Mesiac: november 2008

Prednedávnom som sa vrátila z návštevy Ašchabadu, hlavného mesta Turkménska. Chcela by som sa s vami podeliť o svoje zážitky a dojmy z tejto, predpokladám, pre väčšinu našich obyvateľov neznámej krajiny.

Turkménsko je jednou z piatich stredoázijských republík bývalého ZSSR (Sovietskeho zväzu). Nezávislosť získalo v roku 1991, ale naďalej tam je všetko pod kontrolou štátu (socializmus). Je pravda, že všade je cítiť kult osobnosti – prezident je veľmi silnou autoritou a je vyobrazený doslova všade. V meste je veľmi veľa policajtov, ktorí dozerajú na poriadok a mesto je veľmi čisté (je zakázané fajčiť a piť na verejnosti) a taktiež veľmi pokojné. V meste sú postavené veľmi honosné stavby z bieleho mramoru veľmi zaujímavých tvarov – napríklad kniha, hlava kobry a pod. a samozrejme veľmi veľa zlatých sôch Turkmenbašiho (predchádzajúci prezident), ktorý keď sa stal prezidentom a v Turkménsku boli objavené veľké zásoby zemného plynu, predsavzal si, že na púšti postaví nádherné biele mramorové mesto; musím uznať, že sa mu to aj podarilo.

Ašchabad sa rozpriestera na púšti Karakum a vodou je zásobované z umelo vybudovaného kanála. Je to mesto, kde na jednej strane je vidieť obrovské bohatstvo, megalomanské stavby, nádhernú zeleň a fontány, ale na okrajoch sa nachádza tá odvrátená tvár Ašchabadu – veľmi skromné príbytky obyčajných ľudí; sú síce chudobní, ale čistotní. Chodia veľmi pekne poobliekaní, ženy v dlhých vkusných šatách s dlhými rukávmi, vpredu s výšivkou, na hlave majú šatky (vydaté ženy). Žiaci a študenti nosia také malé čiapočky a dievčence po bokoch dlhé tmavé vrkoče, muži chodia v tmavých oblekoch, bielych košeliach a kravatách, samozrejme aj chlapci a študenti.

Myslím, že vás všetkých zaujíma, ako je to tam s vierou. Je to moslimská krajina, 95% Turkméncov je moslimskej viery a 5% Rusov je pravoslávneho vierovyznania. Nášmu hostiteľovi sme boli veľmi vďační, že nás zaviedol k človeku, ktorý tam hlása našu vieru a aj preto, že na návšteve sme boli v období cirkevných sviatkov – 1. novembra (Všetkých svätých) a 2. novembra (Pamiatka zosnulých). V hlavnom meste Turkménska sa nenachádza ani jeden rímskokatolícky kostol, ale je tam apoštolský nunciát (akoby veľvyslanectvo Vatikánu) a otec Andrej je apoštolský nuncius (akoby veľvyslanec). Ani si neviete predstaviť, aké úžasné je stretnutie s takýmto človekom v krajine, ktorá vyznáva inú vieru. Otec Andrej je poľskej národnosti, je veľmi milý a veľmi oddaný Pánu Bohu a cirkvi. Vláda Turkménska povolila zriadenie kaplnky v budove nunciátu, je to skromná budova a kaplnka je taktiež skromná a útulná, je v nej okolo 50 miest na sedenie. Na sv. omši nás veľmi milo privítal, taktiež sme sa spolu modlili aj sv. ruženec, jeden desiatok sme sa predmodlievali aj my v slovenskom jazyku a veriaci nám odpovedali v ruštine. Bola tam aj rodina z Talianska a z Francúzska, takže svätý ruženec odznel v štyroch jazykoch – v ruštine, taliančine, francúzštine a slovenčine. Silný dojem zanechalo vo mne to, že tých pädesiat ľudí, ktorí boli na sv. omši, boli fakt ako jedna väčšia rodina. Krásne spievali, Otče náš sme sa modlili tak, že sme boli všetci pochytaní za ruky. Po prednesení prosieb otcom Andrejom mohli aj prítomní predniesť nahlas svoje prosby. Veľmi milé bolo to, že jedna pani v ruskom jazyku prosila, aby sme sa cítili dobre v ich krajine a aby Pán Boh požehnal celý slovenský národ. Prekvapilo ma to, že po sv. omši ľudia ostali ešte takú polhodinu v družnej debate s otcom Andrejom a ostatnými veriacimi.

Veľmi som bola vďačná Pánu Bohu za to, že som sa mohla zúčastniť sv. omše na sviatok Všetkých svätých. Bola v podvečer a po sv. omši na dvore nunciátu sa uskutočnila pobožnosť pri mohyle, kde sme symbolicky pálili sviečky. Vtedy sa každý v svojej mysli preniesol k hrobu svojho blízkeho človeka, zapálil sviečku a predniesol svoje modlitby. Turkménsko je moslimskou krajinou. Moslimovia nepália sviečky a ani nechodia na hroby svojich príbuzných. Cintorín vyzerá veľmi pusto, hroby sú len také kôpky hliny a na každom je zapichnutá haluz. Zaujímavé je, že sú pochovávaní posediačky, zabalení do plachty. Tvrdia, že práve takto je možné naplniť – prach si a na prach sa obrátiš.

Je nepredstaviteľne ťažké pôsobiť v krajine, ktorá vyznáva inú vieru, ale to maličké zrniečko, ktoré tam je, verím, že padne na úrodnú pôdu a otcovi Andrejovi sa podarí čo najlepšie vyplniť svoje posolstvo. Na poslednej sv. omši, v nedeľu 2. novembra, otec Andrej odovzdal pozdrav aj pre veriacich v našej farnosti a na Slovensku. Prosí nás o modlitbu aj za národy strednej Ázie, aby poznali pravú vieru.

Ing. Janka Iskrová, Ovčie

V dnešnom mojom príspevku, vážení čitatelia nášho časopisu, sa chcem s Vami podeliť o zážitky, ako to bolo. Tí starší si ich dobre pamätajú a možno sa niekedy s Vami, mladí priatelia, o ne podelili. Konkrétne o našich regrútoch, ktorí nastupovali na vojenskú službu. Prečo ich spomínam práve teraz? Nuž pretože v minulosti to bolo obdobie, keď mladí chlapci nastupovali na vojenčinu. Tí, čo boli odvedení, organizovali regrútske zábavy, kde sa lúčili so svojimi vyvolenými alebo aj so svojimi manželkami; boli aj takí, ktorí sa pred odchodom poistili svojou láskou a zosobášili sa. Staršie žienky dávali pozor, kto s kým tancuje a ako sa tvári, aby mohli na druhý deň o tom rozprávať. Samozrejme, že zábavy boli len v krčme a predstavte si, na tanec to bolo sotva 16 m2, ostatnú časť zaplňovali najbližší regrútov. A boli aj takí, čo tam boli iba zo zvedavosti.

Samozrejme, že v krčme aj po dedine bolo počuť len regrútske piesne: Prečo ste ma pánove za vojáčka vzali, Nezaplače za mnou otec ani matka, len za mnou zaplačú tri dievčatká a podobne. Keď bolo počuť tieto piesne, išiel mráz po chrbte. Nuž je pravda, že niektorí mládenci sa vo vlaku viezli prvýkrát. Niekomu sa to bude zdať smiešne, ale taká bola doba. Nik nevedel, kde ho vietor zaveje, v akej jednotke bude dva roky a čo ho za tú dobu čaká. Našli sa aj takí naši rodáci, ktorí nastupovali tvrdo pracovať desať hodín denne, ba po práci mali ešte dve hodiny tvrdú poradovú povinnosť so spevom. Mladí priatelia, neviete, čo je to poradová príprava? Nuž pochodovalo sa po dvore so spevom. Viete si to predstaviť po desaťhodinovej práci? A kto to prežíval? Nuž vojaci, ktorí mali zlé „kádrové materiály“ od našej vrchnosti z obce. Títo vojaci Volali sa PTP – pracovno-technický prápor alebo „čierni baróni“, ako ich ľudia nazývali. A takíto baróni boli aj z našej obce – traja bratia Blizmanovci: Štefan, Vojtech (Bela) a Albert.

Štefan študoval na bohosloveckej fakulte v Košiciach. Odpracoval tri a pol roka v uhoľnej bani na Ostravsku. Odslúžil a odfáral dva roky. Po jeho prepustení boli radi, že sa vracajú domov a v jednej krčme si pospomínali na chvíle, ktoré prežili. Našiel sa však človek, ktorý ich sledoval a udal tajnej bezpečnosti. Domov nedošiel. Bol znova odvedený a musel si odpykať trest v trvaní jeden a pol roka. Veď v tomto čase o tajných nebolo núdze, boli to päťdesiate roky. A že mal po návrate domov problém zamestnať sa, to bola pravda. Našli sa však aj dobrí ľudia, ktorí mu pomohli.
Vojtech si tiež odslúžil vojenčinu v baniach na Ostravsku. Mal šťastie v nešťastí, keď bol v bani zasypaný sutinou, ale dobrotivý Pán mu pomohol, že sa mohol šťastne vrátiť do civilu. Obaja títo bratia, žiaľ, už nie sú medzi nami, pretože ich najvyšší Pán povolal k sebe. Prišiel rok 1958, keď bolo zakázané, aby vojaci pracovali v podzemí; mohli iba tí, čo sa sami prihlásili, aby si zarobili nejaké financie.

Tí, čo slúžili vo vojenskej službe pri PTP, boli zaradení na práce povrchové. Takýto režim zažil aj Albert Blizman, tretí brat z rodiny. Bol zaradený na výstavbu letiska pri Mošnove neďaleko Ostravy.

Pri nástupe na vojenčinu bol iba šesť týždňov vo výcviku, aby sa naučil on aj jeho kamarát aspoň zdraviť, ako to na vojenčine býva. Nuž ako si náš rodák spomína, práca bola ťažká, pretože sa pracovalo v čase aj nečase. Pracovalo sa desať hodín denne a ako som už spomínal, po príchode z práce sa pochodovalo na nádvorí a spievalo. Neviem, komu sa chce spievať, keď ste z celodennej práce dosť unavení. Pracovalo sa sedem dní v týždni. Poviete prečo? Nuž civilní zamestnanci pracovali na vykládke vagónov, mali nedele voľné, ale keď prišli vagóny, museli ich vojaci vykladať, aby bol materiál pripravený na ďalšie spracovanie, zvlášť sa prevádzala betonáž letiskovej plochy. Niekto si povie, nuž zarobili si, ale čuduj sa svete, veď títo ľudia dostávali plat ako ostatní vojaci z armády, asi 75 korún. A čo sa týkalo vychádzok, boli minimálne. Pracovalo sa aj v nedeľu a komu by sa chcelo ísť večer o siedmej hodine vonku, keď si pomyslel na druhý deň. Veď práca bola úkolová. Pred ukončením dvoch rokov posledné štyri mesiace im bol priznaný a vyplatený riadny plat ako civilistom.

A teraz jedna perlička, ktorá utkvela Albertovi v pamäti. Po ukončení namáhavej práce a poslednom nástupe na nádvorí, pretože pri rozchode sa išlo domov do civilu, prišiel veliteľ medzi nich, aby ich pozdravil. Odchádzal však so zveseným nosom, pretože na jeho pozdrav mu nik neodpovedal.

Čo na záver? Albert, bol si verný svojej viere a ako hovoríš, keď Ti bolo ťažko, spomenul si si na toho Najvyššieho, aby Ti dal sily do ďalšieho života a chránil Ťa každý deň a pri každom Tvojom kroku.

Do ďalšieho spoločného života s manželkou Máriou Ti želáme, aby si sedemdesiatku oslávil v kruhu svojej rodiny a vnúčat, ktoré máš tak veľmi rád, radostne a pokojne.

Imrich Jenča, Víťaz

Tak ako každý rok aj tento sme si predsavzali začiatkom ružencového mesiaca októbra vytrvalo a nábožne modliť sa každý večer celá rodinka ruženec.

Na začiatku bolo všetko pokojné. Zapálili sme si sviečku, pohodlne sa usadili na gauči a sústredene odriekali zrnko po zrnku, Zdravas za Zdravasom.

Na našej rodinnej modlitbe sa mi najviac páči okamih, keď každý z nás dostane možnosť zapojiť sa – poprosiť Pána Boha o pomoc a poďakovať sa mu za konkrétne dary. Keď sme skončili, mala som dobrý pocit na duši – neboli sme nikým a ničím vyrušení.
No už na druhý deň to bolo inak. Náš malý synček sa rozhodol, že už nebude tak pekne a pokojne spinkať, tak sa musel manžel obetovať a každú chvíľu k nemu behal a chlácholil ho. Nestihli sme už ani zapáliť sviečku, pretože čas vyhradený na našu rodinnú modlitbu sa zmenil na súperenie nášho odhodlania a vôle, či ďalej pokračovať alebo nie.

Po iné dni to bolo ešte náročnejšie, pozornosť detí zvyčajne upútajú ružencové zrnká. „Ktorý sa teraz modlíme“? pýta sa ma dcéra a zívne si. „Je to tento?“ ukazuje mi svoj ruženec.

Ako to vlastne je? Modlitba v rodine – najmä s menšími deťmi – nebýva ľahká. Nuž a osobitne to platí o ruženci. Odriekať modlitbu, sledovať zrnká a uvažovať nad tajomstvami si častokrát vyžaduje veľké fyzické i psychické sústredenie, než akého je dieťa a niekedy aj dospelý bežne schopný. Tvárou v tvár pretrvávajúcej nesústredenosti a mnohým vyrušeniam nás to nakoniec môže pokúšať vzdať sa pravidelnej modlitby v rodine.

Nikdy by sme to však nemali urobiť. Najdôležitejší je príklad, ktorý tým, že sa modlíme s celou rodinou, dávame deťom. Ak sa aj napriek najrozličnejším prekážkam deň čo deň vytrvalo schádzame pri spoločnej modlitbe, vydávame presvedčivejšie svedectvo o jej dôležitosti než naše slová.

Keď sa modlitba stáva roztržitou a popretrhanou, pomáha mi, ak si pripomeniem, že v modlitbe je dôležitý úmysel a naša úprimná snaha pokračovať sa určite páči Bohu.
Veď keď sme sa niektorý deň modlili spolu s našim najmenším členom domácnosti a on sa niekedy tiež „zapojil“ svojim bľabotom a pískľavými zvukmi, spomenula som si na slová žalmu: „Na chválu Božiu jasaj, celá zem: plesajte, radujte sa a hrajte. Hrajte Pánovi na citare, na citare a na harfe zunivej. Za hlaholu trúb a poľníc, jasajte pred tvárou Kráľa a Pána.“ (Ž 98,4-6)

Niekedy si kladiem otázku, aký duchovný život Boh odo mňa očakáva, keď mám niekedy problém sústrediť sa počas svätej omše, či počas modlitby. Pri starostlivosti o malé dieťa, ktoré zamestnáva svoju mamu dňom i nocou sa mi zdá, že jedná svätá omša do týždňa je len minimum. Iba sa upokojujem, že nie som jediný rodič, ktorého duchovný život nie je ani zďaleka kontemplatívny. Ak by som to mala zobrať žartom, tak by som povedala, že mi v najbližšom čase určite nehrozí mystická extáza. No Boh to odo mňa ani nechce. On si len praje, aby som svojim deťom venovala vždy náležitú pozornosť a najmä vtedy alebo práve vtedy, keď sa mi zdá, že existujú aj svätejšie veci ako toto. Inak by sme sa bezchybný ruženec nikdy nepomodlili alebo možno až vtedy, keď budú naše deti na strednej škole. Dôležité je, že sa modlíme.

Milujúci rodič nikdy neodmietne svoje dieťa, keď sa mu kostrbatým spôsobom snaží vyznať lásku. Tak ani náš nebeský Otec a Matka sa nebudú cítiť urazení modlitbou, ktorú sme napriek úprimnej snahe domotali.

Martina Gondová, Víťaz

Kytičku kvetov
na hrob položím
a vrúcnu modlitbu
za Vás sa pomodlím.

Pod čiernou zemou,
rodičia moji, tíško spíte,
že som tu pri hrobe,
isto cítite.

Za ten čas,
čo ste ma opustili,
potrebujem veľa sily.
Tak veľmi mi chýbate,
ale vy už iste
v nebi prebývate.

Z ďalekej výšky
na mňa sa dívate
a na moje modlitby
túžobne čakáte.

S ružencom v ruke
pri hrobe som stála
a tíško modlitbu
za Vás odriekala.

Plameň sviece
silu mi dodával,
to Pán Boh vás k sebe
do neba zvolával.

Ó, daj im Pane
večné odpočívanie,
pre otecka, mamičku,
tam hore v nebíčku.

M. Pacovská, Široké

Z príležitosti Misijnej nedele nás spolu s vicerektorom košického seminára Karola Boromejského v Košiciach Mgr. Bartolomejom Salancim navštívili aj dvaja bohoslovci.
Využili sme túto príležitosť a poprosili sme ich o rozhovor.

1. Predstavte sa nám.

Volám sa Matej Gočík alebo Mathias. Pochádzam z Kanadského Vinipegu. Rodičia sú však Slováci. Prišiel som tu na Slovensko študovať za kňaza.
Ja sa volám František Barna. Pochádza zo Zemplínskych Hámrov, farnosť Belá nad Cirochou.

2. Matias, odkiaľ pochádzajú tvoji rodičia?

Mama je Košičanka a otec pochádza z Trebišova. Zo Slovenska odišli v roku 1985. Ja som sa už narodil v Kanade v roku 1990.

3. Aké príležitosti sú vo Vinipegu pre slovenských katolíkov? Sú tam slovenské kostoly?

Mali sme slovenský kostol, ktorý postavili Slováci v roku 1968, kedy prišlo veľa Slovákov do Kanady. Nedávno ho však predali, takže slovenský kostol už nie je. Požiadali sme poľského kňaza, aby nám slúžil slovenské omše, tak sa naučil po slovensky a slúži nám slovenské omše štyrikrát v roku. Sú tam väčšinou už starší Slováci, z mojej generácie tam už nikto nie je.

4. Kedy si pocítil „to volanie“ do Pánovej vinice?

Odmalička som miništroval, a tak som často chodieval na sv. omšu. Potom som šiel študovať na cirkevné katolícke gymnázium, kde boli všetci učitelia katolíci a celé štúdium sa nieslo v Božom duchu. Raz sa ma spýtali, či by som nechcel ísť na trojdňové duchovné cvičenia, zamerané na spoznávanie Krista. Bola vyložená Sviatosť oltárna, spoveď a silencium. Tam sa vo mne zapálilo povolanie. Myslel som na to aj predtým, ale vždy som to odsúval, že to nie je pre mňa, no tam ma to fakt zapálilo. Odvtedy som chodil ku viacerým kňazom. Vyhľadával som si takých tradičných, ktorí sa držia magistéria. Potom som nastúpil do nultého ročníka v seminári v Montreali. Tam mi povedali, že som príliš mladý a aby som si to ešte trošku premyslel. Bol som z toho trocha sklamaný. Tak som šiel za mojím kňazom a ten mi povedal, že ma zoberie do Poľska. Povedal som mu, že neviem po poľsky, on mi na to, že tak potom na Slovensko a ja som súhlasil. Niekoľkokrát som už bol na Slovensku, takže ho už trocha poznám, najmä Košice, keďže mama je Košičanka. Dal som prihlášku do slovenského seminára, kde ma prijali a tak som tu. Všetko sa s Božou pomocou podarilo.

5. Takže to nebolo prianie tvojich rodičov, aby si študoval na Slovensku?

Vo Vinipegu nie je seminár, takže som z domu musel odísť tak či tak. Takže to bolo jedno,či pôjdem lietadlom tri hodiny alebo deväť.

6. Rozprávaš pekne po slovensky. Rozprávate doma po slovensky?

Áno. Skôr je to však taká slovensko-anglická komunikácia, mama po slovensky a ja po anglicky.

7. V ktorom ročníku teraz momentálne študuješ?

Ja som prvák.

8. Máš nejakú predstavu, kde by si chcel pôsobiť ako kňaz?

Je to ešte ďaleko, takže ešte veľmi nie. Je to na biskupovi. Poznám kňazov, ktorí sa pýtali tam a hentam a potom neboli šťastní. Iba tí, čo boli poslušní a splnili to, čo povedal otec biskup, títo boli naozaj šťastní a ďakovali Bohu že sú tam, kde sú. Ja všetko beriem ako Božiu vôľu a zatiaľ sa nikde „netlačím“.

9. Ako je to v Kanade s mladými?

Ťažké. Situácia je veľmi smutná. Mládež veľmi nechodí do kostola. Prevláda liberalizmus, zanechávajú tradície a to je veľmi bolestivé. Chýba nám jednota, ktorá keď nie je, tak vznikajú hádky a nerozumejú si.

10. Teraz prejdeme k tebe, František. Odkiaľ pochádzajú tvoji rodičia?

Obaja rodičia sú zo Zemplínskych Hámrov, takže som rodený Hámrovčan, taký skalný.

11. Máte vo vašej obci obyvateľov aj iného vierovyznania?

Väčšina sú rímskokatolíci a asi tri rodiny svedkovia Jehovoví, ale tí nie sú až takí citeľní, keďže sa skôr stiahnu do okresného mesta, lebo tam majú svoju centrálu.

12. Kedy si ty pocítil volanie?

Bol som vedený odmalička. Tiež som miništroval. Okolo kostola sa vždy niečo dialo. Bývame blízko kostola, takže stále, keď bolo treba pomôcť, tak som tam bol počas detstva aj dospievania. Podvedome som to nebral do úvahu a hovoril som si, že to nebude pre mňa. A s tým som ukončil gymnázium. Tak som šiel študovať do Ružomberka na Filozofickú fakultu, kde som strávil jeden rok. Bol to taký zlomový rok. V jeseni po nástupe do školy boli duchovné cvičenia na Spišskej Kapitule, ktoré sú pre študentov povinné. Počas nich nastal ten zlomový moment a tam som sa pevne rozhodol. Zvyšok strávený na fakulte som prežil s tým, že už smerujem k semináru. Z filozofickej fakulty som podal prihlášku do Košíc na teologickú fakultu a potom sa to už tak akosi rozbehlo. Teraz som už tretiak. Po druhom ročníku som šiel na pastoračnú prax do Bardejova. Toto sa nepočíta ako štúdium, ale ako prax bez štúdia. Vrelo to odporúčam každému bohoslovcovi, keďže sú u nás ešte semináre, kde nemajú túto pastoračnú prax. Minulý víkend sme boli na Velehrade, kde bolo stretnutie bohoslovcov z celého Slovenska, Čiech a Moravy. Tam sme sa rozprávali s inými bohoslovcami z iných seminárov, tak tí vítajú túto prax ako dobrú pomoc pri formácii, lebo človek vidí to prostredie. Ja som zvlášť rád, že som sa dostal na túto prax tu na Slovensku; mali sme možnosť vyberať si miesto. Vybral som si miesta v Nemecku a Rakúsku. Dali mi Bardejov a som rád.

13. Kde chceš pôsobiť ako kňaz, v akej oblasti?

Ťažko povedať. Myslím, že som otvorený na hocičo, aj v prístupe v seminári v tom, čo mi tam predkladajú. Nakoľko sa poznám, tak sa vnímam ako človek, ktorý je otvorený pre rôzne možnosti, takže nemám nijaké predstavy; možno niečo s mládežou, ale aj klasická farnosť, kde je všetko spojené tak ako aj vaša, tak mi nie je cudzia. Nemám nijaké špeciálne predstavy.

14. Spomenul si prácu s mladými. U nás je veľmi veľa mladých, ktorí putujú bez nejakého cieľa, bez nasmerovania. Ako to vidíš ty?

Všade je to tak a aj v Bardejove som to tak pociťoval.
Na niektorých mladých je vidieť, že hľadajú nejaké vzory, alebo niekoho, na koho sa môžu „upnúť“. Nie vždy je to ten najlepší motív, potom sa upnú až príliš a to už tiež nie je dobré. Myslím, že celkom iste potrebujeme pastorovať hlavne pre mladých, lebo od nich to začína.

Ďakujeme za rozhovor.

pripravili: M. Magda a G. Magdová

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.

Svätý Ignác hovorí v exercíciách o postoji človeka voči svetu a to o tom, ako treba využívať veci tohto sveta. Treba ich užívať natoľko, nakoľko nám pomáhajú žiť podľa Božej vôle a treba sa ich chrániť, nakoľko by nám mohli škodiť. Tento postoj nazýva svätý Ignác postojom indiferencie.

Indiferencia má svoj hlboký koreň. Nijaká jednotlivá vec nemôže uspokojiť ani poznanie ani túžby človeka. Každá vec je ohraničená, za každou vidíme ďalšie možnosti, ponad každú hľadíme na nové horizonty. Pri nijakej veci sa nemôžeme zastaviť definitívne tak, aby nás natrvalo naplnila. Čiahame stále ďalej, poza každú jednotlivú vec. Prenášame sa ponad všetko.

V exercičnej indiferencii ide o to, či sa aj vedome chceme zariadiť podľa toho najpodstatnejšieho v nás. Vždy, keď uznávame konečnú vec ako konečnú a ohraničenú, keď uznávame dobro nejakej veci ako ohraničené, jednotlivú radosť ako ohraničenú – vždy potvrdzujeme, to čo je hlbokou pravdou samotných vecí a života: že všetko má svoje hranice. Plnosť je len v Bohu.

Nie je riešením problému, ak sa povie, že kresťan má stvorených vecí užívať čo najmenej. To je teória minima. Je v podstate negatívna. Vznikla z nepresnej idey, akoby Boh v nás rástol viac ničením než rozvojom a premenou. Ak sa dotýkame čo najmenej vecí, vyhneme sa možno riziku. Ale potom sme vážne zanedbali možnosť vyťažiť z vecí okolo nás najvyššie duchovné dobro a službu. To by bolo vyhýbanie sa riziku za cenu trestuhodnej zbabelosti. A to nemôže byť vôľa Božia: vychovávať z nás zbabelcov. Čo je teda správne? Milovať veci v Bohu a pre jeho program rozvoja sveta cez Krista! Potom sú veci veľké a spolu s nami sa dvíhajú k Bohu. Sv. Ignác vidí v indiferencii nielen negatívnu, ale i pozitívnu cestu – vyhýbať sa veciam, nakoľko nám škodia, ale aj užívať ich, nakoľko nám pomáhajú.

V indiferencii by som mal stále mať na mysli Boží program so svetom a mojím životom. Boží program a Božie plány sú rozhodujúce, lebo dávajú všetkému zmysel a cieľ. Bez tohto cieľa by sa všetko obrátilo na chaos. Bez tohto cieľa by nejestvovalo nič, lebo Boh by bez cieľa nič nevytvoril.

Cez stvorenie sa završuje v Kristovi, ktorý nám zjavil Boha a otvoril nám prístup k životu s ním teraz i naveky. V Kristovi sa teraz napĺňa Boží program so svetom a s človekom. Všetko smerovalo k nemu – od prvých elementov sveta, cez formovanie kozmu a zeme, cez biologické premeny a rozvoj, cez dejiny človeka, národov a Izraela, až po príchod Kristov a ustanovenie jeho Cirkvi. A tento proces napĺňania Božieho programu pokračuje posväcovaním sveta, ktoré sa má zavŕšiť v dozretom kráľovstve Božom.

To je univerzálny Boží program so svetom, program dejín spásy. Svätý Irenej napísal: „Keď Boh stvoril prvé elementy sveta, myslel už na Ježiša Krista, svojho Syna, ktorý nás spojil do jednoty ako celok i ako jednotlivcov.“ Cez Krista a jeho Cirkev je celé ľudstvo vtiahnuté do dejín spásy. A cez človeka je celé tvorstvo na ceste k Bohu.

Tento Boží program má aj celkom konkrétne dôsledky pre mňa. Ak sa mám zapojiť do tohto programu a splniť svoje poslanie, musím mu podrobiť celý svoj osobný rozvoj, svoje myslenie, city, srdce, poznanie, vzdelávanie, rozvoj svojho tela i psychiky. Len tak splním svoj cieľ a len tak budem šťastný. Prácu, povolanie, záujmy – to všetko musím rozvíjať podľa Božej vôle. Mám prekonávať všetko ľudské a zameriavať sa k Bohu posväcovaním. Nie je to ľahké. Možností je mnoho – od posvätenia až k stroskotaniu, od ľudského až po neľudské.

Z Božieho programu života vyplýva, že má byť natrvalo „na Boží obraz a podobu“, že mám zobraziť Boha a vydávať o ňom svedectvo. Mám byť svetlo. Mám svedčiť radosťou a hĺbkou svojej vernosti. Mám svedčiť radosťou i láskou. Takto svedčia o Bohu svätí, minulí i dnešní.

Život podľa Božieho programu nielenže neochudobňuje ani mňa, ani spoločenstvo, do ktorého patrím, lež ho obohacuje. Mnohí sa ešte dodnes nazdávajú, že viera pristrihuje človekovi krídla, že veriaci človek má príliš mnoho zábran, aby mohol milovať svet a život a že pre život živorí len kdesi na okraji života. Nie je to pravda! A kto to tvrdí, nepozná veľkolepé dejiny Cirkvi, životy jej odvážnych ľudí, svätcov, synov a dcér. Viera vychovávala pevných a odvážnych ľudí, obetavých, podnikavých a hrdinských až do krajnosti. Prelistujme si dejiny Cirkvi, dejiny misií, dejiny reholí, dejiny charity!

Napriek tomuto celkovému pohľadu položme si konkrétne otázky: Či nenarúšajú perspektívy Božieho kráľovstva náš záujem o svet a o činnosť v ňom? Môže kresťan, veriaci v kráľovstvo Božie, priznávať skutočnú hodnotu veciam vo svete? Môže sa s tou istou láskou venovať povinnostiam svojho stavu, ako sa venuje povinnostiam čisto náboženským? Žiada sa od nás veriacich, aby sme boli znechutení z neho a životom na ňom alebo ho má prijímať ako ozajstnú hodnotu? Má sa kresťan zúčastňovať celým srdcom na stavbe lepšieho sveta alebo sa má zúčastňovať ľudského úsilia len „končekom prstov?“ V duchovnom živote sa kladú otázky: Boh či svet? Z toho vznikajú časté konflikty. Niekto sa primkne k Bohu a vylúči zo svojho života čo najviac sveta. Iní odhodí Evanjelium a začne žiť životom sveta, ktorý nazýva ľudským a pravdivým. Alebo niekto rezignuje a zriekne sa snahy pochopiť. Nepatrí potom celkom ani Bohu ani svetu. Sebe je nedokonalý, ľuďom sa vidí neúprimný. Vedie dvojaký život. K veci treba zaujať správny postoj. Najprv z túžby väčšej dokonalosti dať do súladu lásku k Bohu so zdravou láskou k svetu, potom jednu živiť druhou, úsilie o indiferenciu živiť úsilím o rozvoj.

Často sme okolo vecí tohto sveta habkali. Žiarlivo strážiť svoje srdce pre Boha? Milovať svoju prácu? Alebo ju považovať len za nevyhnutné zlo? Ale predsa veriaci musí dávať príklad v svedomitej práci. A tak sme často hľadali neisté východisko: Priatelia, chcete vyzdvihnúť ľudskú prácu? Zalejte ju svetlom dobrej vôle. Očistite svoj úmysel a potom bude vaša činnosť záslužná. Potom už nezáleží na tom, čo a koľko urobíte. To hmotné vo vašich skutkoch aj tak nemá nijakú definitívnu cenu. Je to prach. Či ľudia objavia o jednu pravdu viac alebo menej, či utvoria nové stroje, pekný obraz alebo krásnu hudbu, či ich pozemská organizovanosť bude lepšie alebo nie – to nemá pre nebo nijaký význam. Nijaký z týchto objavov nevstúpi medzi kamene, z ktorých bude zbudovaný Nový Jeruzalem! Zostane trvalé a pre svet tam hore bude mať význam len to, že ste všetko robili s čistým úmyslom…

Tak nejako sme špekulovali. Tak nejako sme to chceli niekedy opisovať azda aj v životopisoch svätých. A možno sme to i ďalej odôvodňovali: Boh nepotrebuje vašu činnosť. Má všetko sám bez vás. Chce len to, aby ste mu dali prednosť pred všetkým, čo vás obklopuje.

Veci vám boli zverené len ako pole na cvičenie. Na cvičišti si máme vykovať srdce a svojho ducha. Ste postavení na skúšobný terén. Boh vás posúdi, či budete môcť prestúpiť do neba do Jeho prítomnosti. Teraz ste v štádiu skúšky. Nezáleží na tom, čo bude s pozemskými vecami. Problém je len v tom, či sa naučíte poslúchať a milovať. Preto nech sa vaše srdce nepripúta k ľudským dielam. Je to slama, ktorá zhorí, je to hlina, ktorá sa rozpadne. Pravda, i keď pozemské ciele nemajú nijakú hodnotu, môžete ich milovať ako príležitosť, aby ste dokázali Bohu svoju vernosť. Toto stanovisko je dané len vyzdvihovaním dobrého úmyslu, inak je falošné. Stačí pre náš pokoj a pre našu radosť takýto vlažný postoj k životu? Posvätenie našich úsilí dobrým úmyslom vedie istotne nášho ducha v každej našej činnosti, ak chceme žiť duchovne. Je pre nás radostné, že u tých, ktorí milujú Boha, sa nikdy nič z ich vnútornej činnosti nestratí. Ale vynára sa nám otázka: či aj práca nášho ducha, nášho srdca a našich rúk, to značí naše dielo, naše výsledky sa tiež nejakým spôsobom nezaraďujú do Božieho programu a jeho napĺňania, a či aj ony nemajú bezprostrednejší význam pre večnosť? Večnosť sa už začala! Všetko má v nej svoj význam! Ak všetko zapojujem do svojej večnosti… Ako veriaci veľmi chceme, aby všetky ľudské ciele mali význam pre večnosť, aby boli nejako zachované navždy, aby pod našimi rukami svet rástol k svojmu zavŕšeniu.

Pane, neodolateľne milujem to, čo mi tvoja dobrota každý deň umožňuje uskutočniť. Mám rád túto myšlienku, myšlienku postupnej premeny sveta aj hmotné zdokonaľovanie. Mám rád všetky tie nové pravdy, nové poznatky, nové objavy – všetko, čo sa prvý raz objavuje vo mne a okolo mňa na zľudštenej tvári sveta. Ako ťažko by sa nám tvorilo, keby sme nemali hlboké vnútorné presvedčenie, že pracujeme na vybudovaní niečoho definitívneho, na vybudovaní Tvojho diela, tvojho programu so svetom. Len vtedy vieme dať do pohybu všetky svoje sily, svoju slobodu. Preto všetko, čo oslabuje moju jasnú a pevnú vieru v nebeskú hodnotu mojich prác a podujatí – to všetko oslabuje moju schopnosť tvoriť z celého srdca a zo všetkých síl. Pane, ukáž všetkým svojim verným, ako ich skutky ich budú nasledovať do Tvojho kráľovstva v plnom a ozajstnom význame tohto slova! Ježiš hovoril veľmi naliehavo o využívaní talentov. Ak to nepochopia, budú ako leniví robotníci, ktorých práca nepriťahuje alebo zostanú rozdelení a rozorvaní vo svojom najhlbšom vnútri.

A potom? Bude sa hovoriť, že synovia svetla nemôžu z presvedčenia a teda rovnocennými zbraňami zápoliť v prirodzenom svete so synmi Sveta!
Trvalé hodnoty utvoríme však v živote len vtedy, keď budeme žiť podľa Božej vôle a podľa Božích očakávaní, to znamená podľa zásad indiferencie. V tomto mi je veľkým vzorom Evanjelium a najmä Kristov život. Všetky veľké postavy evanjelia žili životom indiferencie, teda podľa očakávaní Božích. Mária prijímala svoj život i s mečom bolestí – až po Golgotu. Simeon bol ochotný žiť a zomrieť podľa Božej vôle. Ján Krstiteľ neváhal ustúpiť do tieňa pri príchode toho väčšieho, ktorý mal prísť. A Ježiš sám? Prijímal Otcovu vôľu od Betlehema až po kríž, indiferentný a oddaný Otcovi v chudobe a vernosti Nazareta, v pokušení na púšti, pri útokoch nepriateľov, indiferentný v jedle i spánku, indiferentný voči príbuzným, voči svojmu postaveniu v sláve, voči utrpeniu, voči životu i smrti a uprostred samotného zomierania, keď povedal: „Do tvojich rúk, Pane …“

pripravil Mgr. L. Franc, výpomocný duchovný pre sab. dek.

Začínam svoju púť dovnútra.

Putujem do svojho vnútra,

do najvnútornejšieho jadra môjho bytia,

tam, kde ty prebývaš.

V tomto najhlbšom bode mojej bytosti

si ty už vždy predo mnou,

ty bez prestania tvoríš, oživuješ,

posilňuješ celú moju osobu.

A teraz roztváram svoje oči,

aby som ťa pozoroval vo svete a v ľuďoch.

Opäť preberám zodpovednosť

za svoju budúcnosť na seba.

Opäť preberám svoje plány,

svoje starosti, svoje obavy.

Znova sa chytám pluhu.

Ale teraz viem, že tvoja ruka spočíva nad mojou

a že sa ho chytá spolu s mojou rukou.

Znova sa s novou silou vydávam na cestu smerom von,

už však nie sám, ale spolu so svojím Stvoriteľom.

Dag Hammarskjöld

Bratia a sestry, opäť ste otvorili Spektrum, aby ste si pri čítaní jeho strán oddýchli alebo sa povzbudili zaujímavým príbehom. Tomu sa úprimne teším. Sviatok Všetkých svätých, ktorý sme pred týždňom oslávili, nám otvára horizonty veľkého zástupu svätých, ktorí nás povzbudzujú svojimi životmi. Ich životy charakterizuje jedna vec: vo svojej dobe žili vieru, nádej a lásku k Bohu a k ľuďom. A to sa očakáva dnes aj od nás. Nasledovať Krista v duchu a prostredí dnešnej doby. Ako vyzerajú dnešní svätci:

• svätí sú nápadní svojou vľúdnosťou k druhým, svedomitosťou v práci a tým, že sa na nich dá spoľahnúť,

• svätí veľmi nehovoria s ľuďmi o Bohu, ale viac s Bohom o ľuďoch, ktorí medzi nimi žijú,

• svätí poznajú svoju vieru z osobného presved-čenia a vedia, prečo veria v Bohu,

• svätí riešia problémy s pokojom v srdci, lebo vedia, že nad všetkými udalosťami sveta je Boh, ktorý vie i zlé obrátiť na dobré, kto v neho dôveruje,

• svätí si nevšímajú to, čo sa o nich hovorí za ich chrbtom. Keď im niekto vytkne chybu, premýšľajú, ako ju napraviť.

• svätí nikomu nevnucujú svoj názor. Pôsobia na druhých svojim príkladom, svojou osobnosťou.

• svätí denne striasajú všetko staré. Každý deň sa snažia vytvoriť zo seba lepší typ človeka, lepšiu podobu kresťana.

• svätí nie sú svätí preto, žeby nikdy neklesli. Sú svätí preto, že po každom páde vždy znovu povstali k novému úsiliu o dobro.

Som rád, že ste si opäť otvorili náš farský časopis, v ktorom ste sa dočítali, že svätými môžete byť aj vy. Nie je to najkrajšie, čo ste sa mohli v tejto chvíli dozvedieť? Poďme všetci spoločne pracovať na našom posväcovaní, na našej svätosti. Poďme spolu s túžbou: chceme byť svätí.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec