Ako prežiť svätú omšu


Spomínam si na to, keď bola naša dcéra ešte maličká a brávali sme ju v nedeľu do kostola. Niekedy prešla svätá omša celkom pokojne, ale inokedy…

Musela som jej pripomínať, aby si nepohmkávala, keď jej cumlík vypadol na dlažbu a ona si ho strčila do úst prv, než som jej v tom mohla zabrániť; tvárila som sa, že som si to nevšimla, neustále som ju upozorňovala, aby neobhrýzala spevník. Usilovala som sa zachovať si dôstojnosť, keď si napchala do úst za hrsť mojich vlasov, napomínala som ju, aby neskákala po kľakadle. A keď som jej šepkala, že má byť tichučko, lebo na oltári je Ježiš, nahlas ma opravila:„Nieé je tam Ježiško!“ No a keď som nakoniec počula kňazove slová: „Iďte v mene Božom“, asi nik neodpovedal s toľkým nadšením ako ja: „Bohu vďaka!“

Nejdem Vás teraz presviedčať, že brať malé deti na svätú omšu je ľahké. NIE, nie je! Ani sa Vám nechystám povedať, že poznám nejaké čarovné slová, vďaka ktorým sa moje deti správali a budú vždy správať dokonale. Chcem Vám však povedať jedno, že brať deti na svätú omšu sa oplatí.

Vziať napríklad detskú modlitebnú knižku na svätú omšu nemusí byť zlý nápad, zvlášť, keď deti vidia, že aj my dospelí si nosíme knižky, ale radila by som odolať pokušeniu vziať na bohoslužbu hračky. Taká zábava napríklad s autíčkom zahmlieva v deťoch ten správny dôvod, prečo chodíme do kostola. A v neposlednom rade môže vyrušovať staršie deti, ba i dospelých sediacich naokolo. A už vôbec nie som zástankyňou tzv. miestností pre matky s deťmi. Hovorím to z vlastnej skúsenosti. Keď sme boli s dcérou párkrát v takejto miestnosti v iných kostoloch a ona videla, ako sa tam deti nahlas rozprávajú, chodia hore – dole, vykrikujú a hrajú sa. Zrazu bola aj ona celkom iná akoby utrhnutá z reťaze, mala pocit, že to, čo robia iné deti, môže robiť aj ona. Dalo mi potom veľkú námahu vysvetliť jej, že tam jednoducho už viac nepôjdeme a že sa má v kostole správať slušne. Deti majú podľa mňa veľký zmysel pre velebu, väčší než si myslíme. Ale nenaučia sa správne správať v kostole, ak ich tam nebudeme brávať, alebo ich zatvoríme do miestností, ktorá im nebude vôbec pripomínať dom Boží. A nenaučia sa to ani vtedy, ak ich tam vezmeme a ticho im naznačíme: Tu si pokojne seď a hodinku sa pohraj, kým my dospelí budeme mať svätú omšu.

Správny vzťah získajú iba vtedy ak ich zapojíme do bohoslužby. Ak im povieme: „Toto je ten obrovský Boží dom, o ktorom som ti hovorila, Ježiško je tu prítomný v tomto malom domčeku, ktorému hovoríme bohostánok a my ho prijímame v premenenom chlebíku, keď ideme na sväté prijímanie. Prišli sme tu, nie aby sme sa hrali a vyrušovali, ale aby sme boli s Ježiškom, ktorý je naším najväčším priateľom a my ho máme veľmi radi.“
Ale aj napriek takémuto vysvetleniu by sme mali pamätať tiež na to, že deti sa občas mrvia, plačú, od prírody proste milujú aktivitu, ruch a nedokážu sa sústrediť. Ony oslavujú Boha jedinečným, len im vlastným spôsobom – tým, že sú nádhernými bytosťami, akými ich On chce mať. Deti nadšene prijímajú úlohu, ktorá im bola zverená. Každá časť týchto vrtiacich sa, bľabotajúcich, na všetky strany sa oháňajúcich maličkých svedčí o nádhere a zázraku Božieho stvoriteľského diela. A preto treba dopredu pamätať, že niekedy budete musieť opustiť svoje miesto a ísť dozadu. Ak je Vám to nepríjemné, zostaňte vzadu, kde budete menej rušiť. Tak ako ja, keď som už párkrát zobrala môjho ročného syna do kostola a museli sme zostať vo verande. Ale povzbudzujem vás, všetci rodičia, teraz po rekonštrukcii nášho kostola vznikol vzadu nádherný priestor pre rodičov s kočíkmi. Hlavne vy, ktorí máte ešte maličké detičky, ktoré väčšiu časť dňa ešte prespinkajú, alebo ste stáli s kočíkmi cez leto vonku, nebojte sa vôjsť do kostola. (Apropó, len tak na okraj nezabudnite na nás pri rekonštrukcii fasády a umožnite nám ľahší bezbariérový prístup do kostola.) Verím, že náš duchovný otec by to uvítal, bolo by to pre neho tiež povzbudením a nejaké občasné vykríknutie, či plač detí by ho určite nerozhádzali.

Úplne najideálnejšie by bolo prísť s deťmi sedieť dopredu. Tu by boli deti pokojnejšie, hlavne tie staršie, pretože tu vidia, čo sa odohráva počas omše a cítia sa byť jej súčasťou. Tak, alebo onak, skutočnosť, že máte malé deti, vás nikdy nesmie odradiť od účasti na svätej omši. Nesmie to byť výhovorka, lebo ešte existuje aj niečo také, ako výmena rodičov, hlavne, keď je svätých omší viacej.

Náš Pán deti sám pozýval k sebe: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo“ (Mk 10,14).

A ktože sme my, aby sme mu odporovali?

Martina Gondová, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.