Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.
Tešíme sa, že žijeme v pokoji. Ale bojíme sa, aby sme ho dnes neprežívali naposledy. Žiť v pokoji, ktorý je vynucovaný len rovnováhou zbraní, a teda rovnováhou strachu, značí pre nás spať na sude pušného prachu, alebo na posteli, ktorej jedna noha visí nad priepasťou…
Hovoríme mnoho o pokoji, ale chvíľami to pripomína chorého, ktorý hovorí mnoho o zdraví… Bojujeme za pokoj, nie robíme to často malicherne, zo svojho úzkeho zorného uhla, zháňame spojencov, ale len preto, aby sme boli silnejší, aby sme zastrašili tých druhých. Hovoríme, píšeme, rečníme o pokoji. Často sa to podobá skôr obviňovaniu, útokom, a teda vojne. Vo svojom vášnivom obhajovaní pokoja používame často čudné zbrane, až po lži. Nakoniec je takmer jasné, že obhajujeme svoje vlastné pozície, a nie pokoj, svoje vlastné záujmy bez ohľadu na pokoj. Takto sa nemôže ísť do nekonečna. Veď pokoj je vec vážna, životne potrebná a je to vec nás všetkých. Pokoj musí vyjadrovať čosi pravdivé, posvätné a priamo Božie vo svete.
Nepokoj je neporiadok a rozvrat, je to chaos, ktorý vnášame do života. Čo nás robí často osobne nepokojnými? Nesplnená povinnosť, pocit viny, nenasýtená hrdosť, dôsledky našej lenivosti. A čo vnáša nepokoj do spoločenstva, do rodiny alebo na pracovisko? Bezohľadnosť jedného, lenivosť druhého, namyslenosť tretieho, karierizmus štvrtého, nezodpovednosť či nenásytnosť ďalších. A čo vnáša nepokoj medzi národy? Túžba vládnuť, snaha podrobiť si slobodu iných, nenásytnosť po zlate a bohatstve iných národov, túžba po blahobyte na úkor iných. Z toho všetkého vznikajú napätia, spory, hádky, konflikty a vojny. Ale toto všetko, všetok tento chaos, rozvrat, všetok tento nepokoj – to je v prvom rade neúcta voči človekovi, neúcta voči svedomiu, je to šliapanie po Božom poriadku vo svete, je to hriech.
Každý nepokoj je ovocím a prejavom hriechu. Preto každý nepokoj sa týka nielen človeka, nielen nás ľudí. Týka sa i Boha. Základom a prameňom nepokoja je teda hriech, urážka Boha.
Kristus urobil pre vec pokoja navždy to najväčšie na svete. Odstránil najhlbší nepokoj nášho srdca – zmieril nás s Bohom. Dal nám silu premáhať hriech. V ňom, v Kristovi máme dosiahnuť pokoj. „V ňom, ktorý je náš pokoj,“ ako hovorí sv. Pavol. On nám svojou smrťou a vzkriesením daruje sám seba, daruje nám Boží život. V ňom sa stávame novými ľuďmi, ktorí vedia, čo značí mať rád druhých ako bratov a čo značí slúžiť týmto bratom.
Pre nás je zdrojom opravdivého pokoja Kristova milosť a Kristova láska. Kto miluje Boha nadovšetko ostatné a kto miluje všetko ostatné v ňom, ten vie, ako sa priblížiť k ľuďom, ten vie, aké sú jeho povinnosti, ten vie zápasiť o Boha a boží poriadok v sebe i okolo seba, ten sa vyhýba hriechu, zdroju všetkého nepokoja.
Takto chápaný pokoj nie je teda vecou jedného dňa. Je to vec celého života. Je to program každého dňa – v rodine, v práci, v súkromí a vo verejnosti, doma i za hranicami.
Takýto pokoj môžu prežívať a šíriť len ľudia dobrej vôle. Ľuďmi dobrej vôle sú pokojamilovní z blahoslavenstva. Zamyslime sa nad tým. Pokojamilovní, o ktorých hovorí Ježiš v blahoslavenstvách, tvorcovia pokoja, šíritelia pokoja vedia, čo je pokoj. Vedia to nielen preto, že premýšľajú o pokoji, že o ňom píšu, že ho bránia, vedia, čo je pokoj, predovšetkým preto, že ho v sebe prežívajú a že ho šíria okolo seba. Sú to takí, ktorí celý svoj život zasvätili pokoju, aby ho prežívali, aby sa pokoj stal atmosférou ich života, aby ukazovali pokoj ako čosi svoje najvlastnejšie, aby ho šírili, ako čosi vzácne, za čo vnútorne trpeli a o čo zápasili. Je to pokoj, ktorý vyzerá ako víťazstvo, ale skladá sa zo zápasov, odpúšťania a z únavy – je to súhrn všetkého, čo je v ich živote dobré, čo vedie k tichu, Čo premáha všetko zlé.
Títo pokojamilovní prinášajú nie svoj vlastný pokoj, ani sa nestali len propagandistami pokoja, lež svojím životom prinášajú a šíria Boží pokoj. Tento Boží pokoj museli najprv sami dosiahnuť, sami sa ním najprv naplnili, sami ho prežívajú, a to prv, než ho začali šíriť a darovať iným. Šíria okolo seba pokoj, ktorý nenadobudli bez zápasov, pokoj, ktorý je ovocím ich viery, výsledkom ich lásky. Nie je to lenivý pokoj, pokoj záhaľky, ani pokoj čírej tolerancie. Šíria pokoj, ktorý je naplnený ozajstnou vierou, ktorý vyjadruje ozajstnú nádej a Boží zákon. Všetko, čo im pomáhalo tvoriť tento pokoj, bolo stále poznačená Božím zmýšľaním. Preto pokojamilovní šíria okolo seba opravdivý a tým i náročný a cenný pokoj.
Pokojamilovní podľa evanjelia nie sú ľudia, ktorí by len chlácholili a lacno upokojovali, ktorí by lacno prehlasovali, že krivé je rovné a že nespravodlivé je nevyhnutnosť. Nie! Pokojamilovní sú opravdiví a preto sú nároční a prichádzajú i s požiadavkami. Objavujú sa medzi nami ako takí, ktorí zápasili, ktorí boli neraz unavení od odporu, čo sa im staval do cesty. Ale stoja teraz medzi nami ako naši bratia, ktorí konečne našli Boží pokoj, taký hlboký a taký veľkorysý, že všetko v sebe zmieruje a že všetko vyvažuje.
Títo pokojamilovní sú rodení bojovníci. Naďalej musia zápasiť s lenivými, vlažnými a s tými, čo neveria v boží pokoj. Ich zápas nikdy nie je dosť tvrdý, aby zodpovedal vážnosti, potrebám a významu Božieho pokoja.
Pokoj, ktorý prežívajú a šíria pokojamilovní, pochádza z ich bezpečného života v Bohu. Týmto verným životom v Bohu prehodnocujú všetky hodnoty sveta. Žijú v Božom pokoji, ktorý prevyšuje všetko a v ktorom sa roztápajú všetky malé a malicherné rozpory z nedorozumenia. Takto prinášajú a šíria Boží pokoj. Cieľ ich zápasu o pokoj spočíva pre nich v Bohu, a nie v tomto svete. To je vec veľmi vážna. Umožňuje im, aby mali stále pred očami, aká veľká a svätá vec je tento pokoj. Zápas o pokoj neslobodno ničím znehodnotiť. Neslobodno zaň skrývať svoje osobné záujmy, ani záujmy skupiny, ba ani záujmy národa. Boží pokoj stojí nad týmto všetkým a objíma všetko a všetkých.
V zápase o tento Boží pokoj neslobodno používať svoje vlastné zbrane a prostriedky. O Boží pokoj treba bojovať božími zbraňami. Aj keď zápas pokojamilovaných vyzerá azda z diaľky ako ich vlastný výkon, nie je to pravda. Boží pokoj sa dá vybojovať len božími zbraňami – vierou, nádejou a najmä láskou. Tieto zbrane nachádzajú pokojamilovní ako všetko, čo nám Boh ponúka – v jeho Synovi. On je náš pokoj. Pokoj sa môže šíriť len v jeho duchu, v duchu evanjelia, v Duchu Svätom, v duchu Ježiša Krista.
Ježiš nám dopomohol k pokoju s Bohom. Tým nám dopomohol aj k pokoju s bratmi. Keď sa pripájame k nemu, keď prežívame tento pokoj a keď ho šírime, stávame sa jeho bratmi a s ním a v ňom sa stávame Božími synmi. A toto označenie ostáva pokojamilovným naveky. Ako veriaci sa usilujme nie o pokoj, založený na rovnováhe zbraní a strachu. Usilujme sa o pokoj, založený na svedomí, na spravodlivosti a na vernosti Bohu.
+Ladislav Franc, Víťaz