Kňaz a vtáčiky


Jeden starý kňaz prišiel raz v jedno veľkonočné nedeľné ráno do kostola a doniesol so sebou hrdzavú, skrivenú, starú vtáčiu klietku, ktorú položil vedľa oltára. Viacerí ľudia v údive nadvihli obočie, keď prehovoril.
“Včera som sa prechádzal po meste a uvidel som oproti chlapca, ktorý niesol túto klietku. Boli v nej tri malé vtáčiky, trasúce sa chladom a strachom. Zastavil som ho a spýtal som sa:

“Čo to tam máš, synak?” “Len pár starých vtákov,” odpovedal.
“Čo chceš s nimi robiť?” spýtal som sa.
“Zobrať ich domov a hrať sa s nimi,” odpovedal. “Budem ich dráždiť, aby sa pobili. Stavím sa, že to bude zábavné.”

“Ale skôr či neskôr ich budeš mať dosť a prestane ťa to baviť. Čo urobíš potom?”
“Ale, mám aj zopár mačiek,” povedalo malé chlapčisko. “Radi si na nich pochutia.”
Keď som na moment onemel, zašepkal som “Koľko chceš za tie vtáky, synak?”

“Čoo??!!! A na čo by vám boli, pán farár? Sú to len obyčajné vtáky z poľa. Ani nespievajú a vôbec nie sú pekné!”

“Koľko?”, znovu som sa spýtal.

Chlapec si ma premeral, ako by som bol bláznivý a povedal: “1 000 korún!”

Siahol som do vrecka a odpočítal som peniaze. Na konci aleje, kde bol strom, som klietku otvoril a klopaním na mriežku klietky som presvedčil vtáčiky, aby vyleteli. To vysvetľuje prítomnosť klietky v kostole.

V týchto prípadoch by sme sa mali riadiť učením Pána Ježiša Krista.

Jedného dňa sa rozprával Ježiš s diablom. Satan sa práve vrátil z rajskej záhrady a škodoradostne sa chválil:

«Nuž, Pane, práve som nachytal plný svet ľudí. Nastavil som pascu, starú návnadu, vedel som, že neodolajú. Mám ich všetkých!»

“Čo s nimi budeš robiť?”, spýtal sa Ježiš. Satan odpovedal:

“Chaa, budem sa zabávať! Budem ich učiť, ako sa sobášiť a rozvádzať, ako sa majú nenávidieť a škodiť si, naučím ich piť, fajčiť a preklínať. Naučím ich, ako vynájsť pušky a bomby a navzájom sa zabíjať. Už sa teším na tú zábavu!”

“A čo urobíš potom?” spýtal sa Ježiš. “Zatratím ich!” hrdo sa vypol satan.

“Koľko za nich chceš?” spýtal sa Ježiš.

“Hádam by si tých ľudí nechcel?! Niet v nich ani štipky dobra. Keď si ich vezmeš, budú ťa len nenávidieť. Napľujú na teba, budú ťa preklínať a zabijú ťa! Určite ich nechceš!”

“Čo za nich chceš?” opäť sa opýtal.

Satan pozrel na Ježiša a zaškeril sa: “Každú Tvoju slzu a všetku Tvoju krv!” Ježiš povedal: “Máš ich!” a zaplatil.

Kňaz mlčky zdvihol klietku a otvoril na nej dvierka … Nie je smiešne, že posielame e-mailom tisícky vtipov a tie sa rozšíria ako požiar, ale keď začneš posielať správy týkajúce sa Krista, ľudia si dvakrát rozmyslia, či ich pošlú ďalej? Nie je smiešne, že keby si tento príbeh mal podať niekomu ďalšiemu, mnohým z tvojho okolia ho radšej nedáš, pretože si nie si istý, čo by si o Tebe pomysleli? Nie je smiešne, ako sa viac trápim tým, čo si o mne pomyslia ľudia, než čo si o mne myslí Boh?

– re –

Nevernosť prarodičov zachránil Boží Syn


Prvý človek, koruna všetkého tvorstva, prestúpil Boží zákon vo veci, že sa jednalo len o ovocie istého stromu, ako znak skúšky a vernosti voči Bohu, Pánovi všetkého tvorstva. Človek podporovaný Božou milosťou je v stave ovládať svojú náruživosť, nech by bola akákoľvek silná. No bez Božej pomoci je slabý a dosť často klesá. Boh nechal človeka, aby sám seba riadil slobodnou vôľou, vlastnými silami, keď zbadal, že začína byť pyšný. Hneď pri prvom pokušení zlyhal. Nebol pripravený na pokušenie. Žil v pokoji. Mal všetko, čo mu len srdce žiadalo. Žil v hojnosti a čistej rozkoši. To ho utešovalo a robilo ešte bezstarostným ako dieťa. Prestal myslieť na Boha, prestal si všímať jeho rozkazy. A keďže vedel, že Boh je láskavý, zneužil jeho lásku, prestúpil jeho zákon a dopustil sa vážneho hriechu. Lenže hriech Adama a Evy nezostal bez trestu. Obaja boli vyhnaní z raja, za chotárom ktorého pocítili Božiu kliatbu, ktorá visí na nich, na ich pleciach. Hneď si uvedomili ťarchu života, ktorý majú pred sebou.


Gróf Čáky mal utešené lesy, kde zvlášť v zimnom období pracovalo veľa robotníkov. Bol tam istý človek, ktorý sa nikdy nemohol zmieriť s osudom a stále šomral a nadával na Adama a Evu. Raz prišiel gróf na poľovačku. Keď tak kráčal, natrafil na spomínaného želiara a počuje, že pri rúbaní stále šomre a nadáva. I pýtal sa ho, čo ho trápi. Drevorubač odvetil, že „sa to len ten starý Adam ozýva z neho, ktorý tak ľahkomyseľne premrhal dedičstvo svojich potomkov. Ak by bol sa len trochu opanoval, nebol by človek musel tak tvrdo pracovať. Mohol si žiť bezstarostne, chodiť na poľovačku ako vy, pán gróf, naveky“

Gróf sa zamyslel, usmial sa a odvetil: „Matej! A ty by si obstál v podobnej skúške lepšie ako Adam? Skúsime to? Vezmi sekeru, pílu a všetko, čo máš a choď domov. Povedz žene, že zajtra budete u mňa na obede.“ Matej sa usmial, ako keby nerozumel. No gróf trval na svojom. Želiar vidiac, že pán nežartuje, pobral sa domov. „Na pravé poludnie!“ dodáva pán. Matejova žena hľadela ako vyjašená, keď videla prichádzať Mateja v tak nevhodný čas. „Vari ťa vyhodili, ty leňoch?“ pýta sa nesmelo. „Pán ma poslal domov a prikázal mi, aby sme sa vystrojili na zajtra na obed do kaštieľa. Dnes sa okúpeme a zajtra pôjdeme na hostinu. Priprav sviatočné šaty.“

Prišiel vytúžený čas a Matej so svojou ženou kráčali „vyštafírovaní“ ako zo škatuľky. Osvietená pani ich už čakala a slúžka ich zaviedla do jedálne. Stôl bol bohato pripravený vyberanými jedlami, ktoré nikdy nevideli a nieto ešte jedli. „Tu máte všetko. Vyberte si, čo len chcete, ale misy, čo je uprostred, sa ani nedotknite. Ak zachováte to, čo som vám prikázal, zostanete u mňa nielen vy, ale aj vaše deti, ktoré dám vyučiť, aby z nich boli páni, nie želiari. Všetci budete jedávať pri mojom stole. Žena bude spoločníčkou pani grófky. Ak sa ale dotknete zakrytej misy, vyženiem vás z kaštieľa a budete opäť želiarmi. Teraz vás opustím a keď sa vrátim, presvedčím sa, ako ste sa zachovali. Jedzte a pite, čo vám hrdlo ráči.“

Matej si povolil remeň o jednu dierku a pustili sa do jedla, ktoré si občas spláchli vínom. Zrazu ale čosi zašramotilo v prikrytej mise. Zuzka sa pozrela na Mateja. „Počul si?“ „Počul. Nestaraj sa o to a jedz.“ Lenže šramot sa ozýval silnejšie. Čo to len môže byť? Zuzke to nedalo, už aj chcela odkryť vrchnák. „Necháš!“, okríkol ju Matej. „Ale veď pán tu nie je, ktovie, čo robí. Ja podvihnem vrchnák, ty sa pozrieš, čo to vlastne šramotí. Jesť z toho nebudeme, to ti hovorím.“ Matej po ďalšom šramotení privolil. Zuzka zdvihla vrchnák, Matej sa chcel pozrieť, čo za čudo im berie pokoj, keď tu zrazu vyletelo vtáča. Preľaknutá Zuzka skríkla: „Chyť ho! Chyť ho!“ Matej skočil, ale už bolo neskoro. Vtáča vyletelo polootvoreným oknom von, kde si zaspievalo svoje „Te Deum.“

Tu vkročil do izby gróf a hneď zbadal, že sa niečo stalo. Nešťastníci stáli ako oparení. Výhovorky nemali konca kraja. „Stále si sa ponosoval, želiar, na Adama a na Evu, že ľudia mohli lepšie žiť, keby neboli premrhali dedičstvo svojich potomkov. Vy, učení týmto príbehom, ste ľahkovážne urobili tú istú chybu a pripravili ste svoje potomstvo o ľahký a bezstarostný život. Ľutujem, že sa tak stalo,“ povedal pán. „Matej, zober si svoju ženu! A odíďte z môjho domu. Tu už viac nemáte miesta.“ So slzami v očiach opúšťali dom svojho pána tí, ktorým pýcha zatemnila rozum a túžba byť veľkými premrhala dedičstvo svoje i svojich dietok.
Všetky zakázané veci dráždia človeka do krajnosti. Je to hotové pokušenie, ktoré nie je také ľahké potlačiť. Je k tomu treba pomoci zhora, ktorú je treba si vyprosiť. Želiari si mysleli, že sú dosť silní a že si vystačia sami. Lenže dopadli presne tak, ako dopadli Adam a Eva.

Boh sa však s tým neuspokojil. Jeho cieľom bolo povýšiť človeka nad všetko tvorstvo a aj preto vo svojej nekonečnej múdrosti nám posiela Spasiteľa sveta, svojho jednorodeného Syna, Pána a Boha, aby on zachránil to, čo nám prisľúbil. A tak poslal na tento svet skromné dieťa v biede, ale v nebeskej žiare oslavované anjelskými zbormi.

Syn Boží priniesol na svet nové pravdy o Bohu, dokonca niektoré až neuveriteľné. Vo svojom učení sa usiloval o nové a spravodlivejšie usporiadanie medziľudských vzťahov, ako aj o nové možnosti v naplnení zmyslu života. To všetko sú len čiastočné odpovede. Ak chceme povedať úplnú odpoveď na význam príchodu Ježiša Krista na svet, musíme počuť, čo on sám povedal o zmysle pozemskej existencie. Hovorí: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“

Jeho narodenie a poslanie spočíva v tom, aby si ľudstvo uvedomilo, že sa od Boha odklonilo. Aby celé ľudstvo pritiahol svojím učením naspäť k Bohu a určil mu správny smer. Toto poslanie naplnil svojím životom až po kríž, zasadil sa, aby si ľudstvo uvedomilo, že bez Boha sa nedá zmysluplne žiť a už vôbec napredovať. Založil Cirkev, ktorá má s ním, v jeho mene a s jeho pomocou privádzať ľud k Bohu. Viac už urobiť nemohol. Ponechal ľuďom priestor na slobodné rozhodovanie sa. A to je pre nás tu prítomných pravé posolstvo Vianoc.

Tak sa skončila smutná kapitola a zároveň začala radostná etapa dejín ľudstva, ktorú musel zachraňovať On – Boží syn, Ježiš Kristus.

sprac. Ján Jenča, Víťaz

Kríž a symbolika v Krížovanoch

Aj my veriaci zo Širokého sme sa na sviatok sv. Lukáša, evanjelistu, zúčastnili sv. omše v novopostavenom kostole v Krížovanoch. Kostol zasvätený úcte Božského Srdca nás očaril. Hoci je to malý kostol, veľa zo seba vypovedá a je v ňom toľko symbolík, koľko nie je ani vo väčších kostoloch.


Pravá strana kostola začína krížovou cestou, zobrazením dvanástich apoštolov, ôsmimi blahoslavenstvami, teda prostriedkami na ceste do Božieho kráľovstva. Krížová cesta, ktorá je pre nás stále živým odkazom, že len cez kríž a s krížom môže byť človek spasený. Len človek, ktorý dokáže prijať kríž, niesť ho, je hodný Kristovej lásky a je podobný Pánu Ježišovi.

Mňa osobne najviac zaujal kríž v strede, ktorý je zároveň 12. zastavením krížovej cesty a tiež bránou z pravej strany kostola do ľavej, teda zo života pozemského do života večného. Ľavá strana je akoby znázornením neba, kde na nás čaká Boh (celá tá hladká stena), Sedembolestná Panna Mária s Ježišom v náručí (13. zastavenie), jeho pochovanie (14. zastavenie) a víťazné zmŕtvychvstanie v podobe vyvrcholenia Ježišovej lásky k nám ukrytého vo Sviatosti Oltárnej. Láska ukrytá v Božskom Srdci, plného odpúšťania a Božích milostí, ale aj našej vďačnosti za to, že aj keď padneme, aj keď pochybíme, aj keď nevládzeme, je tu Božské Srdce a jeho nekonečná láska, ktorá nás dvíha a vedie ďalej. Kupolu podopierajú dva stĺpy znázorňujúce piliere cirkvi, teda sv. Petra a sv. Pavla.

Obetný stôl má tú zvláštnosť, že jeho nosná časť je z travertínu, ktorý je podobný kvapľom v jaskyniach. Novinkou sú erby namaľované pod chórom. Mnohí z nás sme isto nevedeli, že každý pápež a biskup má svoj erb. Jeden patrí zosnulému Sv. Otcovi Jánovi Pavlovi II., lebo ešte za jeho života sa kostol začal stavať. Iný erb patrí terajšiemu pápežovi Benediktovi XVI. Ešte sú tam erby nášho arcibiskupa Mons. Alojza Tkáča a jeho pomocných biskupov Mons. Bernarda Bobera a Stanislava Stolárika.
V kostole je ešte veľa symbolík, pribudnú aj nejaké sochy, ale ako duchovný otec Čorba povedal: „Nič v tomto kostole nie je dvakrát.“ Všetko má svoju pozíciu, symboliku či zvláštnosť. Pre mňa a verím, že aj pre ostatných ľudí je „zvláštnosťou“ skutočnosť, že tak málo ľudí postavilo takúto nádheru a pri vyslovení sumy nad 65 000 Sk, ktorú každá rodina na kostol obetovala, nám je všelijako.

Na naše veľké prekvapenie nám duchovný otec Kyšeľa povedal, že istotne nevieme, že aj on bol dva dni farárom v Krížovanoch. Bol preložený a na jeho miesto nastúpil terajší duchovný otec Čorba. Náš pán farár vyslovil obdiv duchovnému otcovi z Krížovan za to, že mal chuť, silu a odvahu pustiť sa do stavby kostola; on by to určite nebol zvládol, lebo bol vyčerpaný zo stavieb dvoch kostolov a jednej fary počas šiestich rokov v iných farnostiach. Ale ako obaja povedali: „Pán Boh to riadi.“ A on to aj zariadil. Jedného poslal preč a druhý to s Božou pomocou a pomocou ľudí z Krížovan zvládol. Tak ako nás milo duchovný otec Čorba privítal, tak sa s nami on aj jeho veriaci milo rozlúčili a pripravili nám malé pohostenie.

My v Širokom, ako všetci iste viete, rozširujeme, obnovujeme a teda rekonštruujeme kostol. Pomaličky finišujeme a chceme vás poprosiť, aby ste nás aj naďalej podporovali svojimi modlitbami. Zároveň Vás pozývame na slávnostné požehnanie kostola, ktoré bude 3. decembra 2006 o 9. hodine. Ďakujeme!

Slávka K., Široké

Príhoda vo vlaku


„Načo pracovať? Nezmysel. Čo vyrobím, všetko pohltia poplatky, dane,“ tak si uľavoval starší muž, rozhadzujúc prudko rukami. Pán, ktorý sedel oproti nemu v druhej triede osobného vlaku, mu prízvukoval: „Áno, nepomôžete si nič! Ako náš vlak musí prejsť tunelom, tak musíme tiež my prežiť ešte horšie časy. Príde hlad a proti tomu nepomôže nijaký Boh.“ „Boh? Ten ešte skôr nič nepomôže! Keď počujem „modli sa a pracuj“, je mi nanič. Nie, nám nepomôže nikto a najmenej modlitba!“ Naproti mne sedel mladý muž. Chvíľu počúval a potom sa dal do rozhovoru s tými dvoma spolucestujúcimi. A čo rozprával, tak hlboko mi utkvelo v pamäti, že až dosiaľ na to spomínam.

„Dovoľte, páni, aby som vám niečo povedal, čo sa hodí práve k vášmu rozhovoru. Je to udalosť pravdivá do posledného slova. To dosvedčujú moje predčasne zošedivené vlasy. Zošediveli mi v dvadsiatich rokoch veku za niekoľko dní. Bol som v Alpách. Z Bürgli som podnikal po celý deň výstupy na vrcholy hôr v okolí. Raz som chcel so svojím výborným tyrolským vodcom prejsť do susedného údolia. Zaplatil som v hostinci, batožinu som poslal napred a vyrazili sme. Cestou mi napadla myšlienka, aby som nešiel istou a pohodlnou cestou priesmykom, ale nebezpečnou a obávanou cestou cez „Mŕtvy Tobel“. Vodca ma odrádzal od toho šialeného nápadu, ale ja som trval na svojom. Cesta sa mi vlastne ani nezdala takou ťažkou a namáhavou a podnes neviem, ako sa to vlastne všetko prihodilo.

Zvoľna vystupujeme a naraz počujem prenikavý výkrik, ucítim silnú bolesť v rukách, ktorými sa márne snažím zachytiť na holých skalách a potom ťažký, strašný pád dvoch tiel. Keď som sa prebral z mrákot, poznal som, že ležím na dne povestnej priepasti zvanej „Mŕtvy Tobel“. Vedľa mňa ležal môj vodca s rozbitou hlavou a s vyvalenými očami. Strašný pohľad. Jasne mi ukazoval, čo ma počas niekoľkých dní čaká. Ako nás povraz, ktorým sme boli k sebe uviazaní, stiahol obidvoch do priepasti, tak mňa uvrhne do náručia smrti čoskoro za ním. Biedne zahyniem hladom v tomto živom hrobe, zatiaľ čo iný človek tu metre odo mňa sa hnilobou rozpadne. A z blízkeho Bürgli nepríde pomoc, veď som sa tam nemienil vrátiť. A vyškriabať sa po strmých skalách priepasti až hore – ani pomyslenie. Kričal som, reval som, bil som hlavou do kamennej steny svojho väzenia, aby som ju rozbil, ako bola rozbitá pádom hlava môjho spoločníka. Konečne som sa vysilil v bezmocnom zúfalstve.

Keď som zas prišiel k sebe, rozrezal som povraz, ktorým som bol ešte stále spojený s mŕtvolou. Potom som prezrel batožinu, aby som vedel, koľko dní ešte môžem živoriť. Bolo toho dosť málo. A ešte niečo som našiel v batohu mŕtveho vodcu: čierny ruženec a modlitebnú knižku, akú dostávajú Tyroláci pri sviatosti birmovania a ktorú potom používajú po celý život. Niektoré jej listy už boli odtrhnuté a keď som v nej videl niektoré miesta nepopísané, začal som do nich písať: posledný pozdrav rodičom, pozdrav dievčaťu, ktoré som miloval, potom mená nás dvoch, miesto, čas, ako došlo k nešťastiu a všetko, čo by mohlo zaujímať tých, ktorí po rokoch azda nájdu naše mŕtvoly.

A teraz nastal veľký okamih v mojom živote! Začal som listovať v knihe a čítať. Moju pozornosť upútala modlitba „tajomstvá svätého ruženca.“ Podotýkam, že som vtedy nebol katolíkom a o vieru a náboženstvo som sa veľa nestaral. Mnohé moje vtedajšie názory sa podobali tým, ktoré ste pred chvíľou vyslovili. Pri čítaní tej modlitby mi vyhŕkli z očí slzy, zopäl som svoje poranené a krvavé ruky a modlil som sa tak ako nikdy predtým v živote. Nie preto, aby som bol zachránený – bolo to nemožné – za šťastnú hodinu smrti. Naraz mi napadlo, čo som pred niekoľkými dňami počul z úst nebohého, ktorý ležal vedľa mňa: „Modli sa, akoby práca nebola nič platná; pracuj tak, akoby modlitba nebola nič platná.“ A hneď som si zaumienil, že poslúchnem tieto rady. Tento muž mi preukázal vo svojej smrti najväčšiu službu v celom mojom živote – ozaj i po smrti bol mojím vodcom. Mal som pri sebe horskú sekeru. Tak som sa rozhodol, že budem v skale vytesávať schody. Že sa po nich nedostanem 80 metrov vysoko, bolo mi jasné. Lebo Boh chce, aby sme pracovali, i keď niet nádeje na úspech. Tomu ma učila modlitba.

Tak uplynulo niekoľko dní. Snehom som hasil smäd, chlieb a slaninku som si šetril. Cez deň som vytesal niekoľko schodov a v noci som spával v snehovej skrýši, posilnený ružencom nebožtíka. Ale keď opäť uplynulo niekoľko dní, začala hniloba svoje príšerné, ničivé dielo a desivo otravovala vzduch. Ako túžobne som pozeral hore, kde niekoľko metrov nad mojím najvyšším schodom sa víchrica prudko pohrávala so snehom. Ó, Bože, vzduch. Len niekoľko minút vzduchu. O niekoľko dní sa mi podarilo dostať sa k spomínanému schodu. Ráno som zjedol poslednú kôrku chleba, veľmi tvrdú. Už sa ma chytala horúčka. Posadil som sa na skalu a zhlboka som vdychoval čerstvý vzduch. Tam som čítal celý blažený z modlitebnej knižky, ale naraz mi prudký závan vetra vzal z rúk niekoľko listov a vyniesol ich hore ako komínom z úzkej priepasti. Hlasito sa rozplakal, keď mi bola vzatá táto posledná útecha. Páni, bez tej modlitby by som vtedy zošalel. Od tej hodiny viem, čo je modlitba. Keď som sa zobudil po dlhom tuhom spánku, je to možné? Bol som zachránený. Dva dni sa muži z mestečka namáhali, aby ma vyslobodili z môjho zajatia. Ako sa o tom dozvedeli? Jeden list z mojej modlitebnej knižky našlo dieťa pri kostole v Bürgli. Moje záznamy na okrajoch privolali obyvateľstvo na pomoc. Bol to zázrak? Možno! Pre mňa je táto udalosť viac ako zázrak.“

Tento príbeh ukazuje, aká veľká sila je ukrytá vo sv. ruženci pre život a pre smrť. Niekedy sme takí rozčúlení, že nemôžeme na nič myslieť. Ale siahnime po ruženci, čoskoro sa vráti pokoj a duchovná rovnováha do nášho srdca. Ak nám hrozí nebezpečenstvo, ak strach sužuje naše srdce, ruženec nás oslobodí. Ak trpíme veľké bolesti telesné alebo duševné, ruženec zmierni náš žiaľ a poteší dušu. Ak nás trápi pokušenie, ruženec nám dá tajnú silu, aby sme ho premohli.

spracoval Ján Velčok, Víťaz

Modlitba



Modlitba je požehnaný prameň,

ktorého oživujúce vody

privádzajú rastlinky

našich dobrých prianí k rozkvetu,

odplavujú

každú nedokonalosť z našich duší

a ochladzujú srdce

zanietené vášňou.

sv. František Saleský

Vtelenie Krista

,,Ak niekto spoznal svoje povolanie a zvolil si ho, zostáva mu len jedno – byť verný až do konca.“
P. Theodózius Florentini


Kto smie súdiť toho, v ktorom sa pri obetovaní sprítomňuje Kristus? Kto smie porovnávať naše životy biednych a hriešnych ovečiek so životom pastierov, našich duchovných otcov? Kto má toľko odvahy prstom ukázať a hodiť kameň do Kristovho služobníka, keď my sme stokrát horšími ľuďmi? Prečo máme toľko drzosti, že reptáme a zlorečíme na toho, ktorý nesie zodpovednosť otca za svoje deti? Ako môžeme jazykom špiniť toho, za ktorého sa máme denne modliť, aby obstál v pokušeniach, ktoré sú zákernejšie a tvrdšie ako tie naše? Prečo nie sme Šimonmi a nepomáhame mu niesť jeho ťažký kríž, ale priťažujeme mu ho?!

Pred každou svätou omšou sa modlíme za svojho kňaza, no v našich činoch sa slová tejto modlitby neodrážajú, najmä keď si vyberáme „svojich obľúbených“ kňazov a nad ostatnými ohŕňame nosom. Nevážime si toho, ktorého slová „sekajú do živého“ len preto, lebo sú pravdivé a chceme len takého, ktorého slová si vypočujeme so záujmom, no zostanú po bohoslužbe v chráme a nie v našich srdciach. Keby sme si hlbšie uvedomili, akým obrovským darom je kňaz pre farnosť, nikdy by sme si podobné reči, gestá alebo činy nedovolili.

V Cirkvi je každý kňaz, aj keby mal byť sympatický či nesympatický, príjemný či menej príjemný, veľmi vzácnou perlou; každá perla, väčšia či menšiaje, je vzácna, no vždy jedinečná svojím pôvodom – pôvodcom kňazstva je Boh skrze Krista.

A zdá sa mi, že na túto pravdu pri našich odvážnych rečiach zabúdame, čím sa dopúšťame veľkého hriechu, lebo beda ľudu, čo sa nemodlí za svojho kňaza, hoc v kostole áno, no na ulici už nie.
V krajinách tretieho sveta, kde dodnes šíria vieru aj naši misionári a pochádzajú aj z tejto farnosti, si vedia kňaza uctiť nielen ako kňaza a autoritu, ale aj ako človeka. Dáva im totiž nádej, že po ich namáhavom a biednom terajšom živote príde život radosti a spásy v nebi.

Jeho poslom je práve a jedine kňaz, ktorého často nemajú medzi sebou alebo nablízku každý deň, ale len raz do mesiaca a niekedy aj menej. Vidia v ňom človeka a kňaza často lepšie ako my, lebo ich svojim príkladom, ale aj tým, koho zosobňuje, vyslobodzuje z temnoty bludov a tmy, v zajatí ktorých žili ich predkovia ešte pred príchodom misionárov. Vidia v ňom človeka, čo má dar svetla a vidia v ňom Krista zaodetého do ľudskej schránky, aj keď slabej a krehkej, na čo my tak často a radi pri našich ,,demokratických“ prejavoch na ich adresu zabúdame.

No nemýľme si slobodu slova s akousi anarchiou slova, klíčiacej z neúcty k ich poslaniu. Ak by mal kňaz akékoľvek chyby, treba sa zaňho modliť, lebo diabol veľmi dobiedza práve do neho, lebo vie, aké dôležité a zodpovedné je jeho poslanie. A my mu v tom ochotne pomáhame namiesto toho, aby sme mu to svojimi modlitbami a úctivosťou k Ježišovmu služobníkovi prekazili. Aj keď náš laický život sa líši od života duchovných osôb, už len v ich pastoračnej, učiteľskej, a pastierskej náplni, neznamená to, že ak nemajú vlastnú rodinu, nemôžu nás poučiť a pochopiť naše problémy, lebo o tom nič nevedia a podobne. Nevyplýva z toho fakt, že my vieme a oni nie, že ich nemáme preto počúvať a nechať sa poúčať; je to pýcha a nechápavosť, čo z nás hovoria. My myslíme totiž často materiálne a citovo až prehnane zainteresovane len preto, že ide o naše spolunažívanie v manželstve a rodine, no oni sa na rodinu dívajú očami kňaza kazateľa a duchovného vodcu, ktorý chce povzbudiť, poučiť a nie dávať návody na pozemské šťastie každému zvlášť; keď žijeme v slzavom údolí a pravé šťastie je len v nebi. Chybu robíme v posudzovaní iných aj kňazov podľa seba samých, čo je veľkou chybou plynúcou zo zaslepenosti. Na nevedomosť sa vyhovárať nemôžeme, ak máme v poličke Sväté písmo či bibliu a nazývame sa kresťanmi. Nezabúdajme, že kňaz nie je bez chyby, lebo aj on je človek, no na rozdiel od nás si zasluhuje náležitú úctu aj vtedy, keď mu nerozumieme či nechceme rozumieť. Lebo Boh bude súdiť tvoje slová a tvoj život. To, ako a prečo bude súdiť iného, nie je tvojou starosťou; ty si svojím konaním viac priťažuješ, ak nemáš úctu už len ku kňazskej reverende.

Neidealizujte si nestále a porušiteľné telo, lebo sa sklamete, ale ctite si poslanie a postavenie toho, ktorého si sám Kristus vyvolil za svoj priezračný obraz v kňazovi. Nehľaďte na Cirkev ako na spoločenstvo ľudí, lebo tí sú rôzni a hriešni, aby vás nepohoršili. Vnímajte a prijmite ju ako mystické Kristovo telo, ktoré je sväté a neporušiteľné, len to vás ochráni pred zakolísaním a pádom. Kňaz je vtelením Krista a Kristus je priamou záštitou kňaza.

Lucia Galdunová, Víťaz

Adventný čas


Posledné dni a nedele v období „cez rok“ a prvá „adventná nedeľa“ nám ponúkajú nepríjemné opisy posledných udalostí na konci sveta. „V tých dňoch, po onom súžení, sa slnko zatmie, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť“ (Jn 13,24). Sú to apokalyptické opisy, v ktorých nejde o vzbudzovanie strachu a zúfalstva. Naopak, eschatologická nádej Nového zákona vrcholí v očakávaní nekončiaceho spoločenstva života a lásky ľudstva s Bohom.

Kým sa naplní táto nádej, kým uvidíme Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a slávou, máme si dávať pozor, aby naše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento svet. Preto bdejme celý ten čas a modlime sa, aby sme sa mohli postaviť pred Syna človeka (porov. Lk 13,27-36).


A o bdení, o pripravenosti je čas adventu, ktorý sme začali. Advent je časom prípravy na prvý príchod Božieho Syna medzi ľudí a časom očakávania druhého Kristovho príchodu na konci vekov. Preto nebojme sa tmy, katastro-fických scenárov, apokalyptických predpovedí, zlých časov, ale buďme pripravení na to všetko a hľadajme svetlo, pevnú skalu a “Slovo života.“ Hľadajme pokoj a svetlo v modlitbe pri adventnom venci so svojou rodinou a prosme, nech náš Pán zveľadí a rozhojní našu lásku navzájom i voči všetkým, keď príde náš Pán so všetkými svojimi svätými (porov. 1 Sol 3.12).


Veď tieto „zlé časy“, tieto dni adventu
– sú výzvou životu,
sú liekom proti vlažnosti
– sú dobou nachádzania,
práce, omladzovania
– zaväzujú nás k tomu,
aby sme všetko premysleli po novom, o čom si myslíme, že už to poznáme: svet, Boha a ľudí
– sú tu preto,
aby sme sa dali na nové cesty
– nehovorme: sú zlé časy.
Ide o to, aby sme využili ten čas, ktorý je nám daný.



Bratia a sestry, „zodvihnite hlavy, lebo sa blíži vaše vykúpenie“ (Lk 21,28). Je tu čas adventu. Čas modlitby pri svetle adventného venca, čas prípravy na najkrajší príchod Božieho Syna na tento svet. Je čas prípravy na vianočné sviatky, začiatok nášho vykúpenia.

Všetkým Vám prajem požehnaný čas adventu.

Oliver Székely, duchovný otec

ROZHOVOR

Anna Vojtašeková, zlatá olympionička a Milan Prokop zavítali v septembri tohto roku do farnosti Víťaz. Korene jedného z nich pochádzajú z našej obce, preto sme sa ich opýtali:



1. Predstavte sa nám, prosím.


Dobrý deň! Pochádzam z Poľska. Za slobodna som sa volala Anna Vojtašeková a som bývalá olympionička v hode oštepom. Bola som na troch olympiádach. V roku 1956 som odišla reprezentovať Poľsko do Austrálie do Melbournu a zostala som tam. Vydala som sa tam a volám sa teraz Pazera.
Ako občianka Austrálie som reprezentovala Austráliu na dvoch olympiádach. Keď som sa vydala, automaticky som sa stala občiankou Austrálie. Môj muž bol Poliak, ale mal austrálske občianstvo. Mala som tak možnosť ostať v Austrálii, lebo v tom čase to bolo veľmi ťažké. Bola som vypočúvaná tajnou políciou v Austrálii. Keby som bola utečenec, tak by ma hneď poslali naspäť do Poľska. Keby som nebola športovkyňa, tak by ma ani Poliaci nepustili do Austrálie. Nemala som peniaze na vycestovanie do Austrálie a niekto by ma musel sponzorovať.
Na olympiáde v Ríme som bola na šiestom mieste, v Melbourne som bola ôsma a v Tokiu som bola deviata. Bola som tiež v Anglicku na troch Commonwealth Games, čo bolo niečo také ako Majstrovstvá Európy. Získala som na nich zlatú, striebornú a bronzovú medailu, na každom majstrovstve jednu. Urobila som tiež svetový rekord – 57 m a 40 cm v hode oštepom. Tento rekord trval šesť mesiacov, potom ho prekonala jedna Ruska o 4 cm. Aktívne ako športovkyňa som skončila v roku 1967. Celý čas som dobývala majstrovstvá Austrálie, na ktorých som bola stále prvá. Tiež sme mali závody s Amerikou, na ktorých som bola v roku 1966 a 1967. Na oboch týchto súťažiach som obsadila druhé miesto. Moja kariéra trvala 18 rokov.

2. Podieľali ste sa ešte potom na športe, trebárs ako trénerka?

V Austrálii neboli žiadni tréneri, trénovala som sa sama na dve olympiády a tri Commonwealth Games a pomáhala som ešte ďalším oštepárkam. Teraz mám už iné záujmy. V Austrálii je všetko amatérske, primitívne. Ja som potrebovala zarobiť a tam trénerov neplatili. Mám dve dcéry. Keď chodili do katolíckej školy, pomáhala som tam 10 rokov so športom. Trénovala som atletickú skupinu a chodili sme súťažiť s inými školami. Naša škola stále vyhrávala. Trocha som trénovala aj iných oštepárov.

3. Prečo ste vo Víťaze a ako ste sa tu dostali?


Pred 25 rokmi som sa spoznala cez mojich známych s Milanom Prokopom. Moji známi boli známymi jeho ženy, ktorá vtedy ešte žila. On a jeho žena bývali neďaleko mňa, často sme sa stretávali a chodili sme aj do jedného kostola. Často sme sa po kostole rozprávali a navzájom sme sa navštevovali, keď boli deti v škole. Neskôr jeho žena ochorela a aj zomrela. Je tomu už dva roky. Môj manžel zomrel pred deviatimi rokmi. Zostali sme priateľmi a navzájom si pomáhame. Ja mám rodinu v Európe – troch bratov v Poľsku a sestru v Čechách. Milan mi stále telefonoval, aby sme šli na návštevu a tak sa stalo. Príchod do Víťaz vám teda môže vysvetliť Milan:
My sme rodina s Vladom Baluchovým, tretia generácia bratrancov. Moja babka aj babka Vlada Baluchu boli sesternice. Môj otec a otec Vlada boli bratrancami druhej generácie a tak Vlado i ja už sme tretia generácia bratrancov. Ja sa volám Prokop po mojom dedovi. Moja babka bola Pacovská a bola rodina s Matuščakovými. Vydala sa za Prokopa a tak ďalej už naše pokolenie ide ako Prokop. Náš dedo prišiel z Čiech a pochádza z veľmi starej generácie od Prokopa Holého. Po dlhej dobe som prišiel na dovolenku, lebo stále udržiavame vzťah. Keď som bol chlapec, stále som sem chodil cez školské prázdniny a robil všetko možné. Tri roky som bol učňom v Prešove, potom som išiel na vojnu a po vojne som ušiel od komunistov.

4. Čo vás viedlo k tomu, že ste sa rozhodli z našej vlasti odísť?

Pretože komunizmus mi nešiel po ruke tak ako som si myslel, tak som išiel za slobodou von. Môj otec bol živnostník a boli sme v čiernej knižke komunistov, takže aj brat aj ja sme odišli. Nepustili nás do komunistickej partie a kto nebol v partii, ten málo zarobil. Nemali sme tie najlepšie podmienky na prácu. Boli sme poznačení a tak sme sa rozhodli odísť. Dlho som študoval, ktorý peniaz je na západe najsilnejší, aký život je v tej-ktorej krajine. Vybral som smer Kanada, Nový Zéland alebo Austrália. Ak človek ušiel, bolo treba čakať až vyše roka na vízum do Kanady a tak sme sa otočili na Nový Zéland alebo Austráliu. O osem mesiacov sme dostali v Taliansku vízum do Austrálie. Zo Slovenska som išiel do Juhoslávie na krátku dovolenku iba na občiansky preukaz s priepustkou a cez kopečky do Trstu do Talianska. Keď už som bol v Taliansku, tam sme sa usadili v kempe; vyšetrovali nás, čo sme, kto sme. Potom nás previezli za Rím do Latiny. Tam sme čakali skoro sedem mesiacov a potom nás previezli do Ríma; celé lietadlo austrálsky kvantas 360 ľudí naraz vyniesol emigrantov do Austrálie. Museli sme podpísať prácu na dva roky, čo nám dajú a tým sme zaplatili lietadlo, čo nás previezlo. Zažili sme rôzne strasti. Nevedeli sme anglicky, nemali sme kde bývať, nemali sme robotu. Boli sme mladí, takže išlo to. Človek nemal východisko doma, tak išiel hľadať šťastie do sveta.

5. Kde ste sa uchytili?

Prvý rok sme boli s bratom v Melbourne. Ja som ušiel prvý a po mesiaci a pol prišiel za mnou do Talianska starší brat. Ja som bol veľmi zlá influencia na rodinu. Dvadsať rokov mi nedali vízum, lebo som bol veľmi zlá influencia proti komunizmu. Bolo nám veselšie, keď sme boli dvaja, pretože jeden druhému sme pomáhali. Aj na západe som mal šťastie, že som mal viac kontaktov. Často som mu pomohol, keď bol na nejakých zlých robotách, vytiahol som ho, našiel som mu bývanie. Od prvej minúty som mal viac šťastia na západe. Vykonávali sme rôzne roboty. Robili sme, čo nám prišlo pod ruku. My sme ušli v 69. roku, kedy na západe bolo veľa roboty a málo ľudí, ktorí boli vyučení. Človek mohol jednu robotu nechať a zajtra začať už druhú. Brat pracoval na konštrukciách, zvaroval. Ja som bol z potravinárskeho odboru a pracoval som ako mäsiar alebo kuchár. V tom čase mala Austrália 10 000 mil. obyvateľov. Austrália je trocha väčšia od Európy. Teraz už máme 20 000 mil. obyvateľov. Teraz je to už s prácou horšie, lebo je veľa ľudí.

6. Zastabilizovali ste sa niekde po tých rôznych prácach?

Po roku v Melbourne sme si rozmysleli, že urobíme ďalší krok a odišli sme do Adelaidy, ktorá je vzdialená 1000 km od Melbournu. Melbourne patrí do Viktórie a Adelaida do Južnej Austrálie. V Austrálii je päť štátov, tak sme prešli do druhého. Tam sme sa chytili všetkého. I oženili sme sa tam. Starší brat mal deti a ja som pracoval na všelijakých robotách. Išiel som tam, kde som cítil, že viac zarobím. Nechal som kuchárčinu, robil som s betónom. Nechal som betón, išiel som robiť ku mäsiarom. V tom čase nebol problém meniť prácu, lebo bolo plno roboty. Kde som vycítil, že dostanem viac, tak som v sobotu nechal jednu prácu a v pondelok som začal druhú. V dnešnej dobe to už nie je možné. Treba sa držať jednej roboty. Tak ako na Slovensku aj tam je problém so zamestnávaním starších ľudí, ale ak človek chce pracovať, nájde si prácu. Len aby sa jej držal a potom už ide ďalej.

7. Aktívna práca je už za vami. Teraz ste už na dôchodku?


Ešte nie som na dôchodku. Treba mi odpracovať ešte štyri roky. U nás sa ide do dôchodku v 65 rokoch a ja som 45. ročník. U nás je iný systém odchodu do dôchodku. Z každej práce, v ktorej pracujete, štát berie automaticky 10 % z výplaty a toľko štát dodáva. Buduje sa to počas rokov hore, aby štát nemal veľké výdavky naraz, keď ľudia idú do dôchodku. V podstate je to našetrené a potom každý žije zo svojho.

8. Páčilo sa vám u nás?


Rodina nás prijala veľmi milo a pohostinne. Päť dní sme boli v Nízkych Tatrách, u sesternice v Košiciach sme boli tri dni. Videli sme mesto, niektoré jeho pamiatky. Boli sme tiež na Spišskom hrade, v Levoči. Všetko bolo prekrásne. V kostole sa nám veľmi páčilo. Boli sme aj u Vlada v Košiciach–Šaci, hodinu sme rozprávali a všetko nám poukazoval. Bolo nám tam veľmi dobre. Moja sesternica veľmi dobre varila, ale keď sme prišli do Víťaza, tak nám bolo treba tri žalúdky. Keď začnú ponúkať, tak ponúkajú a ponúkajú. Ďakujme Pánu Bohu, že mám takú dobrú rodinu a že sme boli tak silno privítaní, že sme to ani nečakali. Tradícia vo Víťaze je veľmi silná. Roky a roky, kedy som tu chodil ako malý chlapec, sa nič nezmenilo, tradícia ide z pokolenia na pokolenie. Páčilo sa mi, že sú deti v kostole poslušné. Už od detstva je do dieťaťa vštepená rodičovská láska a viera. U nás v Austrálii je veľmi veľa vier. Ďakujeme Pánu Bohu, že nám dal šťastie, zdravie, že sme prišli a keď budeme mať síl, tak sa ešte vrátime.

Ďakujem za rozhovor.

Pripravil Martin Magda, Víťaz

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia
nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

Ako Vám doma pomáha to, čo v nedeľu prežívate v kostole? Aký to má vplyv na ovzdušie vo vašej rodine?

Kvôli lepšej názornosti si spomeňme na najdramatickejšie obdobie cir­kevného roka – na veľkonočný týždeň, či Trojdnie. Ako sa tieto tri dni odrážajú vo vašich životoch – vo vašom domove?

Zelený štvrtok

Načúvali sme rozprávaniu podivuhodnej historky, ako Pán Ježiš umýval apoštolom nohy. Vy určite viete, že v Oriente sa pri jedle za stolom nesedelo na stoličkách, ale ležalo na boku na ležadle, hlavou k stolu, nohami vonku. Ako pri tom jedli, to si ani nevieme predstaviť – určite nie vidličkou a nožom. Bolo zvykom, že tí, ktorí prichádzali k stolu, zhodili z nôh sandále, ľahli si a otroci im hubou omyli prach z nôh.
Učeníci prišli vtedy na večeru po dlhšom putovaní, hladní a unavení. Zhodili z nôh sandále a ľahli si na ležadlá. A všetkým prebehlo hlavou: Kto nám umyje nohy? Nie sú tu žiadni otroci ani sluhovia. Miestnosť si prenajali. A Peter si hovorí: „Ján je najsladší – ten má poslúžiť, prečo ešte nevstáva?!“ A Ján si myslí: „Prečo stále ja mám robiť všetkým poskoka? Matúš je medzi nami najkratšie – ten nech ide umývať!“ A Matúš si hovorí: „Mohol by sa raz zdvihnúť aj Júda – nemusí mať stále protekciu preto, že je bratranec Pána.“

A zatiaľ, čo takto všetci čakajú, kým sa pohne ten druhý, zdvihne sa Pán Ježiš. Vyjde von, opáše sa zásterou, prinesie vedierko s vodou a pokľakne k Petrovým nohám. Petrovi, Jánovi, Júdovi … aj Judášovi omýva láskyplne prach z nôh.

Koľko z Ježišovho ochotného umývania nôh (a neraz veľmi smradľavých) sa zrkadlí v tvojej, v našej rodine? Vidíme vôbec, kto je v našej rodine ten zaprášenejší, kto potrebuje našu pomoc? A keď potrebu vidíme, keď musíme pomôcť – sú to citlivé a pozorné Ježišove ruky, ktorými pomá­hame? Spomínam si na jednu rodinu, čo sa tam občas odohráva v kúpeľni, keď otecko musí zastúpiť mamičku pri kúpaní detí. Otecko kričí a vydáva rozkazy ako kaprál na cvičisku, deti jačia ako o život. Musí to tak byť? Keby si otecko spomenul na Zelený štvrtok, bolo by to inak.

Potom sa na Zelený štvrtok konala svätá večera. Hostine predchádzal pozdrav pokoja. Aké miesto má pozdrav pokoja v našich rodinách? Slov mrzutých, znamení hnevu a nevôle je tam dosť. Čo keby sme sa tiež snažili o vytvorenie znamenia zmierenia, o pozdrav pokoja v rodine? O znamenie, ktoré znamená podanie ruky na odpustenie, o ospravedlňujúci úsmev, o gesto obnovenia priateľstva.


Stolovaniu v kostole predsedá Pán Ježiš. Je pozorným hosti-teľom: Berte si, vezmite si a jedzte! Tým darom, tým pokrmom som ja sám, chcem byť v láske stále s vami. My prídeme z kostola domov a sadáme si k nášmu stolu. Spomenie si niekto, aby pozval Pána Ješiša aj k nášmu stolu? Povie niekto aspoň vetu: “Príď, Pane, k nám a buď našim hosťom?!” Aké krásne, bratské, radostné ovzdušie je v takej rodine, kde všetci pociťujú a pre­žívajú: Pán Ježiš je tu s nami a má nás rád.
>
V kostole pašie, cesta s Ježišom na Golgotu, smrť, pohreb, tichý od­chod od hrobu. Museli sme sa nútiť, aby sme načúvali pozorne pašiam. Kto bol roztržitý, nepočul nič. Nie je to rovnako aj doma? Len keď sa snažíme pozorne druhým načúvať, budeme počuť, ako im je a čo sa v nich odo­hráva. Vieš, čo si myslí tvoja manželka, tvoj manžel, tvoje deti?

Na Veľký piatok sme sa aj postili. Jedlo pre nás nie je ničím vzácnym, všetci sa najeme. Ale práve na Veľký piatok – s vedomím, že dnes NIE!!! Že dnes je pôst – ako chutil ranný krajček chleba, ako voňala poludňajšia cesnaková polievka. Ako dobre, že si raz za čas uvedomíme, aký chut­ný je každodenný chlieb.

Biela sobota


Najprv výzva zatvoreného, mlčiaceho hrobu. Výzva k dôvere Bohu aj v smrti, aj pri hrobe. Výzva k viere, že Boh je, že Božia ruka je pri nás a že sa o neho môžeme oprieť a dôverovať mu aj v najťažších situáciách. Veď každý pašiový týždeň sa končí radosťou vzkriesenia, svetlom slávy zmŕtvychvstávania. Koľko z tejto víťaznej radosti v nás žije ešte dnes? Koľko z veľkonočnej radosti je v našej rodine?
Keď má človek radosť, svieti to v jeho pohľade. Poznajú vás vaše deti ako radostných ľudí? Koľko z veľkonočnej symboliky zdobí váš príbytok? Čo zdobí váš stôl? Veľkonočný koláč? Kraslice? Malá veľkonočná sviečka, paškál? Ozdobený kríž? Čo ešte môže symbolizovať stálu veľkonočnú radosť našich rodín, aby tomu rozumeli aj menej veriaci či neveriaci susedia?


V kostole žijeme veľkonočnou radosťou sedem týždňov. Čo robíme doma alebo o čo sa snažíme, aby sa naša radosť – radosť vykúpených Božích detí – stala našou podobou navždy?

Zaiste, všetci si želáme túto veľkonočnú radosť preniesť do svojho života, ale vieme, že dnes je to veľmi ťažké. Nedokážeme si vytvoriť zo svojho domova oázu pokoja, lebo nevieme žiť v tichu a modlitbe. Nechávame priestor domova vypĺňať rozličnou hudbou, nevyberanými programami našej televízie či nemorálnymi časopismi a dennou tlačou a kŕmime svojho ducha nezmyselnými a zbytočnými informáciami. Pevne dúfam, že sa aspoň spoločne zamyslíme a urobíme všetko preto, aby Boží duch a jeho pokoj zavládol v našich srdciach a v domovoch.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Stalo sa:

– 21. 10. – uskutočnil sa výstup na Sľubicu. Pri kríži, ktorý dal postaviť rodák z Víťaza, Jozef Grega, sa o 12. hodine slúžila sv. omša, ktorú mal vdp. farár Peter Čorba z Krížovan. Následne bolo príjemne posedenie pri bohatom stole dobrôt. Ďakujeme ti, Bože, za všetko dobré!

– 23. a 27.10. – zúčastnili sme sa na sv. omši v novopostavenom kostole Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Krížovanoch. Ďakovali sme Bohu za dar nového kostola a prosili o srdcia podľa vzoru Kristovho,

– v novembrových dňoch sme nezabudli na našich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. Vykonali sme aj pobožnosť za zosnulých na našom cintoríne, kde prichádzame počas celého roka, lebo bez nich sa nám ťažšie žije. Oni sú s nami. Oni sú v pokoji. Odpočinutie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú v pokoji!

– 30. 11. – odpust sv. Ondreja na „Vyšnom konci“. Sv. omšu slúžil vdp. farár Peter Čorba z Krížovan,

– 3. 12. – v Ovčí odpustová slávnosť k úcte sv. Barbory; slúžil vdp. Jozef Dugas, dekan v Prešove na sídlisku III.