Jednou z krásnych vlastností ľudí je, že sa pri rôznych príležitostiach stretávajú, že zo svojich stretnutí majú radosť a dobrý pocit ľudskej spolupatričnosti, vzájomnosti, ktorá ich spája a zbližuje, vytvára medzi nimi krásne priateľské vzťahy a obohacuje ich vnútorný život o túto významnú ľudskú dimenziu.
Ťažko si vieme predstaviť svoj život bez priateľov, bez blízkych ľudí, ktorí nás nielen dobre poznajú, ale nás aj majú radi so všetkým, čo k nám patrí a čo nás robí tým, čím sme …, o to viac, ak ide o priateľov z detských rokov, s ktorými sme ešte aj školské lavice spolu dreli. A takými priateľmi sme boli aj zostali … MY.
Takou krásnou a milou udalosťou bolo pre mňa prekvapujúce, zároveň však milé pozvanie na stretnutie s mojimi rovesníkmi – tiež šesťdesiatnikmi zo susedných obcí Hrabkov a Ovčie. S veľkou radosťou som pozvanie prijal už aj preto, lebo s niektorými som sa dlhé roky nestretol.
Stretli sme sa teda vo sviatočnom vianočnom a už aj v prednovoročnom čase 28. decembra 2006 v kultúrnom dome v Hrabkove; zhodou okolností som tam prišiel ako posledný. Keďže všetci sme spolužiakmi zo základnej školy a väčšina z rovnakej triedy, potešenie z nášho stretnutia bolo veľké. A tak ako vtedy pred 46 rokmi aj teraz bolo naše stretnutie bezprostredné, kamarátske až familiárne. Štedré pohostenie a príjemná harmonika dotvárali družnú atmosféru nášho stretnutia, v ktorej sme sa cítili aj po toľkých rokoch veľmi príjemne. Zaznelo mnoho pekných spomienok na udalosti a zážitky, na našich učiteľov, osobitne na Slávku Manicovú, našu triednu v ôsmom ročníku.
Keď sme sa lúčili, dohodli sme sa, že naše ďalšie stretnutie sa musí uskutočniť jednoznačne skôr ako o ďalších 46 rokov, možno už o rok, či dva ale nie viac, pretože podľa všeobecného konštatovania sme v uplynulom čase veľa zmeškali … a „už nám není dvacet, ani dvacetpět“. Sme už „múdri šesťdesiatnici“ a máme pocit, že je potrebné dohoniť zameškané. Hádam aj preto sa nám na stretnutí akoby vrátilo kus nášho pekného detstva. Škoda, že sa to nestalo už oveľa skôr, no lepšie neskôr, ako nikdy a preto srdečná vďaka, priatelia.
S vďakou
PhDr. Fero Godla, Prešov