Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia
nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

Ako Vám doma pomáha to, čo v nedeľu prežívate v kostole? Aký to má vplyv na ovzdušie vo vašej rodine?

Kvôli lepšej názornosti si spomeňme na najdramatickejšie obdobie cir­kevného roka – na veľkonočný týždeň, či Trojdnie. Ako sa tieto tri dni odrážajú vo vašich životoch – vo vašom domove?

Zelený štvrtok

Načúvali sme rozprávaniu podivuhodnej historky, ako Pán Ježiš umýval apoštolom nohy. Vy určite viete, že v Oriente sa pri jedle za stolom nesedelo na stoličkách, ale ležalo na boku na ležadle, hlavou k stolu, nohami vonku. Ako pri tom jedli, to si ani nevieme predstaviť – určite nie vidličkou a nožom. Bolo zvykom, že tí, ktorí prichádzali k stolu, zhodili z nôh sandále, ľahli si a otroci im hubou omyli prach z nôh.
Učeníci prišli vtedy na večeru po dlhšom putovaní, hladní a unavení. Zhodili z nôh sandále a ľahli si na ležadlá. A všetkým prebehlo hlavou: Kto nám umyje nohy? Nie sú tu žiadni otroci ani sluhovia. Miestnosť si prenajali. A Peter si hovorí: „Ján je najsladší – ten má poslúžiť, prečo ešte nevstáva?!“ A Ján si myslí: „Prečo stále ja mám robiť všetkým poskoka? Matúš je medzi nami najkratšie – ten nech ide umývať!“ A Matúš si hovorí: „Mohol by sa raz zdvihnúť aj Júda – nemusí mať stále protekciu preto, že je bratranec Pána.“

A zatiaľ, čo takto všetci čakajú, kým sa pohne ten druhý, zdvihne sa Pán Ježiš. Vyjde von, opáše sa zásterou, prinesie vedierko s vodou a pokľakne k Petrovým nohám. Petrovi, Jánovi, Júdovi … aj Judášovi omýva láskyplne prach z nôh.

Koľko z Ježišovho ochotného umývania nôh (a neraz veľmi smradľavých) sa zrkadlí v tvojej, v našej rodine? Vidíme vôbec, kto je v našej rodine ten zaprášenejší, kto potrebuje našu pomoc? A keď potrebu vidíme, keď musíme pomôcť – sú to citlivé a pozorné Ježišove ruky, ktorými pomá­hame? Spomínam si na jednu rodinu, čo sa tam občas odohráva v kúpeľni, keď otecko musí zastúpiť mamičku pri kúpaní detí. Otecko kričí a vydáva rozkazy ako kaprál na cvičisku, deti jačia ako o život. Musí to tak byť? Keby si otecko spomenul na Zelený štvrtok, bolo by to inak.

Potom sa na Zelený štvrtok konala svätá večera. Hostine predchádzal pozdrav pokoja. Aké miesto má pozdrav pokoja v našich rodinách? Slov mrzutých, znamení hnevu a nevôle je tam dosť. Čo keby sme sa tiež snažili o vytvorenie znamenia zmierenia, o pozdrav pokoja v rodine? O znamenie, ktoré znamená podanie ruky na odpustenie, o ospravedlňujúci úsmev, o gesto obnovenia priateľstva.


Stolovaniu v kostole predsedá Pán Ježiš. Je pozorným hosti-teľom: Berte si, vezmite si a jedzte! Tým darom, tým pokrmom som ja sám, chcem byť v láske stále s vami. My prídeme z kostola domov a sadáme si k nášmu stolu. Spomenie si niekto, aby pozval Pána Ješiša aj k nášmu stolu? Povie niekto aspoň vetu: “Príď, Pane, k nám a buď našim hosťom?!” Aké krásne, bratské, radostné ovzdušie je v takej rodine, kde všetci pociťujú a pre­žívajú: Pán Ježiš je tu s nami a má nás rád.
>
V kostole pašie, cesta s Ježišom na Golgotu, smrť, pohreb, tichý od­chod od hrobu. Museli sme sa nútiť, aby sme načúvali pozorne pašiam. Kto bol roztržitý, nepočul nič. Nie je to rovnako aj doma? Len keď sa snažíme pozorne druhým načúvať, budeme počuť, ako im je a čo sa v nich odo­hráva. Vieš, čo si myslí tvoja manželka, tvoj manžel, tvoje deti?

Na Veľký piatok sme sa aj postili. Jedlo pre nás nie je ničím vzácnym, všetci sa najeme. Ale práve na Veľký piatok – s vedomím, že dnes NIE!!! Že dnes je pôst – ako chutil ranný krajček chleba, ako voňala poludňajšia cesnaková polievka. Ako dobre, že si raz za čas uvedomíme, aký chut­ný je každodenný chlieb.

Biela sobota


Najprv výzva zatvoreného, mlčiaceho hrobu. Výzva k dôvere Bohu aj v smrti, aj pri hrobe. Výzva k viere, že Boh je, že Božia ruka je pri nás a že sa o neho môžeme oprieť a dôverovať mu aj v najťažších situáciách. Veď každý pašiový týždeň sa končí radosťou vzkriesenia, svetlom slávy zmŕtvychvstávania. Koľko z tejto víťaznej radosti v nás žije ešte dnes? Koľko z veľkonočnej radosti je v našej rodine?
Keď má človek radosť, svieti to v jeho pohľade. Poznajú vás vaše deti ako radostných ľudí? Koľko z veľkonočnej symboliky zdobí váš príbytok? Čo zdobí váš stôl? Veľkonočný koláč? Kraslice? Malá veľkonočná sviečka, paškál? Ozdobený kríž? Čo ešte môže symbolizovať stálu veľkonočnú radosť našich rodín, aby tomu rozumeli aj menej veriaci či neveriaci susedia?


V kostole žijeme veľkonočnou radosťou sedem týždňov. Čo robíme doma alebo o čo sa snažíme, aby sa naša radosť – radosť vykúpených Božích detí – stala našou podobou navždy?

Zaiste, všetci si želáme túto veľkonočnú radosť preniesť do svojho života, ale vieme, že dnes je to veľmi ťažké. Nedokážeme si vytvoriť zo svojho domova oázu pokoja, lebo nevieme žiť v tichu a modlitbe. Nechávame priestor domova vypĺňať rozličnou hudbou, nevyberanými programami našej televízie či nemorálnymi časopismi a dennou tlačou a kŕmime svojho ducha nezmyselnými a zbytočnými informáciami. Pevne dúfam, že sa aspoň spoločne zamyslíme a urobíme všetko preto, aby Boží duch a jeho pokoj zavládol v našich srdciach a v domovoch.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.