ROZHOVOR

Anna Vojtašeková, zlatá olympionička a Milan Prokop zavítali v septembri tohto roku do farnosti Víťaz. Korene jedného z nich pochádzajú z našej obce, preto sme sa ich opýtali:



1. Predstavte sa nám, prosím.


Dobrý deň! Pochádzam z Poľska. Za slobodna som sa volala Anna Vojtašeková a som bývalá olympionička v hode oštepom. Bola som na troch olympiádach. V roku 1956 som odišla reprezentovať Poľsko do Austrálie do Melbournu a zostala som tam. Vydala som sa tam a volám sa teraz Pazera.
Ako občianka Austrálie som reprezentovala Austráliu na dvoch olympiádach. Keď som sa vydala, automaticky som sa stala občiankou Austrálie. Môj muž bol Poliak, ale mal austrálske občianstvo. Mala som tak možnosť ostať v Austrálii, lebo v tom čase to bolo veľmi ťažké. Bola som vypočúvaná tajnou políciou v Austrálii. Keby som bola utečenec, tak by ma hneď poslali naspäť do Poľska. Keby som nebola športovkyňa, tak by ma ani Poliaci nepustili do Austrálie. Nemala som peniaze na vycestovanie do Austrálie a niekto by ma musel sponzorovať.
Na olympiáde v Ríme som bola na šiestom mieste, v Melbourne som bola ôsma a v Tokiu som bola deviata. Bola som tiež v Anglicku na troch Commonwealth Games, čo bolo niečo také ako Majstrovstvá Európy. Získala som na nich zlatú, striebornú a bronzovú medailu, na každom majstrovstve jednu. Urobila som tiež svetový rekord – 57 m a 40 cm v hode oštepom. Tento rekord trval šesť mesiacov, potom ho prekonala jedna Ruska o 4 cm. Aktívne ako športovkyňa som skončila v roku 1967. Celý čas som dobývala majstrovstvá Austrálie, na ktorých som bola stále prvá. Tiež sme mali závody s Amerikou, na ktorých som bola v roku 1966 a 1967. Na oboch týchto súťažiach som obsadila druhé miesto. Moja kariéra trvala 18 rokov.

2. Podieľali ste sa ešte potom na športe, trebárs ako trénerka?

V Austrálii neboli žiadni tréneri, trénovala som sa sama na dve olympiády a tri Commonwealth Games a pomáhala som ešte ďalším oštepárkam. Teraz mám už iné záujmy. V Austrálii je všetko amatérske, primitívne. Ja som potrebovala zarobiť a tam trénerov neplatili. Mám dve dcéry. Keď chodili do katolíckej školy, pomáhala som tam 10 rokov so športom. Trénovala som atletickú skupinu a chodili sme súťažiť s inými školami. Naša škola stále vyhrávala. Trocha som trénovala aj iných oštepárov.

3. Prečo ste vo Víťaze a ako ste sa tu dostali?


Pred 25 rokmi som sa spoznala cez mojich známych s Milanom Prokopom. Moji známi boli známymi jeho ženy, ktorá vtedy ešte žila. On a jeho žena bývali neďaleko mňa, často sme sa stretávali a chodili sme aj do jedného kostola. Často sme sa po kostole rozprávali a navzájom sme sa navštevovali, keď boli deti v škole. Neskôr jeho žena ochorela a aj zomrela. Je tomu už dva roky. Môj manžel zomrel pred deviatimi rokmi. Zostali sme priateľmi a navzájom si pomáhame. Ja mám rodinu v Európe – troch bratov v Poľsku a sestru v Čechách. Milan mi stále telefonoval, aby sme šli na návštevu a tak sa stalo. Príchod do Víťaz vám teda môže vysvetliť Milan:
My sme rodina s Vladom Baluchovým, tretia generácia bratrancov. Moja babka aj babka Vlada Baluchu boli sesternice. Môj otec a otec Vlada boli bratrancami druhej generácie a tak Vlado i ja už sme tretia generácia bratrancov. Ja sa volám Prokop po mojom dedovi. Moja babka bola Pacovská a bola rodina s Matuščakovými. Vydala sa za Prokopa a tak ďalej už naše pokolenie ide ako Prokop. Náš dedo prišiel z Čiech a pochádza z veľmi starej generácie od Prokopa Holého. Po dlhej dobe som prišiel na dovolenku, lebo stále udržiavame vzťah. Keď som bol chlapec, stále som sem chodil cez školské prázdniny a robil všetko možné. Tri roky som bol učňom v Prešove, potom som išiel na vojnu a po vojne som ušiel od komunistov.

4. Čo vás viedlo k tomu, že ste sa rozhodli z našej vlasti odísť?

Pretože komunizmus mi nešiel po ruke tak ako som si myslel, tak som išiel za slobodou von. Môj otec bol živnostník a boli sme v čiernej knižke komunistov, takže aj brat aj ja sme odišli. Nepustili nás do komunistickej partie a kto nebol v partii, ten málo zarobil. Nemali sme tie najlepšie podmienky na prácu. Boli sme poznačení a tak sme sa rozhodli odísť. Dlho som študoval, ktorý peniaz je na západe najsilnejší, aký život je v tej-ktorej krajine. Vybral som smer Kanada, Nový Zéland alebo Austrália. Ak človek ušiel, bolo treba čakať až vyše roka na vízum do Kanady a tak sme sa otočili na Nový Zéland alebo Austráliu. O osem mesiacov sme dostali v Taliansku vízum do Austrálie. Zo Slovenska som išiel do Juhoslávie na krátku dovolenku iba na občiansky preukaz s priepustkou a cez kopečky do Trstu do Talianska. Keď už som bol v Taliansku, tam sme sa usadili v kempe; vyšetrovali nás, čo sme, kto sme. Potom nás previezli za Rím do Latiny. Tam sme čakali skoro sedem mesiacov a potom nás previezli do Ríma; celé lietadlo austrálsky kvantas 360 ľudí naraz vyniesol emigrantov do Austrálie. Museli sme podpísať prácu na dva roky, čo nám dajú a tým sme zaplatili lietadlo, čo nás previezlo. Zažili sme rôzne strasti. Nevedeli sme anglicky, nemali sme kde bývať, nemali sme robotu. Boli sme mladí, takže išlo to. Človek nemal východisko doma, tak išiel hľadať šťastie do sveta.

5. Kde ste sa uchytili?

Prvý rok sme boli s bratom v Melbourne. Ja som ušiel prvý a po mesiaci a pol prišiel za mnou do Talianska starší brat. Ja som bol veľmi zlá influencia na rodinu. Dvadsať rokov mi nedali vízum, lebo som bol veľmi zlá influencia proti komunizmu. Bolo nám veselšie, keď sme boli dvaja, pretože jeden druhému sme pomáhali. Aj na západe som mal šťastie, že som mal viac kontaktov. Často som mu pomohol, keď bol na nejakých zlých robotách, vytiahol som ho, našiel som mu bývanie. Od prvej minúty som mal viac šťastia na západe. Vykonávali sme rôzne roboty. Robili sme, čo nám prišlo pod ruku. My sme ušli v 69. roku, kedy na západe bolo veľa roboty a málo ľudí, ktorí boli vyučení. Človek mohol jednu robotu nechať a zajtra začať už druhú. Brat pracoval na konštrukciách, zvaroval. Ja som bol z potravinárskeho odboru a pracoval som ako mäsiar alebo kuchár. V tom čase mala Austrália 10 000 mil. obyvateľov. Austrália je trocha väčšia od Európy. Teraz už máme 20 000 mil. obyvateľov. Teraz je to už s prácou horšie, lebo je veľa ľudí.

6. Zastabilizovali ste sa niekde po tých rôznych prácach?

Po roku v Melbourne sme si rozmysleli, že urobíme ďalší krok a odišli sme do Adelaidy, ktorá je vzdialená 1000 km od Melbournu. Melbourne patrí do Viktórie a Adelaida do Južnej Austrálie. V Austrálii je päť štátov, tak sme prešli do druhého. Tam sme sa chytili všetkého. I oženili sme sa tam. Starší brat mal deti a ja som pracoval na všelijakých robotách. Išiel som tam, kde som cítil, že viac zarobím. Nechal som kuchárčinu, robil som s betónom. Nechal som betón, išiel som robiť ku mäsiarom. V tom čase nebol problém meniť prácu, lebo bolo plno roboty. Kde som vycítil, že dostanem viac, tak som v sobotu nechal jednu prácu a v pondelok som začal druhú. V dnešnej dobe to už nie je možné. Treba sa držať jednej roboty. Tak ako na Slovensku aj tam je problém so zamestnávaním starších ľudí, ale ak človek chce pracovať, nájde si prácu. Len aby sa jej držal a potom už ide ďalej.

7. Aktívna práca je už za vami. Teraz ste už na dôchodku?


Ešte nie som na dôchodku. Treba mi odpracovať ešte štyri roky. U nás sa ide do dôchodku v 65 rokoch a ja som 45. ročník. U nás je iný systém odchodu do dôchodku. Z každej práce, v ktorej pracujete, štát berie automaticky 10 % z výplaty a toľko štát dodáva. Buduje sa to počas rokov hore, aby štát nemal veľké výdavky naraz, keď ľudia idú do dôchodku. V podstate je to našetrené a potom každý žije zo svojho.

8. Páčilo sa vám u nás?


Rodina nás prijala veľmi milo a pohostinne. Päť dní sme boli v Nízkych Tatrách, u sesternice v Košiciach sme boli tri dni. Videli sme mesto, niektoré jeho pamiatky. Boli sme tiež na Spišskom hrade, v Levoči. Všetko bolo prekrásne. V kostole sa nám veľmi páčilo. Boli sme aj u Vlada v Košiciach–Šaci, hodinu sme rozprávali a všetko nám poukazoval. Bolo nám tam veľmi dobre. Moja sesternica veľmi dobre varila, ale keď sme prišli do Víťaza, tak nám bolo treba tri žalúdky. Keď začnú ponúkať, tak ponúkajú a ponúkajú. Ďakujme Pánu Bohu, že mám takú dobrú rodinu a že sme boli tak silno privítaní, že sme to ani nečakali. Tradícia vo Víťaze je veľmi silná. Roky a roky, kedy som tu chodil ako malý chlapec, sa nič nezmenilo, tradícia ide z pokolenia na pokolenie. Páčilo sa mi, že sú deti v kostole poslušné. Už od detstva je do dieťaťa vštepená rodičovská láska a viera. U nás v Austrálii je veľmi veľa vier. Ďakujeme Pánu Bohu, že nám dal šťastie, zdravie, že sme prišli a keď budeme mať síl, tak sa ešte vrátime.

Ďakujem za rozhovor.

Pripravil Martin Magda, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.