Chrám Boží – symbol Cirkvi, Kristovho mystického Tela


Milovaní bratia a sestry,
chrám je vždy domom modlitby a bránou do neba, vidíme len vonkajšok chrámu a predsa to, čo chrám oživuje, to je eucharistia – živý Kristus a zároveň aj veriaci Boží ľud, tajomné Kristovo telo. A tak aj pri pohľade na tento chrám nám ten vonkajší pohľad mnohé veci ukrýva, teda nevidíme tie hlboké základy, na ktorých stojí tento chrám. Nevidíme množstvo tehál, ktoré sú schované. A na tejto stavbe všetko je potrebné, aj tá posledná tehla, aby tento chrám držal pospolu, aby mal svoj vzhľad.

A takto môžeme povedať aj o nás veriacich – každý je potrebný v cirkvi. Pri pohľade dnes na cirkev často vidíme kňaza. Keď sa povie cirkev, hneď sa myslí na kňaza, na rehoľné spoločenstvo, ale cirkev – to sú všetci pokrstení. A tak vlastne tu treba vidieť práve veriaci Boží ľud, ktorý vytvára toto tajomné telo Krista a tento ľud spoločne putuje do prisľúbenej zeme – do večnosti, do neba, do nového Jeruzalema. A tak vlastne musíme tu vidieť v cirkvi tie základy, na ktorých všetko stojí a to dnes Kristus neviditeľný, ktorý bol prítomný vo fyzickom tele. Tridsať rokov na tejto zemi a znovu ten istý Kristus viditeľný v Eucharistii a prítomný v cirkvi, vo svojom Duchu Svätom. Všetci sme potrební v tejto cirkvi, aj tí, o ktorých často nevieme a ktorí posväcujú jednotlivé farnosti, našu cirkev. To sú vaše modlitby, obety, to sú mnohí trpiaci ľudia, aj tí, ktorí dnes tu nemôžu byť s nami, lebo sú chorí a obetujú sa za túto miestnu partikulárnu cirkev, za farnosť a obetujú sa za celú cirkev.

Keď tak pozrieme do dejín, či už Starého zákona, do starej Zmluvy, alebo pozrieme do Nového zákona, vždy človek vyhľadával miesto, kde sa posväcoval. V Starom zákone to boli tie chrámy, hlavný chrám v Jeruzaleme, kde ľud putoval. Každý veriaci žid aspoň raz v roku putoval do hlavného chrámu v Jeruzaleme a ľud staral sa o tento chrám, videl aj zničený tento chrám, jeden i druhý. Teda ľud, keď sa vrátil, či už zo zajatia babylonského, asýrskeho, začal budovať chrám. Vieme, že boli aj také časy, keď ľud prv si budoval dom a Boh vzbudzoval cez prorokov túžbu v človeku, aby budoval aj svoj chrám. Prorok Ageus takto napomínal židov, že ešte neprišiel čas budovať chrám, lebo dostavbu chrámu stále odkladali a už prišiel čas stavať vaše domy, ktoré si poobkladali a na chrám nemysleli.

A tak začali budovať tento chrám. Aj v Novom zákone, keď Kristus zomieral na kríži, tam sa rodí tajomne cirkev, teda poznáme to, keď Kristus zveruje svoju Matku Máriu Jánovi: „Hľa, tvoja Matka! Hľa, tvoj syn!“ hovorí Márii. A tu sa zrodila cirkev z Kristovho otvoreného boku. Kristus nemal žiadnych súrodencov a preto zveril svoju matku Jánovi, apoštolovi a tak vlastne tu sa rodí cirkev. V tom Kristus dokonáva svoju obetu, ktorá je otvorená až do dnešného dňa. Kristus sa znovu obetuje a v tom sa chrámová opona roztrhne napoly. Starozákonné obety sú ukončené a tento starozákonný chrám je symbolom, že už prestala táto obeta a Kristus sa obetuje v novozákonnom chráme, v cirkvi spolu so svojím ľudom.

Aj naši predkovia vždy, keď sa vracali po tureckých tatárskych vpádoch na miesto, kde žili a po svojich domoch našli len zrúcaniny, vtedy začali budovať chrámy. A okolo tohto chrámu začali budovať aj svoje domy. Teda po týchto vpádoch, keď im zostalo len rumovisko, popol, s radosťou sa pustili do stavby chrámu. A chrám bol pre nich požehnaním, teda srdcom každej obce, mesta bol a je chrám. A tak, bratia a sestry, aj my dnes možno v duchu spomíname na mnohých, ktorí budovali tento chrám. Vy, ktorí sa ešte pamätáte, ako tento chrám rástol, ako sa ťažko tento chrám budoval, v ťažkých časoch, ktoré neboli naklonené veriacemu človekovi a vlastne aj tí, čo budovali, ani nevedeli, či sa skutočne tu bude sláviť svätá omša. Keď sa stali často terčom posmechu: „Len budujte, bude to kinosála.“ Ale Boh požehnal prácu veriaceho ľudu, teda aj mnohí hovoria, že s veľkou pomocou svätého Jozefa, robotníka.

Takto bolo už v prvých okamihoch, keď vtedy pán Ungvarský, ktorého si pamätám ako staručkého kurátora, položil na akúsi stodolu tu pri kostole obrázok a povedal: „Keď svätý Jozef pomôže vybudovať tento chrám, on bude v ňom patrónom.“ A tak boli to ťažké časy, ale tu bola veľká viera Božieho ľudu, že človek koná, ale Boh požehnáva. A tak vlastne dnes ďakujeme Bohu, že tento chrám naplňujú veriaci, že nie je prázdny, lebo chrám bez veriaceho Božieho ľudu často pustne. Ale skôr, ako chrám spustne, už dávno boli zničené ľudské charaktery. Skôr ako sa zbúral chrám, už dávno v ňom padla farnosť, ale aj ľudia, vrhli sa do poroby a tak chrám je vždy miestom, ktorý pozdvihuje človeka k výšinám. Teda takto aj veríme vo svojej cirkvi, kde patríme do tajomného Kristovho tela. Cirkev, hoci bola zrodená z Kristovho boku, bola zrodená na Turíce, kedy slávime narodenie Cirkvi. Vtedy, keď Ježiš povedal apoštolom: „Choďte a učte všetky národy.“ A Pán Ježiš si povolal za apoštolov v prvom rade členov vyvoleného národa. Ale tam, pri zoslaní Ducha svätého, boli aj pohania, ľudia z mnohých národov a tak Kristus ukázal, že cirkev nepatrí nijakému národu. Cirkev je univerzálna zo všetkých národov, je duchovná. Tak si Kristus vybudoval cirkev nie na jednom národe, ale na všetkých národoch je hmotná, fyzická. Teda tvoria ju ľudia pokrstení a je duchovná, zložená zo všetkých národov sveta.

Kristus je hlava tejto cirkvi a my sme údy. Keď hlava trpí, trpia aj údy. Teda cirkev je tajomné telo, kde sme všetci pospájaní na základe testu a kde všetci vytvárame spoločenstvo a podľa toho, ako žijeme, tak žije aj cirkev. Nemôžeme povedať, že cirkev je zlá, alebo je znesvätená, to nie je pravda. Lebo cirkev je svätá, to posvätenie dáva Kristus, stále túto cirkev posväcuje. Ale že sa nám niekedy javí ako hriešna, to sme my ľudia hriešni, ktorí nevidíme svoj hriech. Cirkev a Kristus tento hriech ničí, oslobodzuje človeka od hriechu vo sviatosti pokánia. A dáva človeku svoje telo, aby sa človek vyliečil zo svojich rán po hriechu. A tak cirkev vždy zostane svätou, môže ju niekto znesvätiť, ale cirkev je vždy svätá, lebo ju posväcuje Kristus.

A tak vlastne v cirkvi ako údy prežívame všetko, svoje radosti, ťažkosti, tu naberáme oduševnenie do života a tak vlastne aj tým za tých päťdesiat rokov trvania tohto chrámu. Prv bol len posvätený, potom neskôr konsekrovaný. Tu vlastne ste prežili všetky svoje radosti života. Tu ste prichádzali so svojimi deťmi, tu ste ich dali pokrstiť, dnes už sú mnohí dospelí. Tu v tomto chráme ste sa sobášili a tu aj v duchu slov „radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi“ ste sa lúčili so svojimi príbuznými, so svojimi priateľmi, so svojimi známymi farníkmi nie navždy, ale na určitý čas.

V tomto chráme, kde sa zhromažďujeme ako živá Kristova cirkev, živé údy Kristovho tela, vlastne tu prežívame svoje radosti, svoje žiale, tu dostávame chuť do ďalšieho života. Kristus nazval cirkev svojou nevestou, lebo dáva život za svoju cirkev, teda Kristus hlava je ženích. A to telo cirkev to je Kristova nevesta. Takto Kristus sa stará o svoju cirkev až do konca sveta. Chrám je vždy miestom modlitby, kde sa veriaci Boží ľud zhromažďoval. Aj v čase vojen, vtedy, keď to boli vojny medzinárodné, alebo vojny medzi jednotlivými mestami, vždy Boží ľud, keď ušiel do chrámu, tu nachádzal azyl. Teda tu sa nesmelo bojovať, tu človek nachádzal opravdivý pokoj. V Božom chráme našiel človek odpustenie, teda ľudia nie tak začali si rozumieť, odpúšťať, že si povedali: „Ty si mi ublížil, ale ja ti odpúšťam“, to tak nebolo. Človek bol vždy skôr človekom nakloneným k barbarstvu – oko za oko, zub za zub. Ale veriaci človek takto povedal: „Sme na posvätnom mieste, odpúšťam ti, lebo aj Boh odpúšťa nám.“

Drahí bratia a sestry, musíme dnes uznať všetko, čo Kristus priniesol cez svoju cirkev do jednotlivých národov, kde ľudia prestali sa voči sebe správať ako vlk k vlkovi. A tak aj vy majte v úcte tento Boží chrám, milujte tento chrám, nech je pre vás živým miestom, kde sa človek stretáva so svojím Bohom.

Edita Steinová, židovka, ktorá konvertovala na katolícku cirkev, čo niesla do svojho života a teda videla jediný obraz v chráme, kde bola ako študentka so svojou priateľkou. Videla jednu starenku, ktorá kľačala v lavici a veľmi vrúcne sa modlila. A Edite zostal tento obraz v očiach a pochopila, že tento chrám je iný ako synagóga, že v tomto chráme, kde sa ľudia modlia na kolenách, žije živý Boh, v Eucharistii v bohostánku. A to bola pohnútka, že našla Boha, toho, ktorého hľadala na svojich štúdiách.

Bratia a sestry, chrám je vždy miestom posvätenia, preto keď ideme do Božieho chrámu, obliekame si nové šaty, nie aby nás ľudia videli, ale cítime, že tu sa koná zvláštne mystérium, že tu prichádza Boh a my sa odievame nielen cez vonkajšok, cez šaty, ale do Kristovho odevu, meníme svoje vnútro. Meníme samých seba s Božou pomocou. Už keď ideme do chrámu, už cez ulicu svedčíme o tom, že sa tu niečo deje, že Kristus prichádza na oltár a už cesta do chrámu je svedectvom našej viery. Aj to je povzbudenie, keď ľudia prechádzajú cez jednotlivé obce a vidia, ako sa veriaci ponáhľajú do Božieho chrámu nielen v nedeľu, ale aj vo všedný deň.

„Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane.“ Tento chrám je nový, vždy na ňom bolo mnoho práce, teda každý kňaz sa snažil tu prispieť niečím, aby sme sa tu dobre cítili. Aj terajší duchovný otec za svojho pôsobenia snažil sa obnoviť tento chrám. Nie preto, aby sme mu ukázali, že na to máme, ale preto, že cítime, že Bohu patrí to najcennejšie, čo človek má najradšej a čoho sa vzdáva, to dáva Bohu. A preto tento chrám je možno taký útulný, lebo vo svojom živote okrem všetkého iného hľadáme v prvom rade Boha a vieru, ktorú sme dostali do vienka po svojich predkoch.

V Anglicku na pobreží stál chrám. Keď prišiel veľký hurikán, tento chrám padol. Jeden dôstojník sa prišiel opýtať, kedy sa bude stavať tento chrám. Kňaz, ktorý tam pôsobil, začal hovoriť o biede tohto ľudu a týmto chcel povedať, že ľud je veľmi biedny a nedokáže postaviť tento chrám. A dôstojník povedal: „Keď vy nepostavíte tento chrám, postaví tento chrám vojsko.“ Kňaz sa čudoval, ako je to možné, že vojsko postaví tento chrám v takejto malej obci a dôstojník hovorí: „Tento chrám sa nachádza na mnohých vojenských mapách, je to bod, podľa ktorého sa riadia lode siedmich morí. Tento znak je potrebný a preto chrám bude postavený. Teda, aby sa vojenské lode mohli orientovať.“

Bratia a sestry, aký je potrebný bod i ten chrám, podľa ktorého sa orientuje vojsko i jeho námorné lode. Možno si pamätáte ruiny chrámu v Richnave, keď bol front. Vtedy Nemci vyhodili tento chrám do povetria, lebo to bol znak, ktorým sa orientovali vojská a preto bol tento chrám zničený. A potom dlhé desaťročie tohto chrámu tam nebolo nič, len ruiny. Až v roku 1968 začali aj oni budovať chrám. Tam, kde chýba chrám, tam sa ľudia vzďaľujú od svojho Boha i sami od seba navzájom. Aj v jednom ruskom filme s názvom Pokánie. Tento film končí jednou vetou: „Načo je taká cesta, ktorá nevedie do chrámu.“ Lebo pútnik hľadal chrám, ale tento chrám už nestál.
Nuž, milí bratia a sestry, prajem vám, aby ste sa v tomto Božom chráme stále s radosťou zhromažďovali, aby tento chrám bol vždy miestom živého Boha, kde Boh prebýva. A miestom, kde sa ľudia posväcujú a tento chrám nie je prázdny.

Amen.

ThDr. Ján Kundrík, PhD., farár v Tisovci

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.