Púť zaľúbených

V nedeľu 17. februára sa o 9. hodine začali spievať chvály, rozprávali sa rôzne svedectvá a posolstvá. Mladí ľudia z Komunity Jána Krstiteľa zo Zlatej Idky sa prišli podeliť o lásku, priateľstvo, ktoré našli v Ježišovi Kristovi. Hovorili o tom, ako ich Pán Ježiš oslovil. Mladá 18-ročná slečna hovorila, ako od 14 rokov bola na drogách a ako vďaka Ježišovej láske, Jeho odpusteniu našla nový zmysel života. Chalan skúšaný rôznymi situáciami v živote hovoril o tom, že keď najviac potreboval niekoho, nejakého priateľa, nikoho nenašiel. Aj preto sa rozhodol vstúpiť do Komunity a zasvätiť svoj život Bohu ako laik a jeho poslaním, ktoré on cíti, je budovať priateľstvá.


Priateľstvo bolo hlavnou témou tohtoročného stretnutia mladých v Krížovanoch na Púti zaľúbených. Vo filmových ukážkach sme si pozreli, čo robia mladí ľudia na takýchto stretnutiach. Všetky tieto stretká sú nabité mladým duchom, sú veselé, plné života a elánu. Predsa len jedno stretko bolo zaujímavé, a to v Prešove na sídlisku Sekčov, kde sa zišlo asi 200 mladých ľudí, ktorí sa rozhodli vyjsť do ulíc a nájsť ďalšiu mládež. Keď sa opäť vrátili do kostola, bolo ich okolo 300. Členovia Komunity hovorili o malom zázraku, lebo mnohí mladí neboli nikdy v kostole, ba dokonca ani len nepočuli, že Boh či Ježiš Kristus existuje, a hlavne, že môže byť ich priateľom. Občianske združenie Priateľ pozýva mladých ľudí na Stretnutie mladých Creativity show, ktoré bude 22. júna v Jumbo centre v Košiciach o 16:00 h.

Svätý Duch, Ty slobodu mi dávaš…
, to sú slová z piesne s názvom Ako pečať, ktorá bola prvou pečaťou zo stretka mladých s otcom Milanom a členmi komunity. Potom nasledovala sv. omša. Duchovný otec Peter privítal duchovných otcov Milana a Olivera, ale hlavne asi 200 mladých ľudí, ktorí prišli na túto Púť zaľúbených. Výzvou, aby úmysel tejto sv. omše bol vyprosovať si u Pána Boha milosť vybrať si správneho partnera, modliť sa za partnerov, ak ich už máme a tiež za nových priateľov. V príhovore otec Milan hovoril, že „aj sv. Valentín mal vlastne týmto smerom namierené – vytvárať najprv dobré priateľstvá a potom aj dobré vzťahy“. Hovoril, „aké je dôležité mať človeka, s ktorým je nám dobre a dôverujeme mu“. Citoval slová priateľa, ktorý povedal: „Priateľstvo je jedna duša v dvoch telách. Kto kráča sám a nemá priateľov, má chudobný život.“ Veľmi záleží na šírení pravého, úprimného priateľstva. Je úplne jedno, či to bude medzi dievčatami, chlapcami alebo medzi dievčaťom a chlapcom. „Podstata priateľstva je čistá priateľská láska, lebo verný priateľ miluje v každý čas a v súžení je bratom“, povedal otec Milan. Po sv. prijímaní adoračnou modlitbou nás „ponúkol“ Pánu Ježišovi, aby nás vzal do svojich rúk s našimi radosťami, bolesťami, aby sme pocítili Jeho dlane, pevne ich zovreli a už sa od Neho neodtrhli. Duchovný otec Peter ďakoval otcovi Milanovi, členom Komunity, všetkým mladým, aj rodičom malej Veroniky, ktorá prijala počas sv. omše sviatosť krstu a stala sa tak kresťankou katolíckej cirkvi a možno aj budúcou priateľkou niektorých z nás.

Otec Peter pozval birmovancov, snúbencov, ale aj nadšencov tohto stretnutia na spoločné foto a presun do kostola Povýšenia sv. Kríža, kde otec Milan požehnal snúbeneckým párom. Začali sa rozdávať darčeky. Komunita darovala mladým náramky a otec Peter zasa pohľadnice s obrazom sv. Valentína. Nakoniec s patričnou hrdosťou nad vydarenou púťou pozval všetkých, ktorí tam boli, na koláčikové agapé. Kým sa rozdávali darčeky a koláče, do kaplnky sv. Valentína prichádzali snúbenci, páriky, ktoré spolu práve chodia, dievčatá, chlapci, ktorých „polovičky“ s nimi neboli a tiež manželské páry, ktoré prišli vyprosovať o posilu do ďalších rokov spoločného života.

Bola to naozaj vydarená púť. Keď sme odchádzali, hŕstka mladých ľudí veselo rozprávala, ako sa teší na ďalšie takéto stretnutie.

Slávka K., Široké

Naše Ružencové bratstvo

„Milujte Máriu, lebo je Vašou matkou a vy ste jej deti.“ (Sv. Otec Ján Pavol II.)


25. januára 2008 sa v Prešove u jezuitov pod Kalváriou konalo stretnutie horliteľov ružencových bratstiev (ďalej RB) sabinovského dekanátu. Začalo sa modlitbou posvätného ruženca, sv. omšou, po ktorej nasledovalo pracovné zdieľanie sa horliteľov jednotlivých RB.

Tak ako každý rok aj v tomto roku sa po stretnutí v Prešove uskutočnilo 2. marca 2008, t. j. v prvú nedeľu v mesiaci ako je u nás zaužívané po Eucharistickom požehnaní, citovo dojemnej krížovej ceste a výmene ružencových tajomstiev pracovné stretnutie horliteľov ruží v katechetickej miestnosti na fare za účasti nášho duchovného otca. Stretnutie sme začali modlitbou a mariánskou piesňou. Horliteľka RB E. Uličná všetkých srdečne privítala a oboznámila s programom stretnutia. Spoločne sme si zopakovali stanovy RB na Slovensku, ktoré umožňujú pokrsteným stať sa katolíkom členom RB od minimálneho veku 9 rokov, t. j. po prvom sv. prijímaní v Živom, Svätom a Večnom ruženci. Naše RB sa skladá iba z členov Živého ruženca; je to u nás storočná tradícia.

Vstupom za člena do Živého ruženca sú určité záväzky podľa stanov RB:

1. Je povinný modliť sa každý deň jeden desiatok posvätného ruženca (nemôže sa ho modliť za iného člena, napr. za manžela, syna, dcéru, atď.).

2. Je povinný raz za mesiac zúčastniť sa na modlitbe posvätného ruženca vo farskom spoločenstve a na výmene tajomstiev.

3. V Živom ruženci sú zastúpení členovia, ktorí majú trvalé bydlisko vo farnosti, v ktorej je založené RB. Pokiaľ člen v Živom ruženci zmení bydlisko, t. j. odíde do inej farnosti, má povinnosť to oznámiť svojmu horliteľovi ruže. Horliteľ mu môže podľa stanov RB na Slovensku umožniť byť členom vo Svätom alebo vo Večnom ruženci. Ak člen súhlasí, jeho horliteľ ruže alebo horliteľka RB ho oboznámi s povinnosťami, t. j. modlitbou posvätného ruženca a budú mu patriť všetky prísľuby a výsady Kráľovnej posvätného ruženca, ktoré dala Panna Mária dominikánovi bl. Alanovi de la Roche za zbožné odriekanie posvätného ruženca.

Žiaľ, aj v našom RB sú členovia, ktorí nemajú trvalé bydlisko vo farnosti, v ktorej je založené RB. Starší ľudia hovoria, že stačí sa len modliť desiatok. Je pravda, že modlitba v našom živote patrí na prvé miesto, ale je potrebné si uvedomiť, že členstvo v Živom ruženci RB je „živé členstvo“. Tu nejde iba o zápis u horliteľa RB a modlitbu môjho desiatku. Ide skôr o to, aby sme sa naučili spoločne prežívať svoju vieru, aby sme tvorili farské spoločenstvo, ktoré dokáže modlitbu premeniť na skutky: členovia sa stretávajú aj spoločensky, podnikajú púte, duchovné výlety a sú nápomocní svojmu kňazovi vo farnosti a sebe navzájom. Toto je živý ruženec a živé spoločenstvo. Preto by bolo potrebné v našom RB urobiť reorganizáciu, aby sa každý sám slobodne, nie z prinútenia rozhodol, do ktorého ruženca sa začlení, ktorá forma mu v jeho danom stave vyhovuje. Panne Márii ako aj nám všetkým nejde o množstvo ruží a jej členov v RB, ale byť Máriiným jednoduchým dieťaťom, ktorému od Nebeského Otca vyprosí to, čo je pre neho užitočné. Je smutné, keď horliteľka ruže oznámi jej zrušenie z dôvodov neplnenia záväzkov zo strany niektorých členov ruže, ktoré pri vstupe do Živého ruženca na seba prevzali.

Okrem stanov RB sme doriešili aj modlitbu sv. ruženca pred nedeľnou sv. omšou. Začiatok sv. ruženca bude pred prvou sv. omšou o 6:50, pred druhou sv. omšou 9:50 h. Aby to bolo jednotné, tak po každom Zdravase zopakujeme tajomstvo príslušného desiatku. Tento spôsob modlitby sv. ruženca nám odporúčal Sv. Otec Ján Pavol II.

Aby finančné milodary od členov RB neboli čerpané len na hmotné a materiálne potreby nášho kostola, duchovný otec nám predstavil projekt „Adopcia na diaľku“. Je to pomoc núdznym rodinám, najmä ich deťom na vzdelanie cez Slovenskú katolícku charitu. Na základe prihlášky bude nášmu RB pridelená sociálne slabšia rodina a po odsúhlasení na tomto našom stretnutí budeme mesačne prispievať 550 Sk, t. j. na rok 6 600 Sk. Veríme, že okrem horliteľov s týmto projektom budú súhlasiť aj ostatní členovia nášho RB; znamená to, že náš desiatok, ktorý sa modlíme, je premenený na skutok milosrdnej lásky voči núdznym, chudobným a trpiacim.

Potom nasledovalo, ako nám to odporúča aj Sv. Písmo, aby sme boli pohostinní tzv. agapé, t. j. ochutnávka našich „vicazskich kisnutich kolačoch“ a občerstvenie pri čaji a káve. Počas agapé sme nášho duchovného otca oboznámili aj s Bratstvom Božského Srdca Ježišovho, ktoré má v našej farnosti dlhoročnú tradíciu. Jeho členovia sa už tretí rok reťazovite nepretržite modlia deviatnik k Božskému Srdcu Ježišovmu za kňazov a kňazské a rehoľné povolania.

Veríme a sme presvedčení, že Nepoškvrnené Srdce Panny Márie a Ježišovo Srdce nám pomáhajú prekonávať naše každodenné starosti a ťažkosti, lebo v našich životoch patria na prvé miesto.

„Božské Srdce Ježišovo daj, aby som Ťa vždy viac a viac miloval. Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, oroduj za nás teraz i v hodinu smrti našej. Amen.“

E. Uličná, horliteľka RB, Víťaz

Kruciáta – oslobodenie človeka


Určené všetkým tým, ktorí majú problémy s alkoholom, drogami, prípadne s inými závislosťami sami alebo vo svojom okolí či blízkej rodine, tiež všetkým tým, ktorí sú ochotní bojovať za dôstojnosť človeka, ale aj tým, ktorí chcú bojovať o život v slobode a pravde.

Zakladatelia:

Sv. Stanislav
– narodil sa okolo roku 1030
Sv. Maximilián Mária Kolbe – narodil sa 8. januára 1894 v Zdunskej Woli v Poľsku
František Blachnický – narodil sa 24. marca 1921 v Rybniku v Sliezsku

V roku 1954 František Blachnický usporiadal prvú „Oázu Božích detí“.

Ako ďalší plod nového pontifikátu môžeme vnímať aj založenie „Krížovej výpravy oslobodenia človeka“ (Kruciáty) 1979. Cieľom tejto iniciatívy bol zápas s alkoholizmom a ďalšími zotročeniami moderného človeka, najmä oslobodenie od strachu, aby tak bolo vydávané svedectvo pravdy vo všetkých dimenziách života. Dôležitou iniciatívou bolo – a stále aj je – nasadenie sa za ochranu nenarodených. F. Blachnický založil v roku 1981 ďalšiu kresťansko-sociálnu iniciatívu pod názvom „Nezávislá kresťanská spoločenská služba“, ktorá si kladie za cieľ šíriť ideu „Pravda – Kríž – Oslobodenie“ a dáva podnety, ako podľa sociálneho učenia Cirkvi treba konať v novej politickej situácii. – re –

-re-

ROZHOVOR

Pri príležitosti duchovnej obnovy povolaní v našej farnosti sa nám svojím svedectvom predstavil vdp. Juraj Kormoš, koordinátor rehoľných povolaní v našej arcidiecéze. Spolu prišli svedčiť o rehoľných povolaniach aj rehoľné sestry – sr. Ulrika Morozová z rehole uršulínok a sr. Arimatea Kiškovská z rehole vykupiteliek, pôsobiacich v Košiciach.


1. Predstavte sa nám a predstavte nám aj vašu komunitu.

o. Juraj: Moje meno je Juraj Kormoš a pochádzam zo Stropkova. Narodil som sa v Košiciach, kde aj teraz pôsobím ako kaplán v Dóme sv. Alžbety v Košiciach už druhý rok. V rámci arcidiecézy mám na starosti pastoráciu povolaní. Prišiel som so svojím tímom, aby sme urobili evanjelizačný program o povolaniach pre mladých. Aj pre tých, ktorí ovplyvňujú mladých v ich rozhodovaní sa pre povolanie, rodičov, starých rodičov a príbuzných.

Sr. Ulrika: Volám sa sr. Ulrika a od roku 1993 som v reholi sestier uršulínok. O našej charizme a poslaní si vaši farníci môžu prečítať na webovej stránke www.ursulinky.sk. Našou zakladateľkou je sv. Angela Merici a počas jej života bola veľká potreba venovať sa výchovne mladým dievčatám, podobne ako sa venoval Don Bosco chlapcom a mladým mužom. Po formácii v Trnave som prišla do komunity v Košiciach, kde som od roku 2001. O mojom hľadaní povolania som napísala aj svedectvo na našu webovú stránku. V komunite žijem so siedmymi sestrami a dvoma postulantkami, ktoré sa pripravujú na obliečku a na ďalšiu formáciu. Kto má cestu do Košíc, môže nás prísť navštíviť. Sme na Hlavnej ulici 66 vedľa obchodu Baťa, priamo v centre mesta. Teším sa na vás! Aby som ale bola doma, tak pred príchodom zavolajte na 0910/222 537. Bolo by mi ľúto, keby som sa s vami nestretla.

2. S akým poslaním ste prišli k nám?

o. Juraj: Mládež je mnohými informáciami o duchovných povolaniach z médií deformovaná. Skôr sa podáva výsmech duchovného stavu než by sa ukázala jeho pravá tvár. A našou úlohou je, aby sme im na základe osobných svedectiev ukázali pravú tvár Božieho volania.

Sr. Ulrika:
Prečo sme prišli ku vám? Jednoducho spoznať ľudí, ktorí žijú vo Víťaze a zároveň sa aj predstaviť, kto sme my – zasvätené osoby. Veď viete, že média nás charakterizujú všelijako a bola by som smutná, keby sa „Víťazania“ nechali ovplyvniť len z jednej strany reklamy. Myslím tým najmä na mladých ľudí a ich rodičov. Chceli sme sa ľudsky stretnúť a porozprávať o živote, o hodnotách života, o správnom hľadaní svojho povolania.

3. Ako vás prijali v rodinách?

o. Juraj: Cítil som sa ako medzi svojimi. Nemusel som hľadať slova do príhovoru v omši, lebo sami ľudia mi ich diktovali zo svojich tvárí. Bol som oslovený tým, s akým záujmom počúvali slová, ktoré som vlastne im adresoval.

Sr. Ulrika:
Boli sme prijaté v rodine p. katechétky a veru sme mali problém ísť spať. Vždy sme si mali čo povedať. Vyspala som sa ako doma, lebo teplé a srdečné prijatie obidvoch manželov ma dojalo. Ďakujem Bohu za takých srdečných ľudí.

4. Poznáte históriu našej farnosti? Naštudovali ste si niečo o nás?

o. Juraj: Históriu farnosti detailne nepoznám, ale niečo mi porozprával pán farár a hlavne históriu kostola, ktorú som mal možnosť vidieť aj vo vašom kalendári.

Sr. Ulrika:
Aj keď som východniarka, o Víťaze som doteraz nepočula. Pochádzam zo Zemplína. V piatok som sa dosť dozvedela o farnosti od starších tetušiek. O tom, ako budovali počas totality kostol, o ich obetavosti a veľkej viere.

5. Čo duchovné cítite tu v našej farnosti?

o. Juraj: Z vašej farnosti cítiť duchovný potenciál, záleží len na prostredí, ktoré tvoríte vyvšetci, ako ten potenciál zúročíte, aby sa prejavil v konkrétnych duchovných povolaniach.

Sr. Ulrika:
V prvom rade je tu bohaté dedičstvo viery z predchádzajúcich generácií. Máte aj rodákov, ktorí sa zasvätili Bohu, ale aj pekné manželské páry a kresťanské rodiny. Čo chcem zvýrazniť je, že v sobotu na modlitbe ranných chvál bolo počuť veľa mužských hlasov a neboli to len dedkovia. Na sv. omši som mala možnosť rozdávať sv. prijímanie a opäť bolo veľa chlapov, to ma už dojalo. Máte pána farára, ktorý vás má rád a záleží mu na vás. To tiež „dýcha“ vo vašej farnosti. Ale všimla som si, že mu viete jeho obetavosť aj opätovať. Bohu vďaka!

6. Akí sú naši mladí birmovanci, čím vás zaujali?

o. Juraj: Z birmovancov som mal veľmi dobrý pocit. Hlavne z toho, ako niektorí prejavili záujem o tému povolania. Páčilo sa mi aj posolstvo Vášho staršieho farníka, ako sa prihovoril mladým chalanom. Oslovilo ma to, že nebol kritický, ale poukázal na to, že dnešní mladí sú takí, akí boli aj oni, len s inými možnosťami.

Sr. Ulrika:
Zaujali ma svojou poslušnosťou, pretože prísť v sobotu ráno o ôsmej do kostola je pre mladého človeka priam heroizmus. Určite majú úctu k svojmu duchovnému otcovi, keď ho poslúchli a okrem toho majú v sebe túžbu po poznaní nového a duchovného sveta. Ak by tú túžbu nemali, tak by ich neoslovil nikto. Ja som odchádzala zo stretnutia oslovená ich hľadaním správneho a hodnotného života. Prežila som v ich kruhu veľa úprimnosti, radosti a chuti do života. Od nášho stretnutia myslím na nich v modlitbách.

7. Je pre dnešných mladých nejaký návod ako obstáť v dnešnom svete, resp. čo by ste odporučili mladým?

o. Juraj: Keď mladý človek chce obstáť v dnešnom svete, musí byť verný Bohu. Nesmie si namýšľať, že si dokáže zvoliť lepšie, než mu ponúka Boh. Vedieť sa stíšiť v hluku dnešného sveta, lebo Boh hovorí v tichu.

Sr. Ulrika:
Aby mali v sebe naozajstnú chuť do života – chuť spoznávať dotyky Boha, lásku svojich blízkych, chuť žiť a nie živoriť a k tomu patrí aj sila vedieť odpustiť, obetovať sa a tak rozdávať radosť. Pretože radosť rozdávaním rastie.

P.S.: Teším sa na vás všetkých, ktorí môžete prísť do Košíc v nedeľu Dobrého pastiera na Deň otvorených dverí v kňazskom seminári. A prosím za všetky zasvätené osoby o modlitby, vďaka!

sr. Ulrika Morozová, uršulínka

Nedeľa


Pane,
zas je nedeľa –
deň Tvojho zmŕtvychvstania,
deň života.

Spájam sa so všetkými ľuďmi,
ktorí ťa dnes velebia a ďakujú ti,
ktorí načúvajú tvojim slovám
a zúčastňujú sa tvojej obete.

Prerušili sme na pár hodín
svoju prácu
a obetujeme ti všetko,
čo sme za tento týždeň vykonali
vo vede a v továrňach,
v školách a na cestách,
v technike a v hospodárstve,
v Cirkvi aj v rodine.

Pane,
posväť všetky tieto dary i náš život
skrze tvojho Ducha,
pretvor nás v dar,
ktorý by sa ti vždy ľúbil.
Posilňuj svoju Cirkev vo viere a láske
na jej ceste týmto časom.
Od teba, Pane,
pochádza pokoj a nádej,
láska a život.
Tvoje svetlo nech osvecuje
našu ďalšiu cestu
v nasledujúcich dňoch.

pripravila L. Galdunová, Víťaz

Uvedomila som si, že som človek


Všetko sa to začalo v čase, na ktorý si pamätám veľmi matne. V čase, keď som dennodenne dostávala na tanieri spolu s jedlom od rodičov výčitky za to, že existujem, že som sa vôbec narodila, že som zlá, hlúpa, nešikovná, lenivá, zakomplexovaná… Skrátka, príčina ich nespokojnosti, zlej finančnej situácie, príčina otcovho alkoholizmu a agresivity, príčina zvláštnej nenávisti jednej starej mamy a ľahostajnosti druhej starej mamy.

Po dlhom čase som pochopila – moji rodičia nevedeli konať inak. Sami vyrastali v podobných rodinách. A tak ešte stále prechádzam procesom odpustenia. Všetko toto „napomohlo“ môjmu výberu partnerov. Keď je človek vyprahnutý a zomierajúci smädom po láske, napije sa aj z kaluže. Možnosť študovať v Bratislave a nutnosť zarábať si na štúdium i živobytie (rodičia sa uzniesli, že som ich stála už priveľa…) mi otvorili netušené možnosti. Vnútorne ubitá, ale predsa len pekná prírodná blondínka sa zapáčila jednému zahraničnému študentovi, jeho lásku som priam hltala. Telom i dušou. Ostala som tehotná. Nikdy nezabudnem na jeho slová: „Ale ja nechcem dieťa! Potrebujem študovať, aby som sa mohol vrátiť domov.“ Nepomáhali ani slzy, ani moja zlosť a krik. Vybavil potrat. Keď mi to oznámil, niečo sa vo mne zlomilo. Všetko, čo ešte bolo ako tak živé a schopné súcitu a lásky, stvrdlo. Vo vnútri. Potom prišlo rozhodnutie: Zomriem vyhladovaním! Pán Boh ma zastavil – prejavil sa nedostatok živín a vitamínov a ja som nebola schopná zvládať nápor v práci aj v škole.

Potom prišla ďalšia zvláštna milosť. Raz v práci mi moja kolegyňa, sledujúc jednu z mojich „známostí“, povedala: „Dievča, ty nemusíš predsa ísť s každým…“ Táto veta spolu s tým, že ma počúvala a rozumela, znamenala zlom. Uvedomila som si, že som ČLOVEK. Boh ma pripravoval na prijatie Jeho lásky a odpustenia.

Potom som sa zoznámila so svojím budúcim manželom. Cez jeho lásku som sa začala učiť (a učím sa doteraz 🙂 ), čo to znamená dôverovať a milovať. Vedel o potrate a predsa ma neodsúdil. Obaja sme postupne spoznali živého Boha a uverili v neho. V roku 1997 sme sa stali manželmi. Následky potratu sa však objavovali aj potom – mala som nočné mory, plakávala som, počula som detský plač. Nebola som schopná uveriť, že mi toto bude odpustené. Ešte dnes si niekedy spomeniem na malú Leilu Aišu (dala som jej toto meno) a ešte aj dnes prosím o odpustenie, že som jej nedala ani len šancu na život.

Je to iné, ako vtedy, lebo viem, že mi bolo odpustené. Jazva však zostáva. Je to lož, ak sa vraví, že potrat je riešenie. Nie je – je to cesta do pekla, nenávisti k sebe samej aj k iným. Osamelosť, strach, nenávisť, vina, citová otupenosť – to je len chabý výpočet toho, čo prichádza po potrate. Viem, že život nie je vždy jednoduchý. Ale predsa len je lepším riešením dať aspoň šancu.

S láskou M.

EXERCÍCIE(I. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku tykajúcu sa našej Viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Svätý Ignác, pôvodca duchovných cvičení, videl ich cieľ v tom, aby človek premohol sám seba, usporiadal svoj život a rozhodoval sa nie pod vplyvom zlých náklonností, lež podľa poznanej Božej vôle.


Exercície sú teda cvičenia, nie pasivita. Sú to úkony ducha, osobná činnosť v duchovných veciach, nielen počúvanie. Je to intenzívna práca na sebe samom – disponovať sa úplne pre vôľu Božiu. Exercície majú teda pracovný ráz. Sú to nielen modlitby. Človek musí stále v nich hľadať a prosiť o to, čo chce dosiahnuť. Na túto prácu sa treba odhodlať. Hlavné veci musím vykonať aj sám.


Vychádzam z toho, že som samostatný a pán svojich činov. Ale niekam idem a smerujem. Musím mať všetky svoje sily v rukách pevne a sústredene ich musím rozvíjať, aby sa mi všetko nerozprsklo. To znamená premôcť sa.


Toto je práca na celý život. Stále odbočujem z cesty. Neviem urobiť všetko naraz, nestačím na všetko myslieť. Život ma rozptyľuje. Z času na čas sa musím zastaviť a všetko premyslieť. Život prináša nové pohľady, nové problémy a starosti. V exercíciách hľadám na ne odpoveď. Orientujem sa v premenlivom živote – stanovujem si hlavné línie pre budúci rok – dva.


Stanovím si preto aj teraz presnejšie cieľ týchto exercícií. Budem sa pýtať, čo je hlavné v mojom súčasnom živote duchovnom. Aké zmeny, udalosti, otázky, vzťahy, úlohy, situácie… Uvážim si, aké sú hlavné skutočnosti celkových okolností, v ktorých žijem a čo sa odo mňa očakáva. – Ujasním si, prečo sa chcem rozhodnúť, na čo dávať pozor, v čom sa upevniť. Takto konkrétne stanovený cieľ bude to, čo chcem dosiahnuť, „id, guod volo“. O toto budem ustavične prosiť, toto budem ustavične hľadať.


Ku tomu všetkému je len jedna cesta – a tá je úzka, pretože idem dohora: zostať slobodný, nepoddať sa, nedať sa strhnúť náklonnosťami, zbaviť sa zlých sklonov, náklonností, očistiť zrak ducha, dať vládu rozumu a vôli, podriadiť celý život duchu, otvoriť sa myšlienkam Božím a Božiemu vplyvu. V takejto slobode chcem robiť svoj program a predsavzatia.


Preto sa aj utiahnem, robím si ticho – fyzické, psychické. Budem si všetko riešiť pred tvárou Božou a spojený s Bohom. Spojenie s Pánom Bohom je cieľ. Celá askéza je iba prostriedok pre to zjednotenie s Bohom. Askéza nemá cieľ sama o sebe. Má viesť k Bohu. S Pánom Bohom sa zjednotím, keď sa mi jeho pravda stane životom. Preto každú pravdu musím osobne prežiť. Sv. Ignác používa výraz „gustara res interne“ – „vnútorne vychutnať veci.“


Exercície sú teda moje úsilie. Ale nielen moje. Ani nie hlavne moje. Ja teda iba disponujem, otváram sa pred Bohom. Aby On mohol vo mne pôsobiť. Hlavne koná vo mne Boh. Chcem byť preto otvorený pred Bohom.


Zhrňujem si. V situácii, v akej som teraz, prichádzam pred Boha. Čisto a odvážne sa zahľadím na seba, na Božie pravdy, na Božiu skutočnosť, na tajomstvá viery. Vo svetle týchto právd a tajomstiev sa pýtam a hľadám – čo mám teraz robiť, čo robiť na ďalšej ceste?


Svoju snahu, svoje rozhodnutie i seba samého predkladám stále Bohu, ktorý je Pán môjho života. Ostávam otvorený a prosím i čakám na Jeho milosť a silu.


„Hovor pane, tvoj sluha počúva. Ty máš slová života večného. Hovor mi…, aby som napravil celý život svoj. Mne na pokoj a radosť. Tebe na ustavičnú česť a chválu. Na osoh, radosť a posvätenie všetkých okolo mňa…“

pripravil vdp. Franc

Ja Som



Ja som zničil smrť,

zvíťazil som nad nepriateľom

a človeka som uniesol do nebeských výšin.

Preto poďte, ľudia všetkých národov,

ktorí sa topíte vo svojich hriechoch

a prijmite odpustenie hriechov.

Lebo ja som vaše odpustenie,

ja som veľkonočná obeta za vašu spásu,

ja som Baránok obetovaný za vás,

ja som vaše vykúpenie,

ja som váš život,

ja som vaše vzkriesenie,

ja som svetlo,

ja som vaša spása,

ja som váš Kráľ.

Ja vám ukážem Otca.

biskup Meliton

Radosť zmŕtvychvstania


Ani v jednom liturgickom období roka nechýba radosť, ale najviac je typická pre čas Veľkej noci. Tento sviatok si radostne uvedomujeme, že Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním sme boli vykúpení z hriechu, diablovej moci a večnej smrti. Toto obdobie ruší pôstne a iné telesné umŕtvovanie, aby sa zdôraznilo aj vonkajšie prežívanie radosti tela a duše.

Byť radostný je jednou z foriem, ako ďakovať Bohu za jeho nespočetné dary. Radosť je našou prvoradou podlžnosťou voči Bohu, najjednoduchšou a najúprimnejšou formou prejavu nášho uvedomenia si darov prírody a milostí, ktoré na nás nezaslúžene vylieva a za ktoré sme mu vďační.

Svojou radosťou vykonávame veľa dobra svojmu okoliu, lebo radosť priťahuje ľudí k Bohu. Prinášať radosť blížnym je najlepším dôkazom našej lásky. Veľa ľudí môže spoznať Boha vďaka nášmu optimizmu, nášmu obvyklému úsmevu, vďaka našej srdečnosti. Tento dôkaz lásky k blížnym, že sa vyvarujeme smútku a zlej nálady, mal by sa prejaviť najmä voči najbližším. Boh chce, aby náš život bol radostným a svetlým miestom a nie sivým a smutným kvôli nášmu egoizmu a nedostatku vzájomného pochopenia.

Musíme sa postarať o rozšírenie radosti aj na svoje pracoviská, do ulíc a do všetkých spoločenských vzťahov. Svet potrebuje radosť a pokoj, ktoré nám dal Pán. Veľa ľudí našlo cestu k Bohu vďaka srdečnosti a radosti dobrého kresťana. Radosť je veľkou pomocou v apoštoláte, lebo nám umožňuje predstavovať Kristovo učenie s láskou a dobrotivosťou, ako to robili apoštoli po zmŕtvychvstaní.

Nezabudnime, hlboká radosť má svoj počiatok v Kristovi, v láske, ktorou nás Boh miluje a v tom, ako ju opätujeme. My sme zažili Božiu lásku v túto Veľkú noc a ona v našom vnútri spôsobuje nevýslovnú radosť, ktorú chceme rozdávať okolo seba a tým aj rastie.

Tak do toho!

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec