Akousi náhodou sa mi v týchto dňoch dostal do rúk časopis s celostránkovou fotografiou niekdajšej ženy Nemecka /Gisela Wieden/. Bola atrakciou európskych salónov. Dvorili jej bohatí a vplyvní, politici i umelci a obdarúvali ju šperkami, drahou garderóbou, pobytmi na riviére i cestami do zámoria. A predsa v istý večer, po návšteve priateľa, spáchala samovraždu. Mala sotva 24 rokov. Nik nevie prečo. Najmä, ak sa vezme do úvahy to, že mala prakticky všetko, čo si človek môže želať. Ale azda je to dôvod existenciálnej frustrácie. Podľa francúzskej štatistiky spred niekoľkých rokov je medzi samovrahmi omnoho vyšší počet ľudí žijúcich pohodlným, ba až rozkošníckym životom, ako ľudí ochrnutých, chorých, slepých, hluchých a vôbec telesne postihnutých.
Ako je to možné? Odpoveď dala ona Miss Berlína pri viacerých príležitostiach priateľom – vraj jej život je prázdny a cíti sa byť osamelá a opustená. Potvrdila tým pravdivosť paradoxnej výpovede, že život je tým ťažší, čím je prázdnejší. Aby človek mohol žiť, potrebuje žiť pre niekoho.
(A. H. Mateje, Ozvena slova, str. 168)