Aj keď Rok kňazov už skončil, chceme aj naďalej uverejňovať na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.
Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“
Čím menej dosahovali jeho slová, tým menej šetril seba samého. Cez pôstny čas si po celé dni odopieral akékoľvek jedlo a stále nemilosrdnejšie trápil svoje telo. Čo mal, dával chudobným. Raz ho Arsania videli, ako sa vracia bosý z dušpastierskej cesty. Podaroval svoje hrubé sedliacke topánky akémusi žobrákovi.
Z času na čas sa vo svojej bezradnosti vydal na cestu k staručkému farárovi v Misérieux, ktorému vyžaloval svoje bolesti.
«Som zlý pastier,» vzdychal. «Keby som bol svätým, bol by som schopný obrátiť svoju dedinu. Nehodným však Boh odopiera svoju milosť.»
Otec Ducreux hľadel na svojho spolubrata veľmi znepokojený. Jeho tvár za niekoľko týždňov hrozne zbledla a vycivela a z jeho vpadnutých očí hľadela hlboká bezútešnosť.
«Môj úbohý priateľ,» začal svojím dobrotivým, láskavým hlasom, «všetko beriete príliš vážne. Viem, že v Arse je veľa čo naprávať, ale nie je to horšie ako vo väčšine dedín v kraji Ainy. Nijaký strom nespadne na prvý úder. Majte len trpezlivosť so svojimi ovečkami a predovšetkým majte trpezlivosť sám so sebou a s dobrým Pánom Bohom. Ak budete so sebou takto zachádzať, čoskoro sa úplne zničíte. Naším krížom sú teraz naše neúspechy. Musíme sa spoľahnúť na dobrého Pána Boha a čakať, kedy nám kríž odníme. Zaiste aj v Arse je dosť potešujúcich vecí. Alebo sú tam azda iba zátvrdlivé srdcia?»
«Neviem,» priznal sa Vianney. «Vidím vždy len zlo.»
«To je vaša chyba, milý brat!» odvetil mu starý kňaz. «Len otvorte oči a objavíte aj dobro, ktoré sa, zrejme na ulici nerozťahuje tak ako neresť!»
Úbohému kňazovi prišli na myseľ tieto slová, keď na druhé ráno zavčasu otváral svoj kostol. Pred dverami stál starý sedliak. Bezpochyby bol na ceste na svoje pole, lebo si oprel o múr lopatu a motyku.
«Pozdrav Pán Boh, priateľ môj,» prihovoril sa mu priateľsky farár. «Čo vás privádza tak zavčasu do Božieho domu?»
«Toto je moja najmilšia hodina dňa,» odvetil skoro sedemdesiatročný Ľudovít Chaffangeon. «ldem si pred bohostánok vyprosiť silu pre svoju dennú prácu.»
«A čo hovoríte Pánu Bohu?»
«Nič mu nehovorím,» odvetil starec. «Hľadím na neho a on na mňa!»
Udivený kňaz pozrel na sedliaka, potom mu podal ruku a pevne ju stiskol.
Zdalo sa mu, akoby zázračná sila prúdila zo starcovej ruky do neho. Starcovo slovo však znelo v jeho duši ako nadzemský potešujúci hlas zvonov. Áno, farár z Misérieux mal pravdu. V Arse iste bolo aj veľa dobra, ktoré vo svojej horlivosti doteraz nezbadal.
Okolo poludnia mal milú návštevu. Prišla jeho sestra Margaréta s vdovou Bibostovou.
«Boli sme veľmi ustarostené o vás,» povedala obchodníčka z Ecully, a Margaréta potlačila výkrik, keď videla vychudnutú tvár svojho brata. No Ján ustarostene povedal:
«Ach, moje drahé, zaiste ste hladné po takej dlhej ceste. Bohužiaľ, ja nemám vôbec nič, čím by som vás mohol ponúknuť.» Potom šiel rýchlo do kuchyne a priniesol železný kôš s napolo plesnivými zemiakmi. «To je všetko, čo mám!» povedal nesmelo.
spracoval: M. Magda