Tento časopis má zaujal najviac svojím názvom „Milujte sa!“. Sú v ňom pekné články, ktoré akoby nadväzovali na seba. Už názov nás nabáda k tomu, aby sme boli k sebe dobrí a mali radi každého človeka, aj keby to bol cigán, černoch, beloch, bezdomovec alebo bohatý človek. Sú tam svedectvá mladých, ktorí sa nehanbia chodiť na stretnutia s Kristom, na duchovné cvičenia, na sv. spoveď a prijímať Eucharistiu. Sú iní ako my, aj keď od malička chodíme do kostola, sme vychovaní vo viere a predsa máme problém ísť sa modliť sv. ruženec a čítať Božie slovo. V čom to vlastne je?
Je to asi v tom, že si pripadáme smiešni, keď sa nahlas modlíme, keď chodíme na sv. prijímanie. Neuvedomujeme si, čo pre nás znamená Kristus a modlitba. Ale keď je nám ťažko alebo niečo nevychádza, každý prosí Boha, aby mu pomohol. A on v mnohých prípadoch pomôže a život ide zase ďalej. Často sa medzi sebou vyťahujeme, čo kto zlé urobil. Možno to nie je až také zlé, ale každý to „prifarbí“ po svojom a je „frajer“. Zastavil som sa pri fotografii dvoch starších manželov, držiacich sa za ruky. Z tejto fotky cítiť, že sa tí dvaja, aj keď sú starí, majú radi a nehanbia sa chytiť sa za ruky, aj keď nám mladým to už pripadá smiešne a trápne. Je tu vlastne zobrazovaná sila manželov, ich vzájomná láska, úcta a porozumenie.
V dnešnej dobe sa stále rozpráva o rozchodoch a rozpadnutých manželstvách. Mladí, ak im to „neklape“, nemajú vôbec problém manželstvo rozbiť. V mestách je to bežné a už aj na dedinách. V článku „Sila sviatosti manželstva“ opisuje žena svoj príbeh z manželstva, kde po zrade manžela neváhala zachrániť svoje manželstvo a dopadlo to dobre. Preto si myslím, že ak je vzťah mladých ľudí založený na čistote a láske, porozumení, vzájomnej úcte v spoločnej modlitbe, je to silné puto, ktoré sa nedá len tak rozbiť.
Jakub Kollár