Naše duchovné cvičenia

V dňoch 16. až 19. 2. 2006 sme si vykonali duchovné cvičenia v Exercičnom dome sv. Ignáca v Prešove, ktoré viedol páter Humbert Virdzek a pani Marta Uchálová z Inštitútu Nepoškvrneného Srdca Panny Márie z Košíc.

Hneď na úvod sme boli oboznámení s programom. Ako je potrebný vzduch na dýchanie, tak je v duchovných cvičeniach potrebné tzv. „silencium“ – úplné ticho – pomáha človeku vniknúť do svojho vnútra, rozoznať pravdu od nepravdy a podľa poznanej pravdy žiť a stať sa novým človekom.
Cez tieto požehnané dni sme sa zamýšľali nad témou „Večeradla s Pannou Máriou“ za prítomnosti Pána Ježiša v Eucharistii.
Náš denný program sa začínal rannými chválami a modlitbou Anjel Pána. Čas od raňajok po obed vypĺňala rozjímavá modlitba sv. ruženca všetkých štyroch tajomstiev, ako si to želala Panna Mária vo Fatime.
Poobede sme opäť pokračovali modlitbami sv. ruženca vo večeradle s Pannou Máriou a sv. omšou. Medzitým sme mali prednášky z knihy proroka Izaiáša, ktoré viedol páter Humbert a pani Marta. Povzbudzovali nás aj k rodinným a detským večeradlám. Pripomínali nám, že sa nemáme nechať odradiť od večeradiel, ktoré za pomoci Panny Márie si vykonávame už 10. rok, hoci boli aj útoky zvonku. Zdôraznili nám ich hlavnú myšlienku: víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie – druhé Turíce. Našou úlohou je modlitba sv. ruženca, zasvätenie sa Panne Márii a žiť podľa zasvätenia. Rozoberali nám aj čítanie z Modrej knihy, kde nás Panna Mária cez otca don Gobiho napomína, aby sme sa modlili za kňazov, ktorí sú tak veľmi skúšaní.
Večer sme zakončievali večernými chválami a osobitným eucharistickým požehnaním, ktoré sme prežívali s plným dojatím a slzami v očiach. Program pokračoval cez noc až do rána tichou adoráciou, kde sme sa všetci vystriedali.
V sobotu počas celého dňa sme mali možnosť pristúpiť k sviatosti zmierenia a tak si vykonať generálnu sv. spoveď, ktorá je vyvrcholením duchovných cvičení.
Nakoniec v nedeľu ako poďakovanie sme zaspievali Te Deum a dostali sme záverečné požehnanie.
Občerstvení po chutnom obede a plní duchovných zážitkov sme sa vrátili domov. Čo nám to dalo?
„Nie je to svätuškárstvo, to je reálna pravda života.“

Alžbeta Uličná, Víťaz

Vyznanie „montéra“

Stalo sa to pred dvadsiatimi rokmi. Mal som dobrú prácu. Bola mi aj koníčkom, záľubou, ale vtedy veľmi slabo platenou. Ak som chcel, aby mohli deti študovať a aby som si udržal skromný štandard, rozhodol som sa nájsť si prácu montéra na veľkej stavbe na Morave. Bol to pre mňa šok – z čistej do špinavej práce na stavbe elektrárne, kde vtedy pracovalo vyše dvetisíc ľudí.

Dnes s odstupom času som presvedčený, že to bol Pánov plán so mnou. Keďže je potrebné nastúpiť v pondelok, v nedeľu poobede sa už musí cestovať. Ráno prezlečenie do montérok a práca minimálne 12 hodín a viac. Večer na ubytovni (pri stavbe bolo 40 ubytovacích barakov) urobiť si nejakú večeru, sprchu a do rána je voľno; každý ho užíva po svojom. Ubehne týždeň, príde nedeľa – deň Pána. Doma som si obliekol sviatočné šaty a pekne s rodinou som sa šiel poďakovať Pánovi za jeho dobrodenia. Tu znova do montérok a pracovať do večera, tak to ide celé dva až tri týždne. Kto bol ďalej, aj dlhšie.
Nedeľa na stavbe. Pracuješ, ale mysľou si stále doma, ako si ju prežíval. Raz to už nevydržím. Podvečer si oblečiem civil a idem aspoň na prechádzku. Za dedinou nájdem udržiavanú kaplnku Panny Márie. Kľakám a moje vrúcne Zdravas, Mária … a prosba „Pros za nás hriešnych, ktorí sa k Tebe utiekame“ je onedlho vypočutá. Bližšie sa spoznávam s veriacim Jožkom a ten mi pomôže príhovorom a informáciami, ako sa dostať k ubytovaniu v meste.
Ďalšia nedeľa. Po práci idem do pre mňa neznámeho mesta. Nájdem ešte otvorený chrám a vidím, ako ma víta ukrižovaný Pán. Na kríži v životnej veľkosti, s ranami po bičovaní, špinavý od prachu, s tŕňovou korunou na hlave. Na ten kríž nikdy nezabudnem. Pane Ježišu, až tak veľmi si ma miloval, že si za mňa toľko vytrpel. A aj tu len preto, že chcem zarobiť peniaze, znesväcujem Tvoj deň? Pane, pomôž mi, aby som aj ja mohol sláviť deň, keď si vstal z hrobu.
A On znova pomôže. Zariadi, že pracujem na smeny a tak v nedeľu hneď ráno alebo večer môžem byť na sv. omši. Prvýkrát v živote stretávam pátra v hnedom habite, prepásaného bielym cingulom a za ním veľký ruženec. Jeho slová „Děkujte, neustále děkujte Pánovi za každý okamžik života“ sa mi vrývajú hlboko do srdca. Vďaka Ti, Pane, už mám kam ísť aj cez týždeň.
Prvý piatok večer. Stihol som prísť na sv. omšu. Po laviciach sú rozložené papiere. Uchvacuje ma nádherná melódia a ešte krajšie slová piesne, ktorú aj ja spievam:

Na celém Božím světe jen jedno místo znám,
kde slasti nadpozemskou vždy v srdci zaplesám.
Tam stan ať zbudovaný jest touhou duše mé,
[: před tichým svatostánkem mám místo milené :]
Tam přemocný a tklivý mne často vábil hlas,
však nedbal jsem já hlasu, ach drahný, drahný čas.
O, Jezu nejmilší, jak mohlo jen tak být,
[: že v tichém svatostánku Sám často muselo dlát? :].

Ďalej nemôžem. Neudržím slzy, stekajú mi po tvári a ani sa im nebránim. Môj Pane, hľadal som Ťa, Ty si ma však našiel prvý a objal. Tá slasť sa nedá opísať. Nevyspytateľné sú Tvoje cesty, Pane, so mnou. Po sv. omši poprosím pátra o sviatosť zmierenia. Som neskonalé šťastný, keď mi páter Antonín podá Jeho Telo.
Bol to začiatok mojej duchovnej dospelosti, novej cesty s Pánom. Tú nádhernú pieseň som si vypýtal aj s notami od tamojšieho pána kantora a často sa k nej vraciam, najmä ku poslednej strofe:

„Keď nebudem môcť k Nemu v posledný večer ísť,
On iste vo svojej láske má príde navštíviť.
Ó, Ježišu, láska moja, vďaka Ti za milosť,
[: milostivý Pane, prijmi ma na večnosť :].


Skončila práca na veľkej stavbe. Nachádzam Ťa v každom mieste, kde pracujem a Ty mi vždy ukážeš cestu do Tvojho domu. Mária, pomocnica, útočisko hriešnikov, ďakujem Ti, že si ma priviedla k svojmu Synovi. Vďaka Ti, Otče, že si poslal na zem svojho milovaného Syna, že mi skrze Jeho smrť a zmŕtvychvstanie odpúšťaš viny a prijímaš ma ako svojho márnotratného syna.

Tvoj bývalý montér F.

ROZHOVOR Jiří Zmožek

Na pozvanie nášho duchovného otca zavítal do našej farnosti skladateľ, hudobník a spevák Jiří Zmožek – autor pesničiek, ktoré svojho času interpretovali Karel Gott, Hana Zagorová alebo Michal Tučný, dnes zanietený evanjelizátor.

Spolu so zaťom Igorom Mamojkom predstavili v nedeľný podvečer deťom nahrávku Maličký a po nej dospelým novinku Galilejskí rybári, doplnenú piesňami z albumov Nové písně, Nesem vám požehnání či Andělé.
Ako by ste sa predstavili ľuďom, ktorí ešte neboli na žiadnom vašom vystúpení?
Takéto predstavenie je najlepšie na cédečkách a kazetách „Jiří Zmožek na rádiu Lumen“, tam som povedal všetko. Je na nich trikrát 80 minút môjho osobného rozprávania. Pretože predstaviť v takom krátkom rozhovore môj divoký, pestrý život až po obrátenie a celú evanjelizačnú činnosť, to by bolo veľmi rozsiahle. Čo k tomu dodať? Narodil som sa na Morave, žil som v rodine, ktorá bola v podstate neveriaca. Jednu babičku som mal protestantskú, druhú komunistickú, takže som mal už od začiatku pestrý život.
Ako sa pozeráte spätne na obdobie, keď ste písali hity pre známe osobnosti?
Vôbec sa na to už nepozerám, vôbec sa tým nezaoberám. Často si ani nepamätám, čo som napísal. Bol som v Norimberku u jednej ženy, ktorá má na platniach asi všetky moje nahrávky. Vždy vytiahla nejakú platňu a povedala, „to ste tiež napísal vy“. Ja som sa tomu čudoval a ona mi stále púšťala nejaké pesničky, ktoré som napísal… V starom živote som napísal okolo 500 piesní a asi 100 z nich boli veľké hity, ktoré sa hrávali od rána do večera. Dnes si na to ani nespomeniem. Ako hovorí Pán Ježiš, „kto stojí za pluhom, nech sa už neobzerá späť“. Takže keď už pracujeme na Božom diele, nemáme sa pozerať na takéto veci … Na druhej strane hovorí Pán Ježiš o zákonníkoch, že „dobrý hospodár vyberá zo starých vecí to dobré“. Keď som dnes zaspieval pesničku Lásko, moja lásko, videl som, že srdcia ľudí boli naladené presne na tú lásku, ktorú vlastne priniesol Pán Ježiš.
Mohli by ste popísať vaše obrátenie?
Uskutočnilo sa vo dvoch fázach. V roku 1971 som počul kázeň, ako Pán Ježiš prišiel k rybníku Betsaida a to ma hrozne zasiahlo. Nevedel som, že obrátenie znamená obrátenie ku Spasiteľovi v mene Spasiteľa, že keď vyznám Pána Ježiša svojimi ústami, tak to spasenie vlastne vyjde z obrátenia v Kristu Ježišovi. Prijatie obety na kríži, prijatie obety Jeho krvi a hlavne Ducha Svätého, ktorý prináša oslavu, oslavuje Pána, oslavuje Ježiša – to všetko boli veci, ktoré som v tej dobe nevedel. Ale potom som v roku 1994 prešiel veľkou krízou. Osobnou, rodinnou, finančnou, manželskou a všetkými vecami, ktoré boli veľmi ťažké. Ale urobil som radikálne rozhodnutie, kričal som do neba a vravel: „už nechcem žiť takýto život“. To bolo to obrátenie – už nechcem žiť ten život, chcem žiť nový život s Kristom.
Vyplynulo z toho automaticky, že budete ako hudobný skladateľ a textár robiť evanjelizačné piesne?
Nad tým som nikdy nerozmýšľal, tie piesne som začal písať spontánne. Uchýlil som sa na jednu faru v Českom Tešíne, starala sa o mňa manželka tamojšieho evanjelického farára a ja som tam tri týždne nahrával a písal. V tej dobe som sa od skladania veľmi izoloval, veľa som sa modlil, bol som tak trošku v celibáte. Vtedy ma manželka vyhlásila za blázna a odmietla so mnou žiť. Uvedomujem si, že som vtedy tú izoláciu potreboval, aby som vytvoril veci, ktoré spievam dodnes. Mnoho pesničiek som písal v izolácii, keď som žil trošku iný život, iba pre Pána.
Niektoré piesne s vami nahrala manželka, hrať a spievať chodí teraz s vami zať. Obrátila sa postupne aj celá rodina alebo boli veriaci už predtým?
Celá tá genéza je veľmi zložitá, podstatu som vysvetlil na spomínaných nahrávkach. Deti sa obrátili, ale ako som povedal, rodina sa rozdelila a ja som ostal sám. Trvalo to osem rokov. Bolo to ťažké, ale vďaka Bohu, že mi pripravil nové manželstvo, lebo som prechádzal takou krízou, že to smerovalo takmer k ukončeniu života. Teraz žijeme všetci v komunitnom dome. Je nás vlastne osem, chválime, spievame, nahrávame a veľa koncertujeme … Máme evanjelizačný tím. Vďaka Bohu, že je to v súčasnej dobe tak veľmi intenzívne a že medzi tými, ktorí žijú priamo v dome, nie je nikto taký, kto by mohol  s ostatnými fungovať len vlažným spôsobom alebo bez zapálenia. Ale vždy tomu tak nebolo. Než som založil túto novú Božiu rodinu, tak to bolo trochu podobné situácii Pána Ježiša, keď ho jeho príbuzní vyhlásili za blázna.
Posledné dve vaše nahrávky sú naspievané po slovensky. Čo vás pri tom oslovilo?
Na jar 2005 sme nahrali titul Maličký. Naspievali ho slovenské deti. Dve pesničky tam má 19-ročný Michal Slováček zo Skalice, zvyšok spievajú deti. A na jeseň sme nahrali album Galilejskí rybári, robili sme ho vlastne na Vianoce. Spievame mnoho slovenského repertoáru. Aj predtým, ako sme vydali tieto nahrávky, sme spievali po slovensky a tak z toho spontánne vyplynulo, že ľudia chceli, aby sme po slovensky spievané piesne aj nahrali. Mne to ani nenapadlo, že by som mohol nahrávať po slovensky, ale keď to bolo v srdciach slovenských veriacich, tak sme to veľmi radi urobili.
Na záver by som chcel poďakovať vášmu duchovnému otcovi za pozvanie:
„Drahý p. Oliver! Pozdravujem Vás v mene Pánovom. Veľmi chcem ešte raz poďakovať Vám i všetkým vašim farníkom. Teším sa, že sa ešte niekedy stretneme“.
V Ježišovej láske Jiří Zmožek

upravil: MM

Lurdská Panna Mária,

V mesiaci február je sviatok Lurdskej Panny Márie. Iste vieme, že je to veľké Božie zjavenie, keď Pán Boh posiela Matku Pána Ježiša, aby upozorňovala ľudí svojimi posolstvami. Zjavila sa mladému chudobnému dievčatku menom Bernadeta. Koľko si to dievča vytrpelo, kým sa neobjasnilo, že je to zázrak.

Osemnásťkrát sa zjavila Bernadete. Na tomto mieste vytryskol prameň na znak toho, aby všetci ľudia poznali, že je Matkou Najvyššieho. Mnoho ľudí príchádza k nej a prosí o uzdravenie. Matka, Ty vidíš všetko trápenie a najmä tých, ktorí ťa o to vrúcne prosia, lebo Ty si jediná bez poškvrny počatá. Oroduj za nás, lebo sme všetci telesne aj duševne chorí.
Matku Božiu si uctievame na Slovensku na mnohých miestach. Mala som možnosť ísť na púť s prešovskými saleziánmi na Staré Hory. Cesta bola príjemná, s modlitbou sv. ruženca nám rýchlo ubehla. Bolo práve po vysviacke. 3. septembra 2005 vysvätil zrekonštruovanú Studničku apoštolský nuncius Henrich Jozef Nowacki.
V dedinke je prekrásny kostol zasvätený Panne Márii. Na hlavnom oltári je socha Panny Márie s malým Ježiškom. Každý Matku Božiu o niečo prosí. Po sv. omši nám rozprával kronikár, ako vznikla Studnička: za kuruckej vojny v 17. storočí celé okolie Starých Hôr bolo v rukách protestanského vojska. Obyvatelia sa báli, preto sochu z oltára zložili, zabalili ju do papierov a zakopali ju na kopec k terajšej Studničke. Keď nebezpečenstvo prešlo, sochu v roku 1711 vykopali a v radostnom sprievode ju dali na oltár. Na mieste, kde bola socha, vytryskol prameň vody. Zavesili tam obraz Panny Márie. Prameň bol dlho zanedbaný. V tom čase vážne ochorel tamojší kňaz. Dal si doniesť vodu z toho prameňa. Len čo vypil pohár vody, vyzdravel, neskôr tam dal postaviť kaplnku; tak sa rozšírilo, že je to liečivý prameň.
Okolie studničky je pekne upravené, voda tečie z piatich kohútikov, pri kaplnke sú lavice na oddych. Ku Studničke vedú ružencové schody, kde sa modlíme celý sv. ruženec, je tam kríž, kde môžeme odovzdať naše bôle a útrapy.
Plán nášho života je on, Kristus, ktorý nás čaká, aby nás previedol cez hranice času do večného objatia s Bohom, ktorý nás miluje.

Helena Hudáková, Ovčie

Od oltárov národov po Golgotu

Eucharistia je nielen Kristova prítomnosť, ale je to obetná prítomnosť, je to Ježišova prítomnosť v úkone jeho obety na kríži, je to prítomnosť vo chvíli prejavu najväčšej oddanosti Bohu a najvyššej lásky k ľuďom. Slová, ktoré vyjadrujú Ježišov úkon záchrany nás všetkých v obete kríža: „Vezmite … Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás.“

Keď hovoríme o obete, nehovoríme ani dnes o niečom, čo by bolo cudzie nášmu životu. Človek a obeta, ľudstvo a obeta patria spolu. Čím dokazujeme, že nejaký človek znamená pre nás čosi drahocenné? Tým, že vieme za neho veľa obetovať. Najušľachtilejší ľudia sú ľuďmi obety. Vedec sa obetuje za nové poznanie, výskumník za nové objavy, vodca národov za ľud. Lekár a rehoľná sestra sa obetujú za chorých, misionár a rozvojový pracovník za život rozvojových národov. Matka sa obetuje za deti, muž za rodinu. V našich očiach je cenný ten človek, ktorý sa vie za niečo obetovať, ktorý je schopný obety.
Čo značí obetovať niečo Bohu? Obeta nie je predovšetkým niečo bolestné, mrzuté, nie je to len zaprenie alebo popretie. Obeta – sacrificium – značí urobiť niečo posvätné. Značí vziať niečo z toho, čo máme najlepšie od Boha a ponúknuť mu to ako dar. To urobil Ábel – dal Bohu najlepšie plody svojej práce. Obeta je dar, ktorý dávame Bohu ochotne a s láskou. Obeta nie je potrestanie seba samého, ani to nie je mučenie seba. Utrpenie má zmysel len vtedy, keď ním dávame prednosť druhému pred sebou z lásky, keď ním osvedčujeme oddanosť.
Človek sa chcel od nepamäti očistiť a zachrániť obetou, obetovaným prelievaním krvi. Ľudstvo od vekov prinášalo tieto obety, chceli sa očistiť obetovanou krvou a túžilo prijímať posvätný pokrm obetovaných zvierat. Ale tieto obety neprinášali ani pravú očistu, ani nezmývali vinu, ani nedávali pravý pokoj svedomia. Cesta k čistej obete bola veľmi dlhou cestou ľudských dejín.
V Starom zákone sa prinášali obety, pri ktorých sa obetoval život obetovaných zvierat, veľmi často život baránka. To nebolo náhodné. Malo to svoje hlboké príčiny. Vyjadrovalo to čosi hlboko ľudské. Obetovanie živej bytosti zvieraťa privádzalo ľudí až kamsi na hranicu života. Človeku sa nevyhnutne vynára otázka vlastnej smrti. Tu človek cíti a prežíva, že nie je absolútny, že naplno nevlastní moc nad sebou a že podstatne závisí od Boha. Obetou zvierat a každou inou obetou to vyjadroval a dával najavo. V každej obete sa človek klaňal, ďakoval, odprosoval a prosil, ponúkal svoje srdce a zasväcoval svoj život Bohu.
Všetky obety Starého zákona boli len predobrazmi. Ani jedna z nich nemohla dosiahnuť podstatný cieľ zmierenia s Bohom a obnovu spojenia s ním. Nijaká iniciatíva človeka nemohla napraviť neslýchaný pád hriechu. Boh sa sám postaral o obetu, ktorá vyváži všetku nevernosť ľudí. Ak Boh nedovolil, aby Abrahám obetoval syna Izáka, dovolil, aby sa za ľudí obetoval vlastný Syn – v obete na kríži. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16).
Biskup Meliot z 2. storočia v homílii na Veľkú noc povedal: „V Knihe Exodus čítame o tajomstve obetovania baránka a o záchrane ľudí skrze neho. Je to tajomstvo nové i staré, večné i časné, smrteľné i nesmrteľné – staré podľa Zákona, nové podľa Slova, časné v predobraze, večné milosťou, porušiteľné zabitím baránka, neporušiteľné v Kristovi, smrteľné v kríži a hrobe, neporušiteľné zmŕtvychvstaním … Namiesto baránka Boh, namiesto ovce človek, v človekovi Kristus, ktorý všetko splnil … Bol vedený ako ovca na zabitie, ale nebol ovcou. Bol mlčanlivý ako baránok, ale nebol baránkom. Smrť a slávnosť veľkonočného baránka i písaný Zákon vyústili v Ježišovi Kristovi.“
Každý oltár Cirkvi, každý oltár našich chrámov i v najzapadnutejšej dedinke má predlhé dejiny úcty k Bohu a je nielen vyvrcholením základného náboženského postoja človeka, ale aj vyvrcholením milosrdného Božieho postoja ku všetkým ľuďom cez obetu Ježišovho života na kríži. Na oltári sa sprítomňuje zachraňujúca obeta Ježiša Krista.

duchovný otec

Pôst – čas sebaobnovy

A opäť je tu pôst. Dlhý, štyridsaťdenný. On len potvrdzuje, ako ten čas uteká. Prešiel január, mesiac doznievania vianočného posolstva a taktiež február s tuhou zimou, dňami fašiangovej veselej nálady a zimnej pohody na svahoch i uprostred miest a dedín. Každým dňom bude zima ustupovať a február pomaly odovzdá moc marcu. A prvého marca – popolcovou stredou – začneme čas prípravy na veľkonočné tajomstvo, najslávnejšie a najdôležitejšie sviatky Pána. O chvíľu tu budú sviatky Ježišovho utrpenia, smrti a jeho slávneho zmŕtvychvstania.
Kým Veľká noc príde, je tu pôst. Pôst zvyčajne spájame s jarou. Začína byť teplejšie, sneh sa roztápa, ukazujú sa prvé jarné kvety, jesenné opadnuté lístie, vyblednutá tráva, počujeme spievať vtáčiky, pomaly sa vychádza do záhrad na obchôdzku, ako v zime obstála a taktiež si púšťame do čistenia našich domov. Je to aj čas rozhodovania – čo ponechať a čo vyhodiť, čo zasadiť a kde plieť.
Pre kresťanov je pôst časom sebaobnovy. Skúmame svoj spôsob života, svoje hodnoty, aby sme si boli istí, že vyjadrujú našu vieru a že v nej rastieme. Počas šiestich týždňov vám ponúkam šesť bodov, ktorými si môžeme svoj život obnoviť, oživiť. Môžete ich prijať aj ako pôstne predsavzatia.
•Buďte k sebe priateľom namiesto kritikom. Kritik posudzuje, znemožňuje. Priateľ potvrdzuje, čo je v nás dobré a chápe naše obmedzenie.
•Buďte vlastníkom a nie zvaľovačom viny. Majiteľ má plnú zodpovednosť za svoj život aj s chybami. Zvaľovač prenáša zodpovednosť na iných.
•Buďte tým, kto sa delí a nie tým, kto si necháva všetko pre seba. Darované veci nás nemôžu poraniť. Držané veci hnisajú ako „zadretá trieska v koži“.
•Odpúšťaj a nenos v sebe nevôľu. Nevôľa ruší spánok, trávenie a všeobecné zdravie. Odpustenie nás vyslobodzuje z reťazí odporu.
•Tešte sa zo života; netrpte ho len. Pred spaním sa rozpomeňte na radosti dňa: pohľady, zvuky, chute, hudbu, poéziu, smiech a ľudí.
•Urobte z modlitby ústrednú časť svojho života. Pán sľubuje, že bude s nami. Najťažšie v živote je byť a robiť všetko sám. Z modlitby vychádza pokoj, sila a uvedomenie si prítomnosti Boha v našom živote.

duchovný otec