Večné sľuby sr. Adely

„Pane a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.“
S radosťou v srdci Vám oznamujeme, že dňa 15. augusta 2006 o 10:30 hod. v Dóme sv. Alžbety v Košiciach zložíme večné sľuby v Inštitúte milosrdných sestier sv. Kríža.

Takýmto oznamom nám oznámila svoje večné sľuby naša sr. Adela. Pri čítaní tohto oznámenia nám domácim vyšli slzy radosti i vďaky, že si Pán do svojej vinice vybral práve našu dcéru, sestru, tetu či príbuznú. Je to už 10 rokov, keď nám doma oznámila, že sa rozhodla pre život v reholi. Spočiatku sme to nebrali vážne, veď vyrastala ako ostatné deti, vyučila sa, začala pracovať. Prácu mala veľmi dobrú, vieme, že v kolektíve bola veľmi obľúbená a šikovná. Ako neskôr mi hovorila, jej spolupracovníčka Mária Jenčová, keď strihala čiernu látku, kúsok si priložila na čelo s otázkou: „Budem pekná mníška?“ I ony to spočiatku brali športovo, no neskôr to bola skutočnosť – 8. novembra 1996 sme ju už viezli do rehole s celou výbavou.
Keď sme podvečer prišli do Trnavy, nič netušiac už vo dverách nás čakali sestričky s krásnym spevom a privítaním. Vtedy sme si všetci uvedomili, kde naša Janka ostáva. Tak sa v prvom roku sa stala kandidátkou. Dva roky ju čakal noviciát, nechodila domov. Na prvej obliečke dostala svoje rehoľné meno. Keď si po tomto obrade zobrali kalendáre a zisťovali, kedy budú oslavovať svoje meniny, vtedy, ako nám písala v liste, jej tvár zmeravela a vypadli jej slzy. Všetky sa čudovali, lebo každá mala radosť. Vtedy im oznámila, že v ten deň 22. 12. jej otec havaroval a zomrel. Bolo to ako znamenie zhora. V ten deň je Adely.
Tak po noviciáte nasledovali prvé sľuby, kde sme boli prítomní aj my domáci. Bol to tiež pekný deň plný radosti a nádhery. No na večné sľuby sme sa už pripravovali dlhšie. Spočiatku sme chceli ísť len my domáci, ako ona sama chcela, ale keď sme so dozvedeli, že každá rodina to chystá vo väčšom, tak sme oslovili rodinu; vzápätí bol nahlásený na celý autobus. Komunikácia s ňou asi mesiac nebola možná, nakoľko viaceré odcestovali do Švajčiarska k hlavnej predstavenej. Po príchode týždeň duchovných cvičení a prehovorili sme až po sľuboch. Tak nasledoval obrad večných sľubov.
Pred začatím sv. omše, ktorú celebroval arcibiskup Mons. Alojz Tkáč, sestra oboznámila všetkých, čo znamená zasvätený život. Tak prichádzal sprievod miništrantov, bohoslovcov, kňazov vo veľkom počte a otec arcibiskup. Za ním sestra predstavená a šesť sestier, ktoré zložili večné sľuby. Ich hlavy zdobili biele venčeky. Už pohľad na ne tisol každému slzy do očí. Tak nasledovala sv. omša a obrad, kde všetkých šesť si najprv kľaklo pred otca arcibiskupa a tak za spevu litánií ku svätým ležali na zemi. Ako matke vidieť svoje dieťa v takej polohe bolo priam úžasné, neopísateľné, ďakujúc Pánu Bohu za tú milosť, za ten dar. Stokrát som v duchu opakovala: „Ďakujem Ti, Bože. Panna Mária, ďakujem Ti za vyslyšanie mojej prosby.“ I keď bola blízko mňa, prúd sĺz zalieval moju tvár i všetkých našich blízkych. Tak každá zvlášť predniesla svoj sľub otcovi arcibiskupovi a vlastným podpisom sestre predstavenej. Každá sestra si prišla k nám rodičom po požehnanie a na záver, keď sestričky začali spievať pieseň „Ďakujem Ti, mama“, každá sestra priniesla svojej mame krásnu kyticu s poďakovaním.
Všetko sa nedá opísať, ale tie chvíle, ktoré sme tam zažili, ostanú navždy v našich srdciach. Po skončení vonku pred kostolom začali gratulácie a keď Adela videla toľkú rodinu, kamarátky, známych, jej tvár priam žiarila od šťastia.
Ešte raz, Bože, ďakujem za všetko a všetkým Vám, ktorí ju máte radi.

mama

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.