Žijú medzi nami


V tieto sviatočné dni by som vám, čitatelia nášho mesačníka, chcel predstaviť našu rodáčku, staršej generácii, ale aj vám mladším veľmi dobre známu, pani Margitu Galdunovú. Ženu veľmi pracovitú a veľmi skromnú, pred ktorou sa hlboko skláňam za jej statočnosť a skromnosť.

A prečo práve túto ženu? Veď v obci žijú aj iné pracovité ženy, o ktorých by sa dalo veľa popísať. Možno nabudúce. Ale vráťme sa k spomínanej rodáčke Margite. Vydala sa, ako to v našom okolí býva, veľmi mladá. Rodina obhospodarovala väčší majetok a bolo treba sa oň svedomite starať, čiže každá pracovitá sila bola veľmi potrebná a vítaná. Svokrovcom pomaly ubúdali sily a ostávala celá ťarcha práce iba na manželovi a na nej. Práce sa nebála, veď bola mladá a, chvála Bohu, aj zdravá. Práca ju bavila a mala ju rada. Už pri svojich rodičoch si na prácu na poli zvykla. Ako najstaršia z piatich súrodencov bola najviac zamestnávaná, či doma pri výpomoci mame alebo v práci na poli.

Avšak po vstupe do manželského stavu u svokrovcov bola „káva trochu silnejšia“. Bolo treba sa viac starať o domácnosť, manžela, aj o práce na poli u svokrovcov. Ako si dobre spomína, každý rodič túži po deťoch, aby si tak zachoval svoj rod a vedel, že žije pre kohosi, má sa vo svojej starobe na koho spoľahnúť a tak odovzdať štafetu života ďalšiemu pokoleniu. Na svet tak prišlo vytúžené prvé dieťa, na ktoré sa každý manželský pár teší a do ktorého vkladá všetky svoje budúce nádeje. Takto to bolo aj pre tento pár. Rodinka sa začala pomaly a isto rozrastať, vznikla úctyhodná rodina.

Pani Margita priniesla na tento svet krásne a zdravé potomstvo – sedem dievčat a piatich chlapcov, z ktorých nebolo jednému synovi dopriate tohto života. Ako sama hovorí, žeby niekedy čo len bola pomyslela alebo manžel Jozef spomenul, aby si bola dala odobrať niektoré dieťa, veď bola vychovávaná v kresťanskom duchu. Bola by to považovala za veľký hriech matky, aby zničila život človeka, ako to v dnešnej dobe býva.

Pri takej rozvetvenej rodine bolo treba veľkú starostlivosť a prosiť si od Boha zdravie a silu pri každodennej namáhavej práci. Každý mi dá za pravdu, že náklady na dievča sú oveľa väčšie ako na chlapca. Manžel pracoval v Slovinkách na úseku drvenia väčších kusov medenej rudy. Práca na tomto úseku bola veľmi hlučná, prašná a špinavá. Pretože rodinku bolo treba uživiť, iného východiska nebolo. Veď v obci bola založená kolektivizácia a inej ťažšej práce nebolo nazvyš. Aj túto prácu Jozef bral ako svoju povinnosť a samozrejmosť.

Aj pani Margita, aby vypomohla manželovi pri obžive rodiny, zapojila sa v poľnohospodárskom družstve do živočíšnej výroby a bola zaradená ako dojička. A ako pri svojich deťoch aj tu musela ráno vstávať už o tretej hodine a líhať o desiatej, jedenástej a niekedy aj neskoršie. Keď deti podrástli, boli nútené, aby sa aj sami o seba postarali. Štafetu začali preberať jedno dieťa od druhého a veľakrát, aby mohli splácať dlhy, ktoré im dali ich rodičia, ba boli im aj nápomocní.

Dnes, keď si Margita spomína a rekapituluje svoj život, hovorí, že nežila zbytočne. Sama cíti, že už nemá veľa energie, ale aj napriek tomu, že ju manžel opustil pred štrnástimi rokmi, má zo svojho potomstva veľkú radosť, veď rodinka sa rozrástla o dvadsaťpät vnúčat a sedemnásť pravnúčat. Iste mi dáte za pravdu, že tejto žene patrí naša úprimná úcta a hlboká poklona. Radosť má, že sú zdravé, uctia si jeden druhého. Všetci sú k nej úctiví, sú v jej blízkosti. Iba jedna dcéra žije na západnom Slovensku v Devínskej Novej Vsi.

Ďakuje svojim nevestám aj zaťom, že si ju veľmi vážia a vždy sú jej na pomoci. A čo ju trápi? Nuž rada by sa dožila ešte jednej nevesty, ktorá by mala byť jej najbližšie.

Jenča Imrich, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.