Smrť – bez Boha krutá hádanka


Bratia a sestry, prvé novembrové dni sú už za nami. Ručičky na hodinkách sme posunuli dozadu, je skôr tma, v ktorej sa krásne vyníma svetlo sviec, položených na hroboch našich blízkych. V týchto krásnych jesenných dňoch, ale aj v neskorších večerných hodinách sme častejšie prichádzali na miesto, kde raz spočinú aj naše telá. Spomínali sme na svojich blízkych alebo vôbec na všetkých ľudí, ktorí žili pred nami a zostali po nich len spomienky, fotky alebo diela, ktoré počas svojho života vytvorili.

Stojac medzi hrobmi ste si možno položili otázku: „Ako je to teda s ľudským životom? Prečo sa končí smrťou?“ Pri hroboch neraz cítime aj strach zo smrti. Prečo sa človek bojí smrti?

Smrti sa bojíme jednoducho preto, že máme strach z ničoty, z prechodu do toho, čo je úplne neznáme. Bránime sa jej, lebo nemôžeme uveriť, že niečo také veľké a zmysluplné, čo vyrástlo počas života, sa má zrazu prepadnúť v ničotu. Bránime sa jej, lebo láska túži po večnosti a preto, že nedokážeme zniesť zničenie lásky. Bojíme sa jej, lebo sa nemôžeme zbaviť pocitu, že po nej príde súd a jeho blízkosť v nás vyvoláva nepríjemnú spomienku na všetky naše zlyhania, ktoré inak dokážeme tak obratne zaháňať.

A práve pre toto by smrť bez Boha bola krutá hádanka. Ak teda náš Boh chcel a chce človeka, potom je jasné, že jeho láska dokáže to, po čom naša láska tak márne túži: udržať milovaného pri živote aj za prahom smrti. Aj staroveká filozofia hovorila: Ak chceš existovať po smrti, musíš do seba prijať čo možno najviac z toho, čo je večné: pravdu, spravodlivosť, dobro. Čím viac z toho v sebe máš, tým viac z teba zostane, tým viac pretrváš ty sám.

Lepšie povedané: musíš sa upnúť na toto večné, aby si mu patril a mal účasť na jeho večnosti. A to je pre nás reálne a blízke: Upni sa na Krista, on ťa prenesie cez noc smrti, ktorou on sám prešiel. Takto nadobúda naša nesmrteľnosť zmysel. Nesmrteľnosť nie je duplikátom, opakovaním terajška, ale niečo celkom novým. Byť v Božích rukách, byť jedno s bratmi a sestrami, ktorých nám stvoril, jedno so stvorenstvom – až to je skutočný život, na ktorý teraz hľadíme akoby z hmlistého oparu.

Bez zodpovedania otázky o Bohu smrť zostáva krutou hádankou. Ak však existuje Boh, ten Boh, ktorý sa zjavil v Ježišovi Kristovi, potom existuje aj večný život, a potom je aj smrť cestou nádeje.

To svetlo sviec je znamením Kristovho svetla. Nech je ho viac nielen na hroboch našich blízkych, ale aj v našich srdciach.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.