Eucharistia je nielen Kristova prítomnosť, ale je to obetná prítomnosť, je to Ježišova prítomnosť v úkone jeho obety na kríži, je to prítomnosť vo chvíli prejavu najväčšej oddanosti Bohu a najvyššej lásky k ľuďom. Slová, ktoré vyjadrujú Ježišov úkon záchrany nás všetkých v obete kríža: „Vezmite … Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás.“
Keď hovoríme o obete, nehovoríme ani dnes o niečom, čo by bolo cudzie nášmu životu. Človek a obeta, ľudstvo a obeta patria spolu. Čím dokazujeme, že nejaký človek znamená pre nás čosi drahocenné? Tým, že vieme za neho veľa obetovať. Najušľachtilejší ľudia sú ľuďmi obety. Vedec sa obetuje za nové poznanie, výskumník za nové objavy, vodca národov za ľud. Lekár a rehoľná sestra sa obetujú za chorých, misionár a rozvojový pracovník za život rozvojových národov. Matka sa obetuje za deti, muž za rodinu. V našich očiach je cenný ten človek, ktorý sa vie za niečo obetovať, ktorý je schopný obety.
Čo značí obetovať niečo Bohu? Obeta nie je predovšetkým niečo bolestné, mrzuté, nie je to len zaprenie alebo popretie. Obeta – sacrificium – značí urobiť niečo posvätné. Značí vziať niečo z toho, čo máme najlepšie od Boha a ponúknuť mu to ako dar. To urobil Ábel – dal Bohu najlepšie plody svojej práce. Obeta je dar, ktorý dávame Bohu ochotne a s láskou. Obeta nie je potrestanie seba samého, ani to nie je mučenie seba. Utrpenie má zmysel len vtedy, keď ním dávame prednosť druhému pred sebou z lásky, keď ním osvedčujeme oddanosť.
Človek sa chcel od nepamäti očistiť a zachrániť obetou, obetovaným prelievaním krvi. Ľudstvo od vekov prinášalo tieto obety, chceli sa očistiť obetovanou krvou a túžilo prijímať posvätný pokrm obetovaných zvierat. Ale tieto obety neprinášali ani pravú očistu, ani nezmývali vinu, ani nedávali pravý pokoj svedomia. Cesta k čistej obete bola veľmi dlhou cestou ľudských dejín.
V Starom zákone sa prinášali obety, pri ktorých sa obetoval život obetovaných zvierat, veľmi často život baránka. To nebolo náhodné. Malo to svoje hlboké príčiny. Vyjadrovalo to čosi hlboko ľudské. Obetovanie živej bytosti zvieraťa privádzalo ľudí až kamsi na hranicu života. Človeku sa nevyhnutne vynára otázka vlastnej smrti. Tu človek cíti a prežíva, že nie je absolútny, že naplno nevlastní moc nad sebou a že podstatne závisí od Boha. Obetou zvierat a každou inou obetou to vyjadroval a dával najavo. V každej obete sa človek klaňal, ďakoval, odprosoval a prosil, ponúkal svoje srdce a zasväcoval svoj život Bohu.
Všetky obety Starého zákona boli len predobrazmi. Ani jedna z nich nemohla dosiahnuť podstatný cieľ zmierenia s Bohom a obnovu spojenia s ním. Nijaká iniciatíva človeka nemohla napraviť neslýchaný pád hriechu. Boh sa sám postaral o obetu, ktorá vyváži všetku nevernosť ľudí. Ak Boh nedovolil, aby Abrahám obetoval syna Izáka, dovolil, aby sa za ľudí obetoval vlastný Syn – v obete na kríži. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16).
Biskup Meliot z 2. storočia v homílii na Veľkú noc povedal: „V Knihe Exodus čítame o tajomstve obetovania baránka a o záchrane ľudí skrze neho. Je to tajomstvo nové i staré, večné i časné, smrteľné i nesmrteľné – staré podľa Zákona, nové podľa Slova, časné v predobraze, večné milosťou, porušiteľné zabitím baránka, neporušiteľné v Kristovi, smrteľné v kríži a hrobe, neporušiteľné zmŕtvychvstaním … Namiesto baránka Boh, namiesto ovce človek, v človekovi Kristus, ktorý všetko splnil … Bol vedený ako ovca na zabitie, ale nebol ovcou. Bol mlčanlivý ako baránok, ale nebol baránkom. Smrť a slávnosť veľkonočného baránka i písaný Zákon vyústili v Ježišovi Kristovi.“
Každý oltár Cirkvi, každý oltár našich chrámov i v najzapadnutejšej dedinke má predlhé dejiny úcty k Bohu a je nielen vyvrcholením základného náboženského postoja človeka, ale aj vyvrcholením milosrdného Božieho postoja ku všetkým ľuďom cez obetu Ježišovho života na kríži. Na oltári sa sprítomňuje zachraňujúca obeta Ježiša Krista.
duchovný otec