Aj keď Rok kňazov už skončil, chceme aj naďalej uverejňovať na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.
Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“
Táto reč bola akoby olej na oheň pre znesvätiteľov nedele, a keď sa potom za farárom zatvorili dvere, ešte zúrivejšie nadávali a ostali v krčme dlhšie ako obyčajne.
V takých dňoch však aj úbohý duchovný otec Arsu stratil všetku odvahu… Potom už len prosil pred bohostánkom o silu a útechu. Unavený po dlhom čase vstal spred oltára a šiel so zvesenou hlavou domov. Potom stál pri otvorenom obloku svojej pracovne a meravo hľadel do tmy. Z krčiem sa ešte stále ozývalo vyčíňanie opilcov. Mládenci sa vracali s hulákaním z tancovačky s výskajúcimi dievčatami v náručí. Občas niektorý z nich zbadal farára v okne a zahučal mu dajaké škaredé posmešné slovo.
Len pomaly umĺkal zhýralý hurhaj. Hodovníci sa tackali domov, poslední opilci sa potácali z krčiem. Lampy v domoch sa zhášali jedna po druhej. Strážca Arsu tam stál sám, celkom sám na svojom opustenom mieste a meravo hľadel do noci. Tma bola nepreniknuteľná. Na nebi nesvietila ani jediná hviezda.
Odrazu sa však zamyslenému kňazovi zdalo, ako keby nebol sám. Hlboká tma akoby sa dvíhala proti nemu, hustla a sformovala sa takmer do telesne citeľnej bytosti. Ovanul ho jej dych. Vzrastala v obrovské, príšerné, číhajúce zviera, ktoré sa krčilo, akoby chcelo naň skočiť. Ó, Vianney poznal toho protivníka, ktorý sa v temnotách prikrádal ako nejaký vyhladovaný lev, hľadajúci, koho by zožral!
Zdvihol sa vietor, trámy kostolnej veže zaškrípali, rozzvučal sa malý zvon, ako keď fňuká dieťa, keď ho niekto vyruší zo spánku. Akýsi hlas hučal do ucha osamoteného kňaza: «Nič nedosiahneš, Ján Vianney! Nie si súci na duchovnú správu! Choď preč z Arsu prv, než ťa vyženú kameňmi. Choď do kláštora a staň sa kartuziánom!“ Nocou k nemu z diaľky doliehal príšerný rehot. Bol to ešte dajaký oneskorený návštevník krčmy? Alebo to bol azda sám Zlý, čo sa vysmieval svojmu bezmocnému súperovi? Cítil sa veľmi opustený a trápil sa nad tým, čo sa stane s dedinou, ktorá nepočúva hlas svojho pastiera. A čo sa stane s ním, posmievaným, osočovaným kňazom?
Vianney kŕčovite spínal ruky, pokúšal sa modliť, ale slová mu umierali na perách. «Bože, nemáš pre mňa nijakú útechu v takejto noci?» Unavený chcel Vianney zatvoriť okno, keď zbadal svetielko, ktoré prenikalo z chórového okna do tmy. «Pane, nenechaj ma samotného v hodine temnoty!» úpenlivo prosil kňaz. «Nenechaj ma celkom sa ponoriť do priepasti tmy!»
A svetlo, ktoré prichádzalo z kostola, malo hlas a pošepkalo mu: «Neboj sa, ja som s tebou!»
Vtedy si arský farár dodal odvahy a ťažko si vzdychol. Bol rozhodnutý znova sa pustiť do boja proti pekelnému násilníkovi a vytrvať v boji až do konca.
O niečo neskôr sa Ján Vianney nemilosrdne šľahal bičom tak, že tmavá klenba pivnice sa ozývala údermi, kým sa konečne takmer v bezvedomí zrútil na svoje biedne lôžko. V noci sa vyľakal z nepokojného spánku, lebo sa mu zdalo, akoby mu sám Lucifer reval do uší. Všetko dunelo rehotom.
Krátko po polnoci rýchlo vstal, vzal lampáš a šiel do svojho kostola. Vrhol sa na kolená pred bohostánkom a volal k Bohu o potechu a silu.
spracoval: M. Magda