ROZHOVOR

Jaroslav Max Kašparů je český lekár – psychiater a diakon v jednej osobe. Narodil sa 14. 5. 1950 v Žirovnici a pôsobí v Pelhřimove. Vyštudoval stomatológiu v Prahe, všeobecné lekárstvo v Bratislave, pedagogiku a etiku v Českých Budějoviciach, teológiu v Badíne a Spišskej Kapitule a doktorandské štúdium na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Od roku 1990 pôsobí ako stály diakon. Dva roky bol prezidentom Českej katolíckej charity. V roku 1997 založil v Pelhřimove Norbertinum – prvé centrum pastorálnej medicíny v Čechách, kde pôsobí ako psychiater, pedopsychiater a súdny znalec. Je manželom ženy Mariky, otec dcér Terézie a Bernadetty, svokor zaťa Petra a dedko vnuka Štěpána. Je to milý človek, ktorý „srší“ humorom, rád sa rozdáva a i keď má možno málo času, pri rozhovore s ním necítite, že sa ponáhľa.



1. Začali ste študovať „zubarinu“. Kedy a ako Vás napadlo stať sa práve psychiatrom? Čo vás lákalo na tomto povolaní?

Odbor zubné lekárstvo som začal študovať proti svojej vôli. V dobe, keď som chcel študovať medicínu na Lekárskej fakulte v Prahe, tam bol zavedený tzv. bodovací systém, ktorý určoval kritériá, kto smie študovať všeobecnú medicínu a potom si vybrať ktorýkoľvek lekársky odbor a kto môže študovať stomatológiu a zostať pri nej natrvalo až do dôchodku. Bola to doba tzv. plánovaného hospodárstva, republika potrebovala zubných lekárov a o mne bolo rozhodnuté. Preto som po promócii na stomatológii požiadal o štúdium všeobecného lekárstva. Na českých fakultách to bolo veľmi komplikované, ale na Lekárskej fakulte v Bratislave som našiel prívetivý postoj. A aj napriek tomu, že som musel na tamojšej fakulte študovať celých šesť rokov, dal som Slovensku prednosť.

Pokiaľ ide o odbor, ktorý som chcel v budúcnosti vykonávať, teda psychiatriu, mal som v ňom jasno už počas bratislavských štúdií. Dôvody boli tri. Prvým bola skutočnosť, že dobrý zubár sa skladá z troch častí. Je umelec, lekár a remeselník. Lekárstvu a remeslu sa naučiť dá, umeniu v žiadnom prípade. A bolo mi jasné, že pri zubnom kresle by trpeli nielen moji pacienti, ale aj ja. Druhým dôvodom bolo, že ma už na strednej škole zaujímala práve psychológia. A psychiatria, ako lekársky odbor, k nej má najbližšie. Tretí dôvod bol ten, že som sa počas štúdia na pražskej lekárskej fakulte stretol s vynikajúcimi lekármi – psychiatrami a chcel som byť „ako oni“.

2. Vaším ďalším povolaním je služba diakona. Čo je náplňou vašej práce?

Vzhľadom k tomu, že som určitú základnú teologickú prípravu absolvoval už za doby komunizmu v tzv. tajných seminároch, bolo rozhodnuté, že hneď po revolúcii prijmem diakonské svätenie s tým, že si štúdiá doplním. Bol som vysvätený do roka a do dňa po 17. novembri 1989. Vzhľadom k tomu, že nič podobné, akýsi katolícky Kentaur – pol manžela a pol kňaza – v našej krajine predtým neexistovalo, veľa ľudí môjmu poslaniu nerozumelo.

Bol som určený pre služby diakonské vo farnosti, kde bývam a pracujem ako psychiater. Po čase som ale zistil, že som precenil svoje schopnosti. I keď na jednej strane som úplne a v plnej jednote s učením Cirkvi, a to až do posledného detailu, rozchádzam sa s ňou v niektorých modeloch pastoračnej praxe. Nie som priateľom oživovania dvesto rokov nefunkčných prístupov v oblasti pastorácie. Odmietam povrchnosť, rutinu, udeľovanie sviatostí ako kostolnej show a preferovanie cirkevného obradníctva pred poctivým vzťahom k Bohu. Inak povedané – spôsob, akým som mal svoju diakonskú prax konať, mi bol úplne cudzí. Preto som požiadal otca biskupa, aby ma z tohto, pre mňa neúnosného konania, oslobodil a poveril inou diakonskou činnosťou. Biskup mi vyhovel a poveril ma diakonským pôsobením v zdravotníctve, v školstve a v literárnej činnosti. Preto sa venujem prednáškam na vysokých školách a píšem knihy s duchovným a zdravotníckym obsahom. Myslím, že v tomto smere som učitočnejší pre cirkev, študentov aj pre svojich pacientov, ako keby som pokračoval v cirkevnom rutinárstve a v kostolnej obradničtine.

3. Okrem toho ste aj šťastne ženatý. O tom, že máte dobrý vkus, svedčí skutočnosť, že ste si manželku našli na Slovensku. Ako vyzerá spojenie psychiater – diakon – manžel v praxi?

To, že som si vzal za manželku dievča z Podolínca nesvedčí len o mojom dobrom vkuse, ale o tom, že na Slovensku rastú krásne ľudské duše. A tak Slovensku vďačím nielen za svoje lekárske a neskôr aj teologické vzdelanie, ale taktiež za svoje manželstvo.
Spojenie psychiater + manžel + diakon bolo potrebné nejaký čas hľadať. Nakoniec sme to s manželkou vyriešili tak, že ona pracuje ako terapeut pri mne v ordinácii a zaisťuje duchovne a pracovne všetko v tyle, keď ja idem na diakonský front.

4. Ako sa dnešná spoločnosť snaží riešiť problémy doby?

Pri tejto otázke si spomínam na jeden slogan z doby budovania komunizmu, ktorý hovoril, že socializmus je spoločenský systém, ktorý rieši problémy, ktoré by nevznikli, keby socializmus neexistoval. V tomto zmysle vidím súčasnú spoločnosť. Tá rieši problémy, ktoré by neboli, keby si ich súčasná spoločnosť sama nevytvárala.
Bohužiaľ, táto doba pozná iba trojaké riešenie problémov: ekonomické, právnické a technické. Žiaľ, na morálne diery v rodinách, v medziľudských vzťahoch a v etických chorobách spoločnosti to nestačí. Duchovný balzam už nie je známy. Hodnoty, ako sú odpustenie, láska, zmierenie, pokora, česť, rovný charakter, dodržanie daného slova alebo gavalierstvo, už vymreli. A tak sa to rieši bez nich. A vidíme, že to nejde.

5. Nemala by sa do týchto riešení problémov viac angažovať aj Cirkev?

Mala by sa angažovať. A u nás to teoreticky aj robí. A niektorí v cirkvi majú i nadšenie a dobrú vôľu. Ale tie ich opustia, keď zistia, že rutina cirkevných obradov a tvorba sterilných rečí z kazateľnice sú oveľa jednoduchšie, menej namáhavé a opticky efektívnejšie, než nevyhnutné štúdium sociológie, psychológie a pedagogiky a s nimi následne spojená tvrdá terénna práca medzi problémovou mládežou a v krízových rodinách. Cirkvi chýbajú v tomto smere vzdelaní a nadšení laici. Kňaz to sám nezvládne. Tých, ktorí na tejto ceste vytrvajú, je menšina. A pritom by každá fara v každej dedine mala byť miestom, kde múdry kňaz porozumie bolestiam duše súčasného človeka, predovšetkým mladého viac, než pastoračnému formalizmu. Mal by vedieť nájsť pravé slová v pravý čas a uzdravovať na smrť smutné duše. Fary by nemali byť nedobytnou pevnosťou s ústrednými hodinami na ceduli, ale miestom, kde Kristov služobník má otvorené dvere i srdce v každú dennú dobu. To by bola pastorácia a evanjelizácia súčasne!!!

6. Dnes mnoho ľudí trpí nielen fyzicky, ale najmä duševne. Niektorí dokonca nazvali depresiu rakovinou 21. storočia. Súhlasíte s týmto označením?

O 20. storočí sa hovorilo, že je dobou kozmickou alebo atómovou, ale pravda je asi tá, že išlo o storočie depresie a toto 21. storočie na tom bude horšie. Robím psychiatrický odbor už viac ako 30 rokov a pokiaľ nejaký problém narastá, je to okrem drogových závislostí práve depresia. Má na tom podiel tak štýl života ako i prostredie, v ktorom žijeme. Človek má tzv. adaptačné mechanizmy, teda schopnosť prispôsobiť sa situácii, avšak v súčasnej dobe sa tak rýchle menia podmienky života, že ľudská adaptabilita ich nestačí zvládať, prispôsobiť sa a vytvárajú sa stresujúce stavy.

7. Mnohí mladí východisko z problémov hľadajú v alkohole či v drogách…

Okrem alkoholu a drog je to ešte aj vyhľadávanie permanentnej zábavy. Akoby im ležali na srdci slová: „Buď sa ufetujem alebo sa ubavím až k smrti“. Vidím v tomto konaní útek od zložitosti života, útek od zodpovednosti za seba samého, stav, kedy okolitý svet a moja situácia v ňom sú pre mňa náročné a ťažko riešiteľné. Pokiaľ k tomu zlyháva ešte kmeňová rodina, nie je sa tým mladým čo čudovať.

8. Aký je Váš pohľad na bezdomovcov ?

Delím ich do dvoch skupín. Do prvej patria tí, ktorí si za svoju stratu domova môžu celkom a úplne sami. Ide o jedincov, ktorí mali rodinu i byt, ale ich chovanie, napríklad alkoholizmus, surové a neľudské konanie voči blízkym, kriminálna činnosť, ich doviedli k rozpadu rodiny, ktorá ich zo svojho stredu eliminovala a oni zostali na ulici. Do druhej skupiny patria jedinci, ktorí sa do neľahkej situácie dostali vďaka svojej chorobe, strate práce alebo iným okolnostiam, ktoré panujú v spoločnosti. Nestačili tempu. Žijeme v podmienkach zložitých. Za týmto účelom by som odporúčal preštudovať si sociálnu náuku cirkvi.

9. Vo svojich knihách, ale aj v prednáškach sa vždy “dopustíte“ nielen mohutnej myšlienky, ale často aj humoru. Myslíte si, že humor je v živote človeka dôležitý?

Humor je v živote človeka nielen dôležitý, považujem ho dokonca za jeden z najdôležitejších. Avšak existuje humor a humor. V žiadnom prípade do života nepatrí humor, ktorý druhého ponižuje, uráža a zosmiešňuje, rovnako ako humor vulgárny. Som ich nepriateľom. Vyznávam humor, ktorý povznáša, je vtipný, situačný a mám rád i humor suchý, tzv. anglický alebo židovský. Humor, v ktorom je kus filozofie.

Pokiaľ si sa vo svojej otázke dotkol spojenia myšlienky a humoru, môžem to prezentovať na dvoch mojich knihách. Práve vo februári vyšla v slovenčine moja knižka Tridsať prípadov… alebo malé, biele, guľaté. Tam je to o humore. Koncom tohto roku bude v predaji taktiež na Slovensku druhé, doplnené vydanie mojej knihy Do výšky volím pád… a tam je to o tom ostatnom.

rozhovor viedol: Stanislav Šášky pripravil: M. Magda

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

ROZHOVOR

Pri príležitosti duchovnej obnovy povolaní v našej farnosti sa nám svojím svedectvom predstavil vdp. Juraj Kormoš, koordinátor rehoľných povolaní v našej arcidiecéze. Spolu prišli svedčiť o rehoľných povolaniach aj rehoľné sestry – sr. Ulrika Morozová z rehole uršulínok a sr. Arimatea Kiškovská z rehole vykupiteliek, pôsobiacich v Košiciach.


1. Predstavte sa nám a predstavte nám aj vašu komunitu.

o. Juraj: Moje meno je Juraj Kormoš a pochádzam zo Stropkova. Narodil som sa v Košiciach, kde aj teraz pôsobím ako kaplán v Dóme sv. Alžbety v Košiciach už druhý rok. V rámci arcidiecézy mám na starosti pastoráciu povolaní. Prišiel som so svojím tímom, aby sme urobili evanjelizačný program o povolaniach pre mladých. Aj pre tých, ktorí ovplyvňujú mladých v ich rozhodovaní sa pre povolanie, rodičov, starých rodičov a príbuzných.

Sr. Ulrika: Volám sa sr. Ulrika a od roku 1993 som v reholi sestier uršulínok. O našej charizme a poslaní si vaši farníci môžu prečítať na webovej stránke www.ursulinky.sk. Našou zakladateľkou je sv. Angela Merici a počas jej života bola veľká potreba venovať sa výchovne mladým dievčatám, podobne ako sa venoval Don Bosco chlapcom a mladým mužom. Po formácii v Trnave som prišla do komunity v Košiciach, kde som od roku 2001. O mojom hľadaní povolania som napísala aj svedectvo na našu webovú stránku. V komunite žijem so siedmymi sestrami a dvoma postulantkami, ktoré sa pripravujú na obliečku a na ďalšiu formáciu. Kto má cestu do Košíc, môže nás prísť navštíviť. Sme na Hlavnej ulici 66 vedľa obchodu Baťa, priamo v centre mesta. Teším sa na vás! Aby som ale bola doma, tak pred príchodom zavolajte na 0910/222 537. Bolo by mi ľúto, keby som sa s vami nestretla.

2. S akým poslaním ste prišli k nám?

o. Juraj: Mládež je mnohými informáciami o duchovných povolaniach z médií deformovaná. Skôr sa podáva výsmech duchovného stavu než by sa ukázala jeho pravá tvár. A našou úlohou je, aby sme im na základe osobných svedectiev ukázali pravú tvár Božieho volania.

Sr. Ulrika:
Prečo sme prišli ku vám? Jednoducho spoznať ľudí, ktorí žijú vo Víťaze a zároveň sa aj predstaviť, kto sme my – zasvätené osoby. Veď viete, že média nás charakterizujú všelijako a bola by som smutná, keby sa „Víťazania“ nechali ovplyvniť len z jednej strany reklamy. Myslím tým najmä na mladých ľudí a ich rodičov. Chceli sme sa ľudsky stretnúť a porozprávať o živote, o hodnotách života, o správnom hľadaní svojho povolania.

3. Ako vás prijali v rodinách?

o. Juraj: Cítil som sa ako medzi svojimi. Nemusel som hľadať slova do príhovoru v omši, lebo sami ľudia mi ich diktovali zo svojich tvárí. Bol som oslovený tým, s akým záujmom počúvali slová, ktoré som vlastne im adresoval.

Sr. Ulrika:
Boli sme prijaté v rodine p. katechétky a veru sme mali problém ísť spať. Vždy sme si mali čo povedať. Vyspala som sa ako doma, lebo teplé a srdečné prijatie obidvoch manželov ma dojalo. Ďakujem Bohu za takých srdečných ľudí.

4. Poznáte históriu našej farnosti? Naštudovali ste si niečo o nás?

o. Juraj: Históriu farnosti detailne nepoznám, ale niečo mi porozprával pán farár a hlavne históriu kostola, ktorú som mal možnosť vidieť aj vo vašom kalendári.

Sr. Ulrika:
Aj keď som východniarka, o Víťaze som doteraz nepočula. Pochádzam zo Zemplína. V piatok som sa dosť dozvedela o farnosti od starších tetušiek. O tom, ako budovali počas totality kostol, o ich obetavosti a veľkej viere.

5. Čo duchovné cítite tu v našej farnosti?

o. Juraj: Z vašej farnosti cítiť duchovný potenciál, záleží len na prostredí, ktoré tvoríte vyvšetci, ako ten potenciál zúročíte, aby sa prejavil v konkrétnych duchovných povolaniach.

Sr. Ulrika:
V prvom rade je tu bohaté dedičstvo viery z predchádzajúcich generácií. Máte aj rodákov, ktorí sa zasvätili Bohu, ale aj pekné manželské páry a kresťanské rodiny. Čo chcem zvýrazniť je, že v sobotu na modlitbe ranných chvál bolo počuť veľa mužských hlasov a neboli to len dedkovia. Na sv. omši som mala možnosť rozdávať sv. prijímanie a opäť bolo veľa chlapov, to ma už dojalo. Máte pána farára, ktorý vás má rád a záleží mu na vás. To tiež „dýcha“ vo vašej farnosti. Ale všimla som si, že mu viete jeho obetavosť aj opätovať. Bohu vďaka!

6. Akí sú naši mladí birmovanci, čím vás zaujali?

o. Juraj: Z birmovancov som mal veľmi dobrý pocit. Hlavne z toho, ako niektorí prejavili záujem o tému povolania. Páčilo sa mi aj posolstvo Vášho staršieho farníka, ako sa prihovoril mladým chalanom. Oslovilo ma to, že nebol kritický, ale poukázal na to, že dnešní mladí sú takí, akí boli aj oni, len s inými možnosťami.

Sr. Ulrika:
Zaujali ma svojou poslušnosťou, pretože prísť v sobotu ráno o ôsmej do kostola je pre mladého človeka priam heroizmus. Určite majú úctu k svojmu duchovnému otcovi, keď ho poslúchli a okrem toho majú v sebe túžbu po poznaní nového a duchovného sveta. Ak by tú túžbu nemali, tak by ich neoslovil nikto. Ja som odchádzala zo stretnutia oslovená ich hľadaním správneho a hodnotného života. Prežila som v ich kruhu veľa úprimnosti, radosti a chuti do života. Od nášho stretnutia myslím na nich v modlitbách.

7. Je pre dnešných mladých nejaký návod ako obstáť v dnešnom svete, resp. čo by ste odporučili mladým?

o. Juraj: Keď mladý človek chce obstáť v dnešnom svete, musí byť verný Bohu. Nesmie si namýšľať, že si dokáže zvoliť lepšie, než mu ponúka Boh. Vedieť sa stíšiť v hluku dnešného sveta, lebo Boh hovorí v tichu.

Sr. Ulrika:
Aby mali v sebe naozajstnú chuť do života – chuť spoznávať dotyky Boha, lásku svojich blízkych, chuť žiť a nie živoriť a k tomu patrí aj sila vedieť odpustiť, obetovať sa a tak rozdávať radosť. Pretože radosť rozdávaním rastie.

P.S.: Teším sa na vás všetkých, ktorí môžete prísť do Košíc v nedeľu Dobrého pastiera na Deň otvorených dverí v kňazskom seminári. A prosím za všetky zasvätené osoby o modlitby, vďaka!

sr. Ulrika Morozová, uršulínka

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.