Pochádza zo Slovenskej Vsi. Do SVD vstúpil v roku 1996 a vysvätený za kňaza bol v roku 2003 v Nitre. Jeho misijným určením sa stala Bolívia. Tam pôsobí vo farnosti El Alto, vzdialenej od hlavného mesta La Paz asi 20 km. Farnosť je výnimočná svojou nadmorskou výškou 4100 m.n.m.
Stretli sme sa 19. novembra minulého roku, keď ako neznámy kňaz sa zjavil vo dverách našej sakristie s otázkou na nášho duchovného otca Františka, či sa nemôže pridať ako koncelebrant pri slúžení sv. omše. Po sv. omši sme sa zoznámili a ja som ho poprosil o rozhovor. Keďže ho sprevádzali jeho mama a sestra, ponúkol som im miesto na fare v katechetickej miestnosti a vznikol tento rozhovor:
Predstavte sa nám.
Pochádzam zo Slovenskej Vsi, v okrese Kežmarok. Vyrastal som v katolíckej rodine, mám jednu sestru. V tých časoch, ktoré už prešli, teda v komunistických, nebolo možné, aby sme otvorene praktizovali našu vieru, ako mnoho iných rodín na Slovensku. Boli sme tým poznačení. Mamka pracovala v škole ako učiteľka a otec nás tak privádzal do kostola ako deti. Nemohla sa zúčastňovať kvôli práci. A s tým prišli aj ďalšie veci ako napríklad, nemohol som miništrovať, lebo to nebolo vhodné vzhľadom na situáciu. Ale tá túžba tam bola, lebo všetci chlapci aj v kostole, aj moji rovesníci boli miništranti, hrávali sme sa spolu u nás v dedine a stretávali sme sa. Prichádzali k nám saleziáni, ktorí sa nám venovali, nevedeli sme, že boli tajní. Aj vtedajší pán farár sa nám venoval, veľká vďaka jemu, že sme mali naozaj dobrých duchovných otcov. Takýmto spôsobom sme prežívali aj vieru.
Ktorý pán farár?
Pán farár Ondrej Lajči, vtedy bol u nás vo farnosti farárom.
U vás je farnosť?
Áno, farnosť a dve filiálky – Výborná a Vojňany. Pán farár nás povzbudzoval a venoval sa nám, napríklad prvé sväté prijímanie sme nemali spolu s deťmi, ale s pánom farárom sme sa stretli a dostali sme skúšku. A vlastne to prvé sväté prijímanie sme so sestrou spravili v inej farnosti, tam, kde nás ľudia nepoznali. Tak to je zaujímavý zážitok z môjho detstva. Mám dobrý pocit z toho, že aj ľudia, ktorí boli okolo nás, či už to boli naši rodičia, alebo kňazi, chápali nás a podporili v tom základe v detstve.
Prvé, čo som spravil po prevrate bolo, že som išiel za pánom farárom a hovorím mu: „Pán farár, už teraz môžem miništrovať?“ A on mi povedal takú zaujímavú vec: „Ondrej, ty môžeš aj navždy zostať miništrantom.“ Vtedy som sa potešil. Mal som 14 rokov a končil som základnú školu. Potom to už boli mládežnícke aktivity a podobne. Mali sme spevokol, chlapci, dievčatá. Mali sme naše miništranské skupinky, kde sme robili rôzne aktivity, nielen teda byť pri oltári, ale aj iné stretnutia, v prírode a rôzne. To utvrdzuje taký smer, také smerovanie. A neskôr prišli roky, keď sa má človek rozhodnúť, čo ďalej. Bol som vtedy na gymnáziu v poslednom ročníku. Aj keď som trošku váhal, či je to to pravé. Nakoniec som sa rozhodol vstúpiť do Spoločnosti Božieho slova. O misionároch som počul vďaka mojej tete, ktorá je u misijných sestier. Navštevovali sme ju tam mnohokrát, sestričky rozprávali a poznal som to vzhľadom na to, že je množstvo dostupnej literatúry – Misijné hlasy, kalendáre a tak ďalej. Tak som sa prihlásil do Nitry na Kalváriu, tam som bol vo formácii. To len zhruba, lebo to je v prvom rade tajomstvo. Človek si uvedomuje, že za povolaním je mnoho iných ľudí. Lebo byť misionárom znamená byť poslaný z nejakej komunity, z nejakej lokálnej cirkvi ísť pomáhať inej lokálnej cirkvi, to je vlastne to misijné povolanie. No a za tým mojím misijným povolaním je určite množstvo ľudí, ktorí sa za mňa modlí. Ja si spomeniem aj na ľudí, ktorí už zomreli a ktorí mi vždy hovorili: „Ondrej, ja sa modlím za teda, ja na teba pamätám…“ To je povzbudenie a duchovný základ pre povolanie.
Pri formácii si vyberáte konkrétnu lokalitu, kde by ste chceli v budúcnosti pôsobiť? Vieme, že momentálne pôsobíte v Bolívii, prečo práve tam?
Počas formácie majú seminaristi jasné v tom, že sa formujú ako misionári, že odídeme a necháme tu naše rodiny a spoločenstvá a že pôjdeme na iný kontinent do inej cirkevnej skutočnosti. Človek si môže navrhnúť tri miesta, kde by chcel, alebo si myslí, kde by mohol pôsobiť. Treba brať na vedomie zdravotný stav, jazykové znalosti, alebo osobné dary, napríklad ten, ktorý chce ísť do Číny, musí byť nadaný na jazyky. To sú osobné rozlišovania za pomoci našich formátorov v seminári. Myslel som si, že by som chcel ísť do Latinskej Ameriky, lebo sa mi pozdávala, aj jazyk ma priťahoval, že by som sa to mohol naučiť bez väčších problémov, aj ich samotná kultúra indiánska, juhoamerická. To ma priťahovalo, poznal som to aj z rozprávania, napríklad pátra Bernarda Kujha, ktorý je jedným z našich najstarších misionárov, verbistov, ktorý je na misiách. Keď prichádzal na dovolenku, rozprával nám, ako je tam a to človek vníma iným spôsobom. Potom aj rehoľné sestry, ktoré išli do misií a boli na dovolenkách, nám rozprávali tiež. Musím sa priznať, že tiež ma priťahovalo Rusko, ale nakoniec boli z toho tie tri moje možnosti. Ja som taký nenásilný, tak som si to rozšíril potom, nielen tri, ale bolo ich šesť alebo sedem – Bolívia, Paraguaj z tej juhoamerickej časti a vzhľadom na to, že vo svete bola veľká potreba ísť do Afriky, tak nás aj k tomu pozývali, aby sme mysleli na to, že Afrika je veľmi núdzová v zmysle povolaní, tak som si dal všetky francúzky hovoriace africké krajiny. A to sú tuším štyri, alebo päť. Bolo tam Togo, Benín, Kongo, Zair, Madagaskar. Nakoniec po predstavení z generalátu z Ríma už rozhodli podľa potrieb, prišlo rozhodnutie – Bolívia. Potešil som sa, lebo to bolo medzi krajinami, ktoré som napísal.
Prišli ste teda do Bolívie. Čo vám ako prvé udrelo do očí, čo vás oslovilo?
Veľmi dobre si na to spomínam, lebo páter Kujha ma prišiel prevziať na letisko s ďalším spolubratom verbistom, Poliakom pátrom Kazimírom. Keď som cestoval z letiska do našej farnosti, kde som mal byť prvé mesiace, tak som si uvedomil, aké je to všetko iné. Pôsobilo to na mňa zvláštne. V prvom rade to bola veľká chudoba, tie domy a ulice, všetko mi pripadalo také zimprovizované, na druhej strane ma to nevyľakalo, ale skôr ma to povzbudilo. A povedal som si, že sa musí stať mojím domovom, lebo tu budem hlásať evanjelium.
Ako ste sa adaptovali do miestnej klímy, bolo to ťažké?
Prišiel som do Kočebanby, tam je príjemná klíma. Najprv som sa učil španielčinu. Nevedel som ani pol slova, aj keď som povedal, že ma ten jazyk priťahoval. Tam som navštevoval školu, kde som sa učil jazyk.
Tam je vaša provincia?
V Bolívii máme régiu, to je ako provincia, naša verbistická organizácia.
Koľko misionárov tam pôsobí?
Verbistov je tam 26 – 30 ľudí, lebo prichádzajú k nám na určitý čas aj seminaristi. V Bolívii sme v Kočabanbe, tam máme formačný dom a farnosť. Sme v Labás, je to kraj, a potom v meste Lalte, tam, kde som pôsobil. Potom v Batalas i Lacha, to sú ďalšie dve farnosti a ešte potom v Korypate, to je taká vidiecka farnosť. Ďalšie farnosti sú v Santa Cruis a ďalšie dve v San Migel de Velasco a San Ignasio de Velasco. To sú polovidiecke farnosti, skôr menšie mestečká.
Štýl života je tam vidiecky.
Takže vy teraz máte farnosť?
Pôsobil som vo farnosti v Lalte 7 rokov ako správca farnosti.
Nie je to náročné? Spomínam to preto, lebo som takmer v dennom kontakte s pátrom Mirkom Forišom, ktorý pôsobí v Sankt Peterburgu. Z jeho rozprávania viem o mnohých misonárskych starostiach. Aspoň v Rusku je problém s kostolmi, ktoré majú nevysporiadané pozemky a vlastnícke práva. Máte aj vy podobné problémy?
Áno, je to to isté. V celej Latinskej Amerike a aj v Bolívii bola dohoda medzi vládami a cirkvou. Preto ani nebol dôvod dávať do poriadku papiere a veci a bolo to, tak povediac, uznané, že je to cirkevné. Ale v roku 2005 sa zmenila vláda, pri moci sú socialisti, a sú tam proticirkevné nálady, tam sa začínajú aj problémy s tými nevysporiadanými vecami.
Keď sa povie Bolívia, často má človek asociáciu k drogám. Stretávate sa s tým, zasahuje to do života cirkvi, alebo bežných jednoduchých ľudí?
To je komplexná situácia, čo sa týka koky. Práve farnosť Korypata patrí do oblasti, kde sa pestuje koka, hovorí sa tomu kokaléros. Koka je rastlina, ktorú ešte za čias Inkov používali na mnohé účely. Bola to pre nich posvätná rastlina. Jednak na prekonávanie problémov súvisiacich s nadmorskou výškou, tým že viac okysličuje organizmus, lebo celé to územie sa pohybuje medzi výškou 3 800 – 4 100 m.n. Niektoré vidiecke komunity majú nadmorskú výšku okolo 5000, viac tráviacich problémov. Brali to tak, že koka bola ich bratom, alebo sestrou, zvlášť, keď im pomáhala. Ale problém s kokou nastal až v novodobej histórii Bolívie, keď sa zistilo, že koka má aj drogové účinky a dá sa z nej získať látka kokaín.
V súčasnosti sa naďalej koka pestuje, ale hlavne na kultúrne účely. Indiáni, tí Eimarovia, alebo aj Kecuánci, pri každom stretnutí je prítomná aj koka. Žujú šťavu z koky, nemá to nejakú zvláštnu chuť, je to horkasté. Napríklad, keď prichádzajú návštevy z Európy, alebo odinakiaľ a keď majú prvý problém s nadmorskou výškou, napríklad bolesti hlavy, zrýchlený tep, potenie, tak sa im varí kokový čaj a pomáha to .
Ale ďalšia výroba a spracovávanie je zakázané, sleduje sa, sú za to veľké tresty. Mnohí sa dali na tento výnosný obchod. Na prvom mieste v Latinskej Amerike je Columbia, je to nekontrolované. Medzi krajiny, odkiaľ pochádza kokaín, sa radí aj Bolívia. Občas objaví polícia nejakú tajnú fabriku na kokaín, keď sa trebárs susedia sťažujú na pach spracovávania koky vo vzduchu, pretože oni to najprv kvasia… Nepoznám proces výroby. Je to pre mnohých návod, ako sa stať rýchlo bohatým, je to prepojené s mafiou. Pretože všetko dobré človek môže zneužiť.
pokračovanie v budúcom čísle
pripravili: M. Magda a M. Gondová