Život je dar. Dar od Boha. A tak aj máme s ním zaobchádzať, chrániť ho. A to nielen svoj, ale aj ten, ktorý nesie každá matka pod srdcom.
Každoročne sa po celej Amerike konajú veľké manifestácie, aby bol vydaný zákon, ktorý by zabránil zabíjaniu detí, ktoré ešte neprišli na svet. Doteraz ich bolo viac ako 40 miliónov, a to len tých, čo sú registrované. Koľko z nich mohlo byť vedcov, inžinierov, kňazov, rehoľných sestier, filozofov, kvalifikovaných robotníkov, lekárov, … Keď nám rodičia darovali život, prečo bránime našim deťom prísť na svet? Neobráti sa to raz proti tým, ktorí sú ľahostajní k týmto výzvam alebo proti ich deťom? Hovorí sa, že Božie mlyny melú pomaly, ale iste.
Touto cesto ďakujem aj zástupcom Prvej katolíckej slovenskej ženskej jednoty, Prvej katolíckej slovenskej (mužskej) jednoty, Slovenského katolíckeho sokola a Ženskej Pensylvánskej katolíckej slovenskej jednote, že každoročne vo Washingtone neochvejne protestujú proti potratom.
Žiaľ, nadobúdam názor, že hluchota je veľká tam, kde by mali hlasy prenikať. Len aby sa tieto manifestácie nestali pre tých hluchých iba atrakciou. Netreba však ochabovať, lebo trpezlivosť ruže prináša.
Chcem sa podeliť s vami, milí čitatelia, o jeden skutočný príbeh, ktorý sa mi osobne stal na Slovensku.
Začiatkom 70-tych rokov prišiel za mnou kňaz Anton Srholec, vtedy kaplán v kostole Blumentál a teraz dobre známy zvlášť tým, že pomáha bezdomovcom v Bratislave zapájať sa do normálneho života.
Opýtal sa ma, či by som nevzala do bytu jednu ukončenú vysokoškoláčku, ktorá už nemôže bývať na internáte a domov sa bojí ísť. Prečo? Čaká dieťa. Pri spovedi vyznala, že rodičia jej ako dar k promócii venovali pobyt pri mori; spolu s rodičmi trávila pri mori dva týždne. Zoznámila sa tam s chlapcom a, žiaľ, zoznámenie nezostalo bez následkov.
Keď zistila, že je tehotná, rozhodovala sa aj pre potrat. Nemala kde bývať. Bála sa to prezradiť rodičom, ktorí boli veľmi prísni a mali v dedine postavenie: otec – riaditeľ podniku a mama – učiteľka.
Kňaz okamžite pri spovedi reagoval, že dieťa sa musí narodiť a on nájde pre ňu riešenie. Keď prišiel za mnou, bola som v rozpakoch. Ako to vysvetlím deťom a ako to oni prijmú. Dopadlo to nad očakávanie. Prikúpili sme posteľ a milú Aničku nám kňaz doviedol do bytu.
Moja dcéra, vtedy 6-ročná, si ju obľúbila. Anička pracovala v nemocnici ako ekonómka. Bruško rástlo, ale Anička sa naďalej bála oznámiť rodičom, že čaká dieťa.
Kňaz často navštevoval našu domácnosť a posilňoval Aničku, aby sa nebála, že všetko dobre dopadne.
Čo nikto nečakal, raz v noci sa zobudím a Anička stojí na chodbe. Odchádzala jej plodová voda. Dieťa sa tlačilo na svet predčasne o dva mesiace skôr.
Rýchlo som sa obliekla a budila susedov, ktorí mali auto. Uháňali sme do nemocnice ako šialení. Až nás zastavil policajt. Keď sa všetko vysvetlilo, zostalo to bez pokuty. Dieťa sa narodilo takmer vo výťahu v nemocnici. Ešte sme so šoférom počkali, čo to bude. O chvíľu sme sa dozvedeli, že sa narodilo dievčatko. Dostala meno Patrícia.
Ja som oznámila Aničkiným rodičom, že sa stali starými rodičmi. Nechceli veriť vlastným ušiam. Nakoniec všetko dobre dopadlo.
Asi pred piatimi rokmi som stála v rade na spoveď v Bratislave u františkánov aj s manželom. Niekto mi zrazu zozadu jemne zakryl oči. Ozval sa hlas: „Hádajte, kto som?“ Bol to ženský hlas. Nastalo ticho. Po chvíľke mi šepce mi do ucha: „Vy ste moja mama, vám vďačím za život.“ Otočím sa a vidím Patríciu s nádhernými dlhými vlasmi, čiernymi ako havran. Obom sa nám pri objatí objavili slzy v očiach.
Dnes Patrícia ako farmaceutka je už šťastne vydatá a má krásnu dcérku, tiež Patríciu. Som šťastná, že som prispela k záchrane tohto nádherného Božieho dieťaťa. Pri pomyslení, že by tu nebola, mi zviera hrdlo.
25. marec je Dňom počatého dieťaťa. Dokedy budú mlčať tí, ktorí tvoria zákony, aby sa zabránilo ďalšiemu vraždeniu nevinných detí?
Anna a Jozef Biros, USA