Pri poslednej večeri, po ustanovení Eucharistie, rozvíjal Ježiš obsah tohto tajomstva a jeho veľké poslanie: „… aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, … ja v nich a ty vo mne“ (Jn 17, 21-23). Ježiš je v nás najmä prijímaním Eucharistie. Je v nás a my z neho žijeme ako z Viniča.
Naša vlastná skúsenosť, ale aj skúsenosť celých dejín nás presviedčajú o tom, že ľuďom sa žije ťažko i preto, že sú porozdeľovaní na nepriateľské tábory. Znepriatelení ľudia žijú v ustavičnej neistote a napätí, striehnu na druhých v obavách alebo rovno s nenávisťou.
Všetci cítime, že by sme potrebovali čosi, čo by nás opravdivo zjednocovalo, Potrebné nejaké základné spojivo, ktoré by nám pomáhalo tvoriť jednotu bratov a sestier, slobodné spoločenstvo slobodných ľudí, ktorí žijú nielen jeden vedľa druhého, jeden s druhým, ale ktorí žijú predovšetkým jeden pre druhého. V dejinách sa už vyskúšali mnohé prostriedky pre jednotné spolunažívanie ľudí. Ľudia sa zjednocovali strachom, korbáčmi, zbraňami alebo v lepších prípadoch zmluvami.
Najtrvalejšia jednota ľudí sa rodí zo slobodného zjednotenia v spravodlivosti a láske. Niet pevnejšej jednoty nad jednotu v duchu – v zmýšľaní, v láske a vzájomnej obetavosti. Pre nás veriacich to značí prehlbovať to jediné stanovisko, z ktorého vidíme všetkých ľudí ako bratov a sestry, ako príslušníkov jednej Božej rodiny, ako synov a dcéry jedného Otca. Ježiš Kristus dal za túto jednotu v Bohu vlastný život a obetu svojho života urobil základom našej jednoty pre budúce stáročia a tisícročia. Táto obeta, sv. omša, je viditeľný a účinný znak našej jednoty, je to sviatosť našej jednoty.
Do chrámu prichádzame z rozličných strán, máme rozličné vzdelanie a postavenie, sme ženy, muži a deti, ale pri sv. omši stojíme vedľa seba a pred Pána Boha predstupujeme ako jedna rodina. Miznú všetky spoločenské rozdiely – otec vedľa syna, profesor vedľa študenta, majster vedľa učňa. Všetci prinášame jednu spoločnú obetu. Tvoríme jednotné spoločenstvo viery.
Pri sv. omši vystupujeme ako celok. Vo sv. omši sa takmer vôbec neobjavuje zámeno „ja“. Nevystupujeme ako jednotlivci, ale ako zjednotení v Kristovi. Pri sv. omši používame množné číslo a hovoríme „my“ – my všetci. My sme údy jedného Krista a v ňom tvoríme jednotu pred Pánom Bohom.
Sv. omša je školou lásky. Pomáha nám vykoreniť všetok egoizmus oddeľovania. Žijeme akoby tlkotom jedného srdca, dýchame jedným dychom a jedným rytmom. Naraz spievame, naraz sa modlíme, naraz tíchneme a sústreďujeme sa, naraz vstávame. Nerobíme to pre krásu poriadku – skôr pre silu a hĺbku jednoty. Pri sv. omši sú modlitby Cirkvi modlitbami nás všetkých, dávame im prednosť pred súkromnými. Som prítomný na sv. omši spolu s inými, myslím na iných a spolu s kňazom sa modlím „za všetkých tu prítomných“. Aj keď som niekedy v inom duševnom rozpoložení, aj vtedy, vedený láskou k ostatným, zabúdam akosi na seba a zaodievam sa rúchom Kristovým a jeho liturgickou farbou.
Pri modlitbách vo sv. omši sa nezaoberám sebou samým, ale myslím na všetkých prítomných, na celú Cirkev, na celé ľudstvo. Do chrámu prichádzam možno ponorený sám do seba a do svojich starostí. Na sv. omši sa mi však razom akoby rozširuje obzor – začínam hľadieť širokým katolíckym pohľadom Cirkvi na celý svet, na tok času v dejinách i v prítomnosti, ba na celú večnosť. Začínam cítiť, že prichádzam z dejín, že tu žili generácie už predo mnou. Uvedomujem si, že nie som sám a že moje šťastie závisí aj od šťastia všetkých, čo žijú so mnou.
Keď chceme vybudovať hlbokú jednotu od základov, žime predovšetkým z prameňa jednoty sveta a tým je Ježiš Kristus vo sv. omši. Odtiaľto vybudujeme jednotu medzi sebou, a keď nás bude mnoho, i jednotu sveta.
spracoval duchovný otec