Kto sme?


Jeden veľmi dobre známy rečník zahájil svoju prednášku tým, že do vzduchu zdvihol tisíckorunovú bankovku. V miestnosti, kde bolo 200 ľudí, sa opýtal: „Kto by chcel túto tisíckorunovú bankovku?“ Ruky sa začali dvíhať.

Povedal: „Túto bankovku dám jednému z vás, ale najprv mi dovoľte, aby som urobil toto.“ Začal bankovku krčiť. Potom sa opýtal: „Kto ju ešte stále chce?“ Ruky boli znovu vo vzduchu.

„Dobre,“ odpovedal, „a čo, ak urobím toto?“ Hodil bankovku na zem a začal ju drviť topánkou. Potom ju zodvihol pomačkanú a pošliapanú. „A teraz, kto ju ešte stále chce? Ruky znovu vyleteli do vzduchu.

„Priatelia moji, naučili ste sa veľmi cennú lekciu. Bez ohľadu na to, čo som s tou bankovkou urobil, napriek tomu ju naďalej chcete, pretože to nezmenšilo jej hodnotu. Ešte stále má cenu 1000 korún. Mnohokrát sme v živote hodení na zem, pomačkaní a zadupaní do zeme rozhodnutiami, ktoré urobíme a okolnosťami, ktoré nás stretnú. Cítime sa, ako keby sme boli bezcenní. Ale bez ohľadu na to, čo sa stalo alebo čo sa stane, nikdy nestratíte svoju hodnotu. Špinaví alebo čistí, zničení alebo ľahko pomačkaní, stále ste nedoceniteľní pre tých, ktorí vás milujú. Cena našich životov nemá svoj pôvod v tom, čo robíme alebo koho poznáme, ale KTO SME. Si jedinečný – nikdy na to nezabudni.“

S pozdravom Tvoj priateľ .

Stalo sa

– 16. – 18. 3. – duchovná obnova pátrami redemptoristami z Podolínca po misiách z roku 2002. Ďakujeme Vám, za Vašu ochotu prísť medzi nás a povzbudiť nás Božím slovom a svedectvom Vášho života, ktorý ste zasvätili Bohu. Boh Vás žehnaj!

– 19. 3. – sviatok sv. Jozefa, ženícha Panny Márie

– 26. 3. – sviatok Zvestovania Pána – deň modlitieb za počatý život – deň bielej stužky

redakcia

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu,
pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Kto sa venuje čítaniu a meditácii Svätého písma určite našiel state, kde sa píše o žiarlivosti. Už v dobách Mojžišových aj Ježišových nájdeme, že židia žiarlili na seba. A denne okolo seba vidíme, že na seba ľudia žiarlia aj dnes. Keď chceme poukázať na najťažšie choroby manželského spolužitia, musíme žiarlivosť označiť za jednu z najboľavejších chorôb, priam za nevyliečiteľnú rakovinu manželstva.

Keď dvaja mladí ľudia spolu chodia, javia sa prejavy žiarlivosti neskúsenej dievčine ako dôkaz jeho velikánskej lásky a jej to veľmi lichotí. Ale po svadbe jej skoro začne liezť na nervy, že sa nesmie na nikoho pozrieť, usmiať sa, s nikým sa porozprávať. Chorobný žiarlivec neznáša okolo svojej ženy nielen muža, ale ani jej priateľku, jej prácu, jej záľuby. A keby sa kvôli pokoju všetkého vzdala, ani to nepomôže. Žiarlivec bude vyvádzať, aj keby previnenia boli iba hypotetické: „Ako by si ty vyvádzala, keby si mohla!“ Takáto žiarlivosť otrávi i najväčšiu lásku, zničí i ten najkrajší vzťah. Pýtame sa: Čo s tým?

Kto objaví sklony k chorobnej žiarlivosti u svojho partnera ešte pred svadbou, má ho čím skôr opustiť, aj keby svadobné koláče už boli napečené. Keď sa žiarlivosť prejaví až po svadbe, márne sa „postihnutí“ pýtajú: „Akým spôsobom odnaučiť manžela žiarliť?“ Jediná odpoveď znie: žiadnym spôsobom. Buď sa tomu odnaučí on sám alebo musí zájsť za odborníkom, ktorý sa pokúsi vyliečiť ho, pokiaľ bude mať žiarlivec na to vôľu a odhodlanie. Niekedy sa to odnaučenie podarí. Ty pomôžeš iba ak tým, že sa nebudeš pokúšať zaprisahávať ho o svojej vernosti. Jeho žiarlivosť totiž s tvojou vernosťou či neverou nijako nesúvisí. Ale dáš mu tvrdé ultimátum: „Buď prestaneš žiarliť alebo sa choď liečiť alebo sa rozídeme. To je trojaká možnosť. Iná neexistuje. Vyber si a konaj! Ja sa budem modliť.“

Žiarlivosť sa zahniezďuje v človeku už kedysi v detstve, keď je dieťa stredobodom pozornosti celého domu, keď sa ním všetci neustále zaoberajú. A tiež aj vtedy, keď vidí už v detstve prejavy žiarlivosti medzi svojimi rodičmi. Jedináčikovia majú k tomu dosť blízko, keď si zároveň pestujú aj značné sebectvo, lebo celé detstvo sa nemuseli s nikým o nič deliť.
V tejto súvislosti by sme mali hovoriť aj o ďalších prejavoch nedospelosti a nevyrovnanosti mladých ľudí, ktoré v dobe známosti neboli objavené a teraz ohrozujú vzťah týchto dvoch:

– nezrelosť povahy,
ktorá je doteraz detinská a pri ničom nevydrží,
– lenivosť, vyhýbanie sa záťaži a pravidelnej práci, neochota pomôcť,
– prejavy detinskej vzdorovitosti, neústupčivosti a tvrdohlavosti. Niekedy sa tá nevyváženosť povahy približuje až k chorobným formám agresívnej útočnosti alebo neurotických depresií.

Hrozné divadielko vie predvádzať partnerovi sadista a hysterik. Tí všetci nemajú právo na manželstvo ani len pomýšľať, kým sa nevyliečia. Mal by im niekto vysvetliť, že ich sklon k zaťatému hádaniu sa je zdegenerovaný spôsob rozhovoru, ktorému sa musia odnaučiť. Keď už v manželstve sú, sami sa toho sotva zbavia. Nutne musia hľadať pomoc skúseného kňaza – spovedníka. Mal by im niekto ešte za slobodna vysvetliť, že ich sklony k rýpaniu, haštereniu a výčitkám sú znakom začínajúcej sa hystérie.

Vy, zdraví, netrpte im to. Keď namiesto toho, aby skúmali svoje názory a namiesto vecného argumentovania vedia len zvyšovať hlas a tvrdohlavo vykrikovať svoju mienku, keď radi sekírujú, vynucujú si stálu pozornosť, potom nestačí odprosovanie a ospravedlňovanie. Je potrebná dovýchova k dospelosti. Občas sa pohádajú aj tí najlepší priatelia, prečo teda nie aj manželia. Ale tí normálni vedia, že zaťatosť a hysterická hádka sú najnebezpečnejšie spôsoby ako riešiť manželské konflikty. Tí hádavci sa mali dovychovať ešte za slobodna. Ale keď už v manželstve sú, musí ich liečenie vziať do ruky partner duševne zdravý a spravidla ešte za pomoci odborníka.

Dosť patálií môžu narobiť aj rozdiely normálnych pováh, ktoré nie sú nijako chorobné ani úchylné. Kto našiel útechu v poháriku, nemal by ju hľadať pri žene! Nemá právo ženiť sa, kým sa nevylieči. Alkoholizmus je vážna choroba a nepomôžu tu manželkine slzy, prosby ani opilcove sľuby. Potrebná je tu dlhodobá a dôsledná liečba, na ktorej musia zdraví pevne trvať. Opilec nemá vôľu, „spálil“ mu ju alkohol. Rodina tu nie je schopná zastúpiť ani protialkoholickú liečebňu, ani psychiatra, ani polepšovňu na jeho nápravu Alkoholik je chorý človek, ktorý sa musí liečiť!!!

Keď sa hovorí o najhorších chorobách manželského vzťahu, nesmie sa zabudnúť na neveru. Tá popri povahovej nezhode a opilstve patrí k hlavným príčinám rozvodov. Avšak nevera býva až dôsledkom nahromadených neporiadkov medzi partnermi, dôsledkom vzájomného zľahostajnenia. Niekedy je tiež len dôsledkom sexuálnej nedisciplinovanosti alebo len chuťou po zmene a dobrodružstve. Vo chvíli pokušenia k nevere by si mal každý pripomenúť, že manželská nevera je hriech, za ktorý sa platí veľmi draho: rozvrátením domova pre seba a pre deti a tiež stratou pokoja. V najlepšom prípade nahlodaním dôvery druhého partnera a oslabenie lásky.

Prečo je v dnešnej dobe medzi manželmi toľko nepokojov a rozvodov? „To v skorších časoch nebývalo“, hovoria babičky. A majú pravdu. Je to tak, že je dnes naozaj rodina veľmi ohrozená! Ale prečo je to tak? Skôr bol život ženy v manželstve spravidla krátky. Jeden pôrod za druhým a časté úmrtia pri pôrode na horúčku šestonedieľok urobili svoje. Pred sto rokmi bola priemerná dĺžka života ženy po svadbe 15 rokov, dnes je to 45 rokov. Skôr než si manželia začali liezť na nervy, bol už z muža statný vdovec a čulo sa rozhliadal po novej žene. Dnes je viac času na rozvinutie sporov. Je ale aj dosť času na krásnu celoživotnú hru manželov. Je dosť času na rozvinutie kresťanského života v láske, ktorá je obrazom lásky Krista k neveste cirkvi. A o toto sa treba znova a znova snažiť.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

O, spem miram


Vzhľadom na aktuálnosť doby sme sa rozhodli prevziať z časopisu Svätý ruženec niektoré časti článku „Ó, vzácna nádej“, ktorý sa veľmi aktuálne dotýka dnešnej rodiny, v ktorej je čoraz častejším problémom žien, ktoré nemôžu priviesť na svet dieťa:

„ … ženy – rodičky, neplodné a ťarchavé, prosiace o pomoc a orodovanie svätého Dominika, svojho patróna, nosili pásik, odmeraný podľa obvodu obrazu najprv pripnutý na odeve, neskôr sa ním opásali a nosili ho tak dlho, kým sa ich problém nevyriešil. Samozrejme, nie pásiku treba pripísať zázračnú moc; je von­kajším požehnaným znakom, ale modlitbe, ktorú vrúcne aj niekoľkokrát denne odriekali ženy v ťažkostiach, veriac, že im svätý Dominik pomôže. Viera a láska je základom tej­to prosiacej modlitby …

Brožúrka sestier dominikánok z Poľska je plná vypočutých modlitieb žien, ich fotografií. Takých, čo dlhé roky márne čakali na po­čatie zdravo narodených detí, o ktorých lekári vyhlasovali s veľkou pravdepodobnosťou aj istotou, že budú mentálne alebo fyzicky postihnuté a od­porúčali interrupciu. Verím, že sa s týmito textami, aj so svedectvami zo Slovenska, budete môcť zoznámiť v pri­pravovanej brožúrke. Ak Pán vypočuje prosby ďalších dvoch nastávajúcich mami­čiek, ktoré pásik nosia a na­kloní svoj sluch orodovaniu svätého Dominika, budú aj ďalšie. V brožúrke okrem toho nájdete aj kontakt, na koho sa obrátiť. Úžasné, aké cesty si vyberá Pán na spl­nenie ľudských túžob a ako tajomne začleňuje do svojich plánov ľudí, ktorých tam chce mať. Obraz nad oltárom svä­tého Dominika v košickom kostole dominikánov je toho dôkazom. „Pozrite, čo sa odvinulo od chvíle, keď som sa dozvedela o jeho existencii. A dnes píšem o pásiku, ktorý ma mocne pritiahol a chceme toto poznanie rozširovať, aby pomohol aj s modlitbou ženám, ktoré to potrebujú. Ak také vo vašom okruhu sú, dajte nám o nich vedieť, nech svätý Dominik môže napĺňať svoj sľub, s ktorým odchádzal z tohto sveta a nech sa jeho zásluhou ozýva detský plač i smiech tam, kde sa už dávno vzdali nádeje, lebo: O, spem miram – Ó, vzácna nádej …“
Katarína Čintalová

Pásik sv. Dominika pomáha

Časopis Svätý ruženec (ďalej len SR) v minulom roku prinie­sol zaujímavý článok nazvaný Ó, vzácna ná­dej … (SR č. 7/2006). Hovoril o tzv. soriánskom zázraku a o pásiku sv. Dominika. Článok mal veľký ohlas a tak sa rozhodli zaviesť pravidelnú rubriku, v ktorej nám budú prinášať obrázky rôznych mimoriadnych udalostí a príbehy, z ktorých je zjavné, ako pásik a modlitba pomáhajú. Veľmi známym je najmä prihovor sv. Dominika v prípadoch tých rodičov, ktorí túžia po dieťati, nemôžu ho mať alebo prežívajú rizikové tehotenstvo.

Avizovaná brožúrka s príbehmi vypočutých modlitieb na príhovor sv. Dominika a struč­ných dejín milostivého sorianského obrazu je už podľa redakcie časopisu SR vo finálnej etape vydania. Len čo uzrie svet­lo sveta, budeme vás s radosťou informovať.

Pásik a modlitbu k sv. Dominikovi pre ten váš prípad si môžete objednať na adrese:

DMC Salve
Dominikánske nám. 8
040 01 Košice

Na obálku doplňte, prosím, heslo: Pásik sv. Dominika.

Na rovnakú adresu môžete zasielať aj svoje svedectvá o milostiach, ktoré ste cez túto mod­litbu dostali. Radi by sme ich publikovali v tejto rubrike, aby bola živým informačným miestom.

Bože, ktorý si si vybral svojho služobníka Dominika, aby prostredníctvom vyobrazenia zo Soriana aj po smrti pokračoval v diele apoš­tolátu a dobročinnosti, daj, aby sme aj my mali účasť na ovocí tejto slávnej ochrany pred všetký­mi nebezpečenstvami duše a tela. Amen.

(mel), prevzaté z časopisu Svätý Ruženec

„Poď za mnou!“


hovorí Ježiš (Jn 1,43)
Každoročne v mesiaci marci sa vo Svite stretávajú matky zo spoločenstva Modlitby matiek komunity Útecha z celého Slovenska a aj zo zahraničia. Na tomto stretnutí sa zúčastnili matky z našej a zo susedných farností. Téma tohto stretnutia bola: „Prosme o vľúdnsoť a láskavosť“.


Pátra Gabriela ku tejto téme motivovali slová: „Ježišu tichý a pokorný srdcom, sprav srdce naše podľa srdca svojho“; o toto máme denne prosiť Pána Ježiša a on bude konať v našich rodinách zázraky. So svojimi svedectvami k tejto téme sa prišli podeliť aj matky z Anglicka, ktoré zastupovali zakladateľku Veroniku. V Anglicku sa ľudia odvracajú od Boha. Veľkým povzbudením sú pre ne slovenské matky, ktoré sa modlia za svoje deti a s láskou ich odovzdávajú Pánu Bohu. Matka z Rakúska podotkla, že každý deň sme povolané k tomu, aby sme kráčali s Pánom a odovzdávali mu svojich manželov, deti, svoje myšlienky, starosti, radosti – čiže všetko, každú chvíľu nášho života. Mama z Ruska hovorila o tom, že sme povinné dať deťom lásku. Avšak kde ju vziať? Nuž musíme si ju vyprosiť od Boha modlitbou, lebo On je Láska. Mama z Čiech sa podelila so svojou skúsenosťou s mladými ľuďmi, ktorí Boha ešte nepoznajú. Za mládež sa musíme modliť, ukázať im lásku, vľúdnosť, neodsudzovať ich a nenadávať im, mať pre nich čas, pochopenie. Máme sa modliť za ich správne rozhodnutia v živote, za ich zdravý rozum, aby nezišli zo správnej cesty. Dieťa musí cítiť, že môže vždy hľadať pomoc u svojej matky, že matka je tá, ktorá ho stále prijme, vypočuje, neodsúdi, neodmietne, ale berie ho také, aké je. Pri našich stretnutiach nezabúdajme ani na kňazov. Modlime sa, aby ich vo všetkom konaní viedol Duch Svätý.


„Aké je dobré, keď bratia žijú spolu v jednote – tam, kde je jednota, prichádza Duch svätý.“
Predstavte si, že zatiaľ čo my spíme, matky v Austrálii sa modlia za naše deti a naopak, hoci pochádzajú z iných cirkevných denominácií. Nie je to úžasné? Modlitby spájajú celý svet. Tak poďte, poďte sa spolu modliť! To je pozvanie od Pána. Zvlášť teraz v pôstnom období, v ktorom je omnoho väčší tlak na kňazov, modlime sa, drahé mamy za našich kňazov, za ich ochranu a vedenie Duchom svätým. A nebojme sa. Keď sa my budeme starať tak o našich kňazov, Panna Mária sa bude starať o naše deti a o naše rodiny. Nezabúdajme prosiť Pána, aby im dal dar odvahy a sily, aby vydržali ten veľký tlak, ktorým útočí na nich duch tohto sveta. Prosme, aby si vždy v pokore uvedomovali, že sú synmi všemohúceho Boha, že vo svojich rukách majú Jeho moc a vo svojich srdciach Jeho lásku. Ďakujeme denne zato, že ešte máme kňazov.

Po prednáške nasledovala obedňajšia prestávka, kedy sa potrebovali mamky aj telesne nasýtiť pokrmom: ,,aby bol duch aj telo sýte.“

V popoludňajších hodinách vyvrcholilo toto veľké stretnutie matiek slávením svätej omše, ktorú koncelebroval košický pomocný biskup Mons. Stanislav Stolárik za pomoci ďalších kňazov, medzi nimi bol aj rodák zo susednej obce vdp. Augustín Vaščák.
Pán biskup nás obdaroval veľkou výsadou byť mamami, ktoré dali život deťom, spoločne s manželmi prijali deti, ďakujú Bohu za tento dar a zasvätili život rodine. Ale máme myslieť aj na tie mamy, ktoré nemajú deti. Aj s nimi má Pán plány. Životným poslaním ženy – matky je s láskou a radosťou pokračovať na ceste, ktorú nám určil Pán. Aj dnes sme tu prišli, aby sme „dobili baterky“.

Svojou ženskosťou obohacujme spoločnosť v správaní, obliekaní, vo všetkom. Upozorňujme na to aj svoje dospievajúce dcéry. Veďme naše malé dievčatá k tomu, aby sa viac hrali s bábikami, kočiarikmi. Skôr, ako dieťa príde ku kňazovi, mama ho má naučiť modliť sa. Pán biskup zdôraznil, že my ženy – mamy, máme nezastupiteľnú úlohu pri výchove človeka, jeho osobnosti. A toto si nesmieme dať ukradnúť dnešným svetom.
Kresťanskí rodičia by mali pri výchove svojich detí dbať o to, aby deti mali rešpekt pred rodičmi, inými ľuďmi, ale aj pred sebou. Nebuďme rodičia pokryteckí a rozpoltení, ale jednotne pôsobme na svoje deti ako otec, tak matka. Sledujme, aké záujmy, kamarátov majú naše deti. Najhoršie je povedať: „Neviem, kde je moje dieťa, kedy príde domov!“ Dbajme, aby pravidelne chodili do kostola, modlili sa – nedebatujme o tom, či musia ísť. Jednoducho ideme na sv. omšu, krížovú cestu.

Je veľmi dobré, ak sa rodičia spolu s deťmi modlia, hoci len krátko, ak spolu sadnú k obedu a cítia, že na nich máme čas a ochotu vypočuť ich. Buďme nároční na seba aj na svoje deti. Pre tieto dôvody je dobré, ak sa matky stretávajú a spolu sa modlia za svoje deti.


Prajeme všetkým mamám, aby aspoň raz okúsili silu modlitby za svoje deti aj v takom spoločenstve ako sú Modlitby matiek.

Za MM: mama Agnesa, Ľudka a Helena, Víťaz

Púť mládeže do Vadovíc a Krakova


Keď som počul nášho duchovného otca Olivera ako pri farských oznamoch apeloval na púť do Krakova k svätyni Božieho milosrdenstva, rozhodol som sa napísať zopár riadkov o púti mladých z UPC (Univerzitné pastoračné centrum) z Košíc práve k spomínanej akcii, ktorá sa má uskutočniť 28. apríla 2007 aj z našej farnosti.

Bola nedeľa 11. marca, keď sa skoro ráno o štvrtej mladí schádzali na parkovisku pri autobuse. Všetci by sme ešte boli spali, no túžba po poznaní niečoho nového nás držala tak silno, že sme si prípadný nedostatok spánku ani neuvedomovali. Každý z nás očakával od tohto dňa veľa zážitkov. A tak sa aj stalo. V autobuse panovala skvelá nálada. Na tvárach mladých ľudí bolo vidieť zjavné vzrušenie z dňa, ktorý nás čakal. Otec Štefan a otec Dušan boli našimi duchovnými vodcami (inak sú to kňazi, ktorí sa starajú o duchovný rast mládeže na internátoch v Košiciach spolu s ďalšími spolubratmi).

V autobuse sa spievalo, modlili sme sa ruženec a rannú liturgiu hodín. Po prechode cez hranice sme sa o chvíľu ocitli vo Vadoviciach – rodisku zosnulého pápeža Jana Pavla II. V krásnom mestečku s ešte krajšou bazilikou, v ktorej tak rád miništroval malý Karol Wojtyla, sme vnímali bežný život tunajších obyvateľov. Blízko tejto baziliky, len asi desať metrov je mestský domček malého Karola a v ňom množstvo expozícií z detských, študentských, kňazských, … čias tohto neobyčajného muža. Bolo to zaujímavé a priblížilo nám to viac život zosnulého Svätého Otca.

Krakov nás už čakal. Po príchode na miesto pôsobenia sestry Faustíny nás očarilo nielen krásne prostredie, ale hlavne samotný chrám a kaplnky určené pre cudzie krajiny, hlavne pre Taliansko, Ukrajinu, Slovensko …, pretože práve veriaci z týchto krajín toto sväté miesto najviac navštevujú. Slovenská kaplnka sa dokončuje, tak naši duchovní otcovia odslúžili svätú omšu v talianskej kaplnke. Po svätej omši mala pútavý príhovor Božou milosťou prekypujúca rehoľná sestra Benediktína, o čom inom, ak nie o Božom milosrdenstve, kedy sa mnohých z nás dotkli jej slová a určite v našich srdciach zanechali stopy. O tretej popoludní sme „absolvovali“ korunku k Božiemu milosrdenstvu s poľskými veriacimi bratmi a sestrami. Poslednými aktivitami tohto Bohom požehnaného dňa bola ešte prehliadka tohto svätého miesta a samotného mesta Krakov.

Aký krásny dar modlitby korunky k Božiemu milosrdenstvu nám náš milujúci pastier Ježiš Kristus daroval prostredníctvom pokornej sestry Faustíny. Je tak aktuálny pre dnešný uponáhľaný svet (táto modlitba trvá asi sedem minút). Touto modlitbou môžeme získať množstvo Božieho požehnania pre seba a ostatných okolo nás. Všetkých Vás, milí farníci, v rámci svojich možností aj ja povzbudzujem k tomu, aby ste toto sväté miesto navštívili. Teraz máte k tomu jedinečnú príležitosť.

študent Peter, Víťaz

Kvetná nedeľa – Deň mladých


Témou 22. Svetového dňa mládeže, ktorý sa slávi v diecézach po celom svete na Kvetnú nedeľu, sú Ježišove slová: „Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34).

Cieľom tohto môjho posolstva je prispieť k tomu, aby som v každom z vás, oživil dôveru v pravú, vernú a silnú lásku; lásku, ktorá plodí pokoj a radosť; lásku, ktorá spája ľudí a umožňuje im, aby sa cítili slobodnými. Dovoľte teda, aby som spolu s vami prešiel „objavnou“ cestou za láskou, ktorá bude mať tri zastavenia.

Prvé zastavenie. Je iba jeden prameň pravej lásky, a tým je Boh. Jasne to vyhlasuje svätý Ján: „Boh je láska“ (1 Jn 4, 8.16). Tým nechce povedať len to, že Boh nás miluje, ale že sám Boh je láskou. Tu sa nachádzame pred najoslňujúcejším zjavením prameňa lásky, ktorým je trojičné tajomstvo: v Bohu, jednom a trojjedinom, prebieha večná výmena lásky medzi osobou Syna a Otca, pričom táto láska nie je nejakou energiou alebo citom, ale je osobou; je to Duch Svätý.

Druhé zastavenie. I keď znaky Božej lásky sú jasne prítomné už vo stvorení, plné zjavenie najvnútornejšieho tajomstva Boha sa uskutočnilo až pri vtelení, keď sa sám Boh stal človekom. V Kristovi, pravom Bohu a pravom človekovi, sme spoznali lásku v celom jej rozmere. Úplne a dokonale sa Božia láska zjavila na kríži, kde, ako píše apoštol Pavol, „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5, 8). Žiaden ľudský život, vykúpený jeho krvou, teda nie je neužitočný alebo nehodnotný, pretože každého z nás osobne miluje vrúcnou a vernou láskou, láskou bez hraníc.

Tretie zastavenie. Kristus na kríži volá: „Žíznim“ (Jn 19, 28). Tým prejavuje svoj spaľujúci smäd po tom, aby mohol milovať a byť milovaný každým z nás. Iba ak pochopíme hĺbku a intenzitu tohto tajomstva, uvedomíme si, že je nutné a naliehavé milovať ho tak, ako nás on miloval.

Milí mladí, pozývam vás, aby ste „mali odvahu milovať“ a aby ste si pre svoj život neželali nič menšie ako silnú a nádhernú lásku, schopnú urobiť z celého vášho života radostnú úlohu, spočívajúcu v darovaní seba samých Bohu a blížnym. Láska je jediná sila schopná premeniť srdce človeka i celé ľudstvo tým, že robí plodnými vzťahy medzi mužmi a ženami, bohatými a chudobnými, kultúrami a civilizáciami. O tom svedčia životy svätých, ktorí sú ako verní Boží priatelia kanálom a odbleskom tejto pôvodnej lásky. Usilujte sa lepšie ich poznať, zverte sa ich príhovoru, snažte sa žiť ako oni.

„Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou. Podľa toho poznáme, že sme z pravdy“ (1 Jn 3, 18 – 19).

z posolstva Svätého Otca Benedikta XVI. pre mladých na Kvetnú nedeľu

Ikona Ježiš priateľ


Verný priateľ
je ako mocná pevnosť,
kto takého nájde,
nájde si poklad.
Verného priateľa
nemožno kúpiť
a hodnota jeho vernosti
sa nedá vyvážiť zlatom
a striebrom.
Verný priateľ
je akoby liek
nesmrteľného života
a tí, ktorí sa boja Pána,
nájdu ho.
Kto sa bojí Boha,
bude mať ozaj
pravé priateľstvo,
lebo kto, aký je,
takého bude mať aj priateľa.
(Kniha Sirachovec 6, 14 -15)


V dňoch 9 až 11. marca 2007 bola v našom rímskokatolíckom kostole sv. apoštolov Petra a Pavla v Kokave nad Rimavicou ikona – obraz Ježiš priateľ. Ikonu dostala slovenská mládež na ekumenickom Európskom stretnutí modlitieb mladých Taizé v Záhrebe na prelome rokov 2006/2007. Ikona putuje z farnosti do farnosti, navštívila už mnoho kostolov – evanjelických, pravoslávnych, gréckokatolíckych, rímskokatolíckych na celom Slovensku, ako aj mnohé základné, stredné školy či univerzitné pastoračné centrá. Pochádza z Egypta zo 6. storočia.

Vidíme na nej Krista, ako kladie svoju ruku na plece svojho priateľa a ide s ním, sprevádza ho. Všetci sa môžeme spoznať v Kristovom priateľovi. Táto ikona nám pripomínala to, čo je srdcom evanjelia: Zmŕtvychvstalý Kristus je našim očiam neviditeľný, a predsa sa môžeme zveriť jeho prítomnosti. On sprevádza každého človeka. Pohľad na túto ikonu je už modlitbou, ktorá nás spája s Bohom.Toto priateľstvo žijeme aj medzi sebou. Kristus nás zjednocuje v jednom spoločenstve, v spoločenstve Cirkvi. Rozšírme teda toto priateľstvo, prekonajme múry rozdelenia, ktoré pretrvávajú aj v našej obci, v našej farnosti! Kiež by sme mohli urobiť všetko pre to, aby bolo očividnejšie, že Cirkev je miestom priateľstva pre všetkých! Kristus hovorí každému: „Si celkom blízko Boha, a to navždy.“ Aj keď je naša viera celkom malá, aj keď máme dojem, že pochybnosť v nás silnie, Boh neprestáva hľadať naše priateľstvo.

V piatok 9. marca sa o 17. hodine modlili krížovú cestu deti spolu s ostatnými veriacimi, v ktorej vyjadrili svoje priateľstvo k Ježišovi okrem iných modlitieb aj zvolaním: „Klaniame sa ti, priateľ Ježiš, my v Teba veríme, my ťa milujeme“. Potom nasledovala sv. omša a po nej hodinová adorácia – modlitba pred ikonou a Sviatosťou Oltárnou. Prítomnosť Ježiša priateľa v našom chráme, ktorý sa prihováral našim srdciam cez hovorené slovo, spevy z Taizé a ticho umocňovalo veľa sviec v tvare srdca okolo obrazu a aj sviece na obetnom stole, hlavnom a bočných oltároch.
V sobotu a nedeľu boli sväté omše vo zvyčajnom čase, ale večer sme sa znova mohli stretnúť s Ježišom pri krížovej ceste a hodinovej adorácii, tak ako v piatok. Boli to neopísateľné tri dni s Bohom, ktorý klopal na naše srdcia a my sme mohli cítiť jeho blízkosť. „Naša budúcnosť závisí vo veľkej miere od schopnosti rozvinúť v sebe cit pre Božiu blízkosť. Boh nám každý deň dáva život. On nám odovzdáva svoj život. On nás nesie.“

V dnešnej dobe sú predovšetkým mladí povolaní odovzdávať radosť evanjelia druhým. Pamätajme si preto: Kristus hľadá naše priateľstvo, on vkladá Ducha Svätého do nás, on ide pre nami a sprevádza nás všade, kam pôjdeme.

Duch. otec Jožko Bednárik, Kokava nad Rimavicou

Duchovné cvičenia

„Keď hľadáš lásku, hľadaj Ježiša,
keď hľadáš pokoj, hľadaj Ježiša.“


Ježiša môžeš nájsť cez Máriu v modlitbe, zvlášť v modlitbe posvätného ruženca. A práve s Máriou sme zotrvali na modlitbe tak, ako kedysi apoštoli vo večeradle na duchovných cvičeniach, ktoré usporiadal Inštitút Nepoškvrneného Srdca Panny Márie v Košiciach pod vedením pani Marty Uchalovej a za účasti otcov redemptoristov z Gaboltova. Z našej farnosti sa duchovných cvičení zúčastnilo 12 členiek Ružencového bratstva.

Program sme začínali vo štvrtok podvečer modlitbou sv. ruženca. Po ňom bola sv. omša a adorácia pred Sviatosťou Oltárnou. V kaplnke bola ustavičná poklona počas celých štyroch dní, kde sa vystriedali všetci účastníci. Páter František v úvodnom slove aj počas homílie nás vyzval k zamysleniu, kým je pre nás Ježiš. Vo štvrtok bol deň spomienky na vysviacku baziliky sv. Petra. Pán Ježiš dal apoštolom otázku: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Zvlášť sa obrátil na Petra: „Za koho ma pokladáš ty?“ Po Petrovom vyznaní Ježiš povedal: „Ty si skala.“ Ježiš aj dnes od nás očakáva, aby sme sa stali skalou. Nie skalou, ktorá iných zraňuje, ale skalou, na ktorej sa iní „rozbijú“, t. j. premenia, zmenia svoje zmýšľanie. Ježiš je lekár, ktorý uzdravuje nielen choré telá, ale hlavne zranené duše. Jemu sme mohli predložiť všetky svoje trápenia, bolesti, možno už aj zabudnuté udalosti od svojho počatia, narodenia cez obdobie detstva, dospelosti až po dnešné dni. On z nás snímal ťarchu, ktorú často bezradne nesieme a ktorú dedíme z generácie na generáciu, s ktorou sa trápime len preto, že nevieme povedať: „Ježišu, uzdrav ma!“, samozrejme v dôvere a v modlitbe. Piatok, deň utrpenia Pána, vyvrcholil požehnávaním sv. krížom, ktoré dostal každý osobne. Ježiš sa nás dotýkal cez svoje utrpenie, požehnával a posilňoval v našich krížoch a trápeniach. Sobota akoby patrila Panne Márii. V prednáške pani Marta hovorila o zjaveniach vo Fatime, o tom, čo Panna Mária žiadal od ľudí prostredníctvom malých fatimských detí a o posolstvách z Modrej knihy cez otca Gobiho. Matka Božia nás vo Fatime ako Kráľovná ruženca vyzvala k modlitbe za obrátenie hriešnikov, žiadala: „Veľa sa modlite“. Čo pre koho znamená veľa, to si musí každý odpovedať vo svojom srdci. Ukázala deťom aj peklo. My sa dnes správame tak, akoby ono ani nebolo, ale ono je, deti ho videli a bola to hrôza. My máme možnosť sa od neho zachrániť, len treba počúvať hlas Matky a jej výzvu veľa sa modliť, hlavne sv. ruženec, ktorý je najsilnejšou zbraňou proti peklu a jej Nepoškvrnenému Srdcu je najmilší. Panna Mária hovorí: „Adorujte pred Najsvätejšou Oltárnou sviatosťou, konajte fatimské soboty, obetujte svoje bolesti a utrpenia za obrátenie a zasväťte sa Nepoškvrnenému Srdcu. Žijeme časy, ktoré predpovedala vo Fatime. Časy, keď satan žne bohatú úrodu, zvádza duše a zdá sa, že vyhráva boj. Ale Matka Božia nám dala prísľub, že jej Nepoškvrnené Srdce nakoniec zvíťazí. Zvíťazí, ale my jej máme v tom pomáhať. Sme jej deti, sme jej malé vojsko, s ktorým ona pošliape hlavu hada. Vyzýva nás: „Neostávajte v modlitbe sami. Zakladajte rodinné večeradlá.“ A dáva prísľub, že kto sa jej zasvätí, každého ochráni v časnom živote, aj v hodine smrti. Posledný deň DC – nedeľa okrem modlitby posvätného ruženca a sv. omše bola sprevádzaná vzývaním Ducha Svätého. Za hudobného doprovodu a spevu sa páter František nad každým osobne modlil a na záver sme boli pomazaní olejom radosti.

Počas všetkých štyroch dní sme sa modlili štyri ružence doobeda, štyri ružence poobede a korunku k Božiemu milosrdenstvu. Pani Marta nás nazvala ľudia modlitby, lebo to chcelo ozaj úsilie a námahu. Odmenou za to nám bola úžasná radosť, že nám Pán dal milosť byť s ním hneď na začiatku pôstneho obdobia a že sme mali nádhernú prípravu na prežívanie celého pôstu. Prosíme ho o milosť, aby sme vytrvali v dobrom až dokonca. K tomu nech nám so svojím milým Synom žehná Panna Mária.

B. Š., účastníčka DC

Stretnutie horliteľov RB


Stretnutie horliteľov ružencových bratstiev v Sabinovskom dekanáte sa konalo v Exercičnom dome u jezuitov v Prešove. Prizvaní boli promótor pre ružencové bratstvá na Slovensku fr. Šimon Tyrol, OP a pracovníčka DMC Gabika Tóthová. V úvode stretnutia promótor prítomným vysvetlil a predstavil knihu Ruženec s Máriou kontemplovať Krista. Vysvetlil nám, ako s knihou pracovať. Biblické texty na meditáciu sú tri ku každému tajomstvu. Prvé je zo Starého zákona, druhé je zo života Ježiša Krista a tretí text je po Kristovi. Biblický ruženec je podobný fatimskému ružencu, lenže pri ruženci sa jednotlivé úvahy čítajú pred každým Zdravasom. My sme sa pomodlili radostný biblický ruženec, ktorý viedol promótor.

Po modlitbe nasledovala sv. omša. V homílii nám bola pripomenutá sila modlitby ruženca, ako nám pomáha v našom živote. Ďalší program pokračoval v kaplnke, kde dekanátny horliteľ Peter Hatala privítal promótora fr. Šimona Tyrola a horliteľov bratstiev. Privítaní boli aj noví horlitelia nášho dekanátu, a to z bratstiev Fričovce, Krížovany, Ražňany, Šarišské Michaľany a Ostrovany. Posledné dve boli pridelené z dekanátu Prešov. Ružencové bratstvá farnosti Svinia a filiálok Lažany, Kojatice a Šarišské Lužianky boli preložené k dekanátu Prešov.

Náš dekanát má 29 bratstiev, 6000 členov v živom ruženci, 31 členov vo večnom ruženci a 142 vo svätom ruženci. Každý člen môže byť v ktoromkoľvek ruženci. V minulom roku sa konali duchovné obnovy, a to v bratstvách Víťaz a Sabinov, kde horliteľky ružencových bratstiev povzbudili aj ostatných horliteľov k zorganizovaniu duchovných obnov v bratstvách. Každý prítomný horliteľ dostal aj slovo, kde nahlásil počty členov a vyjadril svoje otázky, ktoré boli spoločne prebraté a vysvetlené s promótorom pre ruženec. Po vypočutí každého horliteľa nasledovala modlitba Anjel Pána, slávnostné požehnanie a obed.

Peter Hatala, dekanátny horliteľ