Rozpäté ruky kňaza dlaňami nahor
Je to postoj oranta – modliaceho sa, toho, ktorý je prostredníkom a prosí za niekoho. Je to postoj žobráka, ktorý vystiera ruky k Pánovi, aby mu ich Pán naplnil svojím požehnaním a svojimi darmi. Keď Izraeliti vyšli z Egypta, vtedy ich niektoré národy chceli zničiť. Amalekiti ich chceli pobiť a preto sa strhol boj medzi nimi a Izraelitmi. Mojžiš, Áron a Húr vystúpili na končiar vrchu a Mojžiš sa modlil so zdvihnutými rukami. Kým mal Mojžiš ruky pozdvihnuté k nebu, Izrael vyhrával. No Mojžiš mal už osemdesiat rokov a preto mu ruky oťaželi. Nato začali Izraeliti prehrávať. Áron a Húr dali Mojžišovi pod zadok kameň, posadili ho naň a jeden sprava a druhý zľava podopierali mu ruky, aby sa Mojžiš modlil. Mojžiš takto vyprosoval požehnanie pre Izraelitov a ten zvíťazil. Nato Mojžiš povedal: „Ruky hore k Pánovmu trónu!“ (Ex 17, 15-16)
Vystreté ruky, vložiť ruky nad niečo, alebo niekoho
Vystrieť ruky nad niekoho, alebo niečo znamená dať pod vládu Boha, pod zvláštnu Božiu ochranu túto vec, tohto človeka, nad ktorého boli vložené ruky a vzývané Božie meno. Je to vzývanie, aby Boh ochraňoval človeka, alebo danú vec, aby Boh pôsobil na to, nad čo boli vložené ruky Božieho prostredníka, aby požehnával toho človeka, nad ktorého vystriem ruky.
Vystri ruku nad more = dám ti moc nad tým, nad čo vystrieš ruky a ja budem konať cez tento úkon (pozri Ex 14, 15-16. 21. 26-30). Vystretou rukou Mojžiš a Áron robili veľké divy.
Vložiť ruky na hlavu obetného zvieraťa znamenalo dať na neho svoje hriechy: Ak na obetu za hriech prinesie ako žertvu ovcu, nech je to, čo prinesie, bez chyby. Položí ruku na obetu za hriech a zabije ju na obetu za hriech na mieste, kde sa zabíja celostná žertva. Potom kňaz vezme na prst niečo krvi z obety za hriech a pomaže rohy oltára zápalných obiet a ostatnú jej krv vyleje ku spodku oltára. Potom oddelí všetok jej loj, ako sa oddeľuje loj baránka, čo sa prináša ako pokojná obeta, a kňaz ho spáli na oltári na zápalnú obetu pre Pána. Takto ho kňaz zbaví hriechu, ktorého sa dopustil, a odpustí sa mu (Lv 4, 32-35).
Odovzdanie moci sa dialo tiež vložením ruky na hlavu kandidáta: Pán odpovedal Mojžišovi: „Vezmi Nunovho syna Jozueho, muža, v ktorom je duch, vlož na neho svoju ruku a potom ho postav pred kňaza Eleazara a pred celú pospolitosť a ustanov ho za vodcu pred očami celého ľudu! Prenechaj mu niečo zo svojej úradnej právomoci, aby ho poslúchala celá izraelská pospolitosť. Bude prichádzať pred kňaza Eleazara, ktorý sa zavše opýta na rozhodnutie pomocou urim pred Pánom a podľa jeho výpovede vytiahne (do boja) a vráti sa a s ním aj všetci Izraeliti a celá pospolitosť.“ A Mojžiš urobil, ako mu prikázal Pán. Vzal Jozueho, postavil ho pred kňaza Eleazara a pred celú pospolitosť, položil naň ruky a ustanovil ho za vodcu, ako prostredníctvom Mojžiša prikázal Pán (Nm 24, 18-23).
Odovzdanie moci a dar Božieho ducha sa dialo cez vkladanie rúk: Nunov syn Jozue sa ukázal plný ducha múdrosti – veď Mojžiš naň vložil ruku (Dt 34, 9).
Vystrieť ruky nad obetné dary cez sv. omšu znamená dať ich pod zvláštnu Božiu ochranu a vzývať Ducha Svätého, aby ich on premenil. Nie kňaz premieňa, ale Duch Svätý premieňa cez kňazovo gesto chlieb a víno na telo a krv Ježiša.
Vystrieť ruky nad ľud a vyslovovať slová požehnania znamená vyprosovať mu to, čo v požehnaní vyslovujem, preto je dôležité počúvať slová požehnania, čo mi kňaz vyprosuje.
Zmiešanie vody a vína
Je symbolické zjednotenie Ježišovej božskej a ľudskej prirodzenosti. V tomto znaku si spomíname na jeho počatie a narodenie, lebo v týchto udalostiach sa neviditeľný Boh stal pre nás zmyslami vnímateľný. Pri tomto úkone sa kňaz modlí: „Tajomstvo tejto vody a vína nech nás spojí s božstvom Ježiša Krista, ktorý láskavo prijal našu ľudskú prirodzenosť“. Obsah tejto krásnej modlitby je prosba o pozdvihnutie našej prirodzenosti, aby sme boli podobní Ježišovi Kristovi. Je to vlastne prosba o vyplnenie proroctva žalmu: „Ste bohmi, všetci ste synmi Najvyššieho“ (Ž 82, 6).
Prvotným úmyslom používať vodu zmiešanú s vínom je to, že tak to robil aj Ježiš pri poslednej večeri.
„Všetko o sv. omši“ Mgr. Vladimír Balucha