Vianoce vo všeobecnosti sú pre každého radostné; len výnimečne a náhodou sú pre dakoho smutné. Každý sa im teší a raduje; veď predsa v nich sa pamiatka narodenia Spasiteľa sveta obnovuje. Na pamiatku a dôkaz tej všeobecnej radosti stroja sa veľmi drahé i menej skvostné stromky vianočné. V bohatých domoch u veľkých pánov postavujú ho do salónov, v skromnejších domoch a rodinách do najkrajšej chyže; chudoba, ktorá len jednu jedinkú chyžu má, stavia ho na najpoprednejšom mieste. Tak sa niesla až do posledného okamženia, že s rodinkou Kysuckých bude tá výnimka, že u nej budú toho roku smutné Vianoce. Otec tej rodinky odcestoval ešte pred troma rokmi za more: Doma nechal ženu s troma deťmi. Od toho dňa, čo sa rozlúčil s domácimi, nedal o sebe žiadneho chýru. Loď, na ktorú sadnul, aby ho odviezla do kraja lepších životných pomerov, na mori stroskotala. Na šťastie v nešťastí uchránil si tak život, že sa dostal na inú loď, ktorá ho sebou vzala do Ázie. Preto rodina nič o ňom nevedela a jeho listy nemalý toho šťastia, žeby sa k rukám ustarostenej rodinky boli dostali. Rodina Kysuckých bola chudobná, ale usilovná. On rád by bol niečo zarobiť, ale tu v kraji nikde nič sa neukazovalo. Rozmyslel si, že pôjde do Ameriky, aby tam dačo na staré dni prigazdoval. Ale skade vziať na cestu tisíce? Predali roľu i kravu, aby sa za tie peniaze previezol do nového kraju. Ostavším doma ostala len chudobná strecha, pod ktorou bývali. Prvé dva roky prežila rodinka ako tak, lebo matka bola obratná a pracovitá práčka, chodila prať do lepších domov a takto pre svoje troje detí i pre seba vyrobila. Ale, ako sa to veľmi často ujde pri praní: poprestýdaly jej nohy a ruky, tak že sa v nich lámka ozývať začínala. Teraz už musela aj na počasie ohľad brať, nemohla už vždycky a za akýchkoľvek časových okolností pozvanie do pratia prijať. Takto ale čím ďalej tým hlasnejšie začala z každého kúta domu bieda a nedostatok kričať. Potrebné hábočky deťom, kým mala zo svojich prešívala; ale obuv, tú už len kúpiť musela. Preto včo mala cennejšieho, popredala. Troje zdravých detí potrebovalo každodenne jesť. Nikde ničoho nič, ani chleba, ani peňazí, ani dreva. Niekoľko zemiačkov by bolo, ale omasty na ne ani za gram nieto. Medzitým obrovským krokom blížia sa Vianoce. Dietky Ich už spomínajú a matku otázkami obliehajú: „Mamičko, či nám Ježiško nič neprinesie? Deťom súsedovie prinesie vraj stromček a všeličo iného. Nám nič?“ Matka si bôľne z hlboká vzdychla. Hoc aj bola sama v srdci rozžialená, nechcela zarmútiť aj dietky, preto im odpovedala, že azda nezabudne ani na nich Ježiško, aby sa len modlili za otecka, ktorého už sotva kedy uvidia. Tu sa odvrátila tvárou bokom, aby dietky nevideli, že ju slzy obliali. Po večery, ktorá z pečených, suchých zemiakov pozostávala a po vrúcnej modlitbe s dierkami, po jednom ich poukladala na nočný odpočinok. Keď dietky zaspali, vrhla sa pred obrazom Rodičky Božej a začala vykladať svoje žiale a svoje biedy: Ah, preblahoslavená Matičko, zmiluj sa a oroduj za nás i za môjho muža u Tvojho Synáčka. Zmiluj sa nad nami, Ježišu Kriste, aby sa nám navrátil čím skorej otec, jestli je niekde na žive. Vyslyš nás a poteš nás na tie sviatky, v ktoré sa okrem nás, každá rodinka tešiť a radovať bude. Druhé deti budú mať na Vianoce koláče, budú hodovať a tešiť sa darom v teplej izbe, ja s mojimi deťmi budeme sa triasť od hladu a zimy. Iné dietky budú mať všelijaké hračky, moje otrhané hábočky. Nie, my nebudeme vedieť, že sú Vianoce. Uvarím deťom niekoľko zemiačkov, pritom sa pomodlíme a bude. Nestalo sa tak. Drahý Ježiš nedopustil, aby tá nábožná rodinka také smutné Vianoce mala. Preto tak riadil a spravoval kroky otca v ďalekej cudzine, aby odtiaľ práve na Vianoce dorazil. Prišla „Vilia.“ Najstarší chlapček pýta sa matky: „Mamička, vy nič nehotujete, nič nepečiete na sviatky. U susedov smažia, pečú, behajú, kupujú, znášajú. Vy nič?“ „Nič, chlapiatko. Vidíš, nemáme krajciara. Otecko na nás alebo zabudnul, alebo už ani nežije; jasom nezdravá, nemôžem zarobiť, preto nemáme začo kupovať a piecť. Preto ale na večer budem vám niečo pekného rozprávať.“ Aspoň takto chcela matka synčeka potešiť a uspokojiť. Keď sa zvečerilo, matka prikryla stôl skromným obrúskom a predložila dietkam chudobnú večeru. Dietky prihovárajú matke: „mamička, teraz to nevyzerá tak u nás na Vianoce, ako keď nám otecko doma bol.“ Matka sa nemohla zdržať sĺz, vyšla von. Keď si tam žiaľom uľavila a slzy s tvári poutierala, vrátila sa dnuká, vzala najmenšie z detí do materského lona a začala im rozprávať o Ježiškovi, že jaký ešte chudobnejší bol on, keďže sa v betlehemskej maštaľke narodil, v ktorej bola akiste väčšia zima, ako u nás. Čo takto s dietkami rozprávala, neočakávane ktosi zaklopal na dvere. „Mamička, riekne chlapec, niekto klopal na dvere.“ „Daj pokoj, synáčku, možno že si dakto s nami žartuje“ – pokračovala ďalej v rozprávke. Keď sa klopanie silnejšie opakovalo, vstala matka, vzala svetlo a išla s ním k dverám, aby sa klopajúcemu do očú pozrela. Keď dvere, otvorila, skríkla od radosti na deti, lebo v príchodzom poznala svojho manžela, otca dietok. Radosť s oboch strán neopísateľná. Otecko prišiel. Po radostnom uvítaní rovno ku stolu stúpal a zložil naň dva veľké balíky. Dietky sa túlily k otcovi, ruky mu mäkušily a bozkávali, od radosti skackali. Otec ale po jednom bral na ruky, pritískal k srdcu, hladkal, bozkával. Po radostných objímaniach prehovorí otec vážne a pýta sa: „ženička milá a detičky drahé, tak chudobne vy svätvečer Božieho narodenia slávite?“ „Tak veru, drahý mužu môj, lebo mám lámku v rukách i v nohách, nemohla som si ničoho vyrobiť.“ „Netráp sa, žena moja. Mňa Pán Boh v šírom ďalekom cudzom svete tak hojne požehnal, že ti vôbec nebude treba chodiť nádenníčiť. Tu máš peniaze, nakúp čoho treba, aby sme mali všetkého tak, ako sa to o Vianociach sluší. Ja som sa všemožne usiloval, aby som sa do sviatkov domov dostal, aby sme mali spolu radostné Vianoce.“ „Ó áno, milý otecko, – volali dietky, – keď len Vás zasa máme, už aj preto máme dosť radostné Vianoce.“
M. Vašková (prevzaté z časopisu Svätá rodina, č. 12, december 1923)