Stalo sa

– nedeľou Krstu Pána (8. 1.) sa skončilo vianočné obdobie a vstúpili sme do „obdobia cez rok B“
– v sobotu (21. 1.) sa uskutočnil zimný farský deň, ktorý sme prežili v Levočskej doline pod modrou oblohou. Bola nás veselá kopa 60-tich milovníkov zimných športov. Zdraví sme sa vrátili domov. Vďaka, Bože, za krásny deň!
– v utorok (24. 1.) bola možnosť prísť pokloniť sa Eucharistickému Kristovi a v tichu chrámu, v Jeho prítomnosti, pomodliť sa za svojich blízkych, ako aj za obete leteckého nešťastia, ktoré sa stalo 19. januára
– v sobotu (28. 1.) bola opäť „hranolková párty“ a zábava, ktorú organizovali skauti; prišli zblízka i zďaleka a dokopy ich bolo 120
– štvrtok (2. 2.) uplynulo 40 dní od Narodenia Pána, slávili sme sviatok Obetovania Pána – Hromnice

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia
nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.
II. Prejdime od zamilovanosti k manželskej láske
„To je Ježišovo prikázanie, aby sme sa navzájom milovali,“ hovorí svätý Ján. Ako to vyzerá s našou vzájomnou láskou?
Mladý pár príde na úrad ohlásiť svadbu. Úradník sa pýta: „Pripravili ste sa dobre na tento vážny krok vo vašom živote?“ „No, samozrejme,“ hovorí ženích, „máme desať fliaš šampanského, päť fliaš likéru a demižón vína!“ „No, iste,“ dodáva nevesta. „My sa strašne milujeme, však miláčik?“
Koľko takýchto nezrelých mladých ľudí sa pokúša o manželstvo. Avšak nikto im nepovedal – a oni sa ani nenamáhali nikoho opýtať – že strašne zamilovaní sa brať nesmú! Lebo táto strašná zamilovanosť je iba poslednou detskou chorobou, a nie niečím pre solídne, šťastné a trvalé manželstvo. Francúzi majú pekné príslovie: „Dobré manželstvo je prístav v búrke. Zlé manželstvo je búrka v prístave.“
Tí, ktorí nemali dosť trpezlivosti počas trvania známosti, aby počkali, kým ich zamilovanosť prerastie do spoľahlivej manželskej lásky, tí si zaobstarajú skôr tú búrku v prístave, teda neskoršie v manželstve. To, čo sa mali naučiť už počas známosti, s tým sa začnú stretávať po svadbe v manželstve. Vzájomne sa poznávať sa musia učiť až po svadbe, pretože v čase známosti na to v slepej zamilovanosti nemali čas. Až teraz sa učia, ako majú spolu vychádzať a riešiť problémy – počas známosti to šlo v zamilovanosti akosi samo. Musia sa učiť znášať vzájomné chyby, lebo počas známosti to nebolo potrebné; slepo zamilovaný nič také na tom druhom nevidí.
Poľská spisovateľka Zuzana Celmerová v knihe „Človek na celý život“ píše: „ Keď sa dvaja berú, je im úplne jasné, aké krásne bude ich manželstvo.“ „On je perfektný“ – vie o tom svojom vyvolenom ona. „Ona je fantastická“ – vie to o nej on. Keď sa takí dvaja vezmú, začnú až potom objavovať, ako málo sa poznali. Musia prejsť „trpkým zábehom“ manželského spolužitia a trestajú sa tak sami za to, že obdobie známosti pred svadbou bolo iba povrchné a  prebiehalo tak, ako nemalo.
Keď si to tí dvaja neuvedomia ani po svadbe a nezačnú usilovne pracovať na záchrane svojho vzťahu i manželstva, začne ich vzťah smerovať „z kopca dolu“ obvyklým spôsobom, ako to poznáme u mnohých nerozvážnych manželov. Dochádza k sporom aj o veci nedôležité: muž stále ironickejšie kritizuje správanie, varenie, obliekanie svojej „fantastickej“ manželky. Koľko mladých ľudí, ktorí nevedia, že začiatok spoločného života je vždy stretávaním sa rôznych a rozdielnych návykov z domu, rozličných názorov, ustálených spôsobov správania. Musia sa učiťa naučiť sa, čo je u toho druhého potrebné rešpektovať a v čom sa spoločne zladiť.
„Ja som sa v ňom sklamala,“ hovorí vystrašená mladá manželka a po chvíľke rozhovoru vyjde najavo, že to boli iba jej predstavy z čítania a filmov, ktoré vložila do svojho vysnívaného rytiera. Bola to iba predstava dobrého otecka, ktorú preniesla na svojho muža v očakávaní, že aj on sa bude správať k nej tak, ako ona pozná z domu správanie otecka k jej mamičke. A keď sa takto znepokojení mladí ľudia namiesto stretávania sa so skúseným kňazom či iným človekom stretávajú so zmätenými názormi, ktoré roznášajú rôzni „zazerači“ (manželstvo je hrob lásky, manželstvo je lotéria, v ktorej sa nevyhráva), potom sa skoro ocitnú pred rozvodovým konaním či rozlukou.
Koľko rôznych predsudkov znova a znova rozvracia nádejné manželstvá? Koľko mužov sa po svadbe správa tak, akoby sa žena stala ich súkromným majetkom, akoby boli mohamedánmi? Manžel si myslí, že má právo rozhodovať o tom, čo má a čo nemá žena robiť, s kým sa smie a s kým nesmie stretnúť, o čo sa môže zaujímať a o čo nie. Koľko dievčat vstupuje do manželstva s odhodlaním vytvoriť z neho namiesto domova polepšovňu: ona ho bude neustále polepšovať, aby zodpovedal jej predstavám, ona presne určí, čo on rád je a čo nemá rád, ona rozhodne, čo ho teší a akého smie mať koníčka, atď.? A keď to začne medzi nimi škrípať, potom namiesto toho, aby hľadali, čo robia zle, začnú sa spoliehať, že všetko sa zlepší samo od seba, keď tu bude dieťa. Lenže potom spoznajú, že sa zmenilo len to, že namiesto dvoch nespokojných ľudí pod strechou sú nespokojní traja.
Je normálne, že každý ženích a nevesta prinášajú do manželstva obrovský balík očakávaní, krásnych predstáv. Je však nenormálne, keď nie sú ochotní vykonávať korektúry svojich názorov, keď sa nechcú vzájomne prispôsobiť. Je nenormálne, keď zablokujú každú možnosť rozhovoru a dohovoru tvrdým zosmiešnením názoru druhého, keď chcú, aby sa polepšil ten druhý a nie oni sami. Je veľmi ťažké vysvetliť im, že vzájomná láska – tá správna, manželská – môže vyrastať len zo vzájomnej dôvery a v ovzduší slobody.
A do tejto práce máme chuť pustiť sa v našich nasledujúcich úvahách o mladom manželstve, „o manželstve v zábehu“. Zverme sa s týmto zámerom pod ochranu blahoslavenej Zdislavy, patrónky duchovnej obnovy našich rodín:
Zdislava matka a Zdislava žena, priniesla si do manželstva najdrahšie veno: zbožnosť a dobrotu, vernosť a lásku. Radostne si žila v rodinnom zväzku. Buď ženám, nevestám žiarivým vzorom v neľahkom živote, vo svete chorom. V tvojich rukách je veľká sila. V preťažkých dobách si ako dobrá víla chorých liečila, v bolesti tešila, malátnych k Božiemu stolu priviedla. I dnes ti v ťažkostiach prosby chceme klásť: chráň naše rodiny, domov a vlasť!

MUDr. Vaščák Blažej

Ahojky!

V deň, keď sa obchody zaplnia červenými srdiečkami a darčekmi pre zamilovaných, je tu 14. február – sviatok sv. Valentína. V tento deň si vyznávame lásku častejšie a intenzívnejšie ako inokedy. Kto bol sv. Valentín a prečo sa spája s týmto láskyplným sviatkom?

V súčasnosti katolícka cirkev pozná najmenej troch rozdielnych svätých, ktorí nesú meno Valentín či Valentinus. Všetci zahynuli mučeníckou smrťou. Ten, na ktorého si spomíname 14. februára, bol kňazom v Ríme. Valentín nerešpektoval nariadenie svojho cisára, ktorý zakázal mladým vojakom oženiť sa. Napriek upozorneniam zo strany úradov naďalej v tajnosti sobášil mladých ľudí, ktorí si chceli vyslúžiť túto sviatosť. Odsúdili ho na mučenie palicovaním a keď sa ani po ňom nevzdal svojej viery, sťali ho spolu so sv. Máriom.
Úloha tohto mesiaca je veľmi jednoduchá: nakresliť valentínsky pozdrav len tak, od srdca. Celá redakcia sa na nich veľmi teší.

Vaša Chrumka

Anketa

V jeden novembrový štvrtok minulého roka som sa vybral na návštevu známeho Kmeťovho stromoradia pri Konštantínovej ulici medzi prešovských pankáčov. Tí sú známi výstredným vzhľadom a častým popíjaním alkoholu. Ich hlavy zdobia strapaté zafarbené vlasy, niekedy sú vyčesané hore a pripomínajú kohúta (tzv. číro). Nosia vojenské maskáčové nohavice, kanady s farebnými šnúrkami, kožené bundy, roztrhané oblečenie ozdobené množstvom nášiviek a spínacích špendlíkov.

Pre mnohých stelesňujú hrôzu a nebezpečenstvo. Ja som sa však stretol s priateľskou atmosférou a dobrou partiou (možno aj preto, že niektorých osobne poznám). Využil som túto možnosť a urobil malú anketu. Pýtal som sa ich:
Aké hodnoty vo svojom živote uznávaš?
Čo by si chcel vo svojom živote dosiahnuť?
Berti , 25 r.
1. „Vážim si úprimnosť a čestnosť u ľudí.“
2. „V budúcnosti by som chcel mať rodinu a pokoj.“
Maďar, 25 r.
1. „Pre mňa sú dôležití kamaráti, partia a dobré vychádzanie s každým.“
2. „Zatiaľ je to „no future“ (pozn.red. žiadna budúcnosť). Budúcnosťou sa zatiaľ ešte nezaoberám.“
Pali, 19 r.
1. „Mám rád hnutie punk a dobré vínko.“
2. „Chcel by som mať veľa peňazí, svoju kapelu a byť slávny.“
Yogi, 21 r.
1. „Cením si priateľstvo a úprimnosť.“
2. „Chcel by som, aby bol svet bez ľudí, čo rozmýšľajú svalmi a nie rozumom.“
Chlapci „spod stromkov“ ma príjemne prekvapili svojimi názormi, ktoré nie sú veľmi odlišné od prianí ich rovesníkov. Myslím, že by sme mali náš prístup k nim prehodnotiť a neposudzovať ich len podľa výzoru.

Stano – Ramones

Birmovné meno

Vybrať si birmovné meno len preto, že sa mi to meno páči, nie je podľa mňa veľmi múdre. Nejde len o meno, ale aj o svätca s týmto menom. Chcel som si vybrať meno, ktoré nosil človek so zaujímavým životom.

V jednej knihe som raz našiel zmienku o sv. Augustínovi. V časti o počiatku času som sa dočítal, že sv. Augustín sa ako prvý opýtal: „Čo robil Boh predtým ako stvoril vesmír?“ Sv. Augustín neodpovedal, že „pripravoval peklo pre tých, čo kladú takéto otázky“. Namiesto toho povedal, že čas stvoril Boh a že čas neexistoval pred počiatkom sveta; predbehol svoju dobu o vyše tisíc rokov. Týmto ma sv. Augustín zaujal a začal som sa oňho viac zaujímať. Prečítal som si jeho životný príbeh.
Narodil sa r. 354 v rímskej provincii Numídie (severná Afrika). Jeho matka bola kresťanka, no otec bol pohan. Už ako malý chlapec kradol a podvádzal pri hrách. Žil hýrivým spôsobom života, mal dokonca nemanželské dieťa. Ale mal aj veľké srdce a preto sa rozhodol hľadať akúsi životnú filozofiu, ktorá by ho naplňovala. Desať rokov bol členom manicheistickej sekty, prešiel skepticizmom, neoplatonizmom a veril aj v astrológiu. Najviac na ňom obdivujem, že sa dokázal v 33. rokoch zmeniť a obrátiť pod vplyvom biskupa Ambróza. Prijal katolícky krst. Vrátil sa do vlasti a začal žiť asketickým spôsobom života. Neskôr bol vysvätený za kňaza a roku 395 sa stal biskupom. Je nazývaný najväčším géniom kresťanského sveta.
Obdivujem ho aj preto, lebo vieru nielen prednášal, ale hlavne bojoval proti bludom a obraňoval ju, aj napriek ťažkostiam dokázal nájsť zmyslel života. Svojím výrokom, že Boh tento svet nielen tvorí, ale aj udržiava, mi pomohol vysvetliť otázku deizmu, ktorá ma už dlhšie zaujíma.
Je mi veľmi sympatický a preto som si ho zvolil za birmovného patróna.

Michal Uličný

Silvestrovská Roháčka 2005

Tak ako každý rok na Silvestra aj v minulom roku sme sa vybrali pod vedením nášho najstaršieho účastníka a zároveň kronikára Vincenta Tkáča na Roháčku.

Čakali sme aj „Bavorov“ z Víťaza, no asi pre kalamitu, ktorá deň predtým bola po celom Slovensku, sme sa ich nedočkali. Ani nás, Ovčancov, nebolo toľko ako po minulé roky, no aj tak sa dá povedať, že kvalita zvíťazila nad kvantitou a výstup sa vydaril.
Zo začiatku sa išlo ťažko, no s pribúdajúcimi prestávkami a následným počastovaním niečím na zahriatie sa všetkým išlo jedna radosť. Keď sme vyšli okolo pol dvanástej hore, stretli sme už iba jednu malú skupinku z Krompách a troch účastníkov z Hrabkova. Nikto sa hore dlho nezdržiaval, lebo bolo zamračené a veľmi chladno. Aj my po poklone soche Panny Márie a sv. krížu a po opečení polovice proviantu sme sa zrýchleným presunom pustili dole. Ešte na Roháčke sme sa dohodli, že toho roku nepôjdeme ku hrabkovskej chate, ale sa zastavíme na chvíľu pri kŕmidle pre zver pri spodnej studni.
Doopekali sme zvyšky, podopíjali všetko, čo nám ešte ostalo. Spoločne sme si zanôtili zopár pesničiek a v dobrej nálade sme sa všetci vybrali domov spoločne s rodinami osláviť ukončenie starého roka 2005. Tí, čo neboli, môžu ľutovať.

putujúci z Ovčia

Hranolková párty

V posledný mrazivý januárový týždeň sme sa my, skauti rozhodli zorganizovať hranolkovú párty v Ovčí.

Odštartovalo to v piatok večer, keď začali prichádzať najväčší odvážlivci, ktorí chytili do rúk zbrane – škrabky a hor sa na zemiaky. Najprv očistili jeden, potom druhý, tretí a tak to pokračovalo až po šiesty „mech“ zemiakov. Uff, to bola makačka. Na rad prišlo krájanie zemiakov na hranolky. Zmorení a zničení sme skončili okolo polnoci.
V sobotu sa to konečne začalo. Už od ôsmej začínali prichádzať prví skauti a o desiatej nás tam bolo asi 160 zo všetkých kútov východného Slovenska: Krompachy, Prešov, Spišská Nová Ves, Poprad, Svit, Spišské Podhradie, a samozrejme, Víťaz aj Ovčie. Zatiaľ, čo sa v kuchyni usilovne pripravovali hranolky, ostatní sa išli zabávať vonku. Boli pripravené rôzne štafety, hry, súťaže medzi jednotlivými družinami za účelom všetkých vyhladovať. Myslím, že plán vyšiel – po „slávnostnom hryze“ hranolky len tak „pukli“. Nasledovali ďalšie hry a o 17. hodine sme sa všetci vybrali na sv. omšu. Po nej bolo vyhodnotenie družín; tí najúspešnejší si vyslúžili kopu sladkostí a krásne medaily. Nakoniec prišli na rad naše tradičné belgické tance, na ktoré sme sa celý večer tešili. A aby sa nám dobre spalo, tak sme si na dobrú noc pustili jednu rozprávku.
Ani sme si neuvedomili, ako ten čas rýchlo beží – a bola nedeľa ráno. Museli sme sa pobaliť a začalo lúčenie – uvidíme sa možno o rok …

Monika Balogová ml.

Poďakovanie za Dobrú novinu

Milí ľudkovia, ktorí máte radi Dobrú novinu!
S Božou pomocou a s pomocou nášho duchovného otca sme sa toho roku opäť zapojili do Dobrej noviny (ďalej len DN). Na Slovensku už 11. rok a u nás vo farnosti 9. rok. Do DN sa v našej farnosti zapojilo 58 detí a 16 sprevádzajúcich osôb. Vytvorili 8 skupiniek a s nimi navštívili 321 rodín. Vďaka vašim príspevkom sme na účet DN zaslali 49 210 Sk.
Nech vás Pán za to odmení!

Koledníci sa pripravovali na koledovanie stretnutiami, pri ktorých si nacvičili program, pripravili si oblečenie. Na spoločných stretnutiach sme nacvičovali piesne na koledovanie a na jasličkovú pobožnosť. Jedna zo skupiniek pripravila jasličkovú pobožnosť, v ktorej sme sa mohli preniesť do čias, keď sa Ježiš narodil a deťom o tom prišiel porozprávať pastier, ktorý bol pri tom, keď sa Ježiš narodil. Deti sa s duchovným otcom zúčastnili svätej omše pre koledníkov v Stropkove, na ktorej ich požehnal otec biskup Bernard Bober. Spolu s radostnou zvesťou o narodení Ježiša vám do domov prinášali aj toto požehnanie. Chcem sa vám všetkým, ktorí ste pomohli, aby sme opäť mohli koledovať, za všetko či už hmotné alebo duchovné poďakovať.
Vy, milí koledníci a sprevádzajúce osôbky, ste darom. Nielen pre rodiny našej farnosti, ale aj pre deti v Afrike, pre ktoré ste niečo dobré urobili. Prajem vám, aby vám tou najväčšou odmenou bol Boží hlas: „… poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta …“ (Mt 25, 34).
Pred sviatkami sme si chvíle pri televízore mohli spestriť pozeraním filmu o pápežovi Jánovi Pavlovi II. Páčili sa mi v ňom slová, ktoré adresoval mladým, preto chcem nimi ukončiť poďakovanie za DN: „Odhaliť svoju vlastnú jedinečnú osobnosť, to je veľmi zložitá úloha. Stať sa tým, čo je vám určené. Musíte sa obetovať, dozrievať a popritom všetkom prežívate v živote obdobie, keď sa zoznamujete s tajomstvom Boha. Poviem vám jedno. Keď je vaša púť až príliš náročná, vždy si pamätajte. Nie ste sami! Nie ste sami! Lebo Boh žije, kráča vedľa vás! Boh je a navždy bude váš najlepší priateľ!”

Eva Balogová, zodpovená osoba za Dobrú novinu

Spomienky na starého otca

Médiá v dnešnom svete – televízia, rozhlas alebo bežné denníky, týždenníky – nám predstavujú množstvo tzv. „celebrít“, ktoré v skutočnosti nie sú žiadnymi osobnosťami. Okrem toho, že natočili jeden film či hudobný hit alebo sa stali celebritami na základe svojho majetku, nie je na nich nič výnimočné. Ich životy sú založené na bohatstve, predvádzaní sa, striedaní partnerov, atď. Koľko skutočných osobností žije alebo žilo medzí obyčajnými jednoduchými ľuďmi, ktoré by naše deti, mládež mohla obdivovať?
Po prečítaní príspevku „Žijú medzi nami“ v prvom čísle nášho časopisu Spektrum som sa rozhodla napísať o človekovi, ktorý už nie je medzi nami, ale spomienky naňho, aj humorné, pretrvávajú stále.

Spolu so sestrami a bratom srne vyrastali na jednom dvore pri našich starých rodičoch. Môj dedo Jozef Galdun z Víťaza sa narodil 4. 3. 1898. Bol to chlap vysokej štíhlej postavy. Tak ako o jeho patrónovi sv. Jozefovi, dalo by sa aj o ňom povedať, že bol to muž spravodlivý, skromný, rozvážny, nechýbalo mu ani zdravé sebavedomie. 1. svetová vojna mu zobrala päť rokov jeho mladosti. Bol zverbovaný ako 16 -ročný. Nešťastie, zabíjanie nevinných, ktoré videl na ruskom a talianskom fronte, mu ostalo v pamäti na celý život. So svojou manželkou Annou vychovali spolu 3 synov a 3 dcéry. Prežili smrť 16-ročnej dcéry Veroniky, lekári nevedeli pomôcť srdcovej chybe mladého dievčaťa. Šesť rokov prežitých bez rodiny v Argentíne po farmách a námorných prístavoch, kde odišiel za prácou, bolo dosť; doma chýbal gazda a tak sa šťastlivo vrátil domov.
Jeho denné dochádzanie na bicykli v čase i nečase za prácou do krompašských Kovohút mu nerobilo problém. Bolo treba ďalej sa postarať o rodinu, len škoda, že dôchodok nebol vyšší. Keď mu babka vyčítala: „Jožku, ta ty dajak malo bereš totu penziu. To druhe chlopi vecej beru.“ Pokojne jej odpovedal: „Nestaraj śe Hančo, ale ja ju vyberem.“ Mal pravdu. Bral dôchodok do svojich 95 rokov. Babka zomrela 76-ročná, trápila ju astma. Vo svojom dome už ako vdovec sa nikdy nezamykal. Ani v noci. Nebál sa. Tvrdil, že mocnejší nepríde a slabšieho sa nebojí.
V dnešnom uponáhľanom svete, ktorý nás ženie často ani nevieme kam, si často spomíname na svojho deda. U neho všetko malo svoj čas. Bol čas na prácu, aj na modlitbu. Pri vyzváňaní zvonov na poludnie, kde bol, čo robil, tam sa zastavil, klobúk bol okamžite z hlavy dole a modlil sa Anjel Pána. Nedal sa vyviesť z miery. Na unáhlenú robotu iných odpovedal slovami: „Len kopaj, len śe ponahľaj, ja budzem i v ośemdzešatke kopac, ale ty už nebudzeš.“ Tak aj bolo. Mal 88 rokov, keď hádzal do miešačky na stavbe domu mojej sestry. Podľa jeho vychádzok, ktoré každý deň vykonával ku kostolu a späť, si mohol niekto nastavovať čas. Keď mu nohy ešte lepšie slúžili, chodil až do svojich dvoch dcér, z jedného konca dediny na druhý. Vystretý, ruky založené dozadu.
Posledných šesť rokov svojho života preležal na posteli. Cievna príhoda spôsobila ochrnutie pravej strany tela. Potreboval už dennú starostlivosť. Na doma vyrobenom vozíku od môjho otca si vyšiel posedieť a porozprávať sa medzi svojich susedov. Keď sa schádzala rodina na oslave jeho narodenín, sediac na posteli s ľavou rukou dvihnutou hore, si zaspieval svoju obľúbenú pesničku: „Z hury od Braniska, ceče voda bystra …“ Nikdy nezúfal, ani sa nesťažoval. Bral svoj každodenný kríž taký, aký mu Pán Boh nadelil.
Niektorí starí ľudia sú ako studne múdrosti – dá sa čerpať z ich životných skúseností. Zo skúseností obyčajných jednoduchých ľudí, ktorí prešli biedou aj utrpením, ale prežili svoj život čestne; dúfajme, že dostali zaňho večnú odmenu v nebi. Môj starý otec si vedel vážiť život. O tom svedčí jeho stále opakovaná veta: „V svojim živoce som mal od Boha jedno veľke śčesce – śčesce na život.“ Mať šťastie na život – to je veľký dar. Asi také veľké šťastie, aké mal jediný vojak, ktorý prežil zo 43-člennej posádky nedávneho leteckého nešťastia.
Životný čas môjho deda sa naplnil 8. 2. 1993. Zanechal po sebe vzor čestného, starostlivého, skromného človeka.

Mária Balogová, Ovčie

19. január prekvapil celé Slovensko

Keď zazneli prvé správy v médiách, bolo to neuveriteľné. Či je vôbec pravda to, čo sa stalo s našimi vojakmi, že havarovalo lietadlo s tými, ktorí sa vracali z Kosova?

Vojaci mali nesmiernu radosť, že už im skončila doba, že už idú domov. Šesť mesiacov zachraňovali životy iných a keď prichádzali domov, prišiel jeden krátky moment a bolo po ich životoch. Nedá sa ani pomyslieť na takýto strašný úder a smútok, ktoré zachvátili celé Slovensko a zvlášť ich rodiny, ktoré ich túžobne a s radosťou očakávali. Na túto udalosť budú spomínať celý svoj život.
Len sám Pán Boh vie, prečo sa to stalo a toto prečo my ľudia nikdy nepochopíme. Lebo aj Pán Ježiš, keď zomieral na kríži, povedal sám tieto slová: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil.“ V dnešnej dobe, keď si človek zapne rádio, so strachom počúva len tie najhroznejšie správy: tu sa vykoľají vlak, tam je toľko mŕtvych. zrúca sa dom, na cestách ľudia zomierajú, bezdomovci mrznú. Pán Boh nás napomína a ukazuje nám spravodlivú ruku. V tomto čase svet žije v blude a klamstve. Boh nám chce ukázať, že je Pánom života a smrti. Či nie On ukázal, že v lietadle bolo 43 vojakov a jeden ostal živý? Či to nie je zázrak? Ten zachránený videl toto veľké nešťastie a počul volanie vojakov o pomoc. Zostal nažive, aby dokázal, že Pán Boh existuje.
Za našu farnosť chcem všetkým tým rodinám, ktorým zahynuli mladí a pekní chlapci, popriať úprimnú sústrasť a pevnú vieru v Ježiša Krista, aby vládali uniesť svoj kríž, lebo len v kríži môžeme hľadať útechu. Nebohý Sv. Otec Ján Pavol II. povedal: „Z kríža sa neschádza.“ Preto všetci starí, chorí a nešťastní, odovzdajme sa do Božej vôle, lebo Pán Boh je veľmi dobrý a láskavý nebeský Otec, ktorý sa o všetko postará. Zverme svoje útrapy do rúk aj Sedembolestnej Panny Márie, ktorá je patrónkou nášho Slovenska.

Helena Hudáková, Ovčie