ROZHOVOR


Iste vám mnohým, ktorí sledujete pravidelne televíziu Lux, neunikla informácia, že dňa 19. mája tohto roku sa konal v tejto televízii Deň otvorených dverí. Mali ste tak možnosť v tento deň putovať priamo do tejto našej prvej kresťanskej televízie a na vlastné oči vidieť ako to tam vyzerá, čo sa tam vlastne deje, ako sa vyrábajú jednotlivé programy, atď. Keďže aj v našej redakcii Spektra patríme k takým zvedavcom, vybrali sme sa aj my. Najbližšia je nám prešovská pobočka, tak naša cesta smerovala priamo tam.
V kratučkom čase medzi živým vstupom a prestávkou sa mi podarilo na minirozhovor odchytiť aj samotného pána Martina Michelčíka, ktorý s ochotou vďačne odpovedal na moje otázky.

Ako ste sa vlastne dostali k tejto práci?

Dostal som sa tu takým komplikovaným spôsobom, niekto by to dnes nazval, že rodinkárstvom, ale vlastne celá televízia Lux vznikala veľmi rodinným spôsobom medzi ľuďmi, ktorí sa poznali. Oslovil ma Juraj Drobný, kňaz, ktorého dlhé roky poznám, pretože sa už skoro 20 rokov zúčastňujeme na festivale „Verím Pane“, kde sa stretávame jednak ako muzikanti, jednak ako priatelia. A oslovil ma vtedy, keď vznikala televízia, či by sme nezriadili pobočku tu v Prešove, pretože vedel, že týmto činnostiam sme sa my tu s kolegom venovali aj pred vznikom televízie, to znamená audiovizuálnej tvorbe. A tak sme sa zamysleli a povedali si, že to skúsime, tak sme to skúsili. A a tak pobočka funguje vyše tri roky a televízia vyše štyri.

Ste takou dušou prešovského štúdia. Je to pre vás iba práca, alebo je to aj povolanie, poslanie, či služba pre ľudí?

Som rád, že vnímate, že som dušou, lebo niekedy si pripadám, že som skôr tým telom, lebo tej manuálnej roboty tu je viac než dosť. Televízia Lux nie je mojou jedinou prácou, mám okrem toho aj ďalšie svoje vlastné aktivity, ale to nie je dôležité. Dôležité je to, že televízia Lux je pre mňa tým gro roboty, ktorú robím. V podstate je to práca, ktorú mám rád. Nikdy som sa nezamýšľal nad tým, či je to poslanie. Je to skôr o tom, že robím veci, ktoré dúfam, viem robiť a ešte ma navyše aj bavia. Myslím si, že to je ten základ, keď človek funguje v takomto režime, čiže robí veci, ktoré vie robiť a bavia ho a myslím si, že tam spolu prichádza aj zmysel. A možno, keď chcete, tak aj poslanie.

Televízia Lux je aj šíriteľkou evanjelizácie cez fenomén televíznej obrazovky a teda aj vy máte možnosť stretávať sa tu z množstvom veľkých a múdrych ľudí. Sú pre vás tieto stretnutia nejakým spôsobom podnetné, obohacujúce?

Keď som si zrátal, koľko relácií som tu za za tie tri roky, odkedy fungujem v pobočke, vyrobil, tak to bolo dosť vysoké číslo na jedného človeka. Musím povedať, že nikdy som netušil, že stretnem toľko ľudí a že toľko ľudí ma dokáže, nazvime to, obohatiť, lebo človek má svoje vlastné záujmy a stretáva sa možno s ľuďmi hlavne z okolia týchto záujmov. No a keď potom postretávate v štúdiu ľudí aj zo sfér, o ktorých ste netušili dovtedy vôbec nič, tak vám to otvorí nové obzory. A stretol som tu mnoho zaujímavých ľudí od mladých, ktorí mi vyvrátili podozrenie, že s mládežou to ide dole vodou, pretože to boli veľmi aktívni a naozaj pre mňa obohacujúci mladí ľudia, cez dospelých ľudí, u ktorých som možnože našiel takú veľkú životnú silu aj v tom produktívnom veku, ktorý nie je ľahký dnes, až po starých ľudí, ktorí aj napriek tomu, že niekedy mám pocit, že so starobou sa stráca múdrosť, ktorú by sme mali v tých ľuďoch nachádzať, tak opäť mal som tu kopec ľudí, ktorí mi vyvrátili túto moju domienku a boli to ľudia, ktorí so svojou starobou priniesli obrovskú životnú múdrosť a skúsenosť. Čiže pre mňa osobne veľmi obohacujúce stretnutia. Pritom ja sa na relácie, priznám sa, pripravujem len v minimálnej možnej miere, kvôli tomu, že mám také krédo, že zastupujem toho najnevzdelanejšieho diváka, alebo aj neinformovanejšieho diváka a za neho má byť ten moderátor, ktorý sa za neho pýta tie najvšetečnejšie otázky, ale zase má to pre mňa presne ten rozmer, že sa tie veci dozviem o tých ľuďoch nie z internetu, z kníh, ale dozviem sa od tých ľudí a je to omnoho prekvapujúcejšie.

Podľa vás má táto pobočka svoje opodstatnenie, má svoj zmysel a má perspektívu ďalšieho rozvoja.

Má svoj zmysel a ja som veľmi rád, že aj napriek tomu, že televízia prechádzala rôznymi štádiami vývoja, aj štádiami, kde nebolo isté, či budú financie na to, aby sa udržala aj takáto pobočka, čo si povedzme nie je lacná záležitosť. Som rád, že existuje nielen kvôli mne osobne, ale má zmysel aj kvôli tomu, že táto televízia má byť medzi ľuďmi. Slovensko nie je geograficky veľké, ale tá pobočka práve pomáha tomu, aby sme boli medzi ľuďmi aj tu na východe, ktorý, nechcem pôsobiť ako nejaký uplakaný východniar, ale myslím si, že Bratislava je fyzicky dosť ďaleko a nie všetko sa dá vyriešiť z Bratislavy. Čiže som rád, že sme tu a ak vieme byť bližšie k ľuďom, tak sa z toho teším. A to je ten zmysel.

A ešte poprosím o maličký odkaz pre našich čitateľov, alebo vaše životné krédo.

Nebudem teraz hovoriť o televízii, lebo, mohol by som povedať, pozerajte televíziu, prispievajte do klubu priateľov, to sú všetko jasné veci. Ale mal by som možno taký odkaz – keď mám možnosť ľuďom čosi povedať, tak sa snažím povedať im jednu vec. Mám pocit, že sa z našich životov vytráca istý druh pokory a že sa stávame veľmi zamračenými ľuďmi. To ma mrzí. Bol by som rád, keby ľudia vedeli byť k sebe trošku, možno pôsobí to ako klišé, ale myslím to úprimne, aby vedeli byť k sebe trošku príjemnejší, možno aj usmievavejší, skrátka bolo by nám lepšie všetkým.

V tom už z réžie zakričali: „Martin o minútu si v živom vysielaní“. Tak som sa poďakovala za rozhovor a cestou do vonkajšieho átria som sa pozdravila s otcom Jánom Knapíkom, ktorý bol svojho času propagovať televíziu Lux aj v našej farnosti. Do cesty som sa priplietla k redaktorke spravodajstva a tá mi okrem iného prezradila, ako vznikajú jej spravodajské relácie, že na konkrétne miesto sa vydávajú na základe podnetov ľudí, ktorí ich pozývajú na tie-ktoré miesta a sú veľmi radi, keď ich niekam pozvú. „Narozprávať rozhovor nie je vždy ľahké, lebo niekedy je rozhovor nepoužiteľný, ale snažíme sa to rozstrihať a narozprávať, vlastne ja narozprávam a niečo dám aj od tej osoby. Ale snažím sa položiť otázku tak, aby som dostala odpoveď celou vetou, lebo je najhoršie, ak položíte otázku a ten človek odpovie áno, alebo nie a nič viac. Potom to sami redaktori zostriháme a komplet upravíme materiál, ktorý potom ide do vysielania“, priblížila mi prácu redaktorky Janka Pavelová. Bolo poznať, že túto prácu robí rada, že ju táto práca napĺňa, že to nie je o peniazoch, alebo o ukazovaní sa na obrazovke, že je to o darovaní sa druhým ľuďom. Ako sama podotkla, túto prácu berie ako svoje osobné evanjelizovanie, ktoré ju zmenilo, pretože v televízii vládne súdržnosť a priateľská atmosféra.

Medzitým vonku prebiehala súťaž o to, kto z divákov a hostí Dňa otvorených dní prinesie do televízie najchutnejší zákusok. A bolo veru z čoho vyberať. Zákusky čokoládové, ovocné, šľahačkové, kysnuté koláče. Radosť ochutnať.

Naše zaujímavé a podnetné popoludnie v televízii sa už blížilo ku koncu, s príjemnými pocitmi, nabitý pozitívnou silou do ďalších dní, pookriaty zo stretnutia s milými, usmievavými ľuďmi sme sa pobrali domov. Už teraz sa tešíme dovidenia na budúci rok v televízii Lux.

spracovala Martina Gondová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *