EXERCÍCIE (XXVII. časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.


Apoštoli boli po mnohých Ježišových príhovoroch nadšení jeho slovami. Ešte viac ich oduševnili jeho zázračné činy, ktoré robil pred ich očami. Ale Ježiš vedel, aké je jeho poslanie – prišiel položiť život za svojich priateľov a má zomrieť za všetkých „na odpustenie hriechov“, Ježiš je Baránok boží, ktorý sníma hriechy sveta.

Ježiš v každej chvíli života stál preto zoči-voči svojmu budúcemu utrpeniu. Ako vovádzal do tejto perspektívy svojich žiakov a ako ich pripravoval na budúce udalosti? Jeho budúce utrpenie malo byť strašnou skúškou aj pre žiakov, ktorých pozval, aby žili v jeho blízkosti a priateľstve, ktorí boli svedkami jeho rečí i jeho zázrakov a ktorí uverili, že je Mesiáš.

Vieme, ako Ježiš pripravoval na svoje utrpenie Matku. Pripravoval ju oddávna a dal jej prežiť hodinu odlúčenia dávno pred Golgotou. V dvanástich rokoch sa od nej vzdialil a celé tri dni ju nechal v neistote. Evanjelium nám naznačuje slovami, z ktorých cítiť ešte chvenie, že pre Pannu Máriu to nebola neškodná udalosť alebo malý zážitok. Cítila to ako otras. Prečo si nám to urobil?…

Na túto úzkosť Ježiš odpovedá a podáva tajomné vysvetlenie: „Nevedeli ste, že mám byť v dome môjho Otca?“ (Lk 2, 49). Matka neporozumela týmto slovám, ale o toľko vrúcnejšie ich zachovávala v srdci. Možno tušila, že celý jej budúci údel je zahrnutý do týchto slov, že tieto slová vopred určujú budúce dejiny jej vzťahov k Synovi.

Ježiš pri nájdení v chráme vyslovil akýsi pevný a absolútny základ budúcich vzťahov a budúcich obetí Matky. Nevyslovil poľutovanie, ani sa neospravedlnil. A predsa Panna Mária sa nepostavila proti jeho slovu ako neskôr Peter. Nepoložila viac nijakú otázku. Prijala svoj žiaľ, a možno nejasne tušila, že je to len začiatok, že prídu ešte iné žiale – krutejšie. Takto sa v nej postupne utváral postoj, ktorý naplno zaujala na Kalvárii.

S apoštolmi to bolo ináč. Prípad Panny Márie bol výnimočný a jediný. Ona bola celkom vtiahnutá do tajomstva Ježišovho príchodu a poslania. Bola na to pripravená – bola „milosti plná“. To aby všetko obetovala s ním. Mala osobitné vnútorné svetlo a silu, aby chápala tragickú hodinu Getseman a Golgoty. Od Simeonovej predpovede sa celý jej život rozvíjal v znamení veľkej budúcej skúšky utrpením. Roky a roky sa v nej rozvíjala ochota a odhodlanie pre budúcu krížovú cestu.

Takto to bolo s Matkou, s ktorou Ježiš žil tridsať rokov. Pre prípravu apoštolov mal Ježiš len málo času, príliš málo času na toľko úloh. Jeho verejný život nemal trvať dlhšie ako necelé tri roky. Necelé tri roky! Prv, než mohol Ježiš hovoriť apoštolom o svojom budúcom utrpení, musel ich oboznámiť so svojimi myšlienkami, so svojou náukou, so svojim poslaním, so svojou osobou. Toľko úloh na trojročný seminár! Čo prv? Najprv im predkladal svoje myšlienky, svoju náuku. Potom im zjavoval postupne sám seba. Obidvoje, svoju náuku i svoje Božie synovstvo – dotvrdzoval svojimi činmi, uzdraveniami, zázrakmi. Až potom im mohol začať hovoriť o tom, čo mal stále na mysli – o svojich budúcich utrpeniach. Apoštoli si v takom krátkom čase aj tak nevedeli osvojiť túto úplne novú perspektívu. Taký mocný a bude trpieť!

I keď apoštoli nechápali Ježišove slová o utrpení, On sa znova k tomu vracal. I keď teraz nechápali, že by jeho život mohol byť takto násilne pretrhnutý, On sledoval iný cieľ: po jeho smrti sa im všetko rozjasní, začnú chápať zmysel všetkých udalostí a budú z toho vyvodzovať závery a dôsledky pre svoj život a pre svoje poslanie. Preto im všetko dôkladne chcel vopred povedať.

Panna Mária mala byť zrelá pre spoločné utrpenie pod krížom. Pod krížom sa zavŕšilo jej podstatné poslanie Matky. Jej poslanie začalo podstatne Zvestovaním. Dokončilo sa na Golgote. Apoštoli neboli vo chvíli ukrižovania ešte duchovne zrelí. Rozutekali sa. Dozreli až neskôr. Aj ich poslanie sa začalo až neskôr. „Pošlem vám Ducha Povzbuditeľa…“, „Iďte a učte…“ Ich úloha sa začala až po zoslaní Ducha svätého. Vtedy dorástli na neohrozených poslov vzkrieseného Krista. Ale Ježiš ich chystal na všetko vopred. I keď nechápali jeho predpovede o budúcom utrpení, hovoril im o všetkom podstatnom, čo ho čaká, aby mohli pochopiť všetko neskôr – „až sa to stane.“

Keď Ježiš prvý raz predpovedá apoštolom svoje utrpenie a smrť, šok je prudký. Ježiš hovorí o svojom utrpení po tom, čo Peter vyznal vieru na ceste do Cézarey Filipovej. Na otázku: „A za koho ma považujete vy?“ hlava apoštolov odpovedá menom všetkých: „Ty si Kristus! Syn Boha živého!“ Ježiš blahoželá Petrovi k tomuto vyznaniu z vnuknutia Božieho: „Blažený si, Šimon, syn Jonášov…“

Cieľ, ktorý Ježiš oddávna sledoval s apoštolmi, je dosiahnutý. Učeníci uverili a veria a sú presvedčení, že Ježiš je očakávaná postava dejín – Mesiáš a Syn Boží. Toto je veľmi vážna udalosť. Ale je to len prvá etapa cesty. Kým neprešli túto prvú etapu, Ježiš im nemohol zjavovať ďalšie veci, lebo by naskrz neboli nič chápali. Najprv sa museli utvrdiť v tom, že Ježiš je skutočne jediný Očakávaný, Poslaný Záchranca – len potom im mohol hovoriť o Mesiášovi trpiacom.


Keď už učeníci uverili v jeho poslanie, musel Ježiš ísť nevyhnutne ďalej a naznačiť im presnejšie, ako splní svoje mesiánske poslanie. Utrpenie a smrť nebudú v jeho živote čímsi vedľajším. Jeho utrpenie a smrť bude čosi podstatné. Lebo práve cez jeho utrpenie a smrť budú ľudia definitívne zachránení. Nestačí, aby jeho apoštoli uverili v Mesiáša a Syna Božieho. Musia veriť v Krista ukrižovaného, v muža bolesti, musia veriť v zachraňujúcu cenu jeho utrpenia a smrti. Preto, len čo Ježiš blahoželal Petrovi k vyznaniu viery, začína odkrývať nové veci. „Odvtedy začal Ježiš poučovať svojich učeníkov, že mu treba ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť…“ (Mt 16,21).

Ježiš je priamy a otvorený. Svätý Marek nám dáva tušiť, aký dojem vyvolal u apoštolov táto krutá priamosť jeho reči: „Hovoril im to otvorene“ (Mk 8,31). Akoby touto otvorenosťou boli prekvapení a akoby boli čakali, že tieto veci by mali ostať v prítmí a skryté. Krátko predtým apoštoli počuli vyznanie viery v Ježiša a pochvalu za to. Teraz počúvali prvý oznam o katastrofe, ktorá sa mala privaliť na Ježiša. To bolo prekvapenie, zarážajúce dych. Či si židia nepredstavovali príchod Mesiáša skôr ako slávny príchod? A naraz Kristus predkladá apoštolom úplne iný obraz o tejto udalosti: „Syn človeka bude musieť mnoho trpieť, starší z ľudu, veľkňazi a zákonníci ho zavrú a zabijú, ale po troch dňoch vstane z mrtvých“ (Mk 8, 32).

Takýto osud úplne protirečil idey, ktorú si apoštoli robili o príchode a ustanovení nového Kráľovstva – niekoľkokrát sa dokonca hádali, kto z nich zaujme v ňom prvé miesto. Chápali ho ako pozemský štát.

Peter, ktorý pod Božím vedením jasne spoznal Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna pochopil, že Ježišova predpoveď o utrpení a smrti je neslýchané, vážne a neuveriteľne dôležité. Nemohol zniesť hrôzu tejto myšlienky. Majú sa v ňom zrútiť všetky sny o mesiánskom víťazstve?

Odvážne slová, ktorými Ježiš upozornil apoštolov na svoje budúce utrpenie, chápe Peter azda ako ústupok chvíľkovej slabosti o znechutenia. Farizeji sú tu naozaj ako ustavičná hrozba. Peter si myslí, že Ježiš na chvíľu podľahol tomuto tlaku. Preto Peter chápe Ježišovo slovo „treba mi trpieť“ nie ako vyjadrujúce vážnosť Božieho podujatia zachrániť svet, lež ako chvíľkovú depresiu a ako fatalizmus, pred ktorým sa kapituluje. Peter myslí, že Ježiš sa dal na chvíľu ovplyvniť nepriateľstvom, ktoré ho obklopuje a že na chvíľu stratil dôveru v dobrý výsledok svojho zápasu. Peter sa nechce zúčastniť na takomto ústupe. Nechce utrpenie, ani porážku, no nadovšetko nechce smrť. Peter myslí, že prišla chvíľa, aby použil svoje postavenie vodcu medzi apoštolmi. Nazdáva sa, že je vhodnejšie zavolať Ježiša nabok, aby mu mohol povedať otvorenejšie a aby nemusel zaťahovať ostatných do debaty. Hovorí energickým tónom, ktorý prezrádza jeho nevôľu, ale súčasne by veľmi chcel povzbudiť Ježiša a vrátiť mu silu, lebo ho považuje za znechuteného a ubitého ustavičným zápasom s farizejmi.

Evanjelisti hovoria, že Peter začal Ježišovi „dohovárať“: „Bože uchovaj!“ hovorí Peter. Je to výraz, ktorým dáva najavo, že v udalostiach utrpenia, ktoré spomenul Ježiš, Peter vidí trest a kliatbu, ktorým sa treba vyhnúť za každú cenu. „To sa ti nesmie stať!“ Hovoril to s istotou, s ktorou pred chvíľkou vyznal, že Ježiš je Mesiáš a Syn Boží. Ak je Ježiš Mesiáš, ku nijakej katastrofe nemôže dôjsť! Takto sa pred Petrovým zrakom rozptýlili mračná, ktoré na chvíľu zastreli obzor. No nič z toho sa nestane! Mesiáš nezomrie!

Odpoveď Kristova je najprudkejšia, akú poznáme: „Odíď mi z očí! Pokušiteľ. Si mi na pohoršenie. Lebo nemáš zmysel pre veci Božie, lež iba pre ľudské.“ V hlase a slove svojho žiaka spoznal Ježiš starého protivníka, ktorý ho už na púšti na začiatku verejného pôsobenia chcel odvrátiť od veľkej cesty záchrany ľudí, od poslušnosti voči Otcovi až po posledný dych, a ktorý ho chcel zviesť na ľahkú cestu triumfov cez oslepujúce zázraky. Peter netušil, že sa stal nástrojom a hračkou tohto Ježišovho nepriateľa. Ale Ježiš odhaľuje nový pokus svojho nepriateľa. V tejto veci nesmie zostať nič nejasné! Peter vzal Ježiša nabok, ale Ježiš sa vracia k apoštolom a pozerá na všetkých vo chvíli, keď prudko odpovedá Petrovi.

Môžeme si predstaviť spokojne, že za touto malou hŕstkou žiakov Ježiš hovorí všetkým budúcim generáciám veriacich. Hovorí všetkým a pre všetkých o slabých chvíľach, keď na nich príde pokušenie a oni budú snívať o kresťanstve bez kríža, keď budú snívať o ľahkom náboženstve, kde by nebolo treba trpieť a obetovať. Ježiš hovorí všetkým, ktorí si budú predstavovať harmonickú lásku, lásku plnú pohody, bez bolesti, skúšok a obetí, Ježiš nehovorí len to, že takýto sen je utópia. Hovorí, že tento sen pochádza od Božieho nepriateľa a treba ho rázne odmietnuť ako vnuknutie Satanove: „Odíď odo mňa, Satan!“ Kto neprijíma kríž, nech ide so Satanom.

Uvedomme si, že i Petrov protest bol pre Ježiša skutočným pokušením. Ježiš mal osobitne rád tohto apoštola, ktorého si vybral, aby raz viedol jeho Cirkev. Ježiš vedel, že Peter zakročil z lásky, aby ho odvrátil od žalostného konca. V Petrových slovách „to sa ti nestane“ Ježiš spoznal oddanosť, ktoré túži uchrániť ho pred všetkým nešťastím. Ale hovorí Petrovi: „Si mi na pohoršenie“ – si mi kameňom úrazu. Je to kameň, balvan, ktorý mu zle chápaná láska vovalila do cesty. Bolo by treba povedať, že je to zlá láska. Pretože ak chce láska odvrátiť od kríža, riskuje zvrátiť k egoizmu. Opravdivá láska, tá, ktorá pochádza od Boha a nie od ľudí, ide cestou obetí!

Touto udalosťou, takou prudkou, nám Ježiš ukazuje, kde sa aj v dnešnom živote nachádza kameň úrazu. Tento kameň úrazu je na ceste, ktorá vedie ku krížu. Tento kameň úrazu pochádza z falošnej lásky a z temného egoizmu. Rozplynie sa len pod dotykom lásky čistej, pochádzajúcej od (z) Boha, ktorá vie, že musí obetovať.

Touto očistou lásky musí ako prvý“ zo všetkých kresťanov prejsť prvý veriaci – Šimon Peter. Verí v Ježiša a má ho rád. Ale neverí ešte v Ježiša trpiaceho, ani ho ako trpiaceho nezačal ešte milovať. Peter, ktorý sa má stať skalou Cirkvi, je v tejto chvíli ešte skalou – kameňom úrazu. Skalou Cirkvi sa stane až vtedy, keď prijme Kristovo utrpenie a keď pochopí význam a hodnotu tohto utrpenia, aby tak bol ochotný zúčastniť sa raz na utrpení svojho Majstra. Veď o nejaký čas dostane poverenie a moc viesť Cirkev – „Pas moje ovce“ – spolu s oznámením svojho mučeníctva: „Keď zostarneš, vystrieš ruky, o iný ťa opáše a povedie ťa, kam sa ti nebude chcieť…“ (Jn 21, 18).

+ Ladislav Franc, duchovný otec

Toto je noc


„Toto je noc, ktorá dnes na celej zemi veriacich v Krista

vymaňuje z neprávosti sveta a z otroctva hriechu,

vracia im Božiu milosť

a vovádza ich do spoločenstva svätých.

Toto je noc, v ktorej Kristus rozlámal

okovy smrti a víťazne vstal z hrobu.

Aká nesmierna je voči nám tvoja dobrota, Otče,

aká nevyspytateľná je tvoja láska!

Aby si vykúpil otroka,

vydal si na smrť vlastného Syna!

Naozaj potrebný bol hriech Adamov,

ktorý zotrela smrť Kristova.

Ó, šťastná vina,

pre ktorú k nám prišiel taký vznešený Vykupiteľ.

Posvätné tajomstvo tejto noci

premáha zlobu, zmýva viny,

hriešnikom vracia nevinnosť a radosť zarmúteným.

Naozaj požehnaná noc, ktorá spája nebo so zemou

a človeka s Bohom.“

(úryvok z Veľkonočného chválospevu)

Vzkriesení kresťania



Drahí bratia a sestry, v týchto prvých dňoch veľkonočného obdobia, ktoré trvá až do Turíc sme stále naplnení novou sviežosťou a radosťou, ktorú liturgické slávenia vniesli do našich sŕdc. Liturgické slávenie smrti a vzkriesenia Krista nie je iba jednoduchou spomienkou na tieto udalosti, ale je ich mysterióznou aktualizáciou pre život každého kresťana a každej kresťanskej komunity, pre celý náš život. Viera vo vzkrieseného Krista pretvára našu existenciu spôsobujúc v nás neustále vzkriesenie z mŕtvych, ako písal sv. Pavol prvým veriacim: „Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla! Ovocie svetla je v každej dobrote, spravodlivosti a pravde.“

Veľká noc nesie v sebe novosť hlbokého a úplného prechodu zo života podriadeného hriechu k slobodnému životu vedenému láskou, tou silou, ktorá rúca všetky prekážky a vytvára novú harmóniu vo vlastnom srdci a vo vzťahoch k ostatným ľuďom i veciam. Každý kresťan, ak prežije tento prechod k vzkrieseniu, nemôže sa nestať novým kvasom pre svet. Sú mnohé očakávania našich čias: my kresťania musíme byť svetlými svedkami tohto nového života, ktorý priniesla Veľká noc. Veľká noc je teda darom, ktorý máme vždy hlbšie vo viere prijímať, aby sme mohli v každej situácii konať – s Kristovou milosťou – podľa Božej logiky, logiky lásky. Svetlo Kristovho vzkriesenia musí preniknúť tento náš svet, musí dosiahnuť ako posolstvo pravdy a života ku všetkým ľuďom skrze naše každodenné svedectvo.

Drahí priatelia! Áno, Kristus skutočne vstal z mŕtvych! Nemôžeme si nechať iba pre nás tento život a radosť, ktorú nám on daroval svojou Veľkou nocou, ale musíme ju darovať všetkým, s ktorými sa stretávame. To je naša úloha a naše poslanie: umožniť, aby v srdciach našich blížnych povstala nádej tam, kde je beznádej; radosť, kde je smútok; život, kde je smrť. Svedčiť každý deň o radosti vzkrieseného Pána znamená žiť vždy „veľkonočným spôsobom“ a odovzdávať radostnú zvesť, že Kristus nie je iba nejakou myšlienkou či spomienkou na minulosť, ale je osobou, ktorá žije s nami, pre nás a v nás. A s ním, skrze neho a v ňom môžeme urobiť všetko nové.

Benedikt XVI.

Stalo sa:

– 9. 3. – Popolcová streda, začali sme 40-dňové putovanie k Veľkej noci

– 25. 3. – na sviatok Zvestovania Pána sme si uvedomili hodnotu každého nenarodeného života

– 26. 3. – v našom kostole sv. Ondreja slúžil sv. omšu náš arcibiskup Mons. Bernard Bober pri príležitosti Roka sv. Ondreja

-re-

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.



Ak si správny muž, budeš svojej manželke dôverovať, že so svojimi chybami bude bojovať a ty jej v tom budeš pomáhať – že sa ich časom zbaví, keď ty budeš pri nej vždy verne stáť a to ako v kruhu rodiny, tak aj na verejnosti. Ak si opravdivý muž a hlava rodiny, potom budeš stáť pri svojej žene neochvejne ako Kristus pri svojej Cirkvi. Keď v tejto skúške neobstojíš a postavíš sa za svojich príbuzných – mamičku, sestry – proti svojej žene, prehral si u nej a pripravil si sa o jej dôveru. Ty sám by si zasial do srdca svojej ženy nevraživosť voči tvojim príbuzným – a to by tak nikdy nemalo byť!

Neostýchaj sa dávať stále všetkým ľuďom a všade najavo, že tvoja žena ti je skutočne oporou a tou najprvšou ženou. Uvidíš, ako v takom ovzduší dôvery bude tvoja manželka prekvitať.

A ako hlava rodiny sa má muž prejaviť aj v hospodárení s peniazmi. Hovorí sa, že peniaze hýbu svetom; no mohli by rozhýbať aj tvoje manželstvo! Dohodnúť sa na hospodárení s peniazmi sa majú už ako snúbenci, keď ešte spolu chodia. Ak si nevnesiete do používania peňazí poriadok, rozvráti vás to. Vo väčšine domácností drží rodinnú pokladnicu pevne v rukách žena. Mužom potom zostáva vykladať si trápne vtipy, ako robia po výplate stojku.

To je pre kresťanských manželov nedôstojné. Manželia sa majú dohodnúť a rozdeliť si finančné starosti, aby túto nepopulárnu zodpovednosť neniesla len sama žena. Majú si urobiť obálky: nájomné, inkaso, domácnosť, dane, oblečenie, no i rezerva. Vládu nad tou najtučnejšou obálkou – domácnosť – má mať žena a nikto sa do jej hospodárenia nemá starať. Správu ostatných obálok má mať na starosti hlava rodiny, muž. Tak je to spravodlivé a pre obidvoch dôstojné. Veľmi sa tým uľahčí žene a muž získa na autorite v rodine.


Pre úspech manželstva chcem odporučiť dvoch výborných pomocníkov: 1. Tým prvým je spoločná chvíľka večernej modlitby. Zaveďte si ju. Keď dokážete jeden pred druhým, obidvaja spolu, predkladať radosti a starosti dňa Pánovi, pomôže vám to vyjasniť a uniesť všetky situácie. Božia láska bude vždy s vami a nebudete na nič sami (spomeňte si na Ježišove slová: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“). Pripomeňme si aj babičkine nástenné motivácie: „Bez Božieho požehnania márne naše namáhania.“

2. Druhým pomocníkom vášho manželstva je spoločnosť – dobrá partia niekoľkých ďalších párov veriacich manželov, ktorí vykročili na rovnakú cestu. Schádzajte sa, aj spolu s deťmi, pomáhajte si skutkom, ale hlavne radou a humorom. So smiechom si overujte svoje omyly – nie pre výsmech, ale pre radosť a poučenie.

Ale je tu jedna dôležitá vec: ty, muž, svoju ženu nikdy v spoločnosti nezosmiešňuj, nehaň a neohováraj ju (že nevie uvariť knedľu). Ukáž, že ju máš rád takú, aká je (aj bez tej knedle). A v takejto chvíli ťa žena prijme za svoju hlavu a oporu a bude mať k tebe úctu a úprimnú lásku.

A keď budete každú nedeľu sedieť vedľa seba v kostole, spolu v pokore odprosovať za svoje chyby a nedostatky, spolu načúvať aj Božiemu slovu, spolu pozývať hosťa Ježiša, aby jeho Duch bol vo vás a s vami, potom vám tento Boží Duch pomôže prekonať situácie, pri ktorých sa domovy neveriacich otriasajú zlobou, nenávisťou a hriechom.
Pri pohľade na Jána Krstiteľa možno povedať, že dnešnému svetu by pomohli mužovia, ktorí by mali jeho vlastnosti. Je pravda, že dnešní mužovia nie sú v ľahkej situácii. Vyžaduje sa od nich enormné úsilie, aby zvládli svoje pracovné, spoločenské a rodinné postavenie. Mnohí muži pracujú veľa hodín a sú vystavení rozličným stresom.

Rodina od nich žiada, aby boli jej ľudskou a materiálnou oporou. Spoločnosť im ponúka mnoho projektov, v ktorých sa môžu vo voľnom čase realizovať. A napokon je tu aj Cirkev, ktorá očakáva od mužov, že si ako veriaci ľudia splnia svoje životné poslanie.

V čom môže byť pre dnešných mužov Ján Krstiteľ vzorom a povzbudením? Jána charakterizuje predovšetkým vernosť poslaniu, ktoré mu určil Boh. On sa pripravoval na toto poslanie na púšti. To je dôležité posolstvo aj pre dnešných mužov. Majú sa ľudsky, duchovne, intelektuálne a nábožensky pripraviť na svoje životné poslanie.
Ján hovorí jasnou a pravdivou rečou. Je mužom v službe pravdy, no nie svojej, ale Božej. Farizeji a Herodes sú nervózni, keď musia počúvať jasné Jánove slová. Preto aj dnešní mužovia by mali žiť pravdivo a hovoriť pravdu.

Ján pôsobí na ľudí ako pravý muž. Jeho reč a gestá nemajú v sebe nič sladké, zženštilé, nie sú pózou. Muž môže ostať v plnej miere len vtedy mužom, keď si zachová svoju prirodzenosť. Tak ako dnes vidíme ženy, ktoré napodobňujú mužov, ktorí pod náporom rozličných spoločenských vplyvov strácajú svoju prirodzenú mužskosť. Ján je ochotný za pravé ideály položiť život. Aj dnešní muži sa musia učiť, že za svoje svedectvo budú prinášať obete.

Ján napokon pripravoval cestu Pánovi. To patrí medzi výsostné poslanie kresťanského muža. Jeho žena a deti by ho mali vnímať ako „kňaza v rodine“. Pri všetkej úcte a vďake našim ženám a matkám, ktoré sa snažia vytvárať náboženskú klímu v rodinách, treba povedať, že bez pomoci mužov je ich úsilie zoslabené. Naše deti rady neskôr odchádzajú od veriacej matky k ľahostajnému otcovi.

Je tu preto priestor a čas, v ktorom si naši mužovia a otcovia majú klásť otázky, ako sa im darí plniť poslanie, ktoré dostali od Boha. Nikto iný na svete to za nich neurobí!

MUDr. Blažej Vaščák, Široké

Duchovnosť a psychológia (Časť XVIII.)



Hocijaká stresová situácia má dva rozmery (parametre): intenzívnosť a dĺžku trvania. Udalosť sa stáva stresom v tom prípade, ak vnáša do nášho života veľké množstvo zmien, vyvádza nás z rovnováhy a žiada dodatočné vydaje energie k adaptácii. A čím viac nás ona vyvádza z rovnováhy, čím viac zmien prináša, tým viac je intenzívnejším stresom. Toto je očividný fakt, pravda. Avšak ukázalo sa, že druhý rozmer stresu – dĺžka jeho trvania – zohráva oveľa dôležitejšiu úlohu. t.j. silný a krátkodobý stres je menej nebezpečný pre zdravie, než slabý, ale s dlhou trvanlivosťou. A práve i v tomto spočíva zákernosť stresov druhého rozmeru.

Aby sme mohli ovládať stresom na úrovne udalosti, v prvom rade je dôležité si uvedomiť, koľko ich je a ktoré z nich sú prítomné v mojom živote.

Vychádzajúc z toho, o čom sme písali vyššie – intenzívnosť a dĺžka trvania stresovej udalosti – sa vymedzujú dve skupiny stresov:

Prvá skupina – životné situácie. Pre tieto stresy je príznačná vysoká intenzívnosť a krátkodobosť. Sám názov – životné udalosti – už hovorí sám za seba. Sú to situácie, ktoré majú veľký vplyv na celý život človeka, niekedy zanechávajú nezmazateľnú stopu v ľudskom srdci. Americký vedec Jerrold S. Greenberg podáva zoznam týchto udalostí:

– smrť manželky (manžela), blízkeho člena rodiny, priateľa,

– dlhodobá odlúčenosť od manžela (manželky); výrazná zmena v osobnom vzťahu s manželom (manželkou); urovnávanie seriózneho konfliktu s manželom (manželkou),

– vstup do manželstva; zásnuby; rozvod; roztrhnutie zasnúb alebo stabilných vzťahov,

– narodenie alebo adoptovanie si dieťaťa; vyskytnutie sa nového člena rodiny (sťahovanie zostarnutého príbuzného, atď.); odchod dospelých detí z domu,

– seriózna trauma alebo ochorenie; zhoršenie svojho zdravotného stavu alebo jedného z členov rodiny,

– prepustenie; zmena práce; odchod do dôchodku; citeľná zmena v povinnostiach v práci (povýšenie, veľká hmotná odmena, strata dobrého postavenia v práci),

– prijatie na vysokú školu; prechod na inú vysokú školu; práca počas štúdia, zmena špecializácie,

– dlhé cestovanie počas prázdnin alebo dovolenky; zmena plánovaného štýlu oddychu,

– náhla zmena finančnej situácie (v lepšiu alebo v horšiu stranu); otvorenie si hypotéky alebo úveru, zobratie si pôžičky,

– narušenie zákona; spáchanie trestného činu,

– zvýšený pocit nezávislosti alebo zodpovednosti; vážna zmena v sebahodnotení, samoidentifikácii, uvedomení si seba samého alebo celkovej predstavy o sebe; vynikajúci osobný úspech, prehodnotenie hodnôt,

– zmena ubytovania alebo podmienok bývania,

– zmena svojich zvykov, ľudí, s ktorými prichádzame do kontaktu; zmena režimu dna; nečakaná zmena obyčajného režimu spánku (spánok sa buď predĺžil alebo skrátil); nečakaná zmena zabehnutého režimu stravovania sa (zmenil sa čas príjmu jedla alebo jeho množstvo).

Do akej miery môžeme ovládať vyššie vymenované udalosti? V malej miere. Väčšina z nás nechce: ani sa ženiť, ani sa zamilovať, ani mať deti len preto, aby sa vyhli stresom. Obyčajne sme pripravení prijať a zmieriť sa so stresom, vyzvaným pozitívnymi a radostnými udalosťami.

Keď sa udeje nešťastie – choroba, smrť, zrada – prijať a prežiť to je veľmi ťažké.
Pomáha tu podpora iných ľudí, pripravenosť prijať pomoc od blízkych a nezostávať trápiť sa osamote.

Veľmi často je to ťažké, pretože vieme, že nie je jednoduché nachádzať sa s človekom, ktorý utrpel stratu niekoho alebo niečoho.

Ak niekto z ľudí prichádza o zdravie, stráca blízkych, keď umiera dieťa, veľmi ťažké je nájsť slová útechy. “Dieťa je už teraz v nebi”, “Už bolo veľmi choré a trápilo sa, a teraz je mu už dobre”. Niektorí ľudia hovoria: “Boh má svoj plán s tebou”, “Treba žiť ďalej”. Všetky tieto otrepané frázy sú zbytočné. Aj keby to bolo tak, aj keby v nich bola pravda, bude to znieť neprirodzene, nezapadajúc v situáciu. Pretože jedine, čo sa skutočne v tejto situácii človeku chce, je preklínať Boha za nespravodlivosť a seba za to, že som niečo neurobil na čas… Tú najväčšiu pomoc, ktorú môžeme preukázať trpiacemu človeku – vďaka milosti vžiť sa do jeho situácie a zostať s ním.

V situácii veľmi ťažkých emocionálnych zážitkov, depresií je dôležité včas sa obrátiť za pomocou ku odborníkovi (psychológ, psychoterapeut, psychiater).

Najdôležitejšie je nezabúdať, že Boh je s nami i v našom strachu, i v našej bolesti. Netreba si myslieť, že v našom utrpení sme len my sami. Boh je pripravený spolu s nami tento strach i bolesť precítiť, prijať a premeniť. Pre nás by bolo lepšie hovoriť: “Bojím sa, Pane, ako prekonať tento môj strach?” Povedzte Bohu, že ste zranení, že váš život sa zrútil, že ste stratili milovanú osobu, zostali ste bez práce. A neviete, ako ďalej žiť vo viere, v nádeji a láske.

My všetci budeme mať problém, ak si budeme Boha predstavovať ako toho, ktorý netrpí. Utrpenie Ježiša Krista a Jeho vtelenie nám hovorí o tom, že Boh nestojí mimo ľudských skúšok, On nie je len jednoduchým pozorovateľom a divákom, uňho jest svoj údel v našom živote, trpí spolu s nami. Práve toto dáva veriacim nádej a zmysel života, ktorý je preplnený bolesťou.

Žijeme vo svete, kde všetko zomiera a stráca svoju silu. Je to ťažké prijať. Ale práve prijatie neodvratných udalostí, zmierenie sa s nimi môže odolávať stresu.
O stresových udalostiach druhej skupiny, drahí čitatelia, vám rozpovieme v budúcom čísle.

Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg

Ahoj deti!


9. marca sa začalo pôstne obdobie. Verím, že ste si v tomto čase tiež dali nejaké predsavzatie. Či už to bolo zrieknutie sa sladkostí, menej času tráveného za monitorom počítača alebo snaha viac počúvať rodičov.

Blíži sa Veľká noc a s ňou aj veľkonočné Trojdnie: Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota. Čo si v týchto dňoch pripomíname, hádam, nemusím písať. Ale pre istotu 🙂
Zelený štvrtok je dňom, keď si pripomíname Poslednú večeru Pána Ježiša s apoštolmi.
Veľký piatok je dňom Ježišovho mučenia a smrti na kríži za naše hriechy a na Bielu sobotu večer po západe slnka si pripomíname víťazstvo života nad smrťou – Ježišovo zmŕtvychvstanie.

A už nám zostali len veľkonočná nedeľa spolu s veľkonočným pondelkom.
Iste, podľa tohto vymenovania veľkonočné prázdniny zbehnú rýchlo, ale želám Vám, aby ste si ich užili.

A dievčatá, nezabudnite sa na veľkonočný pondelok poriadne schovať 🙂
Jedným zo symbolov Veľkej noci je aj baranček. Tohto si môžete vymaľovať 🙂

stránku pripravila: Lenka Novotná, Víťaz

Druhá šanca



Nie, nebojte sa, ľúbostné príbehy o neopätovanej láske sa písať nechystám. Ale určite viete, že 25. marec je dňom počatého dieťaťa. A aj keď už je tento deň za nami, chcem vo svojom článku poukázať na jeho zmysel a posolstvo. Nie je to totiž len obyčajný deň, určený na to, aby zaberal miesto v kalendári alebo na to, aby nám ako každý iný pracovný deň priniesol viac povinností…

Život každého z nás sa začal počatím. Nasledovalo 9 dlhých mesiacov plných obáv a strachu, potom mamine bolesti, až kým sme sa prvýkrát nepozreli na tento svet vlastnými očami. Zázrak dosiaľ nepochopený vedou. Nestačia len učebnice biológie či presné výklady lekárov alebo vedcov.

Odkiaľ sme? Prečo sme? Aké máme poslanie? Kto nás sem poslal? Je veľa otázok. Na niektoré odpovede vieme, pri iných sa len domnievame. Ale život každého človeka je zázrak, ktorý je potrebné chrániť. Či už pred narodením alebo po ňom.

V dnešnom svete, kde je už interrupcia bežnou záležitosťou vykonávanou ako vytrhnutie zuba v kresle zubného lekára, je to o to dôležitejšie. Každý človek má predsa právo na to, aby sa na tento svet mohol pozrieť. Aj keď si veľakrát myslíme, že v súčasnosti už niet čo obdivovať. Vraždy, vojny, podvody, nespravodlivosť… S týmto všetkým nás každý večer oboznamuje denná tlač či spravodajstvo v televízii.
Ale predsa je tu ešte tá „ružovejšia“ stránka života. Všetko má predsa aj svoje pozitíva.

Deti, ktorým nebolo dovolené sa narodiť, nikdy neuvidia dúhu, nebudú si môcť upiecť v piesku koláče a svet môže takýmto zjavne ľahkým, no krutým spôsobom prísť o budúcich lekárov, profesorov či ľudí s významným prínosom pre ľudskú spoločnosť.
Každý človek bol predsa na tento svet poslaný ako bytosť, s ktorou má Boh plán. Veľký plán. A čo robíme my?! Jednoducho mu ho prekazíme.

Veď to poznáte – tie nervy, keď si všetko poctivo naplánujete a niečo(alebo niekto) vám vaše plány prekazí. Iste, môžete povedať, že sa vám Boh mstí. Veď platí staré známe: Človek mieni, Pán Boh mení. Ale vedzte, že to tak nie je. Boh presne vie, čo je pre nás najlepšie a ak sa mu naše rozhodnutia nepozdávajú, musí nás nejako varovať.

Ale pred čím varujeme Boha my? Tým, že mu zabitím ešte nenarodeného dieťaťa prekazíme plány, mu nedokážeme náš údajne „dobrý“ úmysel uchrániť dieťa pred zlom vo svete. Nevyhráme nijakú Nobelovu cenu za mier ani nič podobné.

Boh sa nepomstí a ani sa s trestom nebude ponáhľať. Lebo presne vie, že trestom pre matku, ktorá sa rozhodne pre takýto krok, bude jej vlastné svedomie.

Iste, sú prípady, keď sa matky pre takýto zásadný krok rozhodnú zo zúfalstva. Možno ste videli film Bella, ktorý sa práve premieta v slovenských kinách. Nechcela som prísť k pasáži článku, keď vám rovno napíšem celý dej filmu, lebo vám ho odporúčam pozrieť.

Je to nenásilný film plný krásnych myšlienok, ktorý dáva životu druhú šancu a nesie v sebe tri slová…Tri silné slová: Právo na život. Osobne by som vám mohla priblížiť pár motívov tohto filmu z môjho pohľadu.

Prvým mojím postrehom je myšlienka, že aj keď sa neopatrnosťou nechtiac dopustíme v živote obrovského množstva chýb, predsa nám Boh dá šancu tieto chyby napraviť a zároveň tak urobiť krásnym aj život iných ľudí.

Druhým motívom sú možno naše samotné rozhodnutia. V dnešnej dobe predsa nikto nemá rád, keď ho niekto do niečoho núti. Celý film sa nesie v pokojnom a harmonickom duchu a predostiera nám jednu závažnú skutočnosť: jediným oporným bodom pri rozhodovaní je rozhovor. Nenútený rozhovor, empatia, schopnosť druhého pochopiť. Lebo aj takáto výmena slov a viet dokáže predchádzať katastrofe. A dokáže ovplyvniť rozhodnutie matky, ktorá je vzhľadom na svoj momentálny psychický stav a po materiálnej stránke úplne na dne, rozhodnutá dať si vziať dieťa.

A tretím motívom je to, čo je nám najbližšie – rodina. Film vykresľuje harmonickú rodinu ako základnú bunku života spoločnosti a základ pre plnohodnotný život človeka.
Keď si tento film pozriete, budete vedieť celkom presne, čo týmto (možno pre niekoho) filozofovaním myslím. Jednoducho vám ho môžem len odporúčať. V súvislosti s Dňom počatého dieťaťa má veľmi hlboký význam.

Život každého človeka má zmysel, preto sa o tento zázrak neoberajme nezmyselným rozhodovaním na základe verejnej mienky. Pretože to, čo sa možno zdá ako svetsky správne, je z morálneho hľadiska kruté a zarážajúce.

Dajme životu druhú šancu a neničme to najcennejšie, čo máme…

Lenka Novotná, Víťaz

Sila a milosť požehnania (1.časť)


Vďačnosť – tento pojem som v článkoch viackrát rozoberala a asi každý vie, čo ten pojem znamená. Všetko okolo nás aj v nás – teda naša osoba – za to všetko môžeme ďakovať ako za dar od Stvoriteľa, Darcu, Lásky. Ak ďakujeme, uvedomujeme si prijatie od toho, ktorý všetko dáva z lásky bez ohľadu na našu vieru, povahu, hodnosť, zásluhy. Dôležité je uvedomiť si, že všetko je dar, dokonca aj to, čo nás sužuje, trápi, teda náš KRÍŽ. Ďalším krokom v uvedomení si Boha je šíriť jeho milosti a dary skrz Neho cez seba na svet – teda ľudí a všetko, čo existuje prostredníctvom požehnania.

My ako krehké ľudské bytosti si veci vieme zdôvodniť len z krátkodobého hľadiska a skúšky či utrpenie vnímame ako problém, bolesť, chorobu alebo trest. Dôležité je ale vedomie, že nielen pozitívne dary sú darmi, ale aj skúšky a kríže sú dary, cez ktoré nás Boh nechce trestať, ale v prvom rade naprávať a poúčať. Lebo práve omyly a pády nás majú naučiť vstať a ísť ďalej, lebo život a viera nie sú cestou bez nástrah, ale je to cesta postupného a neustáleho hľadania Boha, lebo viera spočíva v hľadaní, duchovnom prebudení a rozvoji. Aby sme vieru prakticky využívali, učme sa od prvých kresťanov, lebo oni Krista nielen prijali krstom ako my, ale ho neustále sprítomňovali v sebe cez požehnávanie.

Čo to požehnanie vlastne je – je to zvolávanie milosti Božej v sebe, lebo sme chrámom Boha – Ducha Svätého na ľudí okolo nás, lebo aj oni sú Božím stánkom a na všetko okolo nás, lebo to stvoril Boh pre človeka. Niečo, alebo niekoho požehnávať znamená vzdať mu úctu ako stvorenému Bohom a tak Boha chváliť a ďakovať mu, zvýrazniť pozitívnu vlastnosť a dobro pre človeka s úmyslom, že to chválené a ďakované bude rásť, pokračovať, zotrvá alebo sa uskutoční.

Sú 3 dôvody, prečo je požehnanie také nápomocné k zmene tvojho života, alebo k dosiahnutiu toho, čo si s vierou od Boha praješ a čo potrebuješ:

1. Pozitívne nasmerovanie tvojej mysle k Bohu prináša dobro, pozitívnosť, tvorivú silu Boha voči tebe a svetu.

2. Milosť požehnania preniká von cez teba na požehnávané a ty prijímaš viac duchovnej sily a vzrast tvojej viery – teda dávanie lásky iným prináša prijímanie lásky pre seba.

3. Ak vyslovíš požehnanie, môžeš preklenúť nevedomý strach pred tým, čo chceš dosiahnuť, lebo máš oporu v Božej prítomnosti a viere v jeho pomoc. Súčasne pôsobia žehnania aj na to dobré v tebe. Nádherné je, že aj požehnania pre druhých pôsobia hneď. Žehnať môžeš tak, že si buď niečo predstavíš alebo sa toho dotkneš, či urobíš znak kríža, teda zdôrazníš vedomie, v koho mene žehnáš. Najpoužívanejšia a zároveň najľahšia metóda je, žehnanie vysloviť.

Najdôležitejšie požehnania sú:

Obdiv – vyslovíš kompliment alebo spomenieš to dobré, krásne, čo vidíš. Z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť, že požehnaním milým slovom, obdivom či pochvalou, vždy dosiahnete prílev lásky nielen pre blížneho, ale aj pre seba – láska láskou rastie. V dnešnej dobe plnej kritiky a veľkých nárokov je nevyhnutné ukázať ľuďom to krásne čo je v nich, alebo na nich a že o tom vieme a uznávame to.

Potvrdenie
– Požehnanie, ktoré má vyjadrovať rast alebo pokračovanie („Žehnám moje telo…“, “Žehnám tvoje telo, nech je zdravé…“). Naše telo je od Boha a tým, že uznáme a požehnaním zvoláme jeho starostlivosť o nás, sa naše zdravie, alebo zdravie iných upevní v Božej milosti. Napríklad môj metabolizmus bol vždy veľmi spomalený, tak som cez prosbu a požehnanie upevnila v sebe vedomie starostlivosti a milosti Božej a môj metabolizmus sa upravil. Bohu nie je nič malicherné, ani keď ho prosíme o lepšie trávenie či pomoc pri chudnutí. On vie, čo je pre nás dobré a prečo sa trápime – chce nám pri všetkom pomôcť, chce pre svoje dieťa to najlepšie.

Ocenenie
– vďačnosť za to, že existuje, alebo sa stalo niečo dobré („ďakujem dažďu, že vyživuje krajinu“, „ďakujem slnku, že daruje radosť“). Boh stvoril – a videl, že je to dobré. Pred započatím všetkého stvorenia sme boli v Božej mysli ako prví – teda Boh stvoril všetko s láskou pre človeka a jeho osoh. Znova je dôležité vedomie a vďačnosť Bohu – nie sme tu len tak a nie sme sami, Boh neodišiel odpočívať, keď dokončil stvorenie, ale zostal a stále tvorí.

Lucia Galdunová, Víťaz

Svedectvo z Ukrajiny



Ešte v lete minulého roku ma náš výpomocný duchovný otec František Stahovec zoznámil so svojím bývalým miništrantom, dnes už duchovným otcom Adriánom Kovaľom, pôsobiacim v miestnej izszcevskej Cirkvi, farnosť Dovhe na Ukrajine. Stretli sme sa z dôvodu, ktorý bol a je pre mňa veľkou Božou milosťou – vo farnosti Dovhe, filiálka Lisičevo si chcú veriaci postaviť nový kostol, pretože sv. omše sa teraz slúžia iba v staršom rodinnom dome. S mojím kolegom Tomášom sa máme podieľať na príprave projektovej dokumentácie. Bola už vypracovaná štúdia na tento kostolík vo viacerých variantoch. Návrh, ktorý bol vybratý, vám predstavujeme na obrázku. Veľmi sa páči aj veriacim a duch. otcovi Adriánovi. Návrh oslovil aj duch. otca Františka, ktorý ako bývalý člen liturgickej a stavebnej komisie sa podieľal na posudzovaní mnohých kostolov. Kostolík nie je veľký, ale spĺňa všetky požiadavky priestoru pre liturgiu sv. omše. Pri vybavovaní potrebných povolení sú však veľké problémy a preto nás veriaci cez duch. otca Adriána prosia o modlitby.

Veľmi pekne ďakujem za žičenia a modlitby k meninám. Som vďačný Pánu Bohu za každého, kto si na mňa spomenie, pravda, ani ja nezabúdam. Včera som spolu s veriacimi prežil čosi krásne. Pred sv. omšou sme sa modlili krížovú cestu za nenarodené deti. Modlili sa ju mladé mamky a detičky pred každým zastavením polozili pred oltár zapálený kahanček. Bolo to veľmi dojímavé, niektorí si aj poplakali. Modlime sa po ukrajinsky, aby rozumeli, ja tiež kážem po ukrajinsky už štvrtý rok a vidím, že je to pre farnosť požehnaním. Pravda, je mi ťažšie, ako keby som hovoril po slovensky, ale aj to je to požehnané. Na konci sv. omše sme si aj v tomto roku duchovne adoptovali jedno nenarodené dieťa s úmyslom, že budeme sa modliť každý deň až do 25. decembra. Jedného mladého otca rodiny (má 4 deti) to tak oslovilo, že dnes sme sa stretli a prosil ma, či mu požičiam tú krížovú cestu, aby sa ju ešte raz pomodlil. Pravda, prefotím ju a darujem mu ju.

Tejto noci ste sa mi Vy aj pán architekt snívali. Boli sme na stavbe, ale to bol ťažký sen. Prebudil som sa smutný. Viete, ťažko to ide. Teraz som zistil, že pozemok, na ktorom chceme stavať, nie je sprivatizovaný. Je náš, ale nemáme k nemu papiere. Začal som ich vybavovať, ale všade je korupcia, všade chcú úplatky. Minule som chodil ohľadom domu, kde teraz slúžime sv. omše, lebo ani to nebolo celkom v poriadku. Potreboval som len jeden podpis z Obecného úradu, lebo z okresu som mal všetko, tak som musel čakať 6 týždňov. Možno aj to ma trošku zarmútilo, ale nevzdávam sa. Všetko som zveril Pánovi na príhovor Jána Pavla II.

Píšem aj preto, že nás to možno trošičku zdrží, ale verím, že po Veľkej noci sa bude dat začať. Naďalej Vás všetkých prosím o modlitby za toto Božie dielo, pre ktoré sme sa rozhodli.

o. Adrián, Lisičevo, Ukrajina