Duchovný otec Ladislav Franc a ja


Duchovného otca Ladislava som vnímal už v detstve. Z jeho primícií si pamätám brezami vyzdobenú cestu od kostola až k domu, kde býval. Potom si pamätám, keď s autobusom doviezol mladých ľudí, ktorí v kostole sv. Jozefa zahrali a zaspievali „bigbeatovú sv. omšu“. Ďalšie čo si pamätám je, keď sme chodili do bardejovského JASu pre tovar a spomenuli sme Víťaz, tak vedúci skladu sa usmial a povedal: „z Víťaza je duchovný otec Franc“ a my sme cítili, že to na naše obchodné vzťahy zapôsobilo. V roku 2002 sa zastavil osobne v mojej projekčnej kancelárii a spolu sme konzultovali zateplenie stropu kostola v Osikove. Pri odchode mi s radosťou ukázal nových anjelov, ktorých dal vyrobiť do kostola sv. Anny a povedal: „Mám veľmi šikovného chlapca, ma zlaté ruky na vyrezávanie z dreva“.

V novembri roku 2006 ma duchovný otec pozval na odpust do Vaniškoviec, filiálky farnosti Osikov. Celú slávnosť, ktorej predsedal duchovný otec Ladislav som obrazovo a aj zvukovo zaznamenal. Z jeho homílie som vybral:

„… nebeskej Matky veční pútnici, musíte sa túlať z milého severa do krajín južných. Túlate sa ako ja, vyhnanec. Cítim sa ako vyhnanec a to je veľmi smutné. Toto, že Boh je mocný a že Boh rozriešil môj spor, to vidíte dnes. Nikdy som nemyslel, že v tomto chráme Božom, prvý ja budem slúžiť sv. omšu. Že tak ako som zo starého kostola odniesol sviatosť do domu, kde ste mali sv. omše, tak aj nazad prinesiem a pristúpim k Božiemu oltáru, k Bohu, ktorý ma potešuje od mladosti. A nech sa nad tým zamyslia tí, ktorí robili to, čo je napísané v blaženstvách: „Nebojte sa tých, čo vás budú prenasledovať a všetko zlé na vás hovoriť. Radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi“.

„… svätosť je len v tom živote, v ktorom panuje láska, dobrota a obeta. Drahí moji, keď sme pozerali umierajucého Sv. Otca, ctihodného sluhu božieho Jána Pavla, on kázal aj svojou smrťou, ako vedel prosiť: „Nechajte ma, lebo ja idem do domu svojho Otca.“ Oni sú už doma, aj náš sv. patrón je už doma u Otca a kto chce prísť k otcovi, ten musí splniť to, čo povedal sv. Augustín: „Kde je Boh na prvom mieste, tam je všetko na prvom mieste…“

Naša spolupráca pokračovala po celý čas. Veľmi často sa zastavoval v našej kancelárii a my sme sa mu snažili pomôcť ako v služobných, tak aj v súkromných záležitostiach.

Môj posledný osobný kontakt s ním bol po návrate z nemocnice. Ponúkol som sa, že s ním zájdem k obvodnému lekárovi, aby sme zaniesli prepúšťaciu správu, skrátka, aby sa prihlásil u obvodného lekára. Veľmi ho trápilo, že nemôže so mnou normálne komunikovať, lebo mozgová cievna príhoda ho poznačila na reči. Ale aspoň v tento čas, keď sme boli u lekára, to nebral vážne. Raz sa dokonca sám na sebe zasmial, keď nemohol niečo vysloviť. Lekára sme vybavili, dokonca čakajúci pacienti nás s úctou prepustili dopredu. Ja som potom ešte skočil do lekárne po predpísané lieky. Keď som prišiel k nemu domov, bola tam aj teta Helenka Iskrová a jeho neter Ingrida. Povysvetľoval som jemu a Ingride dávkovanie a chystal som sa odísť. V tom ma chytil za ruku a voviedol ma do obývacej izby. Vzal do rúk zarámovanú fotografiu, na ktorej je zachytený Sv. Otec Ján Pavol II. s o. kardinálom Jozefom Tomkom a kardinálovou sestrou. Pri nich ešte stoja dve rehoľné sestry. Keď mi podával fotografiu, povedal: „Toto je tá chvíľa, keď sestra o. kardinála rozpovedala svedectvo Sv. Otcovi, čo som ti raz rozprával o výstavbe kostola v Šibe.“

Totiž, sestra o. kardinála si nechtiac vypočula ponosu duchovného Ladislava pred sochou sv. Jozefa: „…no, tak ty pôjdeš z oltára dole. Musíme ťa predať, lebo nemáme peniaze na dostavanie kostola“. A duchovný otec so slzami v očiach pokračoval: „Vieš Martin, že Sv. Otec Ján Pavol II. mi poslal peniaze na dostavbu kostola? Veľmi sa teším, že keď prídem do nebíčka, budem tam mať spoločníka.“

Duchovný otec Ladislav, chcem vás vo svojom mene poprosiť za všetkých farníkov z Víťaza o odpustenie, že v našom živote nie je vždy Boh na prvom mieste!
Kráľovná pokoja oroduj za nás!

M. Magda st., Víťaz

Ďakujeme…


Naše poďakovanie patrí zosnulému kňazovi, rodákovi Ladislavovi Francovi za jeho celoživotnú ušľachtilú a zodpovednú prácu.

Dôstojný pán Ladislav Franc ako výborný rečník, múdry a sčítaný človek, bol výborným kazateľom. Vedel sa pripraviť na každú tému a žiadna mu nebola cudzia. Osobu pána Franca dostatočne charakterizoval aj jeho nový domček, v ktorom chcel stráviť jeseň života. Všade boli rozložené knihy, rozčítané knihy s poznámkami a dôležitými informáciami, ktoré slúžili nielen jeho práci, ale aj práci iných, ktorí jeho informácie potrebovali. Tie boli častokrát autentické a preto boli dôležité a významné pre ľudí pracujúcich v kresťanskej žurnalistike a kresťanských médiách.

Dnes už nebohého pána Ladislava Franca si hlboko vážime, pretože jeho skutočným zmyslom života bolo hľadanie nielen jedinej objektívnej pravdy – Boha, ale aj každodenných malých právd. Pri ich hľadaní sa neriadil vzťahmi, alebo tzv. „vzťahovou pravdou“, ale objektívnou realitou a poznaním. Na základe týchto skutočností dokázal počas svojho pôsobenia v totalitnej dobe verejne vyjadriť nesúhlas s praktikami totalitného režimu, nielen v cirkevnej hierarchii, ale aj vo verejnom spoločenskom živote.

Nám rodákom vo svojich príhovoroch častokrát pripomínal totalitný režim, držal sa pri tom myšlienky, že iba ten národ, ktorý pozná svoju minulosť, históriu, môže slobodne budovať svoju budúcnosť. V súlade s touto myšlienkou nás upozorňoval, až karhal za naše nedostatky. Ale ak upozorňuje kňaz, tak vždy v dobrom preto, aby sme odstránili chyby pre budúce dobro.

Keď môžeme spomenúť jeden konkrétny fakt, ktorým pán Franc obohatil náš kresťanský obzor, tak sú to sv. omše v latinskom jazyku a tlak na veriacich, aby sa naučili modlitbu „Otčenáš“ v latinčine, ktorú ako dôležitú a užitočnú vedomosť sme ocenili najmä pri cestovaní a poznávaní krajín.

Veľkosť človeka určí vždy čas a budúcnosť, na svojho rodáka, zosnulého kňaza, pána Ladislava Franca môžeme už teraz byť právom hrdí, a preto ďakujeme. Nech odpočíva v pokoji!

Lucia a Jozef Blizmanovci, Víťaz

Náš pastier



Odišiel navždy
pastier náš milý,
zostali ovečky
v smutnej to chvíli.

Pán povolal k sebe
nášho pastiera,
slza v oku kresťana
sa zastrela.

Prázdne miesto
pri oltári zostalo,
čo Božie slovo
s láskou nám hlásalo.

Vo sviatosti kňazstva
Pánu ste slúžili,
starobu v rodnej dedine
prežiť ste zvolili.

Zavčas rána
skoro ste vstávali,
Vaše kroky
do kostolíka smerovali.

Tam svätú omšu
zbožne ste slúžili,
veriaci s radosťou
k Vám sa pridružili.

Nech Vám večné svetlo
stále svieti,
nezabudnú na Vás
vaše deti.

Daj, Pane,
nášmu pastierovi
ľahké odpočívanie,
a v nebi
večné prebývanie.

Marta Pacovská, Široké

„Keď prišiel Spasiteľ na svet“


Z podnetu chlapcov a dievčat z Vaniškoviec začali veriaci tejto filiálnej obce z farnosti Osikov pomýšľať na rekonštrukciu kostola sv. Imricha. Začiatky boli veľmi ťažké, pretože realizácia tohto programu nenašla u mnohých pochopenie. Na podnet režisérky M. B. sa to začalo divadelnou hrou „Keď prišiel Spasiteľ na svet“. Po vystúpení detí v Osikove v rámci popoludňajšej pobožnosti nazbierali na tento úmysel 17 000 Sk. Sám pán farár vdp. Ladislav Franc obetoval 30 000 Sk a to bol sľubný začiatok pre zbierky v iných farnostiach. Medzi prvými bola aj farnosť Víťaz s veľmi peknou sumou 26 100 Sk a filiálka v Ovčí 12 690 Sk. Všetci spomíname na pohostinnosť a štedrosť i lásku, s akou nás prijali v tejto farnosti vo svojich domovoch.

V rekordnom čase jedného roka bol kostol takmer dokončený. Veriaci z Vaniškoviec so svojím terajším duchovným otcom Jurajom Takačom pozvali svojho bývalého farára vdp. Ladislava Franca, aby slúžil prvú sv. omšu v ich obnovenom chráme na slávnosť patróna sv. Imricha. Za spevu detského zboru a všetkých veriacich duchovný otec Ladislav preniesol Eucharistiu do nového kostola. Celý rok sme totiž s povolením Arcibiskupského úradu v Košiciach slávili bohoslužby v kultúrnom dome.

Svoju homíliu začal duchovný otec textom žalmu 43: “„Súď ma, Bože a rozhodni môj spor s neverným ľudom…“. Vo svojej bohato teologicky fundovanej homílii celebrant vyzval prítomných na správnu cestu k svätosti podľa príkladu sv. Imricha, patróna tohto, teraz už prekrásneho Božieho stánku. Poukázal na svetlý vzor rodiny, i keď kráľovskej, ale svätej, v ktorej vyrastal a bol vychovaný sv. Imrich, ktorého si naši praotcovia vyvolili za svojho nebeského patróna. Po homílii nás duchovný otec Franc prekvapil, keď nám odovzdal dar od veriacich z Víťaza 11 750 Sk, ako aj svoj dar 18 750 Sk na dokončenie liturgických vybavení kostola.

Veľmi nás zahanbuje a mrzí, že duchovný otec Franc za svoju 40-ročnú prácu vo vinici Pánovej dostal ako jeho predchodca Andrej Haršághy len nevďačnosť a potupenie (podľa farskej kroniky osikovskej). Duchovný otec povedal, že sa cíti ako vyhnanec podľa básne ruského spisovateľa Lermontova, ktorý sa túla „z milého severa v storonu južnuju“. Aj napriek všetkej nevďačnosti, ktorú má svet vo svojom arzenáli nevšímavosti, nás potešujú slová Božského Spasiteľa, ktoré povedal v reči na hore: „Blahoslavení budete, keď vás budú ľudia nenávidieť, keď vás vylúčia spomedzi seba, potupia a ako zlo zavrhnú vaše meno pre Syna človeka. Radujte sa v ten deň a jasajte, lebo máte veľkú odmenu v nebi! Veď to isté robili ich otcovia prorokom.“ (Lk 6, 22-23)

Drahý duchovný otče, my vaniškovskí veriaci sľubujeme, že chceme všetky utrpenia, ktoré ste prežili aj pre našu nevďačnosť, odovzdať v tomto chráme Najvyššiemu za vás.

Za všetko vyslovujeme srdečné Pán Boh zaplať!

vďační veriaci z Vaniškoviec

Nekrológ za dp. Ladislavom Francom

Iba v Bohu spočiň, duša moja,
lebo od neho mi prichádza spása. (Ž 62,2)


S kresťanskou nádejou vo vzkriesenie a večný život oznamujeme,
že dňa 12. októbra 2010 nás predišiel do večnosti dp. Ladislav Franc.
15. októbra 2010 o 14:00 hod. vo farnosti Víťaz, pohrebným obradom
spojeným so zádušnou svätou omšou, ktorej predsedal
mons. Bernard Bober, acibiskup košickej arcidiecézy,
sme sa s ním rozlúčili.

Narodil sa 27. júna 1941 vo Víťaze a kňazskú vysviacku prijal 5. júna 1966 v Bratislave. Na budúci rok by si bol pripomenul 45 rokov kňazstva.

Ako kaplán pôsobil v Bardejove, Košiciach na juhu – Kráľovnej pokoja, v Košiciach v Dóme sv. Alžbety, potom sa stal na štyri roky v Malčiciach správcom farnosti, v Richvalde pôsobil dvanásť rokov, v krátkom období od 1. 5. do 31. 8. 1990 bol vo farnosti Stropkov. Potom na vlastnú žiadosť ho o. arcibiskup poslal do farnosti Osikov a tu pôsobil šestnásť rokov. S jeho pričinením sa vo farnosti Richvald a Osikov zrekonštruovali kostoly. V Šibe a Fričkovciach sa postavili nové kostoly. Od 1. mája 2006 prišiel medzi nás ako výpomocný duchovný vo farnosti Víťaz.

-re-

Modlitba



Sloboda uväznená v nemohúcich údoch

Navôkol zvädnutá jeseň

Kráčať musím

Chcem striasť opadané lístie

Čo prikrylo mi dušu

Čakám

Bez vánku

Bez melódie

Prstami vyklopkávam rytmus bolesti

Nanášam na papier vrstvy smútku

Atramentom zriedeným slzami

Tichučko prosím

Lákaj ma žiarou Luny

Volaj moje meno

Neprichádzam?

Daruj mi ešte jeden jarný deň

Prebuď mi údy svetlom Slnka

A veď ma tam kam mám ísť

Chodník je úzky, dlhý

Cieľ oku neznámy

Vnemy mi dráždi vôňou Slobody

Nech túžim po nej zas a zas

Vylieč mi oči svetlom Slnka

Nech dôjdem tam, kam mám prísť


autor: Katarína Kovaľová

Smrť – bez Boha krutá hádanka


Bratia a sestry, prvé novembrové dni sú už za nami. Ručičky na hodinkách sme posunuli dozadu, je skôr tma, v ktorej sa krásne vyníma svetlo sviec, položených na hroboch našich blízkych. V týchto krásnych jesenných dňoch, ale aj v neskorších večerných hodinách sme častejšie prichádzali na miesto, kde raz spočinú aj naše telá. Spomínali sme na svojich blízkych alebo vôbec na všetkých ľudí, ktorí žili pred nami a zostali po nich len spomienky, fotky alebo diela, ktoré počas svojho života vytvorili.

Stojac medzi hrobmi ste si možno položili otázku: „Ako je to teda s ľudským životom? Prečo sa končí smrťou?“ Pri hroboch neraz cítime aj strach zo smrti. Prečo sa človek bojí smrti?

Smrti sa bojíme jednoducho preto, že máme strach z ničoty, z prechodu do toho, čo je úplne neznáme. Bránime sa jej, lebo nemôžeme uveriť, že niečo také veľké a zmysluplné, čo vyrástlo počas života, sa má zrazu prepadnúť v ničotu. Bránime sa jej, lebo láska túži po večnosti a preto, že nedokážeme zniesť zničenie lásky. Bojíme sa jej, lebo sa nemôžeme zbaviť pocitu, že po nej príde súd a jeho blízkosť v nás vyvoláva nepríjemnú spomienku na všetky naše zlyhania, ktoré inak dokážeme tak obratne zaháňať.

A práve pre toto by smrť bez Boha bola krutá hádanka. Ak teda náš Boh chcel a chce človeka, potom je jasné, že jeho láska dokáže to, po čom naša láska tak márne túži: udržať milovaného pri živote aj za prahom smrti. Aj staroveká filozofia hovorila: Ak chceš existovať po smrti, musíš do seba prijať čo možno najviac z toho, čo je večné: pravdu, spravodlivosť, dobro. Čím viac z toho v sebe máš, tým viac z teba zostane, tým viac pretrváš ty sám.

Lepšie povedané: musíš sa upnúť na toto večné, aby si mu patril a mal účasť na jeho večnosti. A to je pre nás reálne a blízke: Upni sa na Krista, on ťa prenesie cez noc smrti, ktorou on sám prešiel. Takto nadobúda naša nesmrteľnosť zmysel. Nesmrteľnosť nie je duplikátom, opakovaním terajška, ale niečo celkom novým. Byť v Božích rukách, byť jedno s bratmi a sestrami, ktorých nám stvoril, jedno so stvorenstvom – až to je skutočný život, na ktorý teraz hľadíme akoby z hmlistého oparu.

Bez zodpovedania otázky o Bohu smrť zostáva krutou hádankou. Ak však existuje Boh, ten Boh, ktorý sa zjavil v Ježišovi Kristovi, potom existuje aj večný život, a potom je aj smrť cestou nádeje.

To svetlo sviec je znamením Kristovho svetla. Nech je ho viac nielen na hroboch našich blízkych, ale aj v našich srdciach.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec