Tak ako každý rok aj tento sme si predsavzali začiatkom ružencového mesiaca októbra vytrvalo a nábožne modliť sa každý večer celá rodinka ruženec.
Na začiatku bolo všetko pokojné. Zapálili sme si sviečku, pohodlne sa usadili na gauči a sústredene odriekali zrnko po zrnku, Zdravas za Zdravasom.
Na našej rodinnej modlitbe sa mi najviac páči okamih, keď každý z nás dostane možnosť zapojiť sa – poprosiť Pána Boha o pomoc a poďakovať sa mu za konkrétne dary. Keď sme skončili, mala som dobrý pocit na duši – neboli sme nikým a ničím vyrušení.
No už na druhý deň to bolo inak. Náš malý synček sa rozhodol, že už nebude tak pekne a pokojne spinkať, tak sa musel manžel obetovať a každú chvíľu k nemu behal a chlácholil ho. Nestihli sme už ani zapáliť sviečku, pretože čas vyhradený na našu rodinnú modlitbu sa zmenil na súperenie nášho odhodlania a vôle, či ďalej pokračovať alebo nie.
Po iné dni to bolo ešte náročnejšie, pozornosť detí zvyčajne upútajú ružencové zrnká. „Ktorý sa teraz modlíme“? pýta sa ma dcéra a zívne si. „Je to tento?“ ukazuje mi svoj ruženec.
Ako to vlastne je? Modlitba v rodine – najmä s menšími deťmi – nebýva ľahká. Nuž a osobitne to platí o ruženci. Odriekať modlitbu, sledovať zrnká a uvažovať nad tajomstvami si častokrát vyžaduje veľké fyzické i psychické sústredenie, než akého je dieťa a niekedy aj dospelý bežne schopný. Tvárou v tvár pretrvávajúcej nesústredenosti a mnohým vyrušeniam nás to nakoniec môže pokúšať vzdať sa pravidelnej modlitby v rodine.
Nikdy by sme to však nemali urobiť. Najdôležitejší je príklad, ktorý tým, že sa modlíme s celou rodinou, dávame deťom. Ak sa aj napriek najrozličnejším prekážkam deň čo deň vytrvalo schádzame pri spoločnej modlitbe, vydávame presvedčivejšie svedectvo o jej dôležitosti než naše slová.
Keď sa modlitba stáva roztržitou a popretrhanou, pomáha mi, ak si pripomeniem, že v modlitbe je dôležitý úmysel a naša úprimná snaha pokračovať sa určite páči Bohu.
Veď keď sme sa niektorý deň modlili spolu s našim najmenším členom domácnosti a on sa niekedy tiež „zapojil“ svojim bľabotom a pískľavými zvukmi, spomenula som si na slová žalmu: „Na chválu Božiu jasaj, celá zem: plesajte, radujte sa a hrajte. Hrajte Pánovi na citare, na citare a na harfe zunivej. Za hlaholu trúb a poľníc, jasajte pred tvárou Kráľa a Pána.“ (Ž 98,4-6)
Niekedy si kladiem otázku, aký duchovný život Boh odo mňa očakáva, keď mám niekedy problém sústrediť sa počas svätej omše, či počas modlitby. Pri starostlivosti o malé dieťa, ktoré zamestnáva svoju mamu dňom i nocou sa mi zdá, že jedná svätá omša do týždňa je len minimum. Iba sa upokojujem, že nie som jediný rodič, ktorého duchovný život nie je ani zďaleka kontemplatívny. Ak by som to mala zobrať žartom, tak by som povedala, že mi v najbližšom čase určite nehrozí mystická extáza. No Boh to odo mňa ani nechce. On si len praje, aby som svojim deťom venovala vždy náležitú pozornosť a najmä vtedy alebo práve vtedy, keď sa mi zdá, že existujú aj svätejšie veci ako toto. Inak by sme sa bezchybný ruženec nikdy nepomodlili alebo možno až vtedy, keď budú naše deti na strednej škole. Dôležité je, že sa modlíme.
Milujúci rodič nikdy neodmietne svoje dieťa, keď sa mu kostrbatým spôsobom snaží vyznať lásku. Tak ani náš nebeský Otec a Matka sa nebudú cítiť urazení modlitbou, ktorú sme napriek úprimnej snahe domotali.
Martina Gondová, Víťaz