Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia
nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.
Taká to bola veľká láska. On bol úžasný. Obidvaja mali spoločné záľuby. „Toho a žiadneho iného!“ A o mesiac po svadbe už plakala: „On sa pretvaroval! On to iba hral! Je iný, je sebec!“ „Ona bola perfektná“, hovorí on, „bláznivo som sa zamiloval.“ Po svadbe príšerné rozčarovanie: „Ona myslí len na seba!“ Teraz pred rozvodovým súdom na seba obidvaja chrlia výčitky. Nie, nebudú to spolu skúšať – už ani hodinu spolu! A že dieťa je už na ceste? To je mi jedno – spolu už ani hodinu!
Prečo to často aj takto dopadne? Obidvaja vlastne nevedeli, čo robia, keď vstupovali do manželstva nepripravení. Obidvaja mladí vstupujú do manželstva s určitými návykmi z domu. Teraz sa majú prispôsobovať. Nie, nech sa prispôsobí ona, prečo ja!? Okrem iného, obaja si vypočuli rady „skúsených borcov“ v manželských otázkach: „Ty sa ženíš? Keď nebudeš mať pri tej svojej od začiatku pevnú ruku, bude zle s tebou. Každá ženská chce z muža urobiť svojho sluhu, aby s ním mohla zametať podľa svojej vôle. Musíš začať energicky!“ A manželka počuje tiež podobné rady: „Ty sa ideš vydávať? Beda ti, keď toho svojho nebudeš od samého začiatku držať nakrátko! Chlapi chcú mať zo ženy len poslušnú slúžku všetkých ich chúťok. Nesmieš sa dať zotročiť!“ A tak sa podarilo zlo zasiať!!!
A keď sú obaja mladí nerozumní a dajú na takéto rady, začne sa ich spoločný život niesť v snahe vnútiť druhému vlastné hľadisko na všetko namiesto toho, aby sa učili, kedy je dobré ustúpiť a kedy sa prispôsobiť. V čom bude rozhodovať žena a mužovi zostane len hlas poradný, napríklad domácnosť a čo bude mať na starosti on. Čo všetko sa musia manželia v prvom roku manželstva naučiť, koľko zdanlivo drobných vecí, napríklad musia si vyvinúť vlastnú reč, vlastný slovník.
Keď spolu chodili, hovorili veľa. Ale žena skoro spozoruje, že muž hovorí stále menej, ba často nič. Určite sa znepokojí – on ma snáď už prestáva mať rád, nebaví ho rozprávať sa so mnou. Nikto jej však nepovedal, že normálny muž je skúpy na slovo. Vyrozprával sa, keď sa ju usiloval získať. Teraz ju už má, načo ešte rozprávať. Všetko je v poriadku a muž si občas spokojne „zafuní“ a to je všetko. Toto by mala žena vedieť. I keď ten môj nič nehovorí, hovorí, že je celkom spokojný so všetkým, aj so mnou.
Ale keď mlčí žena, mlčí naschvál, zlostne, vzdorovito. Keď je normálna žena spokojná, tak šteboce. Štebotanie je krásne slovo a znamená rozprávanie len tak, aby reč nestála, aby sa žena cítila dobre. Muž to má vedieť a občas jej zamrmlať svoje, „ale áno,“ „ale kde,“ „tak vidíš.“ Druhou zábehovou ťažkosťou pre muža je, že jeho žena čaká, že uhádne, čo si želá, ba čo si myslí. Keď to tak nie je, je mrzutá.
Žena prežíva svoje šťastie len vtedy, keď jej to niekto hovorí, keď o tom s niekým môže hovoriť; keď to tak nie je, je mrzutá. Muž by to mal vedieť a venovať žene viac pozornosti. A žena, tá by si mužovu pozornosť nikdy nemala vynucovať. Toto napätie vzniká pravidelne, keď sa manžel vracia z práce a žena je s dieťaťom celý deň doma. On celý deň pracoval, hovoril a teraz chce mlčať a mať pokoj. Ona bola celý deň sama a teraz chce hovoriť, baviť sa. Jedna žena sa vyjadrila: „Keď ten môj príde z práce, tak sa mu dám poriadne najesť, nechám ho pol hodiny oddychovať a potom je použiteľný na všetko.“
Múdra žena vezme na vedomie, že to je nátura normálneho muža, že veľa toho nenahovorí, nesnaží sa ho polepšiť. Múdry muž vezme na vedomie, že je to už nátura každej normálnej ženy, že rada šteboce a snaží sa nebyť otrávený a mrzutý; ženy sa často snažia predvádzať svoju dôležitosť tým, že príliš upratujú, starajú sa. Zmoria sa a potom predhadzujú svojmu mužovi „svoju mŕtvolu“: „Čo som všetko pre teba, pre rodinu urobila.“ Radšej by mala zostať „živá“, veselá, vľúdna, láskavá a nežná. Takú ju potrebuje jej manžel a rodina. Aj askéza /umŕtvovanie/ patrí do manželského života. Nemyslí sa tým, že by sme mali umŕtvovať seba, že muž či žena by sa mali pre svoju rodinu zodrieť. Umŕtvovať máme svoje zlé vlastnosti, svoje zlé sklony – pýchu, žiarlivosť, zlobu a tlmiť svoje nerozumné predstavy, aby sme dokázali prežívať aj všedné dni rodinného života šťastne, pekne a radostne. Aby to cítili aj naše deti.
Dobré manželstvo však nemôže vydržať v obyčajnej každodennej sivosti. Je potrebné stále hľadať pekné sviatočné chvíľky na ochranu pred nudou. Od Pána sme dostali nedeľu, ktorá má byť prežívaná skutočne sviatočne. Tak ako v kostole, tak aj pri obedňajšom stole, tiež pri hre a zábave s krásnymi zážitkami aj s deťmi. Aj všedný deň má mať svoju voňavú sviatočnú chvíľku. Žiadne narodeniny a meniny, žiadne výročie svadby by nemalo ostať zabudnuté. Ba ani žiadne udalosti cirkevného roka by nemali zostať len v kostole – aj doma by mali mať svoju odozvu a tú budú vnímať aj deti.
Je potrebná vynachádzavosť na vymýšľanie dôvodov pre spoločne prežité pekné chvíľky (TV, gramoplatne, knihy, hry). Že na to všetko nie je čas? Toto je dôležitejšie než všetky práce dohromady, pretože to napomáha vášmu spolužitiu a dozrievaniu na dobrých a spoľahlivých manželských partnerov. Dobrý partnerský vzťah musí mať čas na dozrievanie. Učiť sa milovať navzájom stále nežnejšie, telom i srdcom, to potrebuje čas na pozvoľné narastanie dôvery, vernosti, pravdivosti, jednoty a lásky.
A tak milí mladí manželia, nevešajte hlavy, keď vám ešte všetko dokonale nejde. Dajte si navzájom čas na duchovné dozrievanie, na vytvorenie domova, kde muž je opravdivou hlavou a žena opravdivým srdcom rodiny.
Svätá Terézia z Avily napísala, že potrebovala 47 rokov, kým dozrela natoľko, aby sa nechala viesť Duchom Božej lásky.
Dr. Vaščák Blažej