„Načo pracovať? Nezmysel. Čo vyrobím, všetko pohltia poplatky, dane,“ tak si uľavoval starší muž, rozhadzujúc prudko rukami. Pán, ktorý sedel oproti nemu v druhej triede osobného vlaku, mu prízvukoval: „Áno, nepomôžete si nič! Ako náš vlak musí prejsť tunelom, tak musíme tiež my prežiť ešte horšie časy. Príde hlad a proti tomu nepomôže nijaký Boh.“ „Boh? Ten ešte skôr nič nepomôže! Keď počujem „modli sa a pracuj“, je mi nanič. Nie, nám nepomôže nikto a najmenej modlitba!“ Naproti mne sedel mladý muž. Chvíľu počúval a potom sa dal do rozhovoru s tými dvoma spolucestujúcimi. A čo rozprával, tak hlboko mi utkvelo v pamäti, že až dosiaľ na to spomínam.
„Dovoľte, páni, aby som vám niečo povedal, čo sa hodí práve k vášmu rozhovoru. Je to udalosť pravdivá do posledného slova. To dosvedčujú moje predčasne zošedivené vlasy. Zošediveli mi v dvadsiatich rokoch veku za niekoľko dní. Bol som v Alpách. Z Bürgli som podnikal po celý deň výstupy na vrcholy hôr v okolí. Raz som chcel so svojím výborným tyrolským vodcom prejsť do susedného údolia. Zaplatil som v hostinci, batožinu som poslal napred a vyrazili sme. Cestou mi napadla myšlienka, aby som nešiel istou a pohodlnou cestou priesmykom, ale nebezpečnou a obávanou cestou cez „Mŕtvy Tobel“. Vodca ma odrádzal od toho šialeného nápadu, ale ja som trval na svojom. Cesta sa mi vlastne ani nezdala takou ťažkou a namáhavou a podnes neviem, ako sa to vlastne všetko prihodilo.
Zvoľna vystupujeme a naraz počujem prenikavý výkrik, ucítim silnú bolesť v rukách, ktorými sa márne snažím zachytiť na holých skalách a potom ťažký, strašný pád dvoch tiel. Keď som sa prebral z mrákot, poznal som, že ležím na dne povestnej priepasti zvanej „Mŕtvy Tobel“. Vedľa mňa ležal môj vodca s rozbitou hlavou a s vyvalenými očami. Strašný pohľad. Jasne mi ukazoval, čo ma počas niekoľkých dní čaká. Ako nás povraz, ktorým sme boli k sebe uviazaní, stiahol obidvoch do priepasti, tak mňa uvrhne do náručia smrti čoskoro za ním. Biedne zahyniem hladom v tomto živom hrobe, zatiaľ čo iný človek tu metre odo mňa sa hnilobou rozpadne. A z blízkeho Bürgli nepríde pomoc, veď som sa tam nemienil vrátiť. A vyškriabať sa po strmých skalách priepasti až hore – ani pomyslenie. Kričal som, reval som, bil som hlavou do kamennej steny svojho väzenia, aby som ju rozbil, ako bola rozbitá pádom hlava môjho spoločníka. Konečne som sa vysilil v bezmocnom zúfalstve.
Keď som zas prišiel k sebe, rozrezal som povraz, ktorým som bol ešte stále spojený s mŕtvolou. Potom som prezrel batožinu, aby som vedel, koľko dní ešte môžem živoriť. Bolo toho dosť málo. A ešte niečo som našiel v batohu mŕtveho vodcu: čierny ruženec a modlitebnú knižku, akú dostávajú Tyroláci pri sviatosti birmovania a ktorú potom používajú po celý život. Niektoré jej listy už boli odtrhnuté a keď som v nej videl niektoré miesta nepopísané, začal som do nich písať: posledný pozdrav rodičom, pozdrav dievčaťu, ktoré som miloval, potom mená nás dvoch, miesto, čas, ako došlo k nešťastiu a všetko, čo by mohlo zaujímať tých, ktorí po rokoch azda nájdu naše mŕtvoly.
A teraz nastal veľký okamih v mojom živote! Začal som listovať v knihe a čítať. Moju pozornosť upútala modlitba „tajomstvá svätého ruženca.“ Podotýkam, že som vtedy nebol katolíkom a o vieru a náboženstvo som sa veľa nestaral. Mnohé moje vtedajšie názory sa podobali tým, ktoré ste pred chvíľou vyslovili. Pri čítaní tej modlitby mi vyhŕkli z očí slzy, zopäl som svoje poranené a krvavé ruky a modlil som sa tak ako nikdy predtým v živote. Nie preto, aby som bol zachránený – bolo to nemožné – za šťastnú hodinu smrti. Naraz mi napadlo, čo som pred niekoľkými dňami počul z úst nebohého, ktorý ležal vedľa mňa: „Modli sa, akoby práca nebola nič platná; pracuj tak, akoby modlitba nebola nič platná.“ A hneď som si zaumienil, že poslúchnem tieto rady. Tento muž mi preukázal vo svojej smrti najväčšiu službu v celom mojom živote – ozaj i po smrti bol mojím vodcom. Mal som pri sebe horskú sekeru. Tak som sa rozhodol, že budem v skale vytesávať schody. Že sa po nich nedostanem 80 metrov vysoko, bolo mi jasné. Lebo Boh chce, aby sme pracovali, i keď niet nádeje na úspech. Tomu ma učila modlitba.
Tak uplynulo niekoľko dní. Snehom som hasil smäd, chlieb a slaninku som si šetril. Cez deň som vytesal niekoľko schodov a v noci som spával v snehovej skrýši, posilnený ružencom nebožtíka. Ale keď opäť uplynulo niekoľko dní, začala hniloba svoje príšerné, ničivé dielo a desivo otravovala vzduch. Ako túžobne som pozeral hore, kde niekoľko metrov nad mojím najvyšším schodom sa víchrica prudko pohrávala so snehom. Ó, Bože, vzduch. Len niekoľko minút vzduchu. O niekoľko dní sa mi podarilo dostať sa k spomínanému schodu. Ráno som zjedol poslednú kôrku chleba, veľmi tvrdú. Už sa ma chytala horúčka. Posadil som sa na skalu a zhlboka som vdychoval čerstvý vzduch. Tam som čítal celý blažený z modlitebnej knižky, ale naraz mi prudký závan vetra vzal z rúk niekoľko listov a vyniesol ich hore ako komínom z úzkej priepasti. Hlasito sa rozplakal, keď mi bola vzatá táto posledná útecha. Páni, bez tej modlitby by som vtedy zošalel. Od tej hodiny viem, čo je modlitba. Keď som sa zobudil po dlhom tuhom spánku, je to možné? Bol som zachránený. Dva dni sa muži z mestečka namáhali, aby ma vyslobodili z môjho zajatia. Ako sa o tom dozvedeli? Jeden list z mojej modlitebnej knižky našlo dieťa pri kostole v Bürgli. Moje záznamy na okrajoch privolali obyvateľstvo na pomoc. Bol to zázrak? Možno! Pre mňa je táto udalosť viac ako zázrak.“
Tento príbeh ukazuje, aká veľká sila je ukrytá vo sv. ruženci pre život a pre smrť. Niekedy sme takí rozčúlení, že nemôžeme na nič myslieť. Ale siahnime po ruženci, čoskoro sa vráti pokoj a duchovná rovnováha do nášho srdca. Ak nám hrozí nebezpečenstvo, ak strach sužuje naše srdce, ruženec nás oslobodí. Ak trpíme veľké bolesti telesné alebo duševné, ruženec zmierni náš žiaľ a poteší dušu. Ak nás trápi pokušenie, ruženec nám dá tajnú silu, aby sme ho premohli.
spracoval Ján Velčok, Víťaz