Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia
nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.
II. Prejdime od zamilovanosti k manželskej láske
„To je Ježišovo prikázanie, aby sme sa navzájom milovali,“ hovorí svätý Ján. Ako to vyzerá s našou vzájomnou láskou?
Mladý pár príde na úrad ohlásiť svadbu. Úradník sa pýta: „Pripravili ste sa dobre na tento vážny krok vo vašom živote?“ „No, samozrejme,“ hovorí ženích, „máme desať fliaš šampanského, päť fliaš likéru a demižón vína!“ „No, iste,“ dodáva nevesta. „My sa strašne milujeme, však miláčik?“
Koľko takýchto nezrelých mladých ľudí sa pokúša o manželstvo. Avšak nikto im nepovedal – a oni sa ani nenamáhali nikoho opýtať – že strašne zamilovaní sa brať nesmú! Lebo táto strašná zamilovanosť je iba poslednou detskou chorobou, a nie niečím pre solídne, šťastné a trvalé manželstvo. Francúzi majú pekné príslovie: „Dobré manželstvo je prístav v búrke. Zlé manželstvo je búrka v prístave.“
Tí, ktorí nemali dosť trpezlivosti počas trvania známosti, aby počkali, kým ich zamilovanosť prerastie do spoľahlivej manželskej lásky, tí si zaobstarajú skôr tú búrku v prístave, teda neskoršie v manželstve. To, čo sa mali naučiť už počas známosti, s tým sa začnú stretávať po svadbe v manželstve. Vzájomne sa poznávať sa musia učiť až po svadbe, pretože v čase známosti na to v slepej zamilovanosti nemali čas. Až teraz sa učia, ako majú spolu vychádzať a riešiť problémy – počas známosti to šlo v zamilovanosti akosi samo. Musia sa učiť znášať vzájomné chyby, lebo počas známosti to nebolo potrebné; slepo zamilovaný nič také na tom druhom nevidí.
Poľská spisovateľka Zuzana Celmerová v knihe „Človek na celý život“ píše: „ Keď sa dvaja berú, je im úplne jasné, aké krásne bude ich manželstvo.“ „On je perfektný“ – vie o tom svojom vyvolenom ona. „Ona je fantastická“ – vie to o nej on. Keď sa takí dvaja vezmú, začnú až potom objavovať, ako málo sa poznali. Musia prejsť „trpkým zábehom“ manželského spolužitia a trestajú sa tak sami za to, že obdobie známosti pred svadbou bolo iba povrchné a prebiehalo tak, ako nemalo.
Keď si to tí dvaja neuvedomia ani po svadbe a nezačnú usilovne pracovať na záchrane svojho vzťahu i manželstva, začne ich vzťah smerovať „z kopca dolu“ obvyklým spôsobom, ako to poznáme u mnohých nerozvážnych manželov. Dochádza k sporom aj o veci nedôležité: muž stále ironickejšie kritizuje správanie, varenie, obliekanie svojej „fantastickej“ manželky. Koľko mladých ľudí, ktorí nevedia, že začiatok spoločného života je vždy stretávaním sa rôznych a rozdielnych návykov z domu, rozličných názorov, ustálených spôsobov správania. Musia sa učiťa naučiť sa, čo je u toho druhého potrebné rešpektovať a v čom sa spoločne zladiť.
„Ja som sa v ňom sklamala,“ hovorí vystrašená mladá manželka a po chvíľke rozhovoru vyjde najavo, že to boli iba jej predstavy z čítania a filmov, ktoré vložila do svojho vysnívaného rytiera. Bola to iba predstava dobrého otecka, ktorú preniesla na svojho muža v očakávaní, že aj on sa bude správať k nej tak, ako ona pozná z domu správanie otecka k jej mamičke. A keď sa takto znepokojení mladí ľudia namiesto stretávania sa so skúseným kňazom či iným človekom stretávajú so zmätenými názormi, ktoré roznášajú rôzni „zazerači“ (manželstvo je hrob lásky, manželstvo je lotéria, v ktorej sa nevyhráva), potom sa skoro ocitnú pred rozvodovým konaním či rozlukou.
Koľko rôznych predsudkov znova a znova rozvracia nádejné manželstvá? Koľko mužov sa po svadbe správa tak, akoby sa žena stala ich súkromným majetkom, akoby boli mohamedánmi? Manžel si myslí, že má právo rozhodovať o tom, čo má a čo nemá žena robiť, s kým sa smie a s kým nesmie stretnúť, o čo sa môže zaujímať a o čo nie. Koľko dievčat vstupuje do manželstva s odhodlaním vytvoriť z neho namiesto domova polepšovňu: ona ho bude neustále polepšovať, aby zodpovedal jej predstavám, ona presne určí, čo on rád je a čo nemá rád, ona rozhodne, čo ho teší a akého smie mať koníčka, atď.? A keď to začne medzi nimi škrípať, potom namiesto toho, aby hľadali, čo robia zle, začnú sa spoliehať, že všetko sa zlepší samo od seba, keď tu bude dieťa. Lenže potom spoznajú, že sa zmenilo len to, že namiesto dvoch nespokojných ľudí pod strechou sú nespokojní traja.
Je normálne, že každý ženích a nevesta prinášajú do manželstva obrovský balík očakávaní, krásnych predstáv. Je však nenormálne, keď nie sú ochotní vykonávať korektúry svojich názorov, keď sa nechcú vzájomne prispôsobiť. Je nenormálne, keď zablokujú každú možnosť rozhovoru a dohovoru tvrdým zosmiešnením názoru druhého, keď chcú, aby sa polepšil ten druhý a nie oni sami. Je veľmi ťažké vysvetliť im, že vzájomná láska – tá správna, manželská – môže vyrastať len zo vzájomnej dôvery a v ovzduší slobody.
A do tejto práce máme chuť pustiť sa v našich nasledujúcich úvahách o mladom manželstve, „o manželstve v zábehu“. Zverme sa s týmto zámerom pod ochranu blahoslavenej Zdislavy, patrónky duchovnej obnovy našich rodín:
Zdislava matka a Zdislava žena, priniesla si do manželstva najdrahšie veno: zbožnosť a dobrotu, vernosť a lásku. Radostne si žila v rodinnom zväzku. Buď ženám, nevestám žiarivým vzorom v neľahkom živote, vo svete chorom. V tvojich rukách je veľká sila. V preťažkých dobách si ako dobrá víla chorých liečila, v bolesti tešila, malátnych k Božiemu stolu priviedla. I dnes ti v ťažkostiach prosby chceme klásť: chráň naše rodiny, domov a vlasť!
MUDr. Vaščák Blažej