„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11,28).
Každé dieťa je darom pre rodičov. Ale nie každá rodina je obdarená týmto veľkým darom. Hneď v úvode sa žiada pripomenúť, že každé dieťa je zároveň Božím dieťaťom a je konkrétnym rodičom do rodičovskej starostlivosti iba zverené. Preto za tento veľký dar je potrebné Bohu vzdávať chválu a vďaku. Zároveň je potrebné si uvedomiť, že nestačí dieťa len prijať, ale treba ho aj zodpovedne vychovať. Vieme, že v tejto hektickej dobe nie je ľahké dobre vychovať, pripraviť na život a zvlášť na život večný naše drahé deti.
„Kto je moje Telo a pije moju Krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6,56). Áno, Pane, tieto Tvoje slová, plné nehy a lásky, nás povzbudzujú. Avšak desia nás naše hriechy a naše poškvrnené svedomie nás často zdržuje od prijímania takých veľkých tajomstiev. A, žiaľ, aj naša nevedomosť, kresťanský formalizmus, tradícia a ľahostajnosť nás oberajú o tento vznešený dar pre nás a pre naše deti. Aj keď, Pane, Tvoje láskavé slová nás priťahujú k Tebe, zaťažuje nás množstvo našich osobných hriechov. Žiadaš nás, aby sme sa s dôverou blížili k Tebe, ak chceme mať účasť s Tebou, aby sme prijali pokrm nesmrteľnosti, ak chceme dosiahnuť večný život a večnú slávu.
„Poďte ku mne všetci, …“, aké prívetivé, priateľské slovo sluchu hriešnika! Ty, Bože môj, sám voláš núdzneho úbožiaka k prijímaniu Tvojho najsvätejšieho Tela. Ale kto sme my, Pane, že sa opovažujeme pristúpiť k Tebe? Ako môžeme prísť k Tebe, keď sme tak často urazili Tvoju najsvätejšiu tvár? A keby si to neprikázal Ty, Pane, kto by sa opovážil pristúpiť? Ja, smrteľný tvor, mám sa opovážiť bez bázne prijať Teba, pôvodcu a darcu života?
Spomeňme si, aký krátky čas venujeme príprave na sväté prijímanie; to veľmi často vidia aj naše deti, veď ony nás pozorujú a samozrejme napodobňujú. Málokedy sme celkom sústredení a veľmi zriedka zbavení všetkej roztržitosti. Aspoň vo chvíli svätého prijímania by sme mali odohnať neprístojnú myšlienku, veď prijímame ako hosťa nie anjela, ale Pána všetkých anjelov. A o tom by sme mali poúčať aj svoje deti! Ony by mali vidieť aj na našich životoch tento vznešený postoj a blaho duše v tejto vzácnej chvíli. Prečo teda nezahoríme väčšou pobožnosťou v Božej velebnej prítomnosti? Prečo sa v rodine venuje tak málo času na prípravu našich detí na toto veľké prijatie Ježišovho tajomstva lásky? Treba sa nám spoločne s deťmi pripraviť na prijatie najsvätejšieho Tela Kristovho s oveľa väčšou úctou a pobožnosťou.
Nestáva sa často, že spolu s deťmi putujeme na miesta, aby sme videli pozostatky svätých, ktoré s úctou a obdivom aj bozkávame; a hľa, tu pred nami na oltári je prítomný náš Boh, Svätý nad všetkých svätých, Stvoriteľ ľudí a Pán anjelov. Je potrebné deťom pripomenúť, že prijatím Oltárnej sviatosti dosahujeme hojné ovocie večného spasenia, koľkokrát Eucharistiu hodne a nábožne prijímame. K tomu nás pobáda pevná viera, zbožná nádej a úprimná láska. Nech deti vedia, ako Boh – neviditeľný Stvoriteľ sveta – s nami zázračne zaobchádza, ako láskavo a milostivo sa stará o svojich vyvolených a ako sa vo Sviatosti oltárnej nám ponúka za pokrm! To všetko presahuje náš rozum, zvláštnou silou priťahuje nábožné srdcia a rozpaľuje ich láskou k nášmu Bohu. Lebo všetci verní, ktorí žijú pre svoje zdokonalenie, dosahujú cez Eucharistiu veľkú milosť nábožnosti a lásku k čnostiam.
Je dobré, keď už maličké dieťa v rodine cez svedectvo života svojich rodičov poznáva, že táto sviatosť udeľuje duchovnú milosť, obnovuje v duši stratenú čnosť a rozžiari hriechom znetvorenú krásu ľudskej duše. Táto milosť z Eucharistie je niekedy taká veľká, že z jej plnosti pociťuje hojnejšiu silu nielen duša, ale aj krehké telo, čo dáva dobrý pocit duševnému aj telesnému zdraviu. Je len veľká škoda pre tie rodiny – rodičov aj deti –, ktorí sú takí vlažní a nedbalí, že netúžia vrúcnejšie a častejšie prijímať Eucharistického Krista, v ktorom je všetka nádej a zásluha tých, čo chcú byť spasení. Kristus je naše posvätenie a vykúpenie, On je útecha pozemských pútnikov a večná slasť svätých. A preto treba ľutovať tých rodičov a ich deti, ktorí si tak málo cenia toto spasiteľné tajomstvo, ktoré radosťou napĺňa nebesia a zachováva celý svet a životy rodín! Aká slepota, nepoznanie a zatvrdlivosť ľudských sŕdc!!! Nevážime si taký nevýslovný dar a pritom ho môžeme dennodenne prijímať. Sme k tomuto daru ľahostajní pre našu ľudskú nevšímavosť, pohodlnosť a, žiaľ, aj pre našu nevedomosť.
Vďaka Ti, drahý Ježišu, večný a verný Pastier, že nás biednych a vyhnancov občerstvuješ svojim predrahým Telom a Krvou a k prijímaniu týchto tajomstiev pozývaš vlastnými slovami: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním“ (Mt 11,28). Ďakujeme Ti, Pane Ježišu za toto neustále pozývanie, len Ťa prosíme, aby si vzbudil v nás väčší záujem aj o večný život a nielen o naše pozemské dobrá, ktoré mnohí z nás rodičov, tak naivne vyhľadávame a Tvoje slová zámerne nepočúvame.
Drahí rodičia, dajme sa poučiť Ježišovou láskou, povedzme o nej všetkým svojim deťom a zvlášť svojim zmeneným a posväteným životom ukážme im cestu ku Kristovi. Veď netreba veľa, len vyjsť zo svojich obývačiek, vypnúť televízory, na hodinku navštíviť Boží chrám, zúčastniť sa najsvätejšej obety a prijať Toho, ktorý sa nám sám ponúka, aby sme spoločne mohli prežívať šťastný život nielen tu na zemi, ale najmä vo večnosti. Amen.
MUDr. Vaščák Blažej