Výchova sebavýchovou VI.

1. Pozoruj vyraz svojho dieťaťa.
2. Utešuj svoje dieťa, keď plače.
3. Hovor potichu a priateľsky.
4. Presadzuj správne svoje zákazy.
5. Presadzuj správne svoje príkazy.


Hlavná myšlienka: Riadiť sa podľa duševného rozpoloženia svojho dieťaťa: ak je zle rozpoložené, znamená to, že máme dieťaťu ustúpiť, vyjsť v ústrety, predchádzať. Dobré rozpoloženie znamená presadiť sa. Zároveň treba brať ohľad na svoje vlastné rozpoloženie. Kto je v horšom stave, má nárok na vyjdenie v ústrety.

Ide o to, že keď dieťaťu nie je dobre, keď je unavené, choré, v zlom stave, tak sa mu má ustupovať. Pokiaľ nie sme v horšom stave my. Ide o to, každú situáciu hodnotiť individuálne a rozhodnúť sa podľa toho. Každý rodič potrebuje čas, kým pochopí a prijme otázku dôslednosti. Ťažkosti robí hlavne pochopenie srdcom. Ako to vlastne je? Musí ostať áno ráznym áno? A nie ráznym nie? Musí rodič presadiť zákazy a príkazy, keď ich už raz vyslovil? NIE!

Hlavná myšlienka je jednoduchá. Riadiť sa podľa rozpoloženia detí. Keď dieťa plače alebo zúri, mali by sme byť poddajní (väčšinou). Samozrejme, že najprv skúšame presadiť svoje názory podľa veku dieťaťa: odvrátením pozornosti, ponúknutím náhrady, priateľským dohovorením alebo vysvetlením. Zo začiatku, kým je dieťa malé, je množstvo situácií, keď sa musíme dieťaťu podriadiť. Dospelí dosť ťažko chápu, že plač, krik, zlosť a truc dieťaťa musíme brať ako rovnocenné argumenty, pretože inak to povedať nevie. Keď dieťa nemôžeme priateľskou cestou dostať k tomu, aby spravilo, čo má, tak má na to asi dobrý dôvod (podľa neho) a veľmi zreteľne nám to ukazuje. Vtedy ostáva jedno: ustúpiť.

Keď už ani normálne činnosti ako umývanie, kúpanie, obliekanie, hra, jedenie, domáce úlohy, neprebiehajú pokojne, potom niečo nesedí. Pravdepodobne sú deti príliš pod tlakom. Často majú rodičia nesprávne predstavy o tom, čo by ich dieťa v určitom veku malo vedieť a dôrazne to vyžadujú. Keď to ale deti nevedia, mali by sa rodičia naučiť nechať sa presvedčiť argumentami, teda plačom.

Často stačí, keď začneme ustupovať pri malých problémoch. Ale keď je situácia už naozaj taká hrozná, že dieťa sa nedá zvládnuť, neostáva nám nič iné, ako sa mu na nejaký čas podriadiť (okrem životného nebezpečenstva). Dĺžku tohto času určí dieťa. Závisí od toho, ako dlho bolo dieťa pod tlakom. Dieťa bude neznesiteľnejšie ako kedykoľvek predtým. Ale to len dokazuje, ako predtým trpelo. Týmto sa uvoľňuje od tlaku. Ak to vydržíme, príde úspech.

Často je naše správanie závislé od správania detí. Je to logické, ale nie psychologické. Pretože je to tak, že ak má dieťa dobrú náladu, tak lepšie znesie, keď rodič zúri. Dieťa v zlej nálade potrebuje hlavne milých a priateľských rodičov. Kým to nevyskúšame, pripadá nám táto „metóda“ zvláštna a nereálna. Keď to ale vyskúšame v praxi, keď budeme deťom vzorom priateľskosti, dieťa sa nám podľa svojich možností odmení.

Vyzerá to ako antiautoritatívna výchova, ale nie je to tak. Aké argumenty existujú proti prísnej, ale spravodlivej výchove? Princíp prísnej výchovy vedie často k autoritatívnemu charakteru. Autoritatívne vychované deti sa naučia skláňať sa pred autoritou, ktorá má moc. Autoritatívna výchova má väčšinou blízko k násiliu, či už fyzickému (sem patrí aj bitie na zadok), duševnému („Inak ťa nebudem mať rád“) alebo psychickému („Ty si predsa už taká rozumná“). Želané správanie bude vynútené. Deti porozumejú, že to bolí, keď neposlúchnu. Idú potom cestou najmenšieho odporu, ako dospelí.

Ako protiklad k takejto výchove vzniklo v USA v 60-tych rokoch antiautoritatívne hnutie. To bol len ďalší extrém, pretože išlo o ďalší princíp a princípy nemajú vo výchove svoje miesto. Treba sa riadiť deťmi a nie princípmi.

Riešenie? Treba byť dôsledný podľa momentálneho stavu dieťaťa, rozhodovať sa v danej situácii. Niekedy dieťaťu zakážeme skákať po mlákach, inokedy sa k nemu pridáme.

Ako nájdeme zlatú strednú cestu medzi prísnosťou a rozmaznávaním? Musíme sa naučiť vedieť správne ohodnotiť situáciu a rozpoloženie dieťaťa. Potom sa musíme naučiť vedieť náš náhľad aj presadiť. Zo začiatku budeme s veľkou pravdepodobnosťou ustupovať, keď to nie je práve nutné, ale časom sa to naučíme. Výčitky a zlé svedomie tu nie sú namieste.

Nebudú nás deti takto vodiť za nos?
Tento argument pochádza väčšinou od rodičov, ktorí to nikdy neskúsili. Treba ale vziať do úvahy dve veci: ak človek z času na čas povie najprv nie a potom áno, nevadí to. Ak sa to ale stáva príliš často, tak to nepomáha. Ak je naše dieťa v zlom stave, musíme mu ustúpiť hneď a priateľsky.

Mgr. Stanka Kolářová, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *