastie. Prvý znak života. Po dlhej námahe lekárov a ošetrovateľov konečne strnulosť trochu povolila aj v svaloch a údoch. Bol som vrátený životu. V nemocnici bola neopísateľná radosť. Teraz ale počúvajte ďalej, pokračoval muž v reči. Ako došlo vlastne k mojej záchrane. O dvanástej hodine v noci bola zámena inšpekčného lekára, asistent (Dr.Schiembauer) prešiel cez sieň ťažko chorých a našiel moju posteľ prázdnu. „Kdeže je František Stocker?“ pýtal sa sestričky. „Zomrel odpoludnia a leží už sedem hodín v miestnosti pre mŕtvoly“, bola odpoveď. Lekárovi to nedalo pokoja. Znova o mne rozprával pri vizite chorých. Nechcel vôbec veriť, že ten mladý chlapec skutočne zomrel, a keď sa dozvedel, že šéflekár (Dr.Nustbaum) mŕtvolu ešte nevidel, šiel okolo pol druhej na jeho byt. Tento šľachetný muž ihneď vstal z postele a dal sa odviesť do nemocnice, lebo vtedy trpel veľkou reumou, že nevládal vôbec chodiť a hľa, mal prežiť veľkú radosť. Trvalo ešte niekoľko týždňov, kým ma celkom zdravého mohli prepustiť z nemocnice. Keď som sa dostal domov, mojou prvou vecou bolo, že som išiel do Altőtingu k Matke Božej, aby som jej vyslovil svoju vďaku, lebo len na jej prímluvu som bol zachránený.
Pravda, sľúbený 100 kg vážiaci kríž som nevládal mojim zoslabnutým telom odniesť. Takto som šiel z Prienu do Altőttingu skoro 12 hodín peši, modliac sa po niekoľkých mesiacoch. Druhý raz, potom tretí raz a tak som prešiel za dva roky túto veľkú cestu peši tam a späť deväťkrát. Ale zvláštne uspokojený som nebol, ba stále biednejší som sa vracal z pútnického miesta. Tak sa mi zdalo, že inak tie dobrotivé oči nebeskej Matky akoby ma vôbec nechceli vidieť.
Keď som tam bol deviatykrát, vrátil som sa so znepokojeným srdcom. Bol som natoľko zronený, že keď som sa vracal domov, bol som blízko myšlienke, že sa cestou obesím na niektorom strome. Bolo mi, akoby mi akýsi zlý vnútorný hlas stále hovoril „Obes sa! Spáchaj samovraždu! Tvoj život je zničený, tak ukonči svoju biedu!“ Naštastie išli cestou pocestní ľudia, takže som svoj zlý úmysel nemohol uskutočniť a došiel som domov. Ale pokoj a spokojnosť som nikde nenašiel a tak som bol pomaly ku všetkému znechutený a stal som sa nepriateľom Boha a náboženstva.
Na jar roku 1887 mi povedali mojí priatelia na námestí: „Ideme pozajtra na púť do Altőttingu. Je tam vždy veľmi pekne. Nejdeš s nami?“ Ale ja som celkom divo odpovedal: „Ani mi to na myseľ nepríde, ja už nič neverím. Celé modlenie a putovanie nemá zmysel.“ Toto bola akože odpoveď? Ty smieš takto hovoriť? Azda si už zabudol, že by si bol dávno ležal v hrobe, keby ti nebola pomohla Matka Božia? Hanbi sa! Tvoj kríž, ktorý si jej sľúbil, si dosiaľ do Altőttingu nedoniesol.“ Táto výčitka ma zasiahla ako blesk. Nepovedal som už ani slovo, ale na druhý deň som išiel do susednej dediny a objednal som tam dubový kríž. Bol skoro dva a pol metra dlhý a vyše metrického centa ťažký. 30 a 31. mája som ho pešo priniesol do Altőttingu. Keď som potom na smrť ustatý kľačal pred milostivým oltárom, zdalo sa mi, že Matka Božia akoby ma chcela spolu s malým Ježiškom objať a povedať mi: „Chvála Bohu, že si teraz svoj sľub dodržal.“
Naplnilo ma neopísateľné šťastie, takže som s modlitbou a ďakovaním sotva vedel prestať. V nebi nemožno azda šťastnejším byť, ako bolo mne vtedy v srdci. Nechcelo sa mi z milostivej kaplnky ani vôbec odísť, tak dobre mi bolo pri moje nebeskej Matke, ktorá mňa, poblúdené dieťa, neopustila. A ak je vianočný večer najkrajším dňom Panny Márie, tak končil muž svoju reč, lebo ona sa toho dňa stala Matkou Božou, preto idem každý rok vo vianočný večer sem, aby som sa tešil na jej milostivom mieste.
Takto rozprával 64-ročný tesár František Stocker z Prienu a kňaz z Altőttingu si všetko presne poznamenal a s vedomím dotyčného aj uverejnil. Treba ešte poznamenať, že tzv. Stockerov kríž je tam v kaplnke dodnes, správa, ktorú čitateľ teraz číta, je vedľa kríža pod sklom v ráme. Hľa, jasný dôkaz, že ide o skutočnú, nevymyslenú udalosť. Pred krížom stoja denne väčšie alebo menšie hlúčiky pútnikov. Aj tu teda nebeská Matka preukázala ako dobrotivá Pomocnica, svätá Panna a Matka Božia, Kráľovná neba a kresťanstva na zemi.
podľa skutočnej udalosti spracoval Pavol Majerník ml.