Témou tohtoročného Svetového dňa misií je Láska – duša misijného poslania. Hrozí totiž nebezpečenstvo, že ak misie nie sú vedené láskou, teda ak nevychádzajú z hlbokého aktu Božej lásky, zredukujú sa len na akúsi humanitnú a sociálnu aktivitu. Láska, ktorú má Boh ku každej osobe, skúsenosti evanjelia a jeho ohlasovania a tí, ktorí ho prijmú, sa stávajú svedkami tejto lásky.
Každé kresťanské spoločenstvo je povolané ohlasovať Boha, ktorý je Láska. Boh svojou láskou preniká celé stvorenie i ľudské dejiny. Na počiatku vyšiel človek z rúk Stvoriteľa ako plod jeho láskavej iniciatívy. Neskôr však v ňom hriech zatienil Boží obraz. Prarodičia Adam a Eva, oklamaní diablom, narušili dôverný vzťah s Pánom, lebo podľahli pokušeniu zlého, ktorý im vnukol podozrenie, že Pán je ich protivníkom a chce obmedziť ich slobodu. Tým uprednostnili seba samých pred nezištnou Božou láskou v presvedčení, že takto sa presadí ich slobodná vôľa. Dôsledkom toho však bolo, že stratili prvotnú blaženosť a okúsili, aký trpký je smútok hriechu a smrti. Boh ich však neopustil, ale prisľúbil im a ich potomstvu spásu, ohlásiac, že pošle svojho jednorodeného Syna, Ježiša, ktorý v plnosti časov zjaví jeho otcovskú lásku, lásku schopnú vyslobodiť každé ľudské stvorenie z otroctva zla a smrti. V Kristovi nám bol darovaný večný život, samotný život Trojice. Vďaka Kristovi, Dobrému pastierovi, ktorý neopúšťa stratenú ovečku, bola daná ľuďom všetkých čias možnosť vstúpiť do spoločenstva s Bohom, milosrdným Otcom, pripraveným privítať doma márnotratného syna. Udivujúcim znakom tejto lásky je kríž. V smrti Krista na kríži sa totiž uskutočňuje láska v jej najradikálnejšej podobe. Vychádzajúc odtiaľto vieme definovať, čo je láska. Vďaka tomuto pohľadu kresťan nachádza cestu svojho života a svojho milovania. Aby sme milovali tak, ako chce Boh, musíme žiť v ňom a s ním: Boh je prvým príbytkom človeka a iba ten, kto v ňom prebýva, horí ohňom božskej lásky schopným zapáliť svet. Či vari toto nie je poslaním Cirkvi v každej dobe? Nie je ťažké pochopiť, že pravá misijná starostlivosť je spojená s vernosťou Božej láske a to platí tak pre každého jednotlivého kresťana, ako aj pre každé miestne spoločenstvo, partikulárne cirkvi i pre celý Boží ľud. Láska je a zostane motívom misijného poslania a zároveň je jediným kritériom, podľa ktorého treba niečo spraviť alebo nespraviť, zmeniť alebo zachovať. Je princípom, ktorý riadi celé konanie, a je cieľom, na ktorý sa musí zameriavať. Čo sa koná z lásky alebo je ňou inšpirované, nikdy nie je primalé a je vždy dobré. Byť misionárom teda znamená milovať Boha celým svojím bytím, ak je to potrebné až po obetovanie vlastného života za neho. Koľkí kňazi, rehoľníci, rehoľníčky a laici aj v dnešných časoch vydávajú najvyššie svedectvo lásky mučeníckou smrťou! Byť misionármi znamená skláňať sa ako milosrdný Samaritán k núdzi všetkých – najmä tých najchudobnejších a najbiednejších –, pretože kto miluje Kristovým srdcom, nehľadá vlastný záujem, ale iba Otcovu slávu a dobro blížneho. V tom spočíva tajomstvo apoštolskej plodnosti misijnej činnosti, ktorá prekračuje hranice a kultúry, prichádza k národom a šíri sa až po samý kraj sveta. Tohtoročný Svetový deň misií nech poslúži na to, aby sme čoraz lepšie chápali, že svedectvo lásky, ktorá je dušou misií, sa týka všetkých. Služba evanjeliu sa totiž nesmie považovať za dobrodružstvo jednotlivca, ale musí sa vnímať ako spoločná úloha, na ktorej sa podieľa každé spoločenstvo. K šíreniu Božieho kráľovstva na zemi svojimi modlitbami a svojou spoluprácou prispievajú aj mnohí ďalší: deti, mládež i dospelí. Je veľmi žiaduce, aby sa táto spoluúčasť čoraz viac rozrastala vďaka prispeniu všetkých.
Z posolstva Svätého Otca Benedikta XVI. ku dňu Svetových misijných dní