Určite sme už viackrát videli rôzne druhy krížov. Niektorí, ktorí rozumejú symbolike kríža, vedia určiť, o aký kostol ide, lebo znakom nášho vierovyznania je kríž. Pozrime sa na náš znak, aby sme mu porozumeli.
Najprv si povedzme názvy jednotlivých častí. Zvislá časť kríža sa volá stipes a vodorovná patibulum. Nevieme presne, aký kríž niesol na Golgotu Ježiš, či niesol celý kríž, alebo iba patibulum. Každý odsúdený bol označený svojou vinou, za ktorú bol popravený, a to nad hlavou. Ak vidíme niekde dvojramenný kríž, vedzme, že vrchná vodorovná časť je tabuľka, na ktorej bola napísaná Ježišova „vina“, a to v troch jazykoch: latinsky, hebrejsky a grécky. Keďže miesto, kde bol Ježiš ukrižovaný, bolo za mestom a nápis nad jeho hlavou bol napísaný v troch rečiach, musela to byť dostatočne veľká doska, aby to tam vošlo a bolo to viditeľné. Nápis na našich krížoch INRI je skratkou latinského nápisu: Iesus Nasarénus Rex Iudaeórum – Ježiš nazaretský, kráľ židovský. Táto tabuľka tvorí prvé rameno na viacramenných krížoch. Druhé rameno je patibulum a na tom mali odsúdení pribité ruky.
Zobrazuje sa aj trojramenný kríž. Tretie rameno je naznačením tzv. sedille. Táto časť sa dávala niekedy pod zadok odsúdenému, alebo pod nohy. Používalo sa to hlavne pri tých odsúdených, ktorý mali zomierať veľmi dlho. Ak mal sedille, ruky mal pribité na patibule, nohy ma pribité o stipes a tým, že sedel, mal uvoľnený hrudný kôš a mohol voľne dýchať. Podľa Turínskeho plátna (plátno, v ktorom podľa tradície bolo uložené Ježišovo telo a pochované v kamennom hrobe) predpokladáme, že Ježiš túto časť nemal, lebo diera na ľavej nohe je omnoho väčšia ako na pravej. Z toho usudzujeme, že ich mal prekrížené ľavú cez pravú a jedným klincom pribité o stipes. Tiež usudzujeme, že Ježiš nemal túto časť z toho dôvodu, že bol prípravný deň pred Veľkou nocou a odsúdení nesmeli visieť na krížoch cez tento deň. Museli zomrieť veľmi rýchlo. Preto aj obom lotrom polámali nohy, aby sa čím rýchlejšie udusili. Ježiš bol už mŕtvy, preto mu nepolámali nohy, ale vojak mu kopijou prebodol bok, aby si boli istý jeho smrťou. Táto rana do srdca bola poistkou pre vojaka, lebo vojaci ručili vlastným životom za to, že odsúdený je buď mŕtvy, alebo pri nich. Z tohto dôvodu neobstoja špekulácie, že vojak sa netrafil do srdca a Ježiš prežil križovanie. Kto toto tvrdí, nepozná rímskych legionárov a stotníkov, čo všetko dokázali. Dvadsať rímskych vojakov v štvorcovom zoskupení dokázalo odolávať až trom stovkám nepriateľských vojakov.
Ukrižovanie je najkrutejším spôsobom popravy, lebo človek pribitý na kríži sa striedavo pomaly dusil a omdlieval od bolesti. Všetka váha bola na rukách a dôsledkom toho bol vytiahnutý hrudný kôš. Bránica bola vyšponovaná a tým pádom bolo dýchanie veľmi plytké, čo spôsobovalo neprekrvenie mozgu a následné mdloby. Odsúdený, ktorý si túto situáciu až veľmi uvedomoval a tiež dôsledkom pudu sebazáchovy, sa chcel nadýchnuť do plných pľúc, preto sa celou váhou postavil na nohy, ktoré boli pribité na jednom kline. Nejednalo sa o klinec, aký poznáme my (napr. ktorý má priemer 1 cm), ale bol to kovaný štvorhranný klin o sile asi 3-4 cm, aby udržal váhu celého tela. V takom prípade váha celého tela bola na jednom kline a to spôsobovalo nepredstaviteľné bolesti a závraty, preto odsúdený po krátkom čase znovu klesal na ruky. To sa opakovalo až do smrti odsúdeného.
Žehnaním sa znakom kríža vyjadrujeme svoju príslušnosť k tomu, ktorý zomrel na tomto kríži za nás, za mňa. Znak kríža je vyznaním našej viery v Krista, a to ukrižovaného; niet kríža bez Ježiša a Ježiša bez kríža. Nedá sa jedno od druhého oddeliť, aj keď by to chceli mnohí. Prijali by Krista, ale nie toho, ktorý trpí. Toto znamenie by sme nemali robiť len tak ledabolo, lebo je to znak našej spásy. Mali by sme ho robiť veľký, aby nás celých obopínal, objímal, posvätil. Mali by sme ho robiť dôstojne, lebo na ňom sa odohrala naša záchrana.
„Všetko o sv. omši“ Mgr. Vladimír Balucha