Všemohúci a dobrotivý Boh – na prvý pohľad rozporuplné spojenie, no pri hlbšom zamyslení sa zistíme, aký dobrý a láskavý je k nám náš Nebeský Otec. Napriek všetkej ľudskej slabosti nám nechce nič zakazovať, len nás usmerniť a napomenúť cez svoju Cirkev, presnejšie cez biskupov a kňazov. Jednoducho On dokáže všetko a myslí to dobre.
Nedávno sa na trhu objavil román od Dana Browna Da Vinciho kód, ktorý do značnej miery rozvíril hladinu kritiky tak pozitívnej zo strany médií i samotných čitateľov, ale aj negatívnej najmä zo strany Cirkvi a samého Vatikánu. Dej románu navádza čitateľa na pohľad nevinnú a fantastickú dejovú líniu faktov, smerujúcim ku kódu na Da Vinciho obraze Poslednej večere Pána, ktorá postupne privedie dej k inému ako k priateľskému a učeníckemu vzťahu Ježiša Krista k Márii Magdaléne. Mnohí z vás by si možno povedali, že je to len neškodná fikcia, ktorá nemôže nijako ublížiť. Ak by to však bolo také jednoduché aj z hľadiska naivity a pochybností mnohých kresťanov, tak by Cirkev nezaujala k tomuto románu taký názor, ba priam výstrahu veriacim, aby sa snažili istým spôsobom tento román bojkotovať alebo aspoň nečítať a nešíriť v podstate opovážlivosť a rúhanie, v ktorom vrcholia tvrdenia v tejto knihe. Samozrejme je len na nás, ako sa k tejto výzve a napomenutiu postavíme každý z nás osobne. Nejde o odsúdenie samotného autora alebo len knihy, ide o vážne podkopávanie viery niektorých slaboverných alebo pochybujúcich kresťanov. Veď aj u pevne veriaceho človeka môže po prečítaní takejto knihy k vedomému či nevedomému zaváhaniu a aj keď si to nechce pripustiť, červík v jeho mozgu či presnejšie v duši nahlodá viac či menej hlboko a začne si klásť otázky, v ktorých si bol ešte prednedávnom istý z vlastného presvedčenia. A ako to často býva, tento varujúci ohlas mnohých nielen priviedol do Ríma ako zvedavých turistov, ale znásobil aj zvedavosť mnohých z nás; tak sa aj tu potvrdilo, že „zakázané ovocie najviac chutí“. Ja osobne som túto prvú knihu nečítala a ani sa nechystám, no tento článok je výsledkom mnohých názorov a ohlasov, ktoré som počula a ktoré mali na mnohých, tak ako na mňa, istý vplyv. Vzala som to ako isté varovanie a aj keď je moja viera pevná a neochvejná, v čo verím aj u mnohých z našej farnosti, povedala som si, že sa nebudem vystavovať pohoršeniu a pokušeniu. No aby som sa mohla aj patrične vyjadriť, dočítala som od tohto autora jeho druhú knihu, v ktorej ide o dávny súboj medzi vierou a vedou a priznávam, že ma veľmi upútali najmä kapitoly s duchovným vnímaním nielen vedy, ale aj Božej lásky k nám. Preto chcem na záver stručne ponúknuť rozhovor kňaza Camerlenga, pápežského komorníka a vojaka príslušníka Švajčiarskej gardy:
„Nerozumiem tomu protirečeniu medzi všemohúcnosťou a dobrotivosťou Boha.“
,,Ale to značí iba toľko, že Boh dokáže všetko a myslí to dobre.“
„Tým pojmom rozumiem, no zdá sa, že si protirečia.“
,,Áno. Protirečenie značí bolesť. Utrpenie, vojny, choroby …“
,,Áno, Na tomto svete sa dejú strašné veci. Ľudské utrpenie je akoby dôkazom toho, že Boh nemôže byť všemohúci a zároveň dobrotivý, ak nás miluje a je v jeho moci zmeniť naše postavenie, nedovolil by, aby sme trpeli, však?“
,,Máte deti, nadporučík? Predstavte si, že máte osemročného syna, milovali by ste ho?“
,,Pravdaže.“
,,Urobili by ste všetko, čo je vo vašej moci aby netrpel?“
,,Pravdaže.“
,,A dovolili by ste mu jazdiť na skateboarde?“
,,Áno, asi áno,“ odvetil. ,,Ale povedal by som mu, aby si dával pozor.“
,,Takže by ste dali synovi niekoľko rád a nechali by ste ho odísť, aj keby sa dopustil chýb?“
,,Určite by som nebežal za ním a nevodil ho za ručičku.“
,,A keby spadol a udrel sa?“
,,Sám by zistil, že si musí dávať pozor.“
Camerlengo sa teda usmial. ,,Aj keby ste teda mali moc zasiahnuť a predísť tomu, aby vaše dieťa trpelo, rozhodli by ste sa prejaviť svoju lásku tým, nech sa učí sám?“
,,Pravdaže. Bolesť je súčasťou dospievania. Vďaka nej sa učíme.“
Každý z vás, ktorý pochopil teraz vie, že Boh nezakáže, ale usmerní a napomenie aj cez svoju Cirkev; poukazuje na to aj samotný autor v tejto stati, ktorého pri písaní tejto druhej knihy do istej miery ovplyvnila audiencia u pápeža. Preto zodpovednosť za každé naše rozhodnutie si nesieme sami a to platí aj pre to, čo čítame, čo počúvame čo pozeráme. Toto všetko má na nás vplyv, či si to priznáme alebo nie a to prispieva k nášmu vnútornému formovaniu a utváraniu osobných názorov. No nezabúdajme, že napriek všetkým pokušeniam a pádom je nám Boh stále nablízku a trpezlivo čaká na náš návrat k nemu.
spracovala Lucia Galdunová