Pred 11 rokmi odštartovala Liga proti rakovine unikátny projekt Dňa narcisov. Počas rokov sa vypracoval vďaka dôvere ľudí a skvelej organizácií LPR v najväčšiu verejnoprospešnú finančnú zbierku na Slovensku.
Deň narcisov sa už tradične koná v apríli každého roka. Jeho symbolom je žltý narcis – kvietok jari a nádeje, ktorý si ľudia pripínajú v tento deň na svoj odev, aby aj týmto spôsobom vyjadrili solidaritu s osobami postihnutými rakovinou.
Dostali sme do redakcie list, ktorý sa tejto problematiky dotkol – žiaľ ako je to vo väčšine prípadov, bolestne!
Drahá Evička,
tento list nikdy nedostaneš a nikdy si ho neprečítaš, pretože si odišla z tohto sveta priskoro, ale verím, že tam, kde si, máš možnosť vidieť, čo cítim a čo ti chcem povedať.
Pamätáš sa, ako sme sa zoznámili? Ty a ja sme boli obeťami rovnakého podvodu a príčinou nášho zoznámenia bolo vlastne nešťastie, ktoré nás obe postihlo a proti ktorému sme sa chceli spoločne postaviť. Bolo to pred trinástimi rokmi, boli sme mladé, odvážne, veselé a v hlave sme mali plno plánov a plno nápadov, ako ich dosiahnuť. Chceli sme podnikať a verili sme, že sa nám bude dariť a že vytvoríme pre naše rodiny pokojný domov. Obidve sme prišli o značný majetok, lenže ku mne bol osud milší. Teba tento podvod pripravil skutočne o všetko, pretože ti vzal aj rodinnú pohodu a šťastie. Tvoj manžel to nezvládol a to, ako sa snažil na problémy zabudnúť, je neodpustiteľné. Pamätám si, ako si predo mnou plakala, ale napriek tomu si bola veľmi silná osobnosť s veľkým srdcom. Ja som sa na neho zlostila a ty si si všetku vinu brala na seba.
Potom na chvíľu na teba zasvietilo slniečko a ty si žiarila šťastím. On si chybu uvedomil, vrátil sa, ty si sa zamestnala a konečne ste si začali vychutnávať rodinné šťastie. Ty si bola dôkazom toho, že šťastie – to je vec našej mysle a ducha a vôbec nezávisí od peňazí. V práci sa ti darilo, bola si najlepšia a ja som sa veľmi tešila, keď som ťa videla usmiatu. Začali ste opravovať dom, v ktorom ste bývali s tvojou mamičkou a tu sa aj manžel ukázal, aký je všestranný a šikovný; naozaj nebolo remesla, ktoré by nezvládol. Až jedného dňa si prišla ku mne s plačom. Veľmi som sa zľakla, čo sa stalo. Napokon z teba vyšlo, že čakáš dieťatko. Vzlykala si, že na dieťa si už pristará, že už máš dve detičky a že bude veľmi ťažké utiahnuť to finančne. Ja som ti povedala, aby si sa nebála: „uvidíš, toto dieťatko ti bude najmilšie a možno to bude dievčatko a práve ono sa o teba postará, keď budeš stará.“ Keď si odchádzala na materskú dovolenku, nebolo šťastnejšieho človeka pod slnkom. Všetko bolo perfektne pripravené, výbavička, postieľočka, kočík. Deň D prišiel a narodila sa malá Evička, ktorej si sa obetovala úplne celá. Keď si sa s ňou zastavila u mňa, obdivovala som ťa, ako dokáže človek milovať. Ty si bola človek, ktorý by dal aj posledné.
A prišlo naše posledné stretnutie. Nikdy by som si nepomyslela, že je to poslednýkrát. Po dlhšej odmlke si prišla usmiata s malou Evičkou, ale čosi sa mi predsa na tebe nezdalo. Na moju otázku, čo s tebou bolo, si odpovedala, že si ťažko chorá, máš rakovinu, ale že ty to zvládneš. A taktiež, že ty musíš žiť, čo by si malá bez teba počala. Preľakla som sa. V hlave mi vírilo množstvo myšlienok, no nechcela som si pripustiť, že by si mohla tento boj prehrať. Bola si veľmi vyrovnaná a veľmi pekne si rozprávala o svojom manželovi, ktorý sa o teba a o deti naozaj príkladne staral, keď si bola v nemocnici a keď si mala chemoterapie.
Odvtedy si sa mi neozvala. Ja som mala ťažký rok, pretože som potrebovala urobiť skúšky, ktoré boli pre mňa veľmi dôležité. Hovorila som ti o nich, ale nestihla som ti povedať, že som ich zložila a že tú licenciu mám. Kvôli nim som ani nežila. Nebola som za tebou, možno keď si to najviac potrebovala. Myslela som na teba, čo je s tebou, že ti zavolám. Nestihla som. Jedného dňa mi zazvonil telefón, kým som ho zodvihla, už prestal. Videla som na mobile tvoje meno. Potešila som sa a rýchlo som ti volala späť. Mala si obsadené a potom som skúsila ešte raz. Zasa obsadené. Rýchlo som zavolala do práce, či si ma tam nezháňala na pevnej linke, ale povedali mi, že nie. Asi o hodinu mi mobil opäť zvonil a bolo tam tvoje číslo. Celá natešená som zdvihla a spustila som: „Ahoj Evička, taká som rada, že mi voláš, ako sa máš?“ Ale neozvala si sa ty, ale tvoj manžel. „Chcem Vám oznámiť, že Evička včera zomrela.“ Bolo to hrozné, neverila som a položila som si otázku: „Bože, ako môžeš také niečo dopustiť, ako môžeš zobrať milujúcu mamičku štvorročnému dieťatku??? Prečo?“
Na tvojom pohrebe si túto istú otázku položil aj pán farár a v kázni sa nám pokúsil vysvetliť na jednom krásnom príbehu, ako by Boh odpovedal na túto otázku.
Evička, je mi veľmi ľúto, že sme sa nestihli stretnúť a veľmi by som chcela pomôcť tvojim najbližším. Pevne verím, že budem mať príležitosť …
S láskou priateľka.
(Tento list bol venovaný mojej kamarátke, ktorá zomrela na rakovinu vo veku 46 rokov.)
